Foto: Pravda, Robert Hüttner
Hudbe sa venujete od detstva, ale len nedávno vám vyšlo debutové CD. Prečo ste čakali tak dlho? Ste na seba taká prísna?
Ani by som nepovedala, že prísna. Potrebovala som vnútorne dozrieť ku guráži urobiť to celé tak, ako som si to vysnívala.
A podarilo sa vám to?
Vďakabohu, áno. Veľmi som túžila urobiť svoj prvý album tak, že na ňom budú takmer všetky významné spolupráce, ktoré ma na mojej hudobnej ceste stretli. Tiež som vždy snívala o zvuku orchestra a zboru. Nie sú to jednoduché záležitosti, čo sa týka kompozície, aranžmánov a o veľkom počte hudobníkov a ich koordinácie ani nehovorím. Preto som skôr hľadala odvahu pustiť sa do niečoho väčšieho, aj organizačne. Keď sa už do niečoho pustím, tak to aj dokončím, len predstava, ako to urobiť, musela dozrieť.
Pôsobíte tak, že ste s výsledkom spokojná. Prečo ste albumu dali názov Colors of my Soul?
Pretože naozaj vystihuje farby mojej duše. Je pestrý, a tak to mám rada. Spolupracovalo na ňom 18 hudobníkov, medzi nimi hostia zo zahraničia – z Poľska, zo Srbska aj z Bulharska. Som perfekcionistka, najmä pokiaľ ide o zvuk. Na tom som si dala zvlášť záležať. Ak má niekto rád pravú world music hudbu a etnodžez, určite si príde na svoje. Nevravím to preto, že je to môj album, ale skôr hovorím za všetkých skvelých muzikálnych ľudí, ktorí mi moje kompozície a aranžmány nahrávali a plnili mi tak môj sen. Album je pestrý štýlovo aj emocionálne. Sú na ňom úpravy slovenských, najmä podpolianskych piesní, jedna rómska skladba, ale aj srbská, moldavská, rumunská pieseň a prvky flamenca, salsy, swingu aj balada.
Pochádzate zo slávneho muzikantského rodu, váš dedo bol slávny huslista Ján Berky-Mrenica, hudobníkmi sú aj váš otec a strýko. Je to pre vás záväzok?
Som šťastná, že pochádzam z takej rodiny, a vďačná za to, čo mi odovzdali v génoch. Nedá mi ešte nespomenúť môjho brata, ktorý je tiež výborný hudobník, na mojej hudobnej ceste ma inšpiroval a veľakrát mi veľmi dobre poradil. Svojím spôsobom to záväzok je. No skôr by som to nazvala zodpovednosťou – pokračovať po ceste, ktorú už niekto začal a veľmi kvalitne. Ja som však iná a hrám inak aj inú hudbu.
Vyštudovali ste na VŠMU hru na husliach u profesora Petra Michalicu, ako si na štúdium spomínate?
Štúdium na konzervatóriu bolo krásne obdobie, čas nachádzania vlastnej identity. Po základnej škole som sa dostala medzi ľudí, ktorí rovnako ako ja žili hudbou a umením! Predtým bolo ťažké nájsť niekoho, kto by rozumel mojej duši, a potom zrazu prídete medzi mladých ľudí, ktorí sú vám veľmi podobní. Vtedy som naozaj veľmi veľa cvičila, priemerne 5 až 6 hodín denne a som veľmi vďačná mojej mamke , že to so mnou vydržala a vytvárala mi tie najlepšie podmienky na štúdium. S pánom profesorom Michalicom som mala veľmi dobrý vzťah. Je to veľmi rozhľadený človek. Študovala som uňho aj ďalších päť rokov na VŠMU. No a cez leto som navštevovala husľové kurzy v Čechách u Jindřicha Pazderu. Vtedy som sa intenzívne venovala výlučne klasickej hudbe.
Teraz vraj sama učíte.
Áno, najskôr som učila výlučne súkromne, lebo bolo veľmi náročné skĺbiť čas a koncertovanie s pravidelnou výučbou. Momentálne však učím ešte aj na Základnej umeleckej škole Jozefa Kresánka, kam som chodila aj ja ako dieťa.
Foto: Sasha Točík
Hráte rozmanité žánre od ľudovej hudby – či world music – až po etnodžez, no začínali ste s klasickou hudbou. Ako ste sa dostali k iným žánrom? Súvisí to s vaším rómskym pôvodom?
Určite nie. Ibaže by sme mali radi stereotypné myslenie (smiech). Mnohí rómski hudobníci pri klasickej hudbe zostali a sú buď koncertní umelci, alebo sedia v orchestroch a nevenujú sa ani džezu ani tvorbe vlastného štýlu. Mňa ku zmene priviedla hudba, ktorá sa mi páči, a hudobníci, medzi akými sa pohybujem. A tiež moja slobodná duša a „otvorená“ hlava. No najmä som vždy túžila byť tvorivá.
K svojmu pôvodu sa však otvorene hlásite. Čo pre vás znamená byť Rómkou? A špeciálne byť rómskou ženou na Slovensku?
To, že som Rómka, je len jedna z mojich identít a každý človek má identít viac. Okrem toho, že som Rómka, som aj Slovenka. To je moja ďalšia identita, ktorá tiež ovplyvňuje to, že som Rómka. Čiže som slovenská Rómka. Som aj umelkyňa. To zasa do veľkej miery ovplyvňuje, ako cítim a premýšľam. Ďalšou, nazvime to teda identitou, je, že som žena. Zaujímavá je kombinácia žena hudobníčka, ktorá riadi svoju kapelu plnú mužov. No a to, že som rómska žena, tiež nesie so sebou viacero príchutí. Dôležitý je však kontext. A ako mnohí múdri vravia – najdôležitejšie je, že som človek.
Už roky aktívne pomáhate talentovaným rómskym deťom z Divých makov, ktoré vďaka podpore dostanú šancu na lepší život. Aká je vaša funkcia v organizácii?
Som umelecká vedúca. Už je to 11. rok a táto práca ma nesmierne napĺňa. Okrem mňa sa deťom počas letnej akadémie venujú lektori, medzi ktorými sú aj členovia mojej kapely. Výsledkom býva vždy galakoncert detí na významnom festivale Cigánsky bašavel. Tento rok nám však korona skrížila cesty a festival sa nekonal. Podarilo sa mi však zapojiť deti z Divých makov do môjho projektu, zorganizovali sme krásny sprievod a koncerty na viacerých miestach v našom hlavnom meste. A tiež sme nahrali skladbu, ku ktorej vyjde tento mesiac videoklip.
Foto: Sasha Točík
V uliciach Bratislavy ste rómskou hudbou a tancom spôsobili rozruch. Veríte, že kultúra pomáha zbližovať?
Určite áno. Verím tomu, že umenie dokáže ľudí zbližovať, že obyčajný úsmev a kultivovanosť v tom, ako informácie podávame a ako sa jeden k druhému správame, dokážu ľudí spájať. Mojím zámerom bolo aj prostredníctvom letákov, ktoré sme rozdávali počas sprievodu, vysvetliť ľuďom, ako a prečo vznikol pojem Róm a že vyše 60 percent Rómov žije integrovane. No práve tí sú akoby neviditeľní. Spoločnosť bohužiaľ stotožňuje všetkých Rómov s tými Rómami, ktorí žijú na hranici chudoby v segregovaných oblastiach. Nemám rada, keď mi hovoria: „Teba ani neberieme ako Rómku.“ Práve mňa by mali brať ako Rómku, väčšina Rómov je ako ja. Pokladám za veľmi dôležité, aby sa medzi ľudí dostávali aj pozitívne a pravdivé informácie, ktoré, žiaľ, médiá šíria len zriedka. Reakcie bežných ľudí na ulici počas sprievodu boli pritom veľmi spontánne a pozitívne. Usmievali sa na nás rovnako ako my na nich a niektorí sa k nám dokonca pridali. Video, ktoré sme nakrútili počas sprievodu, malo len za dva a pol dňa vyše 100 000 pozretí.
Povedali ste, že je pre vás dôležité, aby ľudia v slovníku nahradili slovo "Cigán” slovom "Róm”. Prečo je to podľa vás také dôležité – a nejde len o slová?
Myslím si, že keby nás – vás Maďari a Slováci žijúci na juhu Slovenska volali Tóti, asi by to nebolo O. K. Ani Afroameričanom by sa nepáčilo, keby ich nazývali negrami. Myslíte si, že by to boli pre nich „len slovíčka“? Slová niečo vypovedajú, nesú nejakú energiu. Tak ako „mám ťa rád“ nie je to isté ako „ľúbim ťa“ alebo „milujem ťa“. Aj hanlivé slová nesú svoju energiu a keby niekto niekomu povedal nadávku s tým, že je to len slovo, nebolo by to dostatočné ospravedlnenie. V našom rómskom jazyku totiž neexistuje slovo Cigán. Takisto ako v slovenčine neexistuje slovo Tót. V rómčine sa povie „me som Rom“ a znamená to „ja som človek“ alebo „ja som Róm“. Samozrejme, vždy je dôležitá energia, s akou človek niečo hovorí. A žiaľ, označenie Cigán sa väčšinou nepoužíva ako synonymum pre pochvalu alebo úctu a rešpekt.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Ako ste prežívali obdobie izolácie? Ako človek aj ako umelkyňa, ktorá zrejme prišla o mnohé vystúpenia…
Hneď v ten týždeň, keď sa zatvorili školy, sa mi všetky hrania a koncerty zrušili na najbližšie tri mesiace. Dosť ma znepokojovali reakcie ľudí, ktorí umelcov ponižovali. Bolo mi z toho smutno. Ľudia, ktorí to robili, sú takí plytkí, že si neuvedomujú ani to, že vďaka umeniu sme karanténu prežívali ľahšie – mnohí začali konečne čítať knihy, na ktoré nebol dovtedy čas, pozerali filmy, počúvali hudbu. Umelci sú tiež ľudia, ktorí majú hypotéky a svoje rodiny. Počas karantény všetci utrpeli finančné ujmy. Treba ťahať za jeden povraz. Nie hľadať „vinníkov“, keď sme na jednej lodi. Ja som učila on-line a čas som venovala komponovaniu nových skladieb a aranžmánov pre naše nové zoskupenie. Zároveň som si aj konečne oddýchla, zastavila sa a zamyslela.
Pravidelne vystupujete na hudobných festivaloch, máte vlastné koncerty, stali ste sa známou primáškou a máte svoju kapelu. Chodíte vôbec ešte hrávať na svadby ako „poriadni“ muzikanti?
Ale samozrejme. Síce nie často, ale áno.
V čom spočíva úloha primášky?
Primáška vedie kapelu, je niečo ako dirigent. Človek, ktorý má predstavu, kedy má hudba spomaliť a kedy zrýchliť a aký repertoár je kedy správne zahrať. Čiže okrem dirigenta je to aj hudobný dramaturg.
Cítite zo svojich úspechov uspokojenie? Idete tam, kde ste vždy chceli byť?
Áno. Som veľmi šťastná, že mi dal pánboh taký dar, že môžem robiť to, čo ma baví. Samozrejme, teší ma, ak sa naša hudba na koncertoch divákom páči, ale nechcem ísť komerčnou cestou a „chytať“ divákov na to, čo nie je kvalitné. Hudbe venujem veľa času, ale našla som sa aj v projektoch, ktoré pomáhajú. Ak pomôžem len desiatim ľuďom, to bude môj skutočný úspech.
Po čom teraz najviac túžite, aké máte plány?
Priznám sa, že odkedy som mala životné plány a nevyšli, už neplánujem. Žijem dnes. Užívam si to, čo sa deje, vychutnávam si spoločnosť rodiny a priateľov, spoluprácu s kolegami, snažím sa prinášať radosť, kam prídem, či už medzi deti, ktoré učím, alebo pri nahrávaní v štúdiu. Najviac túžim po tom, aby boli moji blízki zdraví a aby si ľudia prejavovali viac lásky – slovom i skutkom. Ľudia si veľakrát ani neuvedomujú, aký dôležitý odkaz nechajú v človeku, ktorého pochvália, pohladia alebo objímu.
Barbora Botošová
Narodila sa 18. augusta 1987 v Bratislave do hudobníckej rodiny – jej otec je huslista Eugen Botoš, dedo legendárny huslista Ján Berky-Mrenica starší. Na husliach hrá od šiestich rokov. Vyštudovala konzervatórium a potom VŠMU v triede prof. Petra Michalicu. Vedie kapelu Barbora Botošová band, s ktorou interpretuje rozmanité žánre od world music až po etnodžez. Zároveň je učiteľkou hudby a umeleckou vedúcou talentovaných rómskych detí v podpornom združení Divé maky.