Niekto inklinuje k čistému dizajnu, iný si svoj príbytok zaprace až po strop kúskami, ktoré sú mu blízke, hoci aj gýčmi. Čo o nás hovorí naše bývanie? Antropologička Soňa G. Lutherová, ktorá sa zaoberá materiálnou a vizuálnou kultúrou, nahliada vo svojich výskumoch do ľudských obydlí a zisťuje odpovede aj na tieto otázky.
Niekto potrebuje všetko nové, čisté, nepoškvrnené a všetko staré vníma ako „haraburdy“. Niekoho zase priťahujú staré veci. Čo to o jednotlivých typoch ľudí vypovedá?
Na základe tejto jednej súvislosti sa nedá vytvoriť akási typológia ľudí. Jednotlivci žijú v rozličných podmienkach, ktoré formujú ich vkus, preferencie, predstavy… Zároveň sú obmedzení vlastnými reálnymi možnosťami, ako ich naplniť. Vo všeobecnosti však ich vzťah k veciam do istej miery odhaľuje ich vzťah k prostrediu, v ktorom žijú. To, ako s vecami narábajú, môže aj naznačiť ich rešpekt voči hodnotám ako je ľudská práca či prírodné zdroje. V tejto súvislosti však nie je dôležité to, či sa konkrétnemu človeku páči súčasný dizajn alebo retro, ale skôr to, ako s vecami zaobchádza a či ich netroví „na jedno použitie“.
Foto: Archív S. G. Lutherovej
Ako veci v našom okolí formujú to, kým sme?
Ľudia si prostredníctvom vecí vytvárajú obraz sami o sebe a komunikujú ho svojmu okoliu. Predmetmi vyjadrujeme vlastnú identitu, pričom tá nie je trvácna v čase a priestore, ale mení sa a vyvíja. Najrukolapnejším príkladom je to, ako vlastné „ja“ kreujeme prostredníctvom oblečenia a úpravy zovňajšku. Ešte viac ako šaty však z môjho pohľadu poskytuje vhľad do psychiky človeka prostredie jeho obydlia. To, ako si ho zariadil, upravil či ako sa oň stará. Domov je intímne miesto, preto sme v ňom autentickejší ako inde.
Prečo sa podľa vás ľudia tak radi vracajú k retro dizajnu?
Niektorí nasledujú aktuálny módny trend. Iní sa zas snažia o ekologicky udržateľný spôsob života. Ďalších priťahuje, že použité predmety majú svoj vlastný „príbeh“. Ja napríklad rada využívam staré pohľadnice z antikvariátu ako záložky do kníh. Najradšej také, ktoré sú popísané, majú svojho odosielateľa a adresáta. Vždy, keď si text prečítam, na chvíľu sa prenesiem do minulosti a popritom si uvedomím ľudskú pominuteľnosť. Príbeh človeka, ktorý tú pohľadnicu pred sto rokmi napísal, sa už dávno skončil, ale príbeh pohľadnice pokračuje. Zmenila sa len jej funkcia, teda to, ako a na čo je používaná.
Foto: SHUTTERSTOCK
Je podľa vás dobré nosiť si domov veci od svojich babičiek či prababičiek? Povedzme, že v danom momente v tom nevidíme zmysel. Vybuduje si človek vzťah postupne?
Z hľadiska životného prostredia je to určite pozitívny návyk. Či si konkrétny človek k starým veciam vybuduje vzťah, pokiaľ v tom spočiatku nevidí zmysel, posúdiť neviem. Ale naše návyky a potreby sa menia v čase a čím sme starší, tým si mnohí stále viac uvedomujeme, že určité trendy sa stále opakujú a netreba mať vždy to najnovšie, čo je práve na trhu.
Čo ak si niekto spomenie na nostalgiu až v čase, keď už nemá možnosť po svojich predkoch niečo získať? Nahradia to blšie trhy?
Závisí od toho, či v jednotlivcovi vyvolávajú pocit nostalgie staré veci všeobecne, alebo túži po konkrétnom predmete ako spomienke na svojich blízkych. Vzťah k predmetu však môže vzniknúť aj „asociatívne“. Napríklad tak, že šálka z „blšáku“ mi pripomenie tú, do ktorej mi babička v detstve robila kakao.
Čo nadmerné hromadenie „rároh“? Ako sa na to pozeráte z pohľadu antropológie?
To, čo je pre jedného „rároha“, je pre iného zmysluplný predmet s históriou. Ako antropologička vzťah ľudí k veciam nesúdim, skôr ma zaujíma, aká je ich vlastná perspektíva. V tejto súvislosti mi napadá štúdia britského antropológa Daniela Millera, v ktorej sa zaoberal fenoménom gýču. V texte opísal obydlie istej panej naplnené gýčovými čačkami a lacnými farebnými suvenírmi. Z pohľadu antropológie však nešlo o skúmanie nevkusu, ale o hľadanie významov, ktoré do predmetov vkladala ich majiteľka. Vyvolávali v nej pocity radosti, spojenia s vonkajším svetom. Navodili jej pocit útulného domova.
Ako ide dohromady vkus, prípadne zmysel pre estetiku a útulnosť?
S estetikou a útulnosťou je to podobne ako s „rárohami“ vo vašej predošlej otázke. Čo je pre jedného estetické a útulné, inému sa môže zdať sterilné a neosobné. Ľudia majú na svoje obydlia rozličné estetické nároky, a najmä majú rozličné estetické preferencie. Potreba bezpečia je však univerzálna. Ako si ju vo svojom obydlí napĺňame, je na každom z nás.
To, ktoré veci sú pre ľudí skutočne dôležité, sa prejavuje v situáciách, keď musia svoj domov náhle opustiť alebo si ho vytvoriť nanovo.Soňa G. Lutherová
Ktoré veci nám robia dobre, keď sú zakomponované v našich domovoch?
Práve tie, ku ktorým máme osobný vzťah. Môžu sa spájať s našou minulosťou alebo sme ich dostali od niekoho blízkeho. Môžu to byť aj predmety, s ktorými sa identifikujeme a prostredníctvom nich vyjadrujeme svoje vlastné „ja“. Takisto to môžu byť veci, ktoré súvisia s činnosťou, ktorú radi vykonávame, napríklad knižnica plná kníh či pomôcky na cvičenie. To, ktoré veci sú pre ľudí skutočne dôležité, sa prejavuje v situáciách, keď musia svoj domov náhle opustiť alebo si ho vytvoriť nanovo. Napríklad utečenci si okrem praktických vecí, ako sú hygienické potreby alebo mobilné telefóny, so sebou berú najmä fotografie príbuzných či modlitebné predmety.
Niektorí ľudia lipnú na konkrétnom príbytku, iní zase môžu žiť kdekoľvek, ak sú s nimi tí, ktorých majú radi. Prečo?
Domov nemusia byť len štyri steny. Pocit domova môže evokovať aj objatie blízkeho či vôňa obľúbeného jedla z detstva. Väčšina z nás je však zviazaná s konkrétnym miestom, ktoré považuje za svoj domov, hoci toto sa môže počas života meniť. To, ako sme s domovom zviazaní, často naplno pocítime až vtedy, keď oň prídeme. A nemusí to byť len za dramatických okolností, ale aj obyčajným presťahovaním sa.
Keď niekto má pocit vykorenenosti, možno v tom hľadať aj príčinu v bývaní? Alebo ide vyslovene o psychologickú záležitosť?
Vždy ide o psychologickú záležitosť, pretože pocit vykorenenia je psychickým prejavom. Ale tento pocit môže súvisieť s tým, že človeku v jeho obydlí čosi (alebo ktosi) chýba. A sú to práve veci a ľudia, ktorí vo vzájomnom súzvuku v jednotlivcovi vytvárajú pocit domova.
Foto: vilavilocka.sk
Keď vojdete k niekomu domov, čo si všímate? Čo viete podľa toho o ľuďoch povedať?
Závisí od toho, či ide o súkromnú návštevu, alebo som na výskume. Ale v zásade ma zaujímajú práve tie „nepotrebné“ osobné drobnosti, ktoré robia obydlie domovom. Zariadenie z hľadiska vkusových preferencií ma zaujme len v prvom pláne, skôr si všímam fotografie alebo rozličné súkromné „haraburdičky“. Práve tie odlíšia domov od hotelovej izby.
Dnes už si možno zadovážiť do svojho príbytku takmer čokoľvek, samozrejme, závisí to aj od rodinného rozpočtu. Vnímate okrem širokej ponuky cenovo dostupného nábytku a zariaďovacích predmetov aj nejaký iný rozdiel v tom, čím sa obklopovali ľudia v minulosti a dnes?
Rozdiel je zrejme najmä v (ne)trvácnosti vecí v našom domácom prostredí. To vyplýva v prvom rade z nižšej výdrže vecí – kvalitu si dnes skrátka musíte poriadne zaplatiť, a preto pre mnohých nie je dostupná. Mnohí ľudia majú zároveň k predmetom konzumný prístup. Ľahko podliehajú módnym trendom a stále sú zo všetkých strán „bombardovaní“ všakovakými lákadlami. To v nich môže vyvolať tendenciu zariadenie častejšie vymieňať za nové.
Čo by ste si zo svojho domova vzali so sebou, keby ste museli niekam odísť a mali by ste limitovanú kapacitu?
Veci, ktoré sa vzťahujú k súvislostiam v mojom živote, ktoré ma robia tou, ktorá som. Zápisníky o prvých rokoch života mojich detí, fotografie blízkych a snubný prsteň.
Čo vás ako antropologičku na ľuďoch a ich bývaní najviac fascinuje?
Antropológii sa venujem preto, lebo ma zaujíma, ako ľudia žijú, čo prežívajú, aké sú ich osobné príbehy. Domov je ako okno do duše, a keď vás doň niekto pri výskume pustí, je to prejav veľkej dôvery.
Soňa G. Lutherová
Narodila sa v roku 1982 v Bratislave. Je sociálna antropologička, ktorá pôsobí v Ústave etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied. Venuje sa materiálnej kultúre a kultúre bývania. Nakrútila dokumentárny film Zatopené o osudoch ľudí okolo kaštieľa v Parížovciach, ktoré boli zaliate vodami Liptovskej Mary. Napísala knihu pre deti Môžu superhrdinovia nosiť okuliare?. Aktuálne nakrúca celovečerný dokument Šťastný človek.