Prečo je znečistené ovzdušie zákerné?
Každá chemická látka vplýva na ľudské zdravie. Keď pijeme znečistenú vodu, môže nám byť zle a môžeme dostať hnačku. No keď dýchame znečistený vzduch, ani o tom nemusíme vedieť. Oveľa horšie je, ak je človek dlhodobo vystavený nižšej koncentrácii znečisťujúcich látok vo vzduchu, ako keď sa jednorazovo stane nejaká havária. Je to podobné ako pri chronických chorobách. Je oveľa horšie, keď sme dlhodobo vystavení ustavičnému stresu, napríklad permanentne znečistenému ovzdušiu.
Na Slovensku umrie pre znečistené ovzdušie každý rok predčasne 5 000 ľudí. Čo to znamená?
Ide o štatistický údaj, ktorý vychádza z centrálneho registra úmrtí a chorôb. Pri týchto 5 000 úmrtiach ide najmä o choroby súvisiace s rakovinou, kardiovaskulárne ochorenia, ktoré vznikajú pri nesprávnom spaľovaní v domácich alebo lokálnych kúreniskách, z ktorých sa uvoľňuje obrovské množstvo prachových častíc. Označujeme ich PM 10 alebo PM 2,5. Ide o mikroskopické látky, ktoré sú niekoľkonásobne menšie, ako je hrúbka vlasu. Dýchaním sa dostávajú do krvného obehu a ovplyvňujú kondíciu a zdravie človeka. Okrem týchto 5 000 ľudí Svetová zdravotnícka organizácia pracuje ešte s jedným údajom – so stratenými rokmi života. Na Slovensku je to rok a pol.
Ako to súvisí so znečisteným vzduchom?
Každý z nás by mohol stráviť priemerne rok a pol dobrého kvalitného života navyše, nebyť zhoršenej kvality ovzdušia na Slovensku. To nie je len o tom, že sa človek cíti chorý. Premieta sa to aj do častejších výpadkov v práci, častejších migrén. Možno človeka ľahšie niečo skolí, nejaká chrípka. Môže mať depresiu z dlhých smogových alebo hmlistých dní. Každý neodpracovaný deň sa dá vyčísliť. Lenže ekonomika nie je všetko, ani hrubý domáci produkt. V niektorých krajinách už začínajú zisťovať index šťastia alebo spokojnosti. Ak sa zobúdzam v dedine alebo mestečku, kde vnímam, že ovzdušie je zlé, ani kvalita môjho života nie je taká dobrá, ako by mohla byť.
Môže život v oblasti, v ktorej je znečistenie ovzdušia vysoké, človeku priťažiť v súvislosti s koronavírusom?
Niekoľko krajín k tomu robilo výskumy v problematických regiónoch. Napríklad v severnom Taliansku a v oblasti Číny, ktorá je priemyselne rozvinutá. Zistili, že tamojší ľudia sú náchylnejší na ochorenia podobné novému koronavírusu aj iným respiračným chorobám. Jednoducho, ak sú pľúca dlhodobo vystavené znečisťujúcim látkam, nie sú schopné dobre odolávať ďalším ohrozeniam.
Stretli sme sa na príznačnom mieste – pod lipou v zaniknutej obci Horné Opatovce, ktorú položil aj znečistený vzduch z blízkej hlinikárne…
Táto dedina utrpela fatálne, kvalitu životného prostredia tu znehodnotil priemysel. Je to tiché memento. Priemysel pomáha rozvoju spoločnosti, dáva nám prácu, výhody, vďaka ktorým rastie spoločnosť. Len je otázne, do akej miery je to udržateľné. Kde sú limity ľudskej nutnosti mať nové výrobky? Priemysel je nosnou kostrou ekonomiky štátu, ktorý sa dokáže vďaka daniam postarať o zdravotníctvo, školstvo a veci, ktoré sú pre nás každodenné a potrebné. Bez priemyslu by to nedokázalo fungovať.
Slovensko bolo aj v minulosti železným srdcom Rakúsko-Uhorska. Máme bohatú históriu priemyslu, ktorý vždy vplýval na zdravie obyvateľstva. V okolí Banskej Štiavnice sa hovorilo, že každá žena mala za života troch manželov. Práca v baniach a hutách bola nebezpečná. Vďaka lekárom sa začali meniť pracovné podmienky. Aby človek nielen pracoval, ale aj žil.
Fabriky sa zdokonaľujú. No je ich úsilie dostatočné?
Stačí jeden neporiadny kurič a celá dolina kvôli nemu trpí.
Priemysel určite zohráva dôležitú úlohu pri znečistení ovzdušia, no legislatíva sa sprísňuje, fabriky musia plniť náročnejšie kritériá. Veľká časť akademickej obce pracuje na riešení tejto otázky. Dnes existujú iné filtre, celkovo je technologický proces úplne iný, ako to bolo v 50., 70. rokoch 20. storočia. Továreň v Žiari nad Hronom, ktorú ste spomenuli, patrí do kategórie veľkých zdrojov znečistenia, ktoré priamo spadajú pod hĺbkovú analýzu Slovenskej inšpekcie životného prostredia, ministerstva životného prostredia. Nemôžu si dovoliť porušovať zákony. Zároveň existujú európske ISO normy, ich dodržiavanie umožňuje firmám dodávať tovar do iných krajín, ktoré si uvedomujú, že globálne ovzdušie je naše spoločné. Ak nejaká fabrika v rámci Slovenska robí niečo zle, vplýva to na zvyšok Európy, sveta.
Lenže vy tvrdíte, že šancu napraviť vzduch má každý z nás. Nie je to teda primárne starosť priemyslu?
Je to na nás! Na našom zaužívanom pálení a kúrení všetkým možným vo všetkom možnom. Kedysi naši starí rodičia nepoznali iný odpad ako ten, ktorý dokázali opätovne použiť. Plastov bolo minimum, rovnako aj iných chemických látok. Dnes keď ľudia vidia, že niečo dobre horí, majú pocit, že to môže byť palivo.
A nemôže?
Nie! A toto je silný omyl, ten najväčší problém, ktorý sa týka lokálnych kúrenísk. Pozrime sa na tú najrozšírenejšiu, najobyčajnejšiu vec, ktorú ľudia hádžu do kozubov a piecok – drevo. Hocijaké drevo nemožno automaticky považovať za dobré palivo.
Prečo nie?
Základom je to, aby bolo drevo kvalitne vysušené. Pri ťažbe môže byť podiel vody v dreve 50 až 60 percent. Po dvojročnom sušení klesá podiel vody pod 20 percent. Výhrevnosť rastie. Nielenže tak musíme menej prikladať do kotla, máme menej práce, pri kvalitnom spaľovaní v dobrom zariadení s kvalitným komínom vzniká menej popola, viac tepla a zároveň aj menej škodlivých látok, ktoré sa uvoľňujú do ovzdušia. Keby len toto brali ľudia do úvahy pri chystaní dreva, situácia by sa výrazne zlepšila. Niektorí však kúria aj plastovými fľašami. Veď podľa laického pohľadu zhoria v peci dokonale.
A čo sa s nimi stane?
V piecke nedokážeme dosiahnuť takú teplotu ako v centrálnych spaľovniach odpadu, ktoré inak tiež nepredstavujú ideálne riešenie. To znamená, že v domácnosti dochádza k nedokonalému horeniu, vplyvom nízkych teplôt sa plast usádza v komíne. Tu sú teploty ešte nižšie, plast sa nalepí na steny. Stačí, aby raz vyletela horúca iskra, decht a plast začnú horieť a oheň je na streche. Nehovoriac o tom, ako spaľovanie bukasu a rôznych kusov dreva, ktoré sú natreté lakmi alebo farbami, nepríjemne znižuje kvalitu bývania susedom. Stačí jeden neporiadny kurič a celá dolina kvôli nemu trpí.
Naznačujete, že na predčasných úmrtiach sa podieľajú napokon obyčajní ľudia, lebo nesprávne kúria?
Nenaznačujem. Je to tak.
Lenže mnohí nemajú inú možnosť, len kúriť tým, čo im príde pod ruku. Ak chcú prežiť v teple.
Mnohí ľudia na Slovensku žijú na hranici chudoby. A mnohých sa týka fenomén energetickej chudoby. Nielenže je človek hladný, ale má problém zakúriť si v domácnosti tak, aby to bolo nielen efektívne, ale zároveň aj udržateľné.
Tak asi ťažko budú riešiť nejakú ekológiu.
A presne toto je kľúčové. Nie je to len ich problém. Týka sa každého člena komunity, spoločnosti. Niekoho nemusí zaujímať, že niekto je chudobný, povie si – je to smutné, ale je to dané. Lenže ľudí naozaj štve, keď nejaký sused, ktorý nemá prácu, nemá kvalitné palivo, svojím dymom ešte aj otravuje vzduch všetkým. Preto aj vďaka tomu, že sme medzi ekonomicky silnými krajinami sveta, máme záväzky voči chudobným ľuďom, ktorí sa nevedia vyhrabať zo situácie, v ktorej sa ocitli z rôznych príčin. Môže to byť dedičná chudoba, ktorá je prítomná v Revúcej alebo v Rimavskej Sobote, kde je nezamestnanosť dlho nad 20 percent. Netýka sa to len marginalizovaných skupín. Týka sa to naozaj širokej verejnosti, ktorá má problém dostať sa ku kvalitnému palivu.
Kde je to vypuklé?
Okrem Horehronia sa v súvislosti s energetickou chudobou objavujú potenciálne nové oblasti s výrazne znečisteným ovzduším, a to najmä v slovensko-maďarskom pohraničí. K Revúcej a Rimavskej Sobote môžeme prirátať Lučenec, Veľký Krtíš, kde je takisto vysoká nezamestnanosť, odliv mladých ľudí a ešte jedna vec – jazyková bariéra.
Foto: TASR, Milan Kapusta
Ako sa týka znečistenia ovzdušia?
Materinským jazykom mnohých obyvateľov je maďarčina. A doteraz štát neposúval informácie o tejto problematike v menšinových jazykoch. Jedným z cieľov súčasného projektu LIFE IP Zlepšenie kvality ovzdušia je prinášanie dôležitých informácií aj v jazykoch národnostných menšín. Sme v úzkom kontakte so samosprávami a s lokálnymi autoritami, verím, že sa nám podarí identifikovať nielen problémy, ale aj riešenia.
Kto sa na projekte podieľa?
Aby boli informácie jasné a zrozumiteľné, je dôležitým partnerom projektu aj Slovenský hydrometeorologický ústav. Má sieť meracích staníc monitorujúcich ovzdušie. Následné riešenia hľadá koordinačná jednotka na ministerstve životného prostredia, ktorá sa podieľa na príprave nového zákona o ovzduší a je v úzkom kontakte s ďalšími manažérmi kvality ovzdušia v šiestich krajoch. O informovanosť a osvetu sa stará tím na Slovenskej agentúre životného prostredia.
Čo by mohlo pomôcť?
Napríklad, ak by sa ľudia naučili pestovať drevo v takzvaných stredných lesoch. Čo je podobný spôsob ako dávne orezávanie hlavových vŕb. Môžu to byť agáty, bresty, hraby, ktoré by ľudia pestovali v okolí obcí a sami by si dorábali drevo. Ktoré by následne pod dohľadom samospráv schlo aspoň dva roky. Len je potrebný prvotný impulz, aby ľudia dokázali preklenúť prvú zimu. Radi by sme naštartovali podobné menšie pilotné projekty, aby sme samosprávam ukázali, že sa to dá. Dobrým riešením by boli aj centrálne zdroje tepla v obciach.
Pred tromi rokmi mi pán Bartók v Turni nad Bodvou ukazoval solárny panel, ktorý si dokáže takmer každý postaviť z harabúrd na dvore a má zrazu lacnú teplú vodu vďaka slnku. Existujú ďalšie svojpomocné projekty?
Niektoré obce si zriadili obecné podniky a začali čistiť miestne lúky a pasienky, ktoré zarástli náletovými krovinami. Sušia to, štiepkujú a vyrábajú si vlastné pelety na vykurovanie obecných budov – školy, škôlky, obecného úradu. Veľmi dôležité pri získavaní energie je dbať o to, aby bola uhlíková stopa čo najnižšia. Juraj Zamkovský zo združenia Priatelia Zeme-CEPA pracuje v okrese Rimavská Sobota na centrách energetickej efektivity. V spolupráci so starostami a s primátormi asi 105 obcí a mestečiek mapuje potenciál znižovania energetickej náročnosti budov. Vypracovali plán, odkiaľ, z čoho a ako by tieto samosprávy mohli získavať energie, aby nemuseli byť závislé od fosílnych palív a od neobnoviteľných zdrojov energie.
Odráža sa znečistený vzduch v zdravotných štatistikách obcí?
Lekári v týchto územiach nemajú štatistiky, ktoré by sa venovali len dosahom zhoršeného životného prostredia na zdravie obyvateľstva. Úrad verejného zdravotníctva nám zatiaľ neposkytol súčinnosť, ale verím, že sa to čoskoro zmení a budeme spoločne hľadať nielen nástroje, ale aj dáta, o ktoré sa budeme vedieť oprieť pri hľadaní riešení. V Jelšave a v Lubeníku je však naozaj zhoršená zdravotná situácia.
Tím slovenských lekárov vedený profesorom Tomášom Trnovcom zistil, že vzduchom sa pravdepodobne šíria aj toxické látky zo starých a zanedbaných odkalísk, ktoré zostali po priemysle. Napríklad PCB látky z Chemka Strážske. Už sa to niekde rieši?
V Jelšave si problémy starých environmentálnych záťaží uvedomujú aj prevádzkovatelia podnikov. Práve tam prebieha rekultivácia jedného veľkého odkaliska. Tie drobné prachové častice môžu byť karcinogénne, môžu v sebe niesť ďalšie nebezpečné látky. Ale toto sú opäť továrne. Vďaka efektu vysokých komínov sa znečisťujúce látky rozptýlia do širšieho prostredia, čím sa čiastočne zníži koncentrácia. Pri rodinných domoch sú však komíny nízke. Tak si naozaj znečisťujeme životné prostredie priamo na mieste, kde sa ráno zobudíme a otvoríme si okno pri vetraní.
Sú súčasné zákony prikrátke na znečisťovateľov – bežných ľudí?
Aktuálny zákon o ovzduší dáva veľmi slabé kompetencie na riešenie problémov malých lokálnych kúrenísk. Nedotknuteľnosť domu ako súkromného vlastníctva je nespochybniteľná. Nikto nemôže vojsť. Ale s touto nedotknuteľnosťou by mala byť spojená aj zodpovednosť. Keď niekto nie je zodpovedný, mal by byť vyzvaný, aby od svojho konania upustil. A ak nie je ochotný a schopný, mal by existovať nástroj represie. Možno nejaký principiálny prípad. Ľudia si musia uvedomiť dôsledky svojho konania.
Základom vatry víťazstva nad fašizmom boli staré traktorové pneumatiky a vypálený motorový olej z autoservisov.
Nevyriešil by všetky problémy so znečisteným ovzduším zemný plyn? Nebolo by lepšie, keby všetci kúrili plynom?
Zemný plyn je veľmi dobrá náhrada za tuhé palivá. Lenže aj samotná ťažba plynu so sebou prináša obrovské úniky metánu do atmosféry, ktorý je jedným z najhorších skleníkových plynov. Je oveľa horší ako oxid uhličitý z hľadiska globálnych dosahov na zmenu klímy.
A čo elektrické kúrenie?
Ale z čoho sa tá elektrina vyrába? Ak z uhlia, tak vzniká obrovské množstvo znečisťujúcich látok. Môžeme sa zhovárať aj o fotovoltike. Lenže to by sa museli zmeniť pravidlá, ktoré by určovali, že solárne panely sa musia prioritne umiestňovať na strechy, a nie na pasienky alebo úrodnú pôdu, čím sa dramaticky mení ráz krajiny. Je to ďalší z dobrých vynálezov, ktorý však človek dokázal realizovať v tom najhoršom možnom zmysle v snahe nájsť kvalitný a udržateľný zdroj energie. Mnohí vedci však riešia témy efektívnych a zodpovedných zdrojov energie. Mnoho nádejí sa vkladá do novej generácie tepelných čerpadiel, geotermálnej energie, vodíka alebo aj termojadrovej fúzie.
Čo všetko robia ľudia pri kúrení zle?
Cech peciarov vydal fantastickú príručku, ako kúriť. Nestačí mať len kvalitné palivo, dobrú pec a vymetený komín. Veľmi dôležité je samotné horenie. Sú rôzne fázy horenia, do ktorých sa nezasahuje správne. Keď sú napríklad v piecke žeravé uhlíky, je to to najlepšie, čo sa tam deje. Človek vôbec nemusí pec okamžite napchať ďalším palivom. Niektorí si myslia, že vlhké drevo dlhšie horí. Niektorí zbytočne priškrtia klapku prívodu vzduchu do piecky v úvodnej fáze horenia, lenže práve vtedy dochádza k nedokonalému spaľovaniu, uvoľňujú sa toxické a karcinogénne látky.
Musia si ľudia kúpiť novú drahú technológiu alebo pomôžu aj banálne zmeny návykov?
Mnohé veci sú len o rutine, ktorú musí človek zmeniť. Keď sa pominie korona, chceli by sme spolu so starostami navštevovať ľudí a vzdelávať ich, že aj v starej piecke je možné kúriť tak, aby životné prostredie znečisťovala minimálne. Tento prvý krok môže výrazne pomôcť. Len to chvíľu trvá. Nuž a pri chudobnejších ľuďoch, ktorí si drevo často chystajú na poslednú chvíľu, musíme preklenúť prvý rok, aby si stihli drevo kvalitne vysušiť a odložiť na ďalšiu sezónu. To isté platí aj pri návyku čím kúriť a ako kúriť. Verím, že budeme opäť častejšie vídať kominárov v uliciach, ktorí budú nielen prinášať šťastie, ale budú vymetať komíny. Nielen preto, aby zabránili požiarom, ale aby dymovody a komínové telesá plnili svoju funkciu tak, ako majú.
Dobre. Máme vhodné palivo, dobrú pec, udržiavaný komín, vieme, ako to má správne horieť. Stačí to?
Nie. Všetko napokon závisí od plášťa domu, od okien, dverí. Ak aj dodržiavam všetky zásady, ale veľká časť tepla mi pre zlú izoláciu odchádza von, tak to nemá zmysel. Ak to však dokážem zefektívniť o 50 aj 70 percent, potom výrazne znížim aj škodlivé látky, ktoré vypúšťam kúrením. Takto by kúrenie tuhými palivami nepredstavovalo problém. Veľké mestá majú výhodu, používajú centrálne zdroje tepla. Teplárne sú na perifériách, ich technologické postupy by mali byť nastavené tak, aby čo najmenej znečisťovali životné prostredie. Ak bude vidiek aj naďalej kúriť tuhými palivami, ale tým správnym spôsobom, tak máme spolovice vyhraté.
Celý čas sa zhovárame o ľuďoch, čo kúria v rodinných domoch. Ale čo ľudia v bytovkách, ktorí nemajú piecky, kozuby, aký je ich podiel na znečistenom ovzduší?
Súvisí to s dopravou. Moderné autá síce vypúšťajú oveľa menej škodlivých látok ako kedysi. Už nemáme autá, ktoré jazdia na olovnatý benzín, emisie sú nižšie. Ale koncentrácia áut neskutočne narástla. S tým súvisí väčšie vírenie prachu, ide aj o dranie pneumatík, z ktorých sa do ovzdušia uvoľňujú drobné čiastočky, to všetko zvyšuje koncentráciu škodlivín vo vzduchu.
V mestách síce máme MHD, tá však dopláca na to, že ľudia ňou necestujú. Čím prázdnejšie sú autobusy, tým viac musí mesto alebo samosprávny kraj dotovať hromadnú dopravu. Ak ľudia nevyužívajú prímestskú alebo medzimestskú dopravu, klesá vyťaženosť spojov. Samosprávny kraj si povie, že ľudia autobusy nechcú, a tak klesá hustota spojov. Mnohé obce skončia tak, že do nich autobus jazdí iba ráno a večer. Lenže dochádzanie do práce alebo do školy hromadnou dopravou je najekonomickejšie a najekologickejšie. A ide o jednu z podstatných vecí, ktorú môže pre čistejší vzduch spraviť človek, ktorý býva v paneláku.
Koho treba oslovovať?
Vraj najlepšie sa veci dajú meniť cez žiakov. Čo je určite pravda. Lenže enviroosveta by nemala byť len o žiakoch, ale aj o ľuďoch, ktorí vedome alebo možno nevedome poškodzujú životné prostredie okolo nás. Je to aj o dospelých. Konkrétny a zaujímavý príklad predstavujú dobrovoľní hasiči. Často sa podieľajú na kultúrnom živote v obci. Aj ja som bol dobrovoľným hasičom, a preto viem, že základom vatry víťazstva nad fašizmom boli staré traktorové pneumatiky a vypálený motorový olej z autoservisov.
Bol som mladý, verím, že sa veľa vecí odvtedy zmenilo. Ale možno sa mýlim. Takže ľudí treba vzdelávať aj v tomto smere. Aby sa pri vatre používalo len kvalitné drevo. Nikdy nepoužívame odpad! Odpad môžeme len zhodnocovať. Keď sa ho chceme zbaviť spálením, porušujeme minimálne dva zákony – zákon o odpadoch a zákon o ovzduší. V konečnom dôsledku sa to vypomstí nám samým.
Predtým ako ste sa pustili do práce manažéra kvality ovzdušia, vás poznali najmä ako človeka, ktorý na juhu Slovenska vysadil množstvo stromov. Koľko vlastne?
Niekde som sa dočítal, že som vysadil 5 000 stromov. Sám som ich toľko určite nevysadil, ale keď to spojím s ďalšími, ktorým som pomohol sprostredkovať pomoc pri sadení, mohlo by sa to blížiť k tomuto číslu.
Tak to sa oblúkom vraciame k číslu z úvodu. 5 000 stromov, 5 000 životov. Nie je nakoniec zasadenie stromu tým najlepším riešením znečisteného vzduchu?
Za mňa áno. Minimálne sa tým ukáže ľuďom, že šanca na zmenu tu stále je. Napáchali sme veľa zla v rámci planéty aj v medziľudských vzťahoch. Mnoho ľudí necíti vzťah ku krajine, vzťah k prírode. Možno práve strom zapustením koreňov dokáže dať človeku pocit, že niekam patrí. A ak niekam patrí, tak to miesto nebude vedome ničiť. Je to jeho domov a keď tam žije s ďalšími, bude hľadať spôsob, ako spolunažívať.
Veľmi ma fascinuje mestečko Jelšava. Má veľké množstvo problémov, ale skvelého primátora a hŕstku odhodlaných ľudí, ktorí chcú lepší život. Uvedomili si, že fenoménom Jelšavy sú hrušky. Rastú tu desiatky rokov a majú nádherné šťavnaté plody. Obyvatelia Jelšavy si to vysvetľujú tak, že ich listy sú pokryté vrstvou vosku a vďaka tomu prežili ťažké zhoršenie kvality ovzdušia. Spolu uvažujeme, žeby sme ich v spolupráci so strednými odbornými školami štepili. Do krajiny by sme spätne vracali ovocné stromy, ktoré tak veľmi chýbajú a ktoré do tejto krajiny patria.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Ladislav Bíro (1985)
krajinný ekológ
- V súčasnosti pôsobí ako manažér kvality ovzdušia pre Banskobystrický samosprávny kraj, pracuje na projekte LIFE IP – Zlepšenie kvality ovzdušia (www.populair.sk).
- Pri realizácii projektu Roots & Shoots Slovakia v Nadácii Green Foundation pomáhal žiakom pri zlepšovaní environmentálneho a komunitného zmýšľania s rozvíjaním kompetencií pre udržateľný život.
- Pracoval ako špecialista na environmentálnu výchovu v Stredisku environmentálnej výchovy Dropie.
- V spolupráci so školami, s poľnohospodármi a so starostami, s podporou Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia vysádzal stromy, obnovoval mokrade a objavoval príbeh krajiny Žitného ostrova.