Žena, ktorá sa starala o seniorov v Pezinku: Najviac nám chýbali objatia

Od apríla k 24. máju tam pozitívne otestovali na koronavírus 63 klientov, z ktorých 16 zomrelo. Ochorenie COVID-19 malo aj 27 zamestnancov. Zariadenie preto bratislavská župa uzavrela a dala do izolácie. „Bez kolegov by som to nedala. Môže tam byť akýkoľvek manažér, ale ak nemáte ľudí, ktorí stoja pri vás, ktorí pomáhajú a robia, čo treba, tak si neporadí,“ hovorí Matulová.

S akými pocitmi ste nastupovali do domova sociálnych služieb (DSS) v Pezinku?

Bol to prirodzený strach z nepoznaného, lebo sme naozaj nevedeli, čo bude. Išla som do toho s tým, že som chcela klientom a zamestnancom pomôcť a veľmi som sa o nich bála. Ale úprimne, až keď som ťahala za sebou kufor do zariadenia, som si vlastne naplno uvedomila, na čo som sa dala. Ale strach o klientov a kolegov bol väčší ako ten vlastný. Pocit strachu opadol, keď som vstúpila do DSS a videla som zamestnancov a klientov. Väčšina z nich bola v poriadku.

Aká tam vládla atmosféra?

Zamestnanci už vedeli, čo majú robiť, každý si vykonával svoju prácu. Akurát spoza rúšok a overalov na mňa pozerali vystrašené oči s otázkami – čo je to za človeka, čo tu chce, čo budeme robiť. Cez deň bolo veľa práce, takže prvé stretnutie so zamestnancami som mala až večer. Vtedy som im povedala, čo nás čaká, s čím som prišla a čo chceme docieliť – že chceme pomôcť zariadeniu a klientom.

Ako vás vnímali zamestnanci a klienti?

V čase môjho príchodu boli všetci klienti v izbách, chodila som za nimi ja. Bolo tam málo zamestnancov, keď som tam nastúpila s kolegyňami, bolo nás dokopy 21 pracovníkov. Kolegovia, ktorí tam už pôvodne boli, pracovali nepretržite, boli unavení. Potešili sa posile. Počas dňa som sa nevenovala papierovaniu, riešila som prevádzku zariadenia, chodila som s vozíkom s jedlom, lebo sme ho roznášali klientom do izieb. Kolegyne opatrovateľky zase kŕmili klientov na posteliach. Každý mal svoju činnosť, ktorú robil, ale zároveň každý robil to, čo bolo práve treba. Ak bolo treba prať, tak sme prali, ak bolo treba upratovať za upratovačky, tak sme robili to. Nemali sme údržbára, na to sme tam mali zručného opatrovateľa. Čo sme vedeli, robili sme si sami.

Čo ste museli urobiť ako prvé?

Prvé a najdôležitejšie bolo získať si dôveru zamestnancov, pretože som prišla s tým, aby sme spolupracovali, aby sme spoločne riešili problém, ktorý v zariadení bol. Som veľmi vďačná každému, kto tam zostal, pretože po dvoch-troch dňoch od môjho príchodu mi väčšina kolegov povedala, že tam so mnou zostanú, dokedy bude treba a pôjdeme spolu von spoločne. Aj zamestnanci mali strach, mali svoje rodiny. Niektorí nastúpili do práce v sobotu 11. apríla a do konca niekoľkotýždňovej karantény odtiaľ nevyšli. S rodinami komunikovali len cez telefón a túto situáciu sme zvládali iba spoločne. Bez kolegov by som to nedala. Môže tam byť akýkoľvek manažér, ale ak nemá pri sebe ľudí, ktorí stoja pri ňom, ktorí pomáhajú a robia, čo treba, tak si neporadí. Ďalšia vec bola, že sme do noci riešili nevyhnuté organizačné veci s riaditeľkou Odboru sociálnych služieb bratislavskej župy Maricou Šikovou. Ona bola vonku a vybavovala veci pre DSS, zvnútra som si nevedela so všetkým poradiť. Veľká podpora bola aj zo strany Bratislavského samosprávneho kraja, dievčatá z úradu nám nosili koláče a aj tak sme sa snažili potešiť klientov, ktorí boli od seba izolovaní v izbách.

Ako situáciu zvládali klienti?

Tým, že museli byť izolovaní v izbách a nemohli sa prechádzať ani po chodbách, boli prvé dva týždne náročné. Vtedy sme ich nepúšťali ani na chodbu, oddelili sme pozitívnych od negatívnych a chceli sme zamedziť presunom po zariadení. Chodili sme po izbách, vysvetľovali klientom celú situáciu, robili sme aj psychologické poradenstvo. Mali sme tiež lekárku Adrianu Šimkovú, ktorá nám do karanténneho zariadenia prišla pomôcť a vyšetrila každého klienta. Takže hneď prvý deň, keď do zariadenia vstúpila, strávila v ochrannom obleku takmer deväť hodín.

Kedy sa situácia stabilizovala?

Svetlo na konci tunela sme nevideli veľmi dlho. Ani po dvoch týždňoch sme nemali ukončenú karanténu, lebo sme tam mali stále pozitívnych klientov. Situácia sa tak veľmi dlho vliekla – od prvého potvrdeného pozitívneho prípadu 11. apríla do 18. júna, teda do dátumu negatívneho testu poslednej pozitívnej klientky. Strávili sme v DSS takmer sedem týždňov. Aj keď už klienti neboli infekční, ich liečenie trvalo veľmi dlho, stále vykazovali pozitivitu. Infikovaných zamestnancov som v zariadení nemala, každý, kto bol pozitívny, odišiel zo zariadenia so súhlasom Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Bratislave. Až takmer na záver, 29. apríla, sa ukázala pozitivita u ďalších štyroch zamestnancov, ani jeden však nemal príznaky a boli ochotní v zariadení zostať. Išlo o kmeňových zamestnancov a keby som ich poslala preč, prišla by som o vrátničku, poslednú zdravotnú sestru, ktorá mi tam zostala a dvoch opatrovateľov. Boli by sme nahratí, aj keď nám pomáhalo mnoho zamestnancov dobrovoľníkov.

Ako ste zvládali sedemtýždňovú karanténu?

Zo začiatku bolo v zariadení veľa práce, riešili sme všetko možné, nebol čas nad niečím uvažovať. Mala som plnú hlavu povinností, ale čím sme tam boli dlhšie, začínala sa objavovať ponorková choroba. Nemali sme hádky či konflikty, len nám veľmi chýbalo obyčajné objatie, rodina, naše domovy a mne moji kolegovia. Keď sme sa konečne mohli objať… to si neviete predstaviť, objímali sme sa veľmi dlho. Každý sme to objatie potrebovali. Zvládla som to najmä vďaka mojim kolegom – zamestnancom zariadenia. Svoju prácu majú radi a len človek s veľkým srdcom tam dokázal zostať tak dlho pre klientov. Veľká podpora bola tiež zo strany bratislavskej župy, pomáhala, ako sa dalo, rovnako ako dobrovoľníci. Veľké ďakujem patrí mestu Pezinok, ktoré organizovalo vonkajšie koncerty pre klientov a zamestnancov. Veľmi to pomohlo, lebo klienti a zamestnanci, ktorí tam zostali, už boli unavení a toto im situáciu uľahčovalo.

Oznamovali ste klientom, keď niekto zomrel?

Bolo to z celej situácie to najhoršie. Buď som sa to ako prvá dozvedela ja, alebo zdravotné sestry, ktoré pravidelne, niekedy aj dvakrát za deň, volali do nemocnice, kde ležali naši klienti a zaujímali sme sa, čo sa s nimi deje. Keď sme mali úmrtie, bolo to ťažké najmä oznámiť tým klientom, ktorí sa navzájom poznali a stretávali sa. Kolegyne sa potom ešte intenzívnejšie venovali seniorom.

Dá sa s odstupom času povedať, kde sa stala chyba, že sa situácia v DSS Pezinok vymkla spod kontroly?

Vecou sa zaoberá kriminálna polícia, ktorá vyšetruje všetky skutočnosti a vyvodí závery. Viem, že bývalá riaditeľka DSS Pezinok zanechala zariadenie čisté, zamestnanci vedeli, čo majú robiť, zdravotné a ochranné pomôcky boli navezené, ale tie ďalšie veci musí povedať polícia.

Chodievate ešte občas do Pezinka?

Pravidelne. Som v kontakte so zamestnancami aj s klientmi, lebo robím na oddelení sociálnej pomoci na bratislavskej župe a my máme v zriaďovateľskej pôsobnosti 14 takýchto zariadení. Na našom oddelení úzko spolupracujeme s týmito zariadeniami, takže ich navštevujeme. Vždy sa smejem, lebo aj keď v DSS Pezinok nie som riaditeľkou, mnohí klienti aj zamestnanci ma stále volajú „pani riaditeľka“, aj keď im vysvetľujem, že už nie som (smiech). Je to milé. Zažili sme spolu také silné momenty, že sa na to nedá zabudnúť.

Ako reagovala rodina, keď ste sa vrátili?

Plakala som ja, moji rodičia, aj syn, bolo to silné.

Aké poučenie či rady by ste dali pri zvládaní takejto situácie?

Aktuálne je každé zariadenie určite pripravené na takúto situáciu. Každé zariadenie je však iné, či už stavebne, alebo prevádzkovo. Ale určite treba klientov oddeľovať a dodržiavať prísne epidemiologické predpisy ako rúško a dezinfekcia. Potrebné sú izolačky či uzatváranie pavilónov budov DSS, aby sa vedelo efektívne oddeliť zdravých od infikovaných. Rovnako je potrebné zodpovedné správanie zamestnancov. Pokiaľ však ide o všeobecné zvládanie pandémie, najdôležitejšia je súdržnosť, solidarita a vzájomná pomoc a podpora. Nebyť na seba zlí a pomáhať si, akokoľvek sa dá. Všetci sme v tom spolu. To mne a mojim kolegom počas siedmich týždňov izolácie najviac pomáhalo. Ešte raz by som sa rada poďakovala všetkým, ktorí nám pomohli a stáli pri nás. Aj vďaka tomu sme tú ťažkú situáciu mohli zvládnuť.

Domov sociálnych služieb Pezinok

DSS Pezinok bol od 11. apríla v karanténe a v jeho okolí fungovalo ochranné pásmo. Šesťtýždňová izolácia sa v tomto zariadení skončila pre zamestnancov začiatkom júna. Podľa informácií Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bratislava od apríla k 24. máju bolo pozitívne otestovaných na koronavírus spolu 63 klientov, z ktorých 16 zomrelo. Pozitívny test malo aj 27 zamestnancov zariadenia.

V polovici apríla predseda Bratislavského samosprávneho kraja (BSK) Juraj Droba odvolal riaditeľku DSS Violu Schmidtovú a informoval, že v zariadení sa vykonáva kontrola z Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Anonym v liste zaslanom primátorovi Pezinka Igorovi Hianikovi upozornil na zanedbávanie zdravotnej starostlivosti zo strany vedenia DSS, keďže personál DSS opakovane upozorňoval vedenie domova na zhoršený zdravotný stav niektorých klientov už od 21. marca. Takisto v ňom boli uvedené konkrétne príklady porušovania pokynov Bratislavského samosprávneho kraja, informácia o úmrtí jedného z klientov domova. Problémom tiež bolo, že boli povolené návštevy napriek plošnému zákazu. Prípadom sa zaoberá aj polícia.