Kedy sa počas vášho pôsobenia v Pravde pracovalo najlepšie a kedy, naopak, najhoršie?
Július Lőrincz: Pre novinára je každá robota v redakcii zaujímavá a ak sa mu nepáči, pôjde inde. Do redakcie Pravdy som nastúpil 1. augusta 1968. Mal som vtedy 28 rokov. Pravda však bola redakciou so skúsenými žurnalistami a dvadsiatnik sa ešte považoval za mladého novinára.
S kolegami som sa zoznámil v časoch, keď sme robili ilegálne noviny, minimálne dve vydania denne. V redakcii sme aj spávali. A tiež sme z nej utekali, keď prišla do budovy Pravdy okupačná vojenská kontrola. Dokonca sme noviny sami roznášali po meste a pamätám si, že kolegovia raz v auguste 1968 utekali pred vojakmi cez strechy redakcie.
Potom prišli čistky a viacerí kolegovia museli odísť. Práve tí skúsení, ktorí mi boli príkladom a učil som sa od nich. Bolo to ťažké a zlé. Ja som sa s niektorými zachránil tým, že nás označili za „perspektívnych“. Prepáčili nám „niektoré úlety“. Prežili sme však, a tak som v redakcii vydržal až do roku 2002.
Vladimír Jancura: Do Pravdy som prišiel v auguste 1986 z týždenníka Nové slovo. V jej redakcii som sa však ani neohrial, vtedajší šéfredaktor Bohuš Trávniček ma vyslal ako stáleho spravodajcu do Moskvy, kde sa akurát rozbiehala perestrojka.
Najhoršie obdobie som zažil na začiatku, keď mi prácu veľmi sťažoval vtedajší zástupca šéfredaktora Arnošt Bak. Vyžiadal si odo mňa plán tém, ktoré chcem spracovať, a vzápätí si objednal články na tieto témy od APN, sovietskej tlačovej agentúry. Moja práca vychádzala navnivoč. Navyše v straníckych orgánoch na Slovensku dlho vládlo presvedčenie, že perestrojka je dočasný vrtoch Kremľa a že Michail Gorbačov je tiež len prechodná figúra. Moje články o prehodnocovaní histórie v Sovietskom zväze a o odsudzovaní prejavov neostalinizmu nemali nádej na zverejnenie.
Všetko sa zmenilo po novembri 1989, keď si redakcia Pravdy vybrala nové vedenie. Konečne som mohol bez prekážok informovať o reformnom procese v ZSSR.
Jozef Sedlák: Môj novinársky život bol celý o náhodách. Pôvodne som mal ísť študovať žurnalistiku do Lipska, potom ma bez môjho vedomia preradili na štúdium umenovedy do Moskvy, na odbor, kde si prehlbovali znalosti už publikujúci spisovatelia a literárni kritici. Proti nim som bol decko, literárne embryo. Našťastie ma štátna mašinéria presmerovala späť na žurnalistiku, na Leningradskú štátnu univerzitu.
V roku 1977 som prišiel do Pravdy. Celý čas, od začiatku podnes, som sa venoval poľnohospodárskym témam. Rovnako ako v prípade Vlada Jancuru aj do môjho profesionálneho života zasiahol Arnošt Bak. Často ma poslal na týždeň na východné Slovensko, a keď som sa mu týždeň nehlásil, v tom čase existovali len pevné linky, zisťoval, kde som. Po návrate do redakcie ma vítal slovami: „Súdruženko, dostaneš spakruky po vajciach, keď mi nebudeš referovať, kde si a čo si…”
Na druhej strane sme mali možnosť cestovať. Dostal som na týždeň auto a išiel som po Slovensku. Vďaka tomu som prešiel celý vidiek, spoznal všetky okresy. Stretával som sa s vynikajúcimi vedcami a zažil všetkých ministrov poľnohospodárstva od Jána Janovica po Jána Mičovského. Kontakt s ľuďmi bol vynikajúcou školou. Pravda si vždy zakladala na tom, že novinári išli do terénu. Z tohto hľadiska boli začiatky v denníku výborné. Značka Pravda vám dodávala vážnosti. Vždy v nej pracovali talentovaní novinári a vždy tu bol dobrý kolektív.
S Bakom to však bolo ako na kolotoči. Bol ako reflektor, keď ste sa dostali do jeho lúča, sfúkol vás len preto, aby si udržal autoritu. Vládla železná disciplína. Bak hovoril, že redakcia je polovojenská organizácia, on je náš veliteľ a ako pískne, tak bude. Keď napríklad prišli Vianoce, povedal: „Chlapče, nielen v pôrodniciach sa rodia deti. Pôjdeš do kravína, tam sa rodia teliatka, a napíšeš o dojičkách, ktoré sa o ne starajú.” Takže som Vianoce a Nový rok neraz trávil v kravínoch.
Teraz začínam v Pravde piate desaťročie a asi v každom boli chvíle radostné, ale aj smutné. Za šťastné obdobie určite považujem päť rokov po roku 1989, lebo vtedy boli noviny po prvý raz skutočne slobodné a redaktori mali v písaní voľnosť. Už tu nebol ani Bak, ani ústredný výbor strany a bolo na rozhodnutí nás redaktorov, čomu budeme venovať pozornosť.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
V. J.: To je pravda, že najslobodnejší sme boli, keď sme fungovali ako zamestnanecká akciovka. Treba však povedať, že sa to nedalo ťahať donekonečna. Bolo nás vyše sto akcio- nárov, rozhodovanie bolo veľmi ťažkopádne a nemali sme potrebný kapitál na technologický rozvoj redakčnej práce. Aj do nášho vydavateľstva musel vstúpiť silný súkromný investor, lebo na novinovom trhu sa zväčšovala konkurencia. Samozrejme, prinieslo to obmedzenia iného druhu. Platí však, že po revolúcii sa redakcii uvoľnili ruky a Pravda začala konečne plniť hlavne informatívnu funkciu, a nie tú propagandistickú.
Mohla si Pravda pred rokom 1989 pre svoju pozíciu dovoľovať viac ako iné noviny?
V. J: Vždy to záviselo aj od šéfredaktora, ktorý bol vtedy členom sekretariátu ÚV KSS, čiže v straníckej hierarchii sa nachádzal pomerne vysoko. To, či presadzoval nejaké nové myšlienky, alebo nie, záviselo od okolností. Keď bol politický odmäk, tak to odvážny šéfredaktor mohol využiť viac ako strachopud.
Aký bol vzťah medzi šéfredaktorom a komunistickým vedením?
J. L.: Na ústredí KSČ v Prahe boli každý týždeň porady šéfredaktorov. Tam dostávali inštruktáže, čo a ako sa má písať, napríklad aké oficiálne návštevy prídu do Československa a ako sa im majú médiá venovať.
Raz sa nám v Pravde podarilo vďaka zmätočnej inštruktáži zameniť utajované a oficiálne informácie o dvoch arabských prezidentoch – iracký Abu Bakr bol tajne na liečení v Piešťanoch a sýrsky Háfiz al–Asad, otec terajšieho prezidenta, mal prísť v tom čase k nám na štátnu návštevu. Oni sa pritom nemali radi, ba priam sa nenávideli. My sme však omylom dostali inštruktáž, že máme napísať o dobrých vzťahoch nášho štátu osobitne s Irakom i so Sýriou. Napísali sme a výsledok bol, že Iračania to pokladali za vyzradenie štátneho tajomstva o liečení ich prezidenta u nás a Sýrčania sa urazili, že píšeme o dobrých vzťahoch s úhlavnými nepriateľmi z Iraku.
To bol váš najväčší prešľap?
J. L.: To ešte nie. Najväčšie faux pas nastalo začiatkom osemdesiatych rokov. Člen sovietskeho vedenia Jurij Andropov vtedy napísal v nejakom teoretickom časopise článok o chybách a nedostatkoch v Sovietskom zväze. Rudé právo to zverejnilo. Bol z toho veľký poplach, lebo v Moskve boli okolo týchto vecí spory medzi sympatizantmi Andropovových názorov a oficiálnou líniou Brežneva. Rudé právo skritizovali, že o týchto rozporoch informovalo.
My sme o tom nevedeli a po týždni sme aj v Pravde niečo vybrali a uverejnili z Andropovovho článku. Tak to bolo haló! Kto to spáchal? No Lőrincz. Vtedy som bol vedúci oddelenia a riadne ma sfúkli. Osobne mocný Ján Fojtík, ktorý bol vtedy ideologický tajomník ÚV KSČ. Šéfredaktor Trávniček si ma vtedy zavolal, aby som mu to vysvetlil. Hovorí: „Tak, Ďuso, čo s tebou urobíme?“ „No ja neviem, zosaď ma z funkcie vedúceho zahraničného oddelenia“, navrhol som mu. Tak ma degradovali. Nečakal som síce, že až o dve platové triedy, ale nevyhodili ma.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Ako fungovala počas socializmu cenzúra? Bola nevyhnutná, ak bolo všetko dopredu nalinajkované?
V. J.: Tlačový dozor, ktorý fungoval ako preventívna cenzúra, bol ešte v 60. rokoch. Obťahy sa museli dávať cenzorom v tlačiarni, ktorí museli odsúhlasiť obsah. To sa však zrušilo v júni 1968. Keď potom nastúpila normalizácia, tak zaviedli následnú cenzúru. Tú vykonávali úrady pre tlač a informácie. Šéfredaktor však niesol hlavnú zodpovednosť a nasádzal autocenzúru. Keď vydal isté pokyny a trval na nich, tak sa redaktori buď prispôsobili, alebo nie a išli z redakcie preč. Už aj v Novom slove som zažíval také veci, že po mne išli. Mali sme tam však šéfredaktora Leopolda Podstupku, ktorý sa svojich redaktorov vedel zastať.
J. S.: Na služobných cestách v časoch uvoľňovania sa ma v podnikoch neraz pýtali, ako je to s cenzúrou. „Kto to po vás ešte číta mimo redakcie?” vyzvedali. Keď som povedal, že nik okrem vedúceho oddelenia, boli prekvapení. Pravidlá určovali, že správu čítal vedúci oddelenia, komentár a úvodník čítali vedúci, príslušný zástupca a šéfredaktor.
Tím redaktorov Pravdy a Rudého práva chodieval tiež na zasadnutia ústredného výboru strany. Diskusné príspevky, ktoré tam odzneli, redaktori upravovali. Bolo na redaktorovi, čo z vystúpenia uverejnil. Text bolo treba, samozrejme, zoštylizovať, lebo bol často napísaný strašným jazykom. Cenzúru teda robil redaktor, ktorý príspevok upravoval. Nesmel však vybočovať z mantinelov, ktoré každý dobre poznal. S postupným uvoľňovaním sa však aj hranice možného rozširovali. Záviselo však od šéfredaktora, od vedúcich oddelení a od toho, kto a ako vedel slobodu využiť.
Kedy nastalo striktné delenie obsahu novín na spravodajstvo a názory? Až po revolúcii?
J. L.: Až po roku 1989. Pravda mala síce už predtým aj vnútropolitické komentáre, glosy, ale faktom je, že spravodajstvo bolo tiež komentované.
V. J.: Nekomentované spravodajstvo sa vtedy považovalo za objektivistické, čo bola pejoratívna charakteristika. Vyžadovala sa straníckosť, čiže tendenčnosť, takzvaný jasný postoj vo všetkom.
J. S.: Na Leningradskej štátnej univerzite nám tlačili do hláv princípy ako ideovosť, straníckosť tlače a ja neviem čo ešte. Vtedy sa hádala moskovská novinárska škola s leningradskou, ktorý z týchto princípov je dôležitejší. Boli to žabomyšie vojny. Najdôležitejšie z hľadiska vývoja novín však bolo, či sa vôbec dali čítať. Pravda sa podľa môjho názoru vždy čítať dala.
V. J.: Niekedy aj medzi riadkami…
J. L.: Hej, to bolo dôležité a celkom rozšírené v Sovietskom zväze. Oni vedeli čítať medzi riadkami a aj u nás sa to ľudia učili.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Ako sa písalo medzi riadkami?
J. L: Snažili sme sa niekedy aj v náznakoch pomôcť čitateľovi, aby „naozaj“ pochopil napísaný text. Že to je síce nejako napísané, ale celkom tak to v skutočnosti nie je. To je časť novinárskeho majstrovstva. Charakteristická bola anekdota z tých čias: V Moskve na Červenom námestí rozdávajú letáky. Jeden z okoloidúcich upozorní, že na papieri nie je nič napísané. Človek, ktorý rozdáva letáky, hovorí: „Načo písmená? Všetko je jasné!“
Akí boli čitatelia Pravdy?
V. J.: Rôzni. Keď som bol vo vedení novín, tak som si nahováral, že našou úlohou po revolúcii je udržať si čitateľov v maximálnom počte. Boli to zväčša ľavicovo orientovaní čitatelia a taká sa snažila byť aj Pravda. Už nie komunistická a stranícka, ale ľavicový denník, aspoň vo svojej názorovej časti, nezávislé noviny na žiadnej strane.
Snažili sme sa nerobiť nejaké prudké pohyby, ale postupne, tak aby rástli aj naši čitatelia a dostali sme ich kdesi vyššie. Lebo iných sme nemali. Určite aj vďaka tomu má Pravda doteraz plno skalných čitateľov, ktorí s ňou prežili celý život. Sám som sa na Pravde ako päťročný učil čítať.
J. S.: Čitatelia boli všelijakí. Bolo ich veľa, iste aj preto, lebo na Slovensku bolo 400–tisíc členov komunistickej strany a ich povinnosťou bolo odoberať Pravdu. Noviny chodili do rodín, ľudia sa ich naučili čítať, zvykli si na ne. Paradoxne po roku 1989 nás začalo čítať množstvo ľudí, ktorí nemali so stranou nič spoločné. Len hľadali iný pohľad na svet. Vďaka tomu, ako sme písali a zobrazovali dianie okolo nás, sa objavili aj noví čitatelia.
Ako vidíte posledné zmeny v novinárskej práci? Prišli mobily, internet či sociálne siete…
V. J.: Kedysi sme sa báli, že nás prevalcuje televízia. To sa nestalo. Naopak, dnes má Pravda vlastnú televíziu. Ale nové médiá nás prevalcujú, ak noviny nebudú držať krok s dobou. Preto je dobré, že vydavateľstvo a redakcia venujú takú pozornosť vlastnému webu, videu, podcastom.
J. L.: Nové technológie vniesli do medziľudskej komunikácie ako takej netušené veci. Nekončiaci prúd informácií ubíja myslenie. Dôsledkom toho aj ľudia prestávajú čítať.
J. S.: Myslím si, že noviny prežijú. Zrejme budú len pre fajnšmekrov, pre istú duchovnú elitu. Spoločnosť však neposúva dopredu masa, ale osvietená skupina z tej masy. Novinári vždy tvorili dnes už sprofanovaný „predvoj”. Jednoducho tých, ktorí si skôr uvedomovali isté veci. Príčiny, dôsledky, súvislosti. Takže povinnosť novín informovať a vytvárať verejnú mienku pramení z toho, že novinári sú viac informovaní ako ostatná časť verejnosti. Udávajú tempo, odhaľujú nové veci, píšu o nich alebo nachádzajú ľudí, ktorí to vedia povedať.
J. L.: Orgány Európskej únie uvažujú o podpore printových médií. Napríklad vo Francúzsku či v Británii už vládne inštitúcie pomáhajú novinám, aby prežili. Myslím si, že aj Slovensko by sa malo uberať podobnou cestou.
J. S.: Tlačené periodikum prehráva z časového zreteľa už len v dôsledku technológie výroby. To, čo sa dnes odohrá, je okamžite na weboch, v mobile. Spravodajstvo v novinách sa oneskoruje o 24 hodín, je preto dobré k správe pridať nové fakty, vysvetliť súvislosti, ktoré pridajú správe nový rozmer. Snažíme sa preto vrhnúť na udalosť viac svetla, aby článok získal pridanú hodnotu. Aby Pravda bola stále zaujímavá a atraktívna.
