V objavovaní nových druhov húb sme európskym unikátom. Čím to je?
Slovensko je doteraz, čo sa týka mykológie, málo preskúmanou krajinou. Paradoxne, veľmi veľa urobili, ešte za Československa, českí mykológovia. Tí k nám chodievali dosť často a objavovali veľa nových druhov nielen v rámci spoločnej republiky, ale aj sveta. Vyhľadávali u nás najmä najzachovanejšie územia a rezervácie, ktoré dnes často poznáme ako nejaké pralesovité spoločenstvá či divočinu.
Prečo na Slovensko museli prichádzať špecialisti od susedov?
U nás sme nikdy nemali nejako veľa mykológov. Keď sa aj nejaký ukázal, úzko sa špecializoval na určité územia či skupinu húb. Najlepšie máme preskúmané Malé Karpaty a okolie Bratislavy, aj v súčasnosti tam pôsobí dosť silná partia odborníkov.
Koľko mykológov momentálne na našom území máme?
Je ich zhruba do desať.
Vy ste jeden z nich, patríte dokonca do top dvojky.
Snažím sa, aj keď hubám sa vedecky nevenujem nejako zvlášť dlho. Začal som pred pätnástimi rokmi. Dovtedy som robil výskum dosahu znečisteného ovzdušia na lesy. Keď sa v tejto oblasti celkovo zlepšili podmienky, hľadal som si inú vedeckú cestu, a tá ma priviedla do sféry húb. Mal som k nej prirodzene blízko, keďže od detstva som s otcom pravidelne chodieval na huby. Spozoroval som, že určité druhy rastú len na konkrétnych miestach a spoznal určité súvislosti, prečo sa niektoré v danej časti krajiny vyskytujú alebo nie. Začal som o tom teda písať, skúmať to a vidím, že je o niečo také záujem.
V porovnaní s Čechmi tu máme viacej húb ako oni?
Určite áno. Najmä krajina Karpát je veľmi pestrá a členitá, oveľa viac ako územie Českej republiky. Tam je to viac poznačené civilizáciou. Vplyvom intenzívnejšieho lesníctva majú lesy v horšom stave. U nás je príroda viac zachovaná. Máme to tu hornatejšie, čím vzniká veľa rôznych kombinácií prírodných podmienok. Huby, zvlášť vzácne, majú často špecifické požiadavky. Preto sa nám darí objavovať aj spomínané nové druhy.
Je zmapované, koľko ich na Slovensku dokopy existuje?
Máme tu päť- až sedemtisíc druhov húb, z nich je zhruba len sto jedovatých. Nie je to ale presne spísané. Bolo by dobré, keby to niekto skompiloval, no nie sú na to voľné ľudské kapacity.
Česi nám v tomto počte konkurovať nemôžu, ale ako sú na tom inde vo svete?
Francúzsko má určite viac druhov. Niektorým hubám vyhovuje len morský piesok alebo extrémnejšie podmienky Álp. Majú to tam teda ešte pestrejšie ako my, ale tiež podstatne väčšiu rozlohu. Určite je toho dosť aj v európskej časti Ruska. Z pohľadu veľkosti krajín sme ale jednoznačne unikátom.
Celosvetovo nepoznanú hubu sa u nás podarí objaviť každý rok, niekedy aj polrok. Môžete niektoré menovať?
Za ostatných päť rokov sú to napríklad drobnojazýček sivozelený, misôčka drevná, čírovec badínsky. Niektoré dlho prežívali bez povšimnutia a preskúmania. Mnohé sa nerozpoznávajú ľahko, no uľahčujú to moderné molekulárne analýzy poukazujúce na významné rozdiely na genetickej úrovni.
Ktoré huby sú najvzácnejšie?
Tie, čo sú viazané na veľmi úzku kombináciu časti krajiny a špecifický biotop. Je medzi nimi množstvo pralesových druhov, ktoré sa nachádzajú v nenarušenej divočine.
Kedysi bolo Československo európskou veľmocou v produkcii hľuzoviek. Ako je to teraz?
Na Slovensku máme takmer dvadsať druhov hľuzoviek. Samozrejme, nie všetky sú využiteľné na komerčný predaj. Aktuálne je na to vhodná len hľuzovka letná, no aj tá je chránená, lebo zhruba pred tridsiatimi rokmi sa tu dlhodobo nenašla žiadna jej plodnica. Predtým ju však zbierali len konkrétni ľudia v určitých regiónoch, volali sa hubkári.
Mali na to nejaké zvláštne praktiky?
Používali cvičené prasiatka, ktoré sú dnes nahradené psami. Intenzívnejšie ich zbierali najmä na Považí a nájdené hľuzovky vyvážali do viacerých krajín Európy. Bežne ich napríklad dodávali do Viedne. Po zmene spoločenských pomerov to upadlo, skrátka sa hubkárstvo prestalo dediť z generácie na generáciu.
Momentálne teda zo Slovenska už žiadne nevyvážajú?
Nie, ako som povedal, už je to chránený druh.
Ak sa predsa len niekto odhodlá hľuzovky zbierať, hrozí mu pokuta?
V podstate áno. Na Slovensku sme asi len dvaja, ktorí v rámci činnosti stráže prírody tento druh rozoznáme a za jeho zber môžeme dávať pokuty. Za jednu plodnicu je to 92 eur. Špeciálny pes ich dokáže z pôdy vytiahnuť za jeden deň aj tridsať, takže celkovo sa to môže vyšplhať na vysokú sumu. Vycvičený pes ale zberateľa stojí zhruba desaťtisíc eur, zrejme to teda pre neho nie je až taký problém a ide do toho aj napriek riziku.
Často vás volajú k takýmto prípadom?
Práveže vôbec. Na jednej strane je to vo vyhláške o chránených organizmoch napísané dosť prísne, no v podstate sa za zber takýchto húb u nás pokuty nedávajú. Žiaľ, nemáme na to kapacity, zostáva to u nás neriešenou záležitosťou. Na druhej strane zber plodníc nemá taký negatívny dosah na prežitie huby ako zničenie jej výskytu napríklad ťažbou.
Ktorá huba je podľa vás chuťovo najlepšia?
Záleží na spôsobe jej spracovania. Na sušenie je najvhodnejší asi dubák, ktorý si zachováva peknú farbu a príjemnú vôňu. Na omáčku sú výborné kuriatka, naložiť do octu treba jednoznačne rýdziky. Osobne rád zaváram čírovnicu májovú a polievka mi najviac chutí z trúdnika klobúčkatého. Je to pomerne málo známa huba, ktorá je takmer všade v Európe, kde sa vyskytuje medzi ohrozenými organizmami, ale u nás jej máme pomerne veľa. Najviac je populárna na Šariši a v hornom Zemplíne. Do guláša je ideálny modrák, teda hríb zrnitohlúbikový, alebo lievik trúbkovitý. A na rýchle osmaženie na oleji muchotrávka červenkastá.
A čo toľko spomínaná hľuzovka?
Jej aróma je silná a špecifická, vraj vyvoláva príjemné pocity. Ľudia ju bežne nenájdu, ako dubáky či kozáky, a pôsobí na nich rôzne. Je to niečo podobné ako s kaviárom. Tiež nejako extra nechutí, no nie všetci si ho môžu dovoliť. V podstate je v tom trocha snobstva. Plodnice hľuzoviek sa v podstate len nastrúhajú do jedla alebo na jeho povrch, nevytvárajú takmer žiadny objem pokrmu.
Prezradíte najbohatšie slovenské lokality húb?
Viac-menej sú všade, ale vychytené je Záhorie, na strednom Slovensku Štiavnické vrchy, sever je v tomto známy važeckými lúkami. Na východe sú to Poloniny s bývalými pastvinami zarastenými brezou, osikou a hrabom. Sú to dreviny prospievajúce kozákom či kuriatkam. Každý región má ale miesta so zvýšeným výskytom zaujímavých húb. Výnimkou nie je ani okolie Zvolena či Banskej Bystrice.
Kedy je najvhodnejší čas vybrať sa na ne?
Ja ich zbieram celý rok.
Takže aj v zime, pod snehom?
Dajú sa pod ním nájsť podzemné druhy, sneh ich zaizoluje. Najčastejšie sa ale v zime nachádzajú na dreve mäkkých listnatých stromov. Okrem známej hlivy a uchovca bazového je zaujímavá napríklad plamienka zimná, ktorá je vynikajúca v polievke.
Ktorý mesiac je teda pre hubárov najideálnejší?
V lužných lesoch začínajú Bratislavčania už koncom marca, keď sa začínajú objavovať smrčkovce a trochu neskôr smrčky. Po nich prichádzajú májovky a koncom mája už aj dubáky. V lete veľa závisí od búrok, zároveň aj od rozdielov medzi dennými a nočnými teplotami. Tie sú na jeseň už veľké a to hubám neprospieva. Viac im vyhovuje vyrovnanejšie počasie, takže keď sa teraz celkovo ochladilo, zlepšilo sa to. Sezóna sa už v podstate naplno rozbieha.
Tá najsilnejšia trvá dokedy?
Do prvých mrazov, zhruba do konca októbra, začiatku novembra. Ak príliš neudrú, niektoré jesenné druhy sa dajú nájsť aj v decembri.
Aký rozdiel je medzi hubami a hríbmi?
Hríb je samostatný rod v obrovskej ríši húb.
Ktorá je najnebezpečnejšia?
Jednoznačne muchotrávka zelená, ktorú si ľudia zvyčajne zamenia za plávku či dokonca bedľu. Sú však druhy, ktoré majú také isté toxíny, plus nejaké navyše, no sú relatívne malé. Napríklad kapucňovka okrovohnedastá a ďalšie hnedé hubky rastúce na dreve. Človek ich nemá veľmi dôvod zbierať, ľahšie sa im teda vyhne. No napríklad smrteľne jedovatá bedlička ostrošupinatá môže niekomu pripomínať mladú bedľu, na čo už jeden hubár, niekedy pred siedmimi rokmi, doplatil životom.
Komplikácie po ich konzumácii sa objavia rýchlo?
Niektoré druhy sa prejavia už pri dojedaní pokrmu, v ktorom sa nachádzajú. Muchotrávka zelená je zákerná v tom, že nevoľnosť príde často až po dvanástich hodinách. Potom treba ísť veľmi rýchlo k lekárovi, lebo v tele už prebiehajú procesy ničiace pečeň. V nemocnici urobia otrávenému človeku výplach žalúdka, po ktorom mu nasadia lieky či dokonca dialýzu. Ak človek vyhľadá pomoc až na druhý deň, môže to mať fatálne následky. Výnimočne pomôže transplantácia pečene.
Čo by ste poradili hubárom, ktorí si o sebe myslia, že sú experti?
Základom je pokora, veď nikto nevie všetko. Je veľa menej známych druhov húb, ktoré sa môžu ľahko zameniť, a pri niektorých ešte stále ani presne nevieme, či a ako sú jedovaté. Zbierať a konzumovať treba naozaj len to, čo bezpečne poznáme. Ostatné nálezy môžeme doniesť na identifikáciu napríklad na výstavu húb. Jednu takú mávame vždy na prelome septembra a októbra v Lesníckom a drevárskom múzeu vo Zvolene, kde poskytujeme aj poradenstvo. Výnimočne mi však svoje nepoznané „úlovky“ môžu prísť ľudia ukázať každý pondelok poobede na moje pracovisko, čiže na zvolenskú technickú univerzitu.
Ako by vyzeral svet bez húb?
Úplne inak, ako ho poznáme dnes. Žili by sme asi na obrovských hromadách dreva. Rastliny vo forme bylín by zrejme neexistovali, keďže na takom povrchu by nebola pôda. V širšom poňatí by sme bez húb nepoznali niektoré jedlá, nápoje a lieky. Napríklad chlieb, pivo či penicilín.