Stanica komunizmu bola pustá a tichá

Ako si s odstupom troch desaťročí spomínate na prešovský zjazd KSS?

Stále živo. Z osobného i politického hľadiska. Z osobného preto, že do rozhodujúceho súboja o to, či zvíťazí platforma komunistickej obnovy, alebo platforma socialistickej orientácie, na ktorej som stál ja, som išiel silno hendikepovaný. Bol som nachladnutý, cítil som sa pod psa. Asi aj preto som bol sklamaný z tesného výsledku hlasovania o budúcom smerovaní strany a uvažoval som, či nejdem do vopred prehraného zápasu.

Už nebohý Jozef Stank mi však skepsu a pesimizmus vyhnal z hlavy. Povedal mi, že na to, o koľko hlasov som vyhral, sa zajtra nikto nebude pýtať. Máš mandát, naplň svoju víziu! A z politického hľadiska mi stále zvučí v hlave barytón Vladimíra Mináča, ktorý svoju miniesej o potrebe vzniku novej, nekomunistickej strany ozdobil prirovnaním „Stanica tichá, stanica pustá, je to stanica komunizmu. Prázdnota devastovanej spoločnosti". Veľmi mi touto emocionálne silnou charakteristikou situácie, v ktorej sa ocitla vnútorne KSS, pomohol. Išiel som do súboja s tým, že je načase, aby reformné krídlo v strane neprehralo.

Podarilo sa.

Podarilo sa mi presadiť aj druhý názov strany – SDĽ, ktorý sa pridal k pôvodnému názvu KSS. Ten sme vypustili pri prvej príležitosti. Tak sa definitívne zavŕšilo delenie na tých, ktorí chceli vytvoriť stranu sociálnodemokra­tického typu, a tých, ktorí sa chceli vydať českou cestou – teda cestou obnovy komunistickej strany a jej ideológie. Spomínam si tiež na to, že sme bez problémov schválili federalizáciu dovtedy jednotnej KSČ. Jednak sme tým vytvorili podmienky, aby budúca SDĽ pôsobila ako skutočne národná politická sila, bez ovplyvňovania z Prahy, a jednak sme tým mohli neskôr poukazovať na to, že KSČM a SDĽ sa programovo tak vzdialili, že SDĽ musí z federácie vystúpiť. Prešovský zjazd sa stal začiatkom vzniku strany sociálnodemokra­tického typu, ktorá na rozdiel od KSČM mala silný koaličný potenciál.

Mnohí vám vyčítali, že ste sa nepokúsili o zjednotenie celej slovenskej ľavice. Bolo to však vtedy reálne?

Nie my sme odmietali spoluprácu so Sociálnodemokra­tickou stranou Slovenska a so Stranou demokratického socializmu, ale vedenia týchto strán s nami. V roku 1992 bola pripravená volebná koalícia SDĽ- SDSS, ale po príchode Alexandra Dubčeka na čelo SDSS sa koalícia aj pod tlakom predsedu Socialistickej internacionály Willyho Brandta a podpredsedu Sociálnodemokra­tickej strany Rakúska Heinza Fischera zrušila. Sociálni demokrati dostali na Slovensku iba štyri percentá hlasov a nevznikol silnejší ľavicový blok ako protiváha Mečiarovho HZDS.

SDĽ zaznamenala počas svojej existencie viaceré úspechy na slovenskej politickej scéne a získala si rešpekt v zahraničí. Prečo teda po trinástich rokoch zanikla zlúčením so Smerom?

Áno, SDĽ pozitívne ovplyvnila napríklad proces delenia ČSFR presadením zákona o delení federálneho majetku pred prijatím ústavného zákona o zániku federácie, podobu prvej demokratickej slovenskej ústavy, podporila v predstihu vstup SR do EÚ a NATO atď. Bolo by na dlhý rozhovor vysvetliť, prečo sa v tvrdých politických zápasoch opotrebovala a vznikol v nej rozkol, keď sme s Milanom Ftáčnikom, Brigitou Schmögnerovou, Jozefom Stankom a ďalšími založili v roku 2002 Sociálno­demokratickú alternatívu.

Ako vidíte perspektívy sociálnej demokracie na Slovensku po rozkole v Smere a nedávnom vzniku Hlasu?

Bol som jedenásť rokov v diplomacii, mimo Slovenska. Nechajte ma trochu sa porozhliadnuť pred odpoveďou na túto otázku. Viem však určite, že Slovensko viac ako inokedy potrebuje silnú sociálnodemokra­tickú ľavicu, ktorá nepodlieha fascinácii autoritárskymi režimami, nevracia sa nostalgicky ku komunistickému ľavičiarstvu, jasne sa vymedzuje proti fašizoidným tendenciám a narastajúcemu klerikalizmu a dôsledne obhajuje napĺňanie prvého článku ústavy, že SR je demokratický právny štát, ktorý sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo.