S hlucháňom miznú lesy, ktoré sú Slovákom najdrahšie

Viac ako 10 rokov vedci varovali, upozorňovali, že Slovensko si ničí vlastnú budúcnosť, svoje najcennejšie lesy, a to priamo v národných parkoch. Likviduje vlastný symbol - hlucháňa. Premiéri, ministri ich ignorovali. Európska komisia v júli Slovensko zažalovala, krajine hrozia pokuty a tiež neželaná medzinárodná pozornosť, ako to bolo v prípade Poľska, keď ťažilo v Bielovežskom národnom parku. Čo bude ďalej? Pýtali sme sa ornitológa Jozefa Ridzoňa, ktorý sa o záchranu posledných biotopov hlucháňa dlhodobo usiluje.

08.08.2020 06:00
Jozef Ridzoň, ornitológ Foto: ,
Ornitológ Jozef Ridzoň.
debata (41)

Ako hodnotíte doterajšiu reakciu ministrov životného prostredia a pôdohospodárstva?

Vnímam pozitívne, že obaja problému naozaj prisudzujú veľkú vážnosť a chcú sa ním seriózne zaoberať. Myslím si, že situácia sa konečne niekam pohne. Na rozdiel od uplynulých 10 rokov, keď sa neurobilo v prospech ochrany horských lesov a pomoci hlucháňovi nič. Teraz vznikajú medzirezortné skupiny, ktoré problém budú riešiť. Len je škoda, že to tak dlho trvalo, pretože mnohé z lokalít sú už stratené.

Pre Súdny dvor Európskej únie to nie je nový prípad. Riešil podobnú žalobu na Poľsko, ktoré ťažilo v Bielovežskom národnom parku. Môže byť aj rozhodnutie podobné?

Je to skoro to isté ako prípad v Bieloveži. Hlavný argument Poliakov, prečo museli ťažbu realizovať, znel, že potrebujú zabezpečiť ochranu lesa pred lykožrútom. Súd im to však nezobral. Povedal, že fakty nie sú dostatočne jasné, aby lesníci takto odôvodnili ťažbu. A rovnako súd povedal, že neboli posúdené dosahy takýchto zásahov, ktoré môžu viesť k strate cenných biotopov.

Súd určil, že Poľsko má za každý deň ťažby platiť pokutu 100-tisíc eur. Hrozia aj Slovensku podobne vysoké sankcie?

Keďže Slovensko trikrát zjavne nevedelo Európsku komisiu presvedčiť, že horské lesy už netrpia, došlo to až na súd.

Rozhodnutie súdu znelo, že je potrebné okamžite zastaviť ťažbu. Ak Poľsko nezastaví ťažbu, v takom prípade by bola udelená pokuta. Poľsko sa nakoniec rozhodlo, že ťažbu zastaví a pokutu nemuselo platiť. U nás takisto neboli posúdené dosahy ťažby na predmet ochrany – biotop hlucháňa. A začalo sa ťažiť, hoci sme upozorňovali, že dosahy budú zlé. V tomto sú oba prípady podobné. Lenže zatiaľ to vyzerá tak, že slovenské úrady to začali brať seriózne. A myslím si, že sa nájde riešenie. Ak budú konať rýchlo, ako to nateraz prezentujú.

Koľko majú času?

Niekoľko mesiacov. Úrady majú pripravenú dokumentáciu. Ak sa rozhodnú, že vytýčia lokality, vedia to urobiť rýchlo. Dokumentáciu stačí len prerokovať a v prípade dohody zainteresovaných potom schváliť. Často nejde o veľké lokality, ale skôr o menšie časti. Aj na Muránskej planine netvoria lokality hlucháňa celú A-zónu. Je preto otázne, prečo to tak dlho viazlo.

Ak by však úrady tentoraz nekonali a politici to s ochranou hlucháňa opäť nemysleli vážne, bude to pre Slovensko medzinárodná hanba?

Jednoznačne. A bola by to väčšia hanba, ako v prípade iných druhov, o ktoré Slovensko prichádza. Minulé mesiace sa veľa rozprávalo o tom, že jeden z našich najvzácnejších druhov – drop môže vyhynúť. My však máme to šťastie, že sa k nám stále môže vrátiť z Rakúska. Lenže pri hlucháňovi máme ten problém, že práve Slovensko predstavuje jadrovú zónu. Keď zničíme jeho lokality, problém budú mať Poliaci aj Česi. Nielenže by to bola hanba. Podkopali by sme tak medzinárodné záväzky Českej republiky aj Poľska. Preto je nutné, aby sme konečne prijali tie správne kroky. Pomôžeme aj okolitým štátom.

Je pravda, že slovenská vláda zavádzala a klamala Európsku komisiu, keď vlani tvrdila, že robí všetko, aby zachránila hluchánie lesy?

Európska komisia slovenské argumenty neprijala a o tom, že neboli korektné, ani presvedčivé, svedčí aj fakt, že voči Slovensku prebehli tri fázy konania. Keďže Slovensko trikrát zjavne nevedelo Európsku komisiu presvedčiť, že horské lesy už netrpia, došlo to až na súd.

Je pravda, že predstavitelia ministerstiev komisii tvrdili, že hluchánie lesy chránia a zároveň vydávali rozhodnutia, aby sa v nich ťažilo?

To je fakt. Tento aj minulý rok sme museli riešiť prípady, aby sa ťažba v hlucháních lokalitách zastavila. Ak Slovensko tvrdilo, že sa ťažba už nerealizuje, a že už sa chránia hluchánie biotopy, tak to nie je pravda. Vlani sa riešil extrémny prípad, keď Slovensko nevedelo zabezpečiť ochranu jednej cennej hluchánej lokality. Ťažba likvidovala biotop v Chránenom vtáčom území Muránska planina – Stolica. Bol podaný podnet na Slovenskú inšpekciu životného prostredia (SIŽP). Hlucháň nedokáže prežiť na holine, potrebuje les. A aj napriek tomu, že les v lokalite evidentne zmizol, aj napriek tomu, že išlo o chránené vtáčie územie, SIŽP skonštatovala, že zásahy nie sú v rozpore s cieľmi ochrany. Samotná inšpekcia akoby posvätila opatrenia, ktoré boli prijímané. Ani kontrolný orgán nevedel zabezpečiť ochranu najvzácnejších lokalít. Takže sa nemožno čudovať, že Európska komisia rozhodla tak, ako rozhodla.

Ťažba v najcennejších slovenských lesoch však stále pokračuje. Aj tento rok, priamo počas hniezdneho a vegetačného obdobia, ťažil štát jeden úžasný hluchání les. Štátne lesy TANAP-u ťažili v Národnej prírodnej rezervácii Slavkovská dolina. Platí tu 5. stupeň ochrany, ide o vymapované hluchánie územie, jednu z najcennejších hlucháních lokalít, kde je 8 kohútov. Ako to vnímate?

Ešte stále dobiehajú staré procesy. Je potrebné, aby bolo prijaté veľmi jasné rozhodnutie, že sa v takýchto lokalitách nebude ťažiť. Len čo sa toto rozhodnutie prijme, vytvorí sa priestor, aby sme doladili detaily. Ak nám však spadnú jadrové územia, hlucháň sa nebude mať odkiaľ šíriť. Opäť musím zdôrazniť, že hluchánie lesy vôbec nie sú veľké. Sú malé. A sú oveľa menšie ako zamýšľané A-zóny Tatranského národného parku či Muránskej planiny. Ide naozaj len o to, že niekto musí prijať rozhodnutie o okamžitom zastavení ťažby. A to rozhodnutie musí prijať čím skôr, lebo v niektorých lokalitách sme hlucháňa už stratili.

Hlucháň. Foto: PER HARALD OLSEN
hlucháň Hlucháň.

Ministerstvo pôdohospodárstva si nedávno od vás vypýtalo mapu hlucháních lokalít, aby teda vedeli, kde nemajú ťažiť. Vari takúto mapu nemali na ministerstve už pred pár rokmi? Program záchrany hlucháňa vláda prijala v roku 2018.

Je to trochu absurdné, ale vidím to ako zlyhanie komunikácie ešte z predošlých rokov. Naozaj teraz vnímam ochotu ministerstva v tom upratať a posunúť sa. Ale takýchto absurdít bolo v minulosti viac. Hluchánie biotopy pritom nie sú vecou z roku 2018. Boli známe už v roku 2010, keď sme navrhli prísnejšiu ochranu niektorých oblastí, to sa však zmietlo zo stola. A chránené vtáčie územia sú tak chránené iba na papieri. Ministerstvo pôdohospodárstva v každom prípade o hlucháních lokalitách vedelo. Dnes sme novému vedeniu poskytli zoznam najmä preto, aby bolo úplne jasné, ktoré porasty treba zabezpečiť. Je však zvláštne, že niekde tie náhodné ťažby vyzerajú tak, akoby sa hluchánie lesy ťažili cielene. Možno s vedomím, že už o niekoľko rokov sa tam nebude môcť ťažiť.

Vedeli teda na ministerstve pôdohospodárstva aj v štátnom podniku Lesy SR, kde sú hluchánie lesy a zámerne ich umožnili ťažiť?

Neviem, či to vedeli na ministerstve, ale v Lesoch SR najskôr áno. Keď si prekryjete biotopy hlucháňa a plochy, v ktorých prebiehala náhodná ťažba, zistíte, že často padali porasty hlucháních lesov.

Znovu ste teda ukázali ministerstvu pôdohospodárstva mapu. Aká bola reakcia? Zakážu štátnym podnikom ťažiť v hlucháních lesoch?

Naozaj sa tie veci trochu hýbu. Dôkazom sú aj posledné konania voči ťažbe, kde dávalo podnety Občianske združenie Prales, napríklad vo Veľkej Fatre (lokalita Prašivá) alebo v Nízkych Tatrách. V týchto prípadoch sa Lesy SR voči podnetom neodvolali. Máme teda prvé lokality, kde sme sa ako ochrana prírody roky nevedeli domôcť, aby tam ťažba neprebiehala. Teraz tam ťažba skončila. Treba si sadnúť a detailne si vydiskutovať, ktoré porasty budú prísne chránené, kde sa zavedie aktívny manažment. To všetko si vyžaduje mesiace práce, ale myslím si, že sme sa už niekam posunuli.

Uznalo teda ministerstvo pôdohospodárstva, že za miznutím hlucháňa je najmä nešetrná ťažba v lesoch?

Z doterajších reakcií ministerstva pôdohospodárstva je možné vyčítať, že to vnímajú ako problém a naozaj ho chcú riešiť.

Pýtam sa to preto, lebo z lesníckych kruhov zaznievalo, že za úbytkom hlucháňa je skôr prílišná ochrana medveďa, ktorý je na Slovensku vraj premnožený, žerie mravce a hlucháne nemajú čo jesť. Ako sa na to pozerá veda?

Hovorí sa, že lesníci prídu po zonácii o veľa pracovných miest. Lenže práve aktívny manažment si bude vyžadovať väčšie zapojenie lesníkov aj ďalších pracovných síl, aby sa tie lesy vychovali tak, aby boli stabilné aj o niekoľko desaťročí. Štát má na to vyčlenené prostriedky.

Tento názor nie je v lesníckej obci ojedinelý. Faktorov, ktoré vplývajú na úbytok hlucháňa, je viac. Nejde len o miznutie starých lesov. V niektorých lokalitách je problémom častá návštevnosť, v iných je problémom predácia, napríklad vysoké stavy diviakov. V iných lokalitách môže ísť o jeden z dôsledkov klimatickej krízy, posunu vegetačného pásma, hlucháne tam už nebudú mať podmienky pre prirodzený výskyt. Niektorí lesníci vytiahli ako príklad štúdiu z Poľska. Podľa nej sa vďaka tomu, že sa začali tlmiť kuny a líšky, znížila predácia umelých hlucháních hniezd. Úspešnosť hniezdenia sa zvýšila. Ale lesníci, ktorí používajú túto štúdiu ako príklad, si vytrhli len fakty, ktoré sa im hodia. Zabúdajú totiž dodať, že samotní autori tejto štúdie zdôrazňujú, že potlačenie predácie je len sekundárne. Poľskí vedci upozorňujú, že základný princíp ochrany druhu, ktorému hrozí vyhynutie, tkvie predovšetkým v záchrane jeho biotopu, prirodzeného prostredia. Až následne možno riešiť veci ako predáciu. Ak nezachránime lesy, kde hlucháň žije, darmo budeme tlmiť predátorov. Hlucháň už nebude mať kde žiť.

A ako povzbudzuje poľská štúdia argument o vplyve medveďov na miznutie hlucháňa?

Nijako. Lokality, ktoré skúmali, sa nachádzajú blízko hraníc zo Slovenskom. Na poľskej aj slovenskej strane sa pohybujú tie isté medvede. Poľská štúdia poukazuje na to, že dokázali zvýšiť stavy hlucháňa aj napriek tomu, že tam medvede žijú. Medvede sú obľúbenou témou, ktorá sa často zveličuje, pretože ich niektoré skupiny obyvateľstva nemajú rady. Čo je teda reálny problém? Strata biotopu. Následne neprirodzene vysoké stavy diviakov a iné problémy, o ktorých som hovoril. Ale nie medvede.

Je názor o premnožených medveďoch ako príčine úbytku hlucháňa stále prítomný?

Stále sa s tým stretávame. Je veľa mýtov, ktoré prežívajú, s ktorými sa budeme boriť a ktoré bude potrebné vysvetľovať. Niektorí ich šírili z nevedomosti, ale iní cielene, lebo im vyhovovala situácia, keď prebiehala ťažba. Ale pozor, my netvrdíme, že predácia nepredstavuje problém. Je to problém, ale sekundárny. Primárny spočíva v strate biotopu.

Hlucháňa by zachránilo, ak by sa okamžite zastavila ťažba v najcennejších horských lesoch. Lenže to bolo pred pár rokmi, dnes ani to už nebude podľa odborníkov stačiť. Bude treba aj nejako aktívne zasiahnuť?

Je to tak. Tým, že prebiehala náhodná ťažba v dôležitých lokalitách, mnohé porasty sa stratili. Aj keď teraz niekde zastavíme ťažbu, populácia sa v niektorých územiach vytratí, pretože už len dožíva na takzvaný extinčný dlh (znamená to napríklad, že druh vyhynie až o niekoľko rokov v dôsledku nezvratných zásahov v jeho prostredí, pozn. red.). Ak tu budeme chcieť hlucháňa zachovať, musíme robiť to, čo sa nikde doposiaľ nerobilo. Hoci to aj samotné lesnícke organizácie už pred niekoľkými rokmi odporúčali.

Ako aktívny manažment prebieha?

Musíme zničené lokality obnoviť a zasiahnuť do výchovy tak, aby vznikol les, ktorý bude hlucháňovi vyhovovať. Treba robiť presvetľovacie linky, čistinky. To všetko sa dá robiť v mladších porastoch do určitého veku, keď sa ešte dá zasahovať. Vo vyššom veku je presvetľovanie problematickejšie, pretože vznikajú otvorené steny, do ktorých môže naletieť lykožrút.

Takže pri zničených, úplne vyrúbaných lokalitách už bezzásah nemá zmysel?

V prípade tých porastov, ktoré za uplynulých päť rokov zmizli a boli vyrúbané, už často nie je miesto, aby sa v nich uplatnil bezzásah. Tu treba les aktívne spravovať. Nesmieme ho napríklad nahusto zalesniť, inak tam hlucháň nebude môcť žiť. Ten les bude potrebné o 20 rokov pozrieť, urobiť v ňom čistinky. A o 20, 30, 40 či 50 rokov možno bude hlucháň späť.

Znamená to, že aktívna ochrana hlucháňa môže na Slovensku nakoniec priniesť viac pracovných miest?

Presne tak. Týka sa to aj Muránskej planiny. Hovorí sa, že lesníci prídu po zonácii o veľa pracovných miest. Lenže práve aktívny manažment si bude vyžadovať väčšie zapojenie lesníkov aj ďalších pracovných síl, aby sa tie lesy vychovali tak, aby boli stabilné aj o niekoľko desaťročí. Štát má na to vyčlenené prostriedky.

Má teda ochrana hlucháňa širší význam pre celú spoločnosť, krajinu? Nejde tu len o samotného hlucháňa?

Ono je to o tom, že na Slovensku sa ochrana prírody nikdy neriešila systematicky. Nedokázali sa skĺbiť viaceré záujmy. A pritom, ak by sa projekty na záchranu hlucháňa uchytili, nepomohlo by to len prírode, ale aj národnému parku, ľuďom. Ideálne by bolo, keby národné parky boli v správe jedného rezortu. To sa dosiaľ nepodarilo presadiť. Tak si musia sadnúť a dohodnúť sa, kto urobí aké kroky. A pomôže to celému regiónu. Tých meškajúcich vecí je tam veľa. No doteraz sa neriešila žiadna ochrana, ani pasívna, ani aktívna, ani predátori sa neriešili. A navyše, okrem občianskych združení nikto nerobil poriadny monitoring hlucháňa. Keby sme nemali tieto dáta, tak sa o hlucháňovi a jeho miznutí nevie nič.

Zabezpečovala kedysi pastva prirodzené prerieďovanie lesov, teda takých, čo by vyhovovali aj hlucháňovi?

To je trochu zložitejšie. Gro hlucháních biotopov predstavovalo niečo iné. Porasty, v ktorých bola pastva, boli skôr okrajové. Pastva prišla s valašskou kolonizáciou do vrcholových partií slovenských hôr. Predtým tam hlucháne boli. Pastva pôvodný les rozbila, no preriedené okraje tohto lesa hlucháňovi vyhovovali. Dodnes sa zachovali niektoré takéto lokality, napríklad Kubínska hoľa, kde sa hlucháne držia na miestach, na ktorých sa kedysi páslo. Niekde by obnova pastvy bola naozaj vítaná, napríklad na Oravskej Magure. Pomohlo by to udržať viaceré cenné lokality. No pre záchranu hlucháňa ide o marginálnu záležitosť. Dôležité je skôr poctivé spracovanie lesníckych a ochranárskych zásad pri výchove lesa. A k tomu smeruje aj naša hlavná výčitka. Že sa nerobilo vôbec nič od roku 2004, odkedy Slovensko vstúpilo do Európskej únie. Vtedy sme sa zaviazali hlucháňa chrániť. A nič sme pre to neurobili.

Je pravda, že od vstupu do únie počty slovenských hlucháňov klesli o viac ako polovicu?

Žiaľ, je to skutočnosť. No ešte horšie to vyzerá pri porovnaní starších údajov. Kým v roku 1970 sme mali 3 700 jedincov, v roku 2004 to bolo 1 450. Dnes sme sa dostali na stav okolo 700 jedincov. Ak sa na to pozrieme ešte bližšie, zistíme, že v niektorých lokalitách bol pokles naozaj výrazný. V Strážovských a Levočských vrchoch hlucháne úplne vyhynuli. Sem-tam sa objavia nejaké jedince, no stabilná populácia sa tam neudrží.

Existujú napriek tomu lokality, kde sa hlucháňovi darí?

Vysoké Tatry, v nich Tichá a Kôprová dolina, a Slovenský raj, kde je populácia relatívne stabilná. Ukazuje sa to isté, čo v Bavorskom lese v Nemecku. Keď tu zabezpečili ochranu, populácia hlucháňa narástla zo 100 na 500 jedincov. Aj u nás máme lokality, kde môžeme povedať, že by to takto mohlo vyjsť. Musíme však robiť opatrenia s citom. Musíme si všetci sadnúť a dohodnúť sa. Nemáme čas na špekulovanie. Pretože s každým ďalším porastom, ktorý zmizne, je hlucháň bližšie k vyhynutiu. Vo Volovských vrchoch sme tesne pred tým, než populácie úplne stratíme. V Malej Fatre nezostáva veľa lokalít.

Čo stratíme, ak stratíme hlucháňa?

Prídeme o tú časť lesov, ktorá nám je veľmi blízka. Ktorú máme veľmi radi. Tie tiché, majestátne, mohutné lesy, do ktorých chce ísť každý oddychovať, kde chce každý načerpať sily. Hlucháň je symbolom aj pre ochranárov, aj pre lesníkov. Všetci vnímame, že predstavuje našu súčasť, ktorá by nám veľmi chýbala.

Jozef Ridzoň (1983)

ornitológ

  • Vyštudoval environmentalis­tiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
  • Zastupuje Slovensko ako jeden z dvoch delegátov v rámci European Bird Census Council zodpovedného za monitoring vtáctva a hodnotenie jeho zmien v Európe.
  • Od roku 2002 pôsobí v Slovenskej ornitologickej spoločnosti/Bir­dLife Slovensko.
  • V rámci svojho pôsobiska koordinuje na národnej úrovni viaceré programy monitoringu vtáctva s cieľom určenia pribúdajúcich a ubúdajúcich druhov a presadenia návrhov legislatívnych či praktických opatrení na zlepšenie stavu ohrozených druhov.

© Autorské práva vyhradené

41 debata chyba
Viac na túto tému: #príroda #pokuty #žaloba #Súdny dvor EÚ #hlucháne #Súdny dvor Európskej únie #lesy na Slovensku