Pred rokom ste v rozhovore pre Pravdu upozornili, že nie je dobré, keď časť exponátov je pod holým nebom, pretože ich poškodzuje zlé počasie. Prejavil štát záujem, aby boli chránené pod strechou?
Múzeum SNP sa o to snaží už dlhodobo s tým, že intenzívna snaha trvá približne desať rokov. Riešenie je však drahé, preto sa stále odkladá. Žiaľ, čím dlhšie stojí vojenská technika pod holým nebom, o to viac je poškodzovaná, a preto bude ťažšia rekonštrukcia týchto strojov.
Dá sa vyčísliť, koľko peňazí treba na túto ochranu exponátov?
Reálne náklady sa ukážu až pri samotnej rekonštrukcii. Predmety sa rozoberú, následne sa uvidí, v akej miere sú súčiastky poškodené. O exponátoch, ktoré sa nachádzajú vo vonkajšej expozícii múzea, sme odhad stavu už urobili. Informáciu sme poslali približne pred dvoma rokmi na ministerstvo kultúry, ale analýza zostala bez reálneho ohlasu.
Spájajú sa vystavené veci s konkrétnymi príbehmi?
Áno. K cenným exponátom napríklad patrí horský kanón, ktorý vyrobila Škoda Plzeň ešte v roku 1916. Nasadili ho bojov počas prvej a druhej svetovej vojny. V medzivojnovom období ho používala československá armáda. Slovenská armáda ho zrejme vzala na východný front. V roku 1944 uložili kanón do zbrojného skladu, odkiaľ sa dostal do Povstania. Používala ho batéria, ktorej velil poručík delostrelectva Fedor Duchoň. Jeho batéria bojovala v Turci aj na Martinských holiach v hlavnej línii, kde patrila pod Štefánikovu brigádu pod velením Viliama Žingora. Keď povstalci museli z Turca ustúpiť, zapojila sa do bojov III. taktickej skupiny najmä v okolí dnešného Žiaru nad Hronom. Na konci Povstania ustúpila na Poľanu, kde zostala v palebnom postavení až do 14. novembra 1944. Znamená to, že patrila medzi posledné povstalecké jednotky. Veliteľ následne jednotku rozpustil a členovia odišli domov alebo padli do zajatia.
Ako sa kanón dostal do Múzea SNP?
Najprv doplním, že príbeh pokračoval tým, že veliteľ batérie pred rozpustením jednotky vydal rozkaz rozobrať tri kanóny a zakopať ich. Po skončení vojny sa na miesto vrátil. Všetky tri vykopal a všetku techniku odviezli do vojenskej posádky v Brezne. Nevieme, aký bol osud ostatných dvoch kanónov, u nás vystavený doviezli do Múzea SNP medzi prvými exponátmi. Má totiž evidenčné číslo 5.
V legendárnom opancierovanom povstaleckom vlaku Štefánik je zabudovaný československý ľahký tank. Aký bol na svoju dobu?
Tiež ho vyrábali v Škode Plzeň, ktorá kedysi produkovala nielen automobily, ale fungovala aj ako zbrojovka. Bol to ľahký tank vzoru 35 (Lt vz. 35). Keď spustili jeho výrobu, nepochybne patril medzi svetovú špičku.
Technický vývoj na začiatku druhej svetovej vojny však rýchlo prekonal tento typ tankov, ktoré už na východnom fronte v období 1941 – 1942 nestačili na bojovom poli. Nevýhoda Lt vz. 35 spočívala v tom, že bol veľmi náročný na údržbu aj na obsluhu. Slovenská armáda mala preto problém udržiavať tieto tanky bojaschopné. Nemecká armáda na tom bola o niečo lepšie, ale po roku 1942 nepoužívala svoje ľahké tanky v prvej línii, slúžili jej potom ako delostrelecké ťahače alebo v druhých líniách v nejakých protipartizánskych operáciách.
Slovenská armáda využívala po roku 1941 Lt vz. 35 len na výcvik. Po vypuknutí Povstania sa časť týchto strojov, bolo ich šesť, využila ako klasické tanky. Ďalších dvanásť kusov zabudovali do opancierovaných vlakov Štefánik, Hurban a Masaryk. Aj ostatné ešte poslúžili povstalcom.
Ako?
Fungovali ako bunkre. Tanky zakopali, nad zemou vytŕčala len ich veža, ktorá sa používala na paľbu v niektorých úsekoch povstaleckej obrany.
Adolf Hitler po roku 1933, keď nastúpil k moci, začal horúčkovito zbrojiť, takže nemecká armáda mala pred vypuknutím vojny bohatý arzenál. Nacisti však nepohrdli československou vojenskou technikou, ktorú ukoristili po rozbití republiky. Čo z nej malo pre nich význam?
Ešte aj pri potláčaní Povstania používali pechotnú výzbroj československej výroby – pištole, pušky a mínomety. A nielen to. Dokonca aj ľahké tanky, nie však Lt vz. 35, ale vzoru 38 vyrábané pre Nemcov počas existencie Protektorátu Čechy a Morava v Škode Plzeň. S nimi útočila proti povstalcom tanková divízia Tatra (Panzer-Division Tatra).
Medzi niektorými zberateľmi zbraní sa povráva, že niekde na slovenskom území sa ešte nachádza jeden nemecký tank. Možno vraj zapadol do močiara alebo do jazera.
Považujem to za legendu. Keby ešte nejaký v teréne niekde bol, určite by sme sa o ňom dozvedeli. Slovensko je príliš malé na to, aby sa tank doteraz nenašiel. Možné je len to, že kdesi sa nachádzajú zvyšky dajakého tanku, ale nie celý.
Darí sa Múzeu SNP získavať nové exponáty?
Snažíme sa kompletizovať zbierku. Z archívneho výskumu vieme, čo slovenská a povstalecká armáda používala, a niektoré veci nám ešte chýbajú. Veľmi cenné sú predmety, ktoré sa spájajú s konkrétnym človekom. Pred časom sa nám podarilo získať drevený kufor, ktorý vojaci používali pri nástupe do armády, vrátane jeho obsahu. Boli v ňom napríklad vyznamenania a fotografie. Kufor patril vojakovi Jozefovi Švantnerovi, ktorý pôsobil v slovenskej armáde a po vypuknutí SNP sa pridal k povstalcom. Vzácne je tiež torzo jedného tanku.
O aký tank ide?
Je to tank Lt vz. 38 slovenskej armády, ktorý potom bojoval v Povstaní. Sú na ňom zachované zvyšky farieb kamufláže.
Ako sa Múzeum SNP k nemu dostalo?
Tento tank hneď v prvých dňoch Povstania vyslali z Martina na Oravu. Operoval tam čiastočne samostatne a čiastočne ešte s jedným ďalším tankom po tom, čo sa oravská vojenská skupina prebila na povstalecké územie. Od určitého dátumu boli totiž jej príslušníci v obkľúčení. Tank ponechali v Istebnianskej doline, kde pôsobil jeden oddiel zložený z vojakov a z partizánov. Keď sa Nemci rozhodli zlikvidovať ich, posádka tanku sa snažila uniknúť lesnými cestami, kde zostal odstavený. Existujú teórie, že zapadol alebo sa pokazil. Po vojne ho ľudia postupne rozoberali, aby jeho kusy odniesli do šrotu. Podobne končila v zberných surovinách ostatná opustená vojenská technika. Napokon z tohto tanku zostalo len torzo, ktoré sa dostalo do zberných surovín. Našťastie vďaka nadšencom sa ho podarilo zachrániť a premiestniť do Múzea SNP. Návrat torza do výstavnej podoby síce potom zabral nemálo práce a času, ale výsledok je skvelý.
Historici skutočne neradi odpovedajú na otázky typu, čo by bolo, keby… V súvislosti s významom SNP sa však žiada odpoveď. Nebyť Povstania, mali by Slováci po skončení vojny ťažšiu pozíciu, aby sa neocitli medzi porazenými národmi, ale na opačnej strane?
Historici naozaj nemajú radi takéto otázky, lebo je to vyslovene špekulácia, ale dalo by sa predpokladať, že Slovensko by malo odlišné postavenie v rámci Československa. SNP nepochybne prispelo po porážke nacizmu k rovnoprávnemu postaveniu Slovákov v spoločnom štáte s Čechmi.
Nemáte dojem, že dôležitosť Povstania v dejinách druhej svetovej vojny je v zahraničí odsúvaná na vedľajšiu koľaj? Skrátka, že uniká pozornosti, aká sa napríklad venuje Varšavskému povstaniu (ktoré vypuklo štyri týždne pred SNP)?
Zdá sa mi, že na Slovensku si ľudia spomenú na SNP iba každoročne v období jeho výročia, potom ide zase do polozabudnutia.
Nepovedal by som to tak, že je odsúvané na druhú koľaj, skôr je o ňom v zahraničí málo informácií. Na rozdiel od Varšavského povstania alebo udalostí v bývalej Juhoslávii. Nazdávam sa, že na Západe sa o Povstaní veľa nevie, čo je v podstate hlavne chyba Slovenska. Poliaci, naopak, robievajú veľkolepé oslavy Varšavského povstania sprevádzané rôznymi kultúrnymi podujatiami. Premietajú filmy, vydávajú knihy.
Zdá sa mi, že na Slovensku si ľudia spomenú na SNP iba každoročne v období jeho výročia, potom ide zase do polozabudnutia; chýba mi ťah na bránku v zmysle propagácie Povstania. Ide napríklad o vydávanie publikácií, ktoré by boli prístupné pre širšiu verejnosť a zároveň by vychádzali v rôznych jazykoch. Záujem o dejiny druhej svetovej vojny je totiž vo svete veľký, aj preto by bola škoda nevyužiť priestor na propagáciu SNP, a teda Slovenska.
Dovoľte mi spomenúť jeden zážitok. Bolo to 1. augusta 1994, keď si Poliaci pripomínali 50. výročie vypuknutia Varšavského povstania. V ich hlavnom meste to počtom účastníkov vyzeralo tak, ako keď ľudia v nejakej krajine vyjdú do ulíc po víťazstve národného tímu vo finále majstrovstiev sveta vo futbale.
Určite bolo úchvatné vidieť na vlastné oči, aký vzťah prejavili Poliaci k Varšavskému povstaniu. Niekoľko slov na adresu Slovenska poviem. V predminulom roku bolo 100. výročie vzniku Československa. Česká televízia počas celého roku 2018 vysielala programy venované tejto udalosti, a to spôsobom, že to malo hlavu a pätu, muselo to divákov jednoznačne zaujať.
A u nás? Mal som pocit, že zrazu sa niekto zobudí a rýchlo niečo urobí, aby aspoň čosi bolo… Chýba mi na Slovensku kvalitný dlhý moderný dokument, ktorý by pútavo približoval históriu SNP. Napríklad prostredníctvom príbehov ľudí. Taká tvorba sa potom dá posunúť do zahraničia, na každú svetovú stranu. Pomohol by napríklad aj celovečerný film o zaujímavom príbehu z Povstania, ktorý by sa mohol premietať aj v zahraničí. Mohlo by to prebudiť následný záujem o dokumenty, odborné publikácie, teda vlastne o SNP ako také.