Verejnosť vás pozná najmä ako seriálovú a divadelnú herečku, tí skôr narodení aj ako redaktorku a moderátorku televíznej relácie RTVS Generácia. Ako sa vám žije v týchto časoch, nakrúcate vôbec?
Divadlo som hrala pred plným hľadiskom naposledy 2. marca, potom pár predstavení v lete s obmedzeným počtom divákov a teraz, vo vykurovacej sezóne, neotvoríme vôbec. V komornom type neštátneho divadla, akým je bratislavské Divadlo v podpalubí, sa to nedá utiahnuť. Ale naskúšali sme po bytoch a vďaka komunikácii cez internet dve nové divadelné hry. Pokiaľ ide o televíznu reláciu pre seniorov Generácia, tiež sme mali niekoľkotýždňovú nútenú prestávku. Už sme výrobu obnovili. Na dva mesiace som sa síce vo svojich príjmoch dostala na nulu, ale ja bez aktivity nevydržím, preto som využila voľný čas a moderné komunikačné technológie a začala som študovať.
Foto: Daša Šimeková
Hovoríte, že investujete čas a energiu do vzdelania, v čom konkrétne?
Vďaka relácii pre seniorov som asi pred dvoma rokmi prišla do kontaktu s Akadémiou vzdelávania a výskumu v sociálnych službách v Holíči, ktorá vzdeláva odborných aj riadiacich pracovníkov sociálnych služieb. Nadchla ma ich práca, stala som sa ambasádorkou akadémie a teraz mi pandémia ukázala, že nastal čas ešte viac rozšíriť svoje možnosti a schopnosti.
Takže ste získali novú profesiu?
Áno, som inštruktorka sociálnej rehabilitácie, ale v štúdiu na Akadémii ďalej pokračujem, lebo 21. storočie je storočím sociálneho priemyslu a čím viac do problematiky človek vidí, tým hlbšiu potrebu a väčšie možnosti pomáhať objavuje.
Prečo práve sociálna práca? Čo vás na nej láka?
Keď som pred štyrmi rokmi na pokraji svojich síl hľadala zariadenie, kde by nás ako rodinu aspoň na chvíľu odbremenili, kde by nám podali pomocnú ruku a pomohli postarať sa o bezvládneho otca, o ktorého sme sa vtedy už tri a pol roka starali 24 hodín denne doma, otvorili sa mi oči a spoznala som situáciu v sociálnych službách na Slovensku. A nič nezakrylo ani rúško v týchto pandemických časoch. Naopak, obnažilo sa to, na čo už dávno upozorňujú ľudia z praxe – situáciu v sociálnych službách zachraňuje personál, ktorý svojou obetavou prácou dlhodobo nahrádza nedostatky systému.
Spoznali ste ľudí z pomáhajúcich profesií, je to určite ťažká práca, aj psychicky, a v našich pomeroch nedocenená, zvlášť počas pandémie…
Áno, študujeme on-line, na obrazovke počítača sa nás stretne naraz dvadsať aj tridsať z celého Slovenska. Moji spolužiaci sú zamestnanci zariadení sociálnych služieb. Málokto si bežne uvedomuje, že ich práca je službou našim najbližším. Sú vlastne našou predĺženou rukou, sú náhradnou rodinou pre naše matky a otcov, pre naše deti, ktoré sa nenarodili zdravé, pre siroty žijúcich rodičov a ďalších ľudí, ktorí sa ocitli v núdzi. Mnohí zo zamestnancov v týchto dňoch uviazli v karanténe v zariadení na niekoľko týždňov. Doma nechali svoje deti, partnerov, aby sa postarali o tých našich. Doslova v priamom prenose počúvam počas nášho vyučovania, aká je kde situácia, akej zodpovednosti a tlaku znepokojených príbuzných čelia zamestnanci, ako im príbuzní klientov nadávajú, ale iní zas pomáhajú. Ako hľadajú a nachádzajú riešenia, ako improvizujú, keď treba, ako dávajú zo seba to najlepšie, hoci nemajú kde načerpať sily… Pandémia nás všetkých poriadne prefackala.
Čo by sa podľa vás malo a dalo zlepšiť v starostlivosti o seniorov?
V prvom rade sa musí zlepšiť starostlivosť o ľudí, ktorí sa o seniorov, o celé spektrum ľudí so zdravotným znevýhodnením, aj o ľudí bez domova a mnohých ďalších starajú. To vyžaduje dostatočné financovanie sociálnych služieb, verejných aj neverejných. Riadiaci pracovníci nesú za svojich klientov 24-hodinovú zodpovednosť, potrebujú podporu a ochranu, metodickú aj právnu. Zariadeniam pomôže stabilita personálu, od zdravotníkov, ošetrovateľov, sociálnych a rehabilitačných pracovníkov, fyzioterapeutov až po kuchárov, na všetkých úrovniach. Celej našej spoločnosti by pomohlo zvýšenie sociálneho statusu zamestnancov v pomáhajúcich profesiách. Keď si ich bude spoločnosť vážiť, ocení ich prácu a umožní personálu ďalej sa vzdelávať, o odkázaných ľudí, našich rodičov či iných príbuzných sa bude starať vysoko profesionálny tím. Veď na tom by malo záležať nám všetkým, málokomu sa takáto životná situácia vyhne.
Čo má vlastne na starosti inštruktorka sociálnej rehabilitácie?
Stará sa o to, aby človek odkázaný na pomoc, napríklad senior, mal čo najlepší a dôstojný život. Pre každého treba vytvoriť individuálny plán, ako podporiť jeho samostatnosť, sebestačnosť a nezávislosť. Sú na to rôzne metódy a techniky, ako udržať zvyšky zručností, aktivizovať schopnosti, napríklad tréning pamäti, fyzioterapia, arteterapia alebo aj dramatoterapia a iné.
Pomohla vám pri štúdiu práca so seniormi v televíznej relácii Generácia?
Práca na relácii Generácia vo mne vyvolala hlbší záujem o život seniorov na Slovensku a prehĺbila záujem lepšie sa orientovať v problematike sociálnych služieb u nás. To ma priviedlo aj do školy.
Foto: RTVS
V divadle ani na obrazovkách vám nechýba humor. Čím si ho udržiavate v týchto ťažkých časoch?
Veď vidíte. Som v rámci možností aktívna a to mi pomáha neklesať na duchu.
Pomohol vám štát ako umelkyni „na voľnej nohe“?
Áno, jedno z opatrení štátu sa na moju situáciu vzťahuje, požiadala som o pomoc on-line a prišla bez problémov a bez prieťahov.
Ako prežíva pandémiu váš manžel, pochádza z Japonska, a hoci je na tú vzdialenosť už zrejme zvyknutý, pocit izolácie asi neprospieva…
Pandémia koronavírusu nie je žiadne spiknutie jašterov, ako veľmi trefne nedávno poznamenal v televízii Ján Budaj. Je to v podstate prírodná katastrofa a môj manžel ich prežil v živote viacero. V roku 2011 bol v Japonsku v čase, keď obrovské zemetrasenie vyvolalo vlnu cunami a následné poškodenie jadrovej elektrárne Fukušima. Je teda realista so skúsenosťami, má iba prirodzenú obavu o zdravie a život vyše osemdesiatročnej mamy, ktorá je v Japonsku. Mal ju ísť navštíviť v marci, potom v auguste… Tak hádam tú potvoru do budúceho leta porazíme.
Pôvodným povolaním ste novinárka, ako sa dívate na prácu bývalých kolegov v tomto období?
Ste odvážni a statoční.
Oľga Belešová
Foto: Daša Šimeková
Narodila sa 8. mája 1965 v Bratislave. Je divadelná, televízna, rozhlasová i dabingová herečka v slobodnom povolaní. Na javisku hrala už ako osemročná, desať rokov bola členkou detského divadelného súboru Ludus. Vyštudovala žurnalistiku na FF UK v Bratislave. Pracovala ako novinárka v popredných slovenských denníkoch. Popritom hrala 20 rokov v divadle GUnaGU, kde vytvorila množstvo komediálnych i dramatických postáv, neskôr účinkovala v Štúdiu L+S, Divadle Aréna aj v ďalších divadlách. Na niektorých predstaveniach sa podieľa autorsky. V Slovenskej televízii bola takmer desať rokov scenáristkou a moderátorkou cyklu Umenie/divadlo a tanec. V Slovenskom rozhlase bola dva roky autorkou a hostiteľkou v zábavnej talk show Meno mesto zviera vec. Do jej filmografie patria seriály Zborovňa (profesorka Laura Chudá), Obchod so šťastím (Vierča), Profesionáli (suseda Beatrix Bežná) – za túto rolu bola dvakrát nominovaná na cenu OTO, Gympel TV, Zita na krku, Ordinácia v ružovej záhrade či Búrlivé víno (Drahuša Chrobáková).