Niekedy je najťažšie rozhovor začať. Mávate tento problém aj vy? Pomáhate si zahrievacími otázkami?
Väčšinou začínam tým, čo akurát vyplynie zo situácie. Niekedy situácia nadväzuje na predchádzajúceho hosťa. Ale ak mám len jedného, snažím sa ísť rovno k veci. Vždy premýšľam nad tým, že rozhovor musí recipienta hneď zaujať.
Vedenie rozhovorov a moderovanie je celkovo disciplína, ktorá sa zdá byť pomerne jednoduchá. Najmä u tých, ktorí to vedia robiť. Ako nepôsobiť umelo?
Umelo človek pôsobí, keď sa umelo cíti. Problém je však v tom, že niektorí ľudia reálne nevedia, ako sa cítia, a preto si ani nevšimnú, že sa správajú umelo. Akákoľvek prezentačná zručnosť závisí od toho, nakoľko o sebe vieme a nakoľko dokážeme dať priestor svojej autenticite. Inak moderovanie nepovažujem za nejaký výnimočný kumšt alebo zručnosť. V zásade som dosť vďačná za to, že sa môžem živiť takouto zvláštnou aktivitou.
Existujú hlúpe otázky? Nemávate obavy, že sa opýtate nezmysel a vysmejú vás?
Jasné. Možno preto, že som začínala ako veľmi mladá, som si zachovala v sebe neistú tínedžerku. Zabúdam na to, že mám už 40 rokov a nemusím sa triasť z každého respondenta. Sama negúľam očami, keď niekto položí menej podarenú otázku mne. Takže neviem, prečo som si tento obmedzujúci vzorec zachovala. Ale keď prekonám úvodnú trému a nájdem seba v situácii, tak sa už hlúpych otázok nebojím. Dokonca, ak vtedy, aj nejakú takú položím, viem ju v danej pohodovej atmosfére obrátiť na výhodu.
Do talk šou Trochu inak s Adelou si pozývate hostí, ktorí istým spôsobom vyčnievajú z priemeru. Na stránke RTVS, ktorá reláciu raz mesačne vysiela, sa píše, že sú to "trochu iní” hostia. V čom sú iní?
Pravdupovediac, každý človek je trochu iný a s každým sa dá zhovárať trochu inak. Skôr je to celé asi iné mnou, tak ako by to bolo iné akýmkoľvek iným moderátorom. Je to moje. Robím to tak, ako mi prirodzene rozhovor vyplýva a, áno, občas z toho vylezú trochu iné momenty, ako sme zvyknutí. Ale nechcem v tomto zámere tlačiť na pílu a robiť niečo za každú cenu inak.
Ako si hľadáte hostí do Trochu inak? Aké máte kritériá?
Musím mať pocit, že je o čom, a že to, čo z rozhovoru vylezie, má ako zarezonovať aj v životoch divákov. Aby si každý z toho mohol niečo pre seba odniesť. Od konkrétnych námetov na činnosť, zmýšľanie, alebo možno len kúsok tolerancie voči niekomu netypickému.
Platí podľa vašich skúseností, že čím lepší pocit máte z rozhovoru vy, tým je ten rozhovor vo všeobecnosti lepší?
Niekedy to vie klamať. Občas si človek odpláva na svojej pocitovej bubline a potom v TV nechápe, na čo sa pozerá. A, naopak, niekedy zlý pocit namieste dokáže pozitívne prekvapiť v televíznom výsledku. Všeobecne však platí, že atmosféra z divadla sa prenáša do TV asi na 50 %.
Potrebujete cítiť isté prepojenie s ľuďmi, ktorých spovedáte? Viete ho ľahko nadviazať?
Asi áno. Asi je pre mňa dôležité si na úvod vytvoriť nejaký vzťah. Nájsť spoločnú vlnu, aby sme si rozumeli, aby to ladilo. Je to ako s rádiovými frekvenciami. Ťažko sa zladia dve rôzne a poslucháčovi daná disharmónia ešte aj zle znie. Neznamená to však, že musíme mať rovnaký názor a pohľad na život. Spoločná frekvencia je čosi úplne iné. To ľudia často nechápu. Myslia si, že sa hádajú kvôli názorom, ale v podstate sú len s tým druhým človekom rozladení. Odlišný názor je len toho prejavom.
O Trochu inak hovoríte ako o sociálnej terapii. V čom spočíva?
Je to často skôr moja terapia. Akýkoľvek rozhovor, v ktorom sa niečo odkrýva a niekto tomu odkrývaniu venuje pozornosť, má podľa mňa blahodarné účinky. Najlepšie je, ak sa ten rozhovor obohacuje terapiou smiechom, lebo vtedy naberú diváci viac energie na vnímanie ďalších zaujímavých tém.
Z Funrádia ste odišli pred siedmimi rokmi, nechýba vám tá každodenná bláznivá atmosféra so Sajfom?
So Sajfom už rok vysielame vo FUNku reláciu rozhovorov s ľuďmi, ktorí súvisia s 30-ročnou históriou FUN rádia. Čiže nejaký spoločný presah máme. Teším sa z neho, je mi v tejto polohe a kombinácii dobre.
Sú témy, ktoré by ste povedzme v inej relácii otvorili, ale v Trochu inak sú pre vás tabu?
Nemám tému, ktorá je tabu. Skôr mi ide o to, aký zmysel má pre mňa toto tabu otvárať, a o žáner. Lebo Trochu inak je iný žáner ako napríklad rozhovory so Sajfom. A rozhovor treba žánru prispôsobiť formou.
Pozývate si aj o hostí, ktorí sú úplne "nepobozkaní” médiami? Nemáte niekedy strach, že hostia zostanú paralyzovaní pred obecenstvom a pred kamerami?
Takých mám rada, lebo v novej situácií zažívajú nové pocity, ktoré ich nechávajú prejaviť sa veľmi autenticky. Až žiarivo. Nie vždy je to jednoduché, ale v zásade vždy to má niečo do seba. Niečo veľmi človečenské.
Ako zvládate ticho zo strany respondenta? Dávate mu čas, ktorý potrebuje, alebo pauzy vypĺňate?
Ticho vie urobiť dobré napätie. Viac uspávajú hostia, ktorí hovoria veľa, odbočujú a pridávajú vatu. Vtedy premýšľam, kedy a ako im skočiť do reči. Ale ticho vie niekedy veľmi prekvapiť. Osviežiť. Nie sme na ticho zvyknutí.
Vždy ste chceli byť tá, čo sa pýta? Vyhovuje vám byť na tejto strane mikrofónu alebo kamery?
Vyhovuje mi oboje. Väčší relax je byť tá, ktorej sa pýtajú. Nemám zodpovednosť za reláciu, ale len za seba. No, samozrejme, nechcem nikomu kaziť jeho vedený rozhovor, tak som ochotná a súčinná. Odpovedať na otázky je tiež terapia, lebo si musím upratovať rôzne názory, postoje, spomienky, hodnoty. Má to určite zmysel.
Mali ste pocit, že ste trochu iná ako ostatní? Vyrastali ste v Nemecku, kde ste boli cudzinka, potom ste sa vrátili, a potom ste boli odlišná zase tu. Zapadli ste už?
Táto inakosť sa so mnou, samozrejme, ťahala. Zízali na mňa v škôlke, potom som každý rok bola tá nová v inej škole. Tá, ktorá ide na nejaký čas do Rakúska a robí rozdielové skúšky. Tá, ktorá má ten veľký nos. A tak ďalej. Ale časom sa môj život stabilizoval. Aj keď teraz som zas iná v nastavení súkromného života. Neviem, či to mám vpísané do osudu, ale niekde skutočne vyskakujú objektíve odlišnosti. Beriem to však ako pozitívum, lebo mi nastavujú zaujímavé výzvy.
Ako sa vám rozprávalo pred kamerami so svokrou Renátou Vinczeovou, ktorá popri civilnom zamestnaní zastáva vysokú pozíciu v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania?
Dobre. Renča je príjemný človek. Okrem toho je dostatočne rozumná na to, aby chápala, že sa nemusí prežívať. Že ide o tému, o zaujímavú konšteláciu jej osoby v kontexte cirkvi. Nemala som stres a myslím, že na danú situáciu ani ona veľmi nie.
Napadlo by vám niekedy, že si nájdete partnera, ktorého mama je cirkevná funkcionárka?
Nie. Ale ani sa nad tým teraz nezamýšľam, lebo v tej našej každodennej komunikácii ju nevnímam cez túto jej funkciu. Je v najlepšom zmysle slova normálna.
Keď sa rozprávate s hosťami o vážnejších témach, vždy je v pozadí humor a istý druh jemnej provokácie. Napríklad, keď ste sa opýtali svokry, či sa v jej cirkvi krstia ľudia v bazéniku. Zrejme si to dovolíte u tých, u ktorých viete, že to je v poriadku. Alebo jednoducho skúsite?
Nejde ani tak o hosťa, ako o mieru vzťahu, ktorú sme si v priebehu rozhovoru vybudovali. Keď cítim, že ho vedieme na uvoľnenej, kamarátskej vlne, tak viem, že sa jej môžem opýtať na to, či sa nahnevá, keď sa po smrti rozhodnem pre reinkarnáciu. Dôležitý je takisto zámer, s ktorým človek nejaký fórik skúsi. Ak chce ublížiť, nevyjde to ani s dobrým fórom, ak je naozaj len úprimne hravý, tak ten istý fór pobaví.
Keď som si zadala do googlu vaše meno, vyhľadávač mi ponúkol návrhy slovných spojení "Adela Banášová nos” a "Adela Banášová nohy”. A najnovšie pribudli zuby. Viete, ako šoubiznis funguje, veľakrát ste deklarovali, že ste s narážkami na svoj výzor vyrovnaná. Ako sa to ale robí? Ako človek zdrsnie tak, že mu to neprekáža?
Nezdrsnela som. Len mi to naozaj neprekáža. Neviem vlastne ani vyhodnotiť, prečo by mi to malo prekážať. Nijako sa ma to nedotýka.
Čo robievate, aby ste sa zharmonizovali?
Pokúšam sa mať dostatok spánku, nezaťažovať telo príliš veľa svinstvami. Ale zas raz za čas zresetovať pri pive patrí tiež k mojej harmonizácií. Potom nejaký pohyb, studené ranné sprchy, sauna a akákoľvek pohoda, ktorá príde do rany.
Idú Vianoce, tešíte sa ešte?
Áno. Teším sa hlavne na voľno.
Dokedy ste verili na Ježiška? Prípadne na deda Mráza, na ktorého bol začiatkom 50. rokov Ježiško prekvalifikovaný?
S konceptom Ježiška nosiaceho darčeky na nás naši nikdy nešli. Vedeli sme odmalička pravdu, že darčeky si dávame navzájom my, lebo sa máme radi. Bola to pre mňa väčšia mágia, ako veriť na nejaký za vlasy pritiahnutý nezmysel. A hlavne som nezažila to absurdné sklamanie. Možno práve preto som neprestala veriť na zázraky a mágiu Vianoc. Lebo mi nikto nezrútil vianočný svet odhalením čudnej lži.
Ako budete tráviť Vianoce?
S našimi, so svokrovcami, možno so sestrou… Možno v pohode.
Novoročné predsavzatia ako schudnúť a prestať fajčiť sa vás zrejme netýkajú, zadávate si začiatkom roka ciele?
Priebežne sa mi v rámci mojej vnútornej pripravenosti otvárajú nové osobné posuny. To sa stáva, ale nie v rámci nového roka. Začnem s niečím, až keď cítim, že na to dozrel čas. Vždy sa to udeje prirodzene kedykoľvek.
Čo by ste chceli budúci rok dosiahnuť aj mimo novoročných predsavzatí?
Nechce sa mi veľmi niečo dosahovať, to sa človek musí naťahovať, aby niečo dosiahol, a to mi nezaváňa pohodou.
Adela Vinczeová
Narodila sa 12. októbra 1980 v Bratislave a patrí medzi najznámejšie slovenské televízne a rozhlasové moderátorky. Je majiteľkou desiatich cien Osobnosť televíznej obrazovky. Vyštudovala kulturológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1999 moderovala vo Fun rádiu, postupne sa jej tvár začala čoraz častejšie objavovať v televíznych projektoch, v humoristickej relácii Sedem s r.o., Slovensko hľadá Superstar, Let's Dance a v mnohých ďalších reláciách. Aktuálne má talkšou Trochu inak s Adelou, ktorú vysiela RTVS, kde ju pravidelne vídať aj v šou Milujem Slovensko. Na Markíze moderuje napríklad zábavnú reláciu 2 na 1.
