Ťažkosti, s akými u nás bojujú zdravotníci zo zahraničia, priblížila Pravde Alona Kurotová, koordinátorka projektov Medzinárodnej asociácie lekárov na Slovensku. Organizácia, ktorá zastrešuje vyše 150 zahraničných lekárov, zdravotníkov a farmaceutov, im pomáha s jazykom i prípravou na kvalifikačnú skúšku.
Čítajte aj: Lekári. Svojich dosť nemáme, ale cudzích nechceme?
Aké prekážky musia prekonať zahraniční lekári, ak chcú u nás pracovať vo svojom odbore?
Najväčší problém vidím v tom, že pri ich integrácii a podpore chýba systém. A nielen u lekárov, ale aj u zdravotných sestier, farmaceutov či pôrodných asistentiek. Na každom kroku ich čaká nejaká prekážka, preto je celý proces komplikovaný. Zlyhať môže už pri uznávaní vysokoškolského diplomu, čo je úplne prvý krok. Takto nemôžu prejsť napríklad pediatri z Ukrajiny, Ruska a iných štátov, keď byrokratom – prepáčte za výraz – niečo nesedí. Nehľadajú riešenie, ale spôsoby, ako sa to nedá. Problémom je aj chýbajúca príprava.
S ňou pomáha i vaša asociácia, nie?
Áno, s jazykovou školou iCan sme vytvorili spoločný projekt, no iba pre lekárov. Kurzy síce navštevujú aj sestry a zubári, ale potrebujeme to rozšíriť i pre nich, lebo bez prípravy sa kvalifikačná skúška nedá zvládnuť. Komplikuje nám to i fakt, že sa tie skúšky robia až na štyroch fakultách. Nie je to jednotné, otázky si vždy určuje fakulta. Na Slovenskej zdravotníckej univerzite napríklad radi dávajú otázky z prvých ročníkov, na lekárskej fakulte v Košiciach zase otázky zo štátnic. Veľmi by nám pomohlo, keby sa to zjednotilo.
Čo hovoríte na odbornú stáž, ktorá mala lekárom z tretích krajín pomôcť pri začlenení do praxe?
Zaviedli ju v máji tohto roku. Odpozorovali sme ju od susedov, kde funguje už roky ako súčasť prípravy. Napríklad v Českej republike sa skúška pre zahraničných lekárov delí na tri časti – testy, odbornú stáž a ústnu skúšku. Slovensko však odbornú stáž do zákona zaradilo tak, že o ňu nie je záujem. Na rozdiel od Českej republiky nie je súčasťou skúšky. Ďalším problémom je, že skúška zahŕňa i právne minimum pre lekárov. Musia poznať znenie 14 zákonov, napríklad aj zákon o liekoch, ktorý má až tristo strán. Právne minimum pritom tvorí až 20 percent testov. Aby na nich lekár uspel, musí zvládnuť aspoň 70 percent.
Dostali zahraniční lekári pred skúškou aspoň nejaké podklady?
Nie. Slovensko je asi jediný štát, kde si zahraniční lekári svoju prípravu spravili sami. Získali informácie a snažia sa pre seba vytvoriť systém, ktorý by im mal pomôcť pri integrácii. Je to normálne? V iných krajinách je to predsa štát, ktorý tvorí systém.
Česko a Poľsko už podmienky upravili tak, aby situáciu zahraničných lekárov uľahčili. V čom by sme sa mohli inšpirovať?
Základom je odborná stáž. Treba ju doladiť, aby bola súčasťou systému a uznania kvalifikácie. V Česku majú i prípravné kurzy, ktoré organizujú vysoké školy – aj u nás by jazykové kurzy a odbornú prípravu mohla zabezpečovať jedna univerzita. V Česku sa tiež skúška koná vždy na jednom mieste – na Karlovej univerzite.
Keď vypukla pandémia koronavírusu, vaša asociácia prišla s iniciatívou Spojíme sa a pomôžeme Slovensku. Vláda ju ignorovala?
Bolo to veľmi nepríjemné. Už 15. marca sme zaslali list aj e-mail ministerstvu zdravotníctva, kde sme informovali, že asi 45 našich ľudí je pripravených zadarmo pomôcť. Vôbec neodpovedali. Až keď som sa ďalej pýtala, dostali sme v júni neurčité vyjadrenie ministra, že ďakuje. Potom sa už nikto neozval.