Pavel Malovič o tom, že lekár je často ako detektív a prečo si Bob Dylan zaslúži Nobelovu cenu

, 20.12.2020 06:00
Pavel Malovič
Pavel Malovič a jeho kniha Exkluzívne texty o knihách a hudbe. Autor: ,

Lekár a pesničkár z folkového združenia Slnovrat Pavel Malovič má rád renesančných ľudí. Aj sám je taký - popri medicíne a športe má nesmierny prehľad o literatúre, hudbe či výtvarnom umení. Zasvätene dokáže rozprávať nielen o pohybe a o chvíľach, keď sa človek konečne ocitne vo vlastnej koži a má čas na tvorivé myšlienky, ale aj o nositeľoch Nobelovej ceny za literatúru. Jeho obľúbenec Bob Dylan ju mal podľa neho dostať už dávno.

Ste známy športový lekár, dopingový komisár a zároveň kultúrny publicista, koľko podobne zameraných lekárov poznáte?

Poznám Petra Belana, ten bol spoluzakladateľom Divadla u Rolanda spolu s Ivanom Hudecom, Jarom Filipom a Zuzkou Homolovou. Divadlo u Rolanda sa začína Rudom Slobodom, ktorý napísal prvú hru Krokodíl je upír Oravy. Peter Belan, praktický lekár, geriater, spisovateľ, dramatik, publicista mal matku maliarku Máriu Medveckú a otca sochára aj maliara Ctibora Belana, takže umenie mal v génoch. Doktor Miloš Janoušek, hygienik z Úradu verejného zdravotníctva a absolvent Lekárskej fakulty Karlovej univerzity, je pesničkár, publicista, spisovateľ, básnik, grafik, čo len chcete. Lekárov, ktorí sa venujú aj kultúre alebo iným oblastiam mozgovej kôry, je veľa – lebo inak by sa zbláznili, keby robili len medicínu.

Takže lekár potrebuje kultúru…

…samozrejme, inak by neprežil…

Aj aby lepšie rozumel ľuďom?

Absolvent medicíny dostane "výučný list“. Keď lekár pristúpi k pacientovi, musí sa s ním vedieť zhovárať, lebo anamnéza je základ. Často tvorí 70 % diagnózy. Pacienti sú veľmi rôzni – môže prísť upratovačka, bezdomovec alebo akademik – s každým sa musíte vedieť zhovárať. To predpokladá, že máte istú nielen slovnú zásobu, ale aj inteligenčnú výbavu. Vo vzťahu medzi lekárom a pacientom musí fungovať spätná väzba, či sa rozprávate s jednoduchým človekom, ktorý pletie koberce, alebo s vedcom, ktorý "rozbil“ atóm. Musíte sa naučiť rozprávať všetkými smermi. Preto sa nemôžete sústrediť len na medicínsky problém, potom ani pacienta nedokážete dobre liečiť a on k vám nebude mať dôveru. Pacient vám neporozpráva na prvý raz všetko, čo potrebujete vedieť. Je to trochu ako detektívka, tak ako kriminalista vypočúva svedkov, tak doktor vypočúva svojho pacienta. Keď sa chce naozaj dopátrať diagnózy, musí sa spýtať na "všetko“.

Aj na to, čo pacient nepovažuje za podstatné?

Pochopiteľne, pacient nikdy nič nepovažuje za podstatné – okrem nejakých vyhrotených problémov. To ostatné z neho musíte dostať.

Váš kamarát Boris Filan o vás vo svojej rozhlasovej relácii Pálenica povedal, že neliečite, ale uzdravujete. Je to tak?

Je to presné. Lekár predpisuje lieky, o ktorých si myslí, že pacientovi pomôžu z ťažkostí. To je liečba. Ale cesta k uzdraveniu vedie cez renesančný spôsob vnímania pacienta – že sa ho pýtate aj na neobvyklé veci. Napríklad príde pacient, ktorého bolí päta. Bol neustále ortopedicky riešený, ale nikto sa ho nespýtal, či nemá pokazené zuby alebo nemá chronickú angínu.

Ako súvisia zuby s boľavou pätou?

Chorý zub je fokálna infekcia, ktorá môže spôsobiť trebárs zápal srdcového svalu alebo gynekologické problémy. Keď sa športovcovi neustále trhajú svaly, tiež začnete pátrať po fokálnej infekcii, to môžu byť zuby alebo mandle. Často sa pacient lieči na problém s pohybovým aparátom, ale koreň veci leží inde.

V predhovore ku knihe Bežec a zranenia píšete, že civilizácia vychováva síce moderného, ale fyzicky a často aj psychicky zdecimovaného, ba až zdegenerovaného človeka. Prečo?

Dnes sa totiž ani nemusíte pohybovať, pretože máte diaľkový ovládač, výťah, eskalátory. Všetko si privoláte. Pre ľudí už je problém vstať a prejsť sto metrov, autom sa odvezú aj do obchodu, čo je za rohom. Deti vozíte do školy, všade, aj keď je to len 250 metrov. Dieťa sa čuduje, prečo idete do obchodu pešo. To je celý problém. To, že nohy sú na chodenie a hlava na myslenie, treba deťom vštepovať odmalička. Prirodzený pohyb je chôdza. Potom prichádza beh. Aj decko, ktoré sa prvýkrát postaví, chce hneď utekať. Keď mu pustíte hudbu, začne tancovať, hoci nevie, že je to tanec. Jeho mozog však vníma rytmus, a tak sa dieťa začne knísať, zdvíhať ruky, tešiť sa. Keď sa hýbe list, chce ho chytiť do ruky. Ale teraz akoby sa tieto prirodzené reakcie strácali. Takisto sex – miesto pozerania porna ho treba vykonávať aktívne. Alebo plávanie – keď dnes hodíte decko do vody, začne sa topiť, hoci v plodovej vode dávno plávalo. Aj rovnováha na bicykli sa dá rýchlo naučiť. Ale keď rodič nemá na nič čas, naloží deti do auta a všade ich vozí.

Pavel Malovič so svojou knihou Beh a zranenia.
Pavel Malovič so svojou knihou Beh a zranenia. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Koľko sa hýbete vy? Musíte si čas na pohyb cielene vytvárať?

Nemusím, proste chodím. Je to pre mňa prirodzené. Dlho som nemal vodičský preukaz a všade som chodil pešo alebo na bicykli. Dnes má každý auto a chodiť na bicykli je vysoké riziko, tak som si v neskorom veku urobil vodičský preukaz a začal šoférovať. Mal som skoro 40 rokov, dovtedy som ho nepotreboval, stačila mi MHD alebo vlak.

Napísali ste knihu o behu, aj vy beháte?

Už nie, budem mať 69 rokov a moje kĺby už nie sú ako v dvadsiatke. Radšej rýchlejšie chodím, pri chôdzi lepšie vnímate okolie. Alebo mám rád bežecké lyžovanie a nordic walking s paličkami. V Bratislave je problém behať, lebo tu nie je vhodný povrch na beh. Nepáči sa mi, keď sa musím do prírody vyviezť autom a potom začať behať. Keď normálne kráčate, váhonosné kĺby nedostávajú tak zabrať a vytrvalostná aktivita je prítomná.

V knihe píšete, že z behu sa stala móda a ľudia behajú aj preto, aby sa prispôsobili partnerovi alebo v rámci teambuildingu v práci. Iní si chcú behom zlepšiť kondičku. Sú všetky tieto motivácie v poriadku?

Hlavne, že sa človek hýbe. Ešte lepšie ako behať je plávať, tam nemáte problém s gravitáciou. Táto kniha vznikla preto, aby som upozornil, že beh môže aj uškodiť.

Ešte raz vás zacitujem: "Ak človek beží sám, vnútorne sa upokojí a pomaly sa celkovo začne lepšie cítiť, ocitne sa opäť vo vlastnej koži. Uvedomuje si viacej sám seba, je ponorený do svojich vlastných, nezriedka prekvapujúco tvorivých myšlienok.“ Nie je paradox, že človek musí bežať, aby sa ocitol vo vlastnej koži?

Nemusí bežať, je to tam preto, lebo píšem o behu. Ale vo vlastnej koži sa ocitnete aj pri chôdzi.

Ide mi skôr o tie tvorivé myšlienky.

Závisí od toho, ako dlho sa hýbete. Keď bežíte, tvorivé myšlienky závisia od terénu – prídu, keď sa na terén už nemusíte sústrediť. V mojom prípade prichádzajú tvorivé myšlienky skôr na lyžiach. Len si ich človek musí zapamätať. Ideálne by bolo nahrať si ich, ale proti tomu som zaujatý podobne ako proti slúchadlám. Pretože strácate pozornosť, škodíte svojmu sluchu a všetko je kontaminované tým, čo vám ide do uší.

Na čo myslíte pri lyžovaní? Vymýšľate aj vtedy pesničkové texty?

Myslím na všeličo. Keby som aj vymýšľal texty, nezapamätám si ich. Myslím na to, čo bolo, keď som sa narodil, alebo kde všade sú moje deti. Nápadov je toľko, že neostanú vytetované v mozgu – proste odletia. Nenosím si so sebou ceruzku a papier, aby som si pri najbližšej zastávke poznamenal, že vrany majú postriebrené perie alebo niečo podobné.

Dnes je pre ľudí už problém vstať a prejsť sto...
Dnes je pre ľudí už problém vstať a prejsť sto metrov, pritom chôdza je prirodzený pohyb, hovorí doktor Malovič. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Boris Filan vo svojej relácii spomínal, ako ste raz boli hosťom jeho talkšou Gala Borisa FIlana. On vás požiadal o pesničku a vy ste vraj uprostred pesničky zabudli text. Povedal, že ste si iste mysleli, že to vystrihnú, no on podotkol: To však nepoznal mňa. Hneď však dodal, že práve tým, ako vám zrazu vypadol text, ste sa divákom stali oveľa bližším, ľudskejším.

To bolo Gala s Richardom Müllerom a Jiřím Stivínom, kde som rozprával všeličo možné. Potom odo mňa chceli, aby som zaspieval pesničku o chrápaní. Tá je dosť ťažká, lebo je to kombinované tango a ja si nelepím texty na gitaru, ako to kedysi robievali niektorí speváci. Pesnička bola pomerne čerstvá, takže som nevedel spamäti celý text a v jednom mieste sa vždy pomýlim. Siahol som do vrecka, že sa pozriem na text a režisér Adamec to tak nechal.

Veď mýliť sa je ľudské.

Pesničkár to na koncerte robí často, všimnite si, dnes už sa všetci dívajú do laptopov. Ale my v Slnovrate sme vždy mali texty so sebou pre prípad, že by sme niečo zabudli. Čo sa stane, keď produkujete toľko piesní. A boli časy, keď sme vytvorili päť pesničiek týždenne, to sa nedá všetko zapamätať. Ale napríklad Bob Dylan sa nikdy nedíva do textu, a má 79 rokov. Leonard Cohen sa začal dívať do textu v závere kariéry a mal to vymyslené tak, že občas deklamoval texty v pokľaku, lebo na odposluchových reproduktoroch mal nalepené texty. Keď si kľakal, ľudia to považovali za fantastickú pokoru k piesni, no on si potreboval prečítať text. Sú ľudia, ktorí si pamätajú aj trojhodinový koncert, to je úžasné. Taký je Bruce Springsteen alebo aj ten Dylan, keď hral len s gitarou a ústnou harmonikou. Pri klavíri už nazerá do nôt aj do textov. Ani Hammel sa nepozerá do textu. Videli ste Táslera, že by sa pozeral na texty? Má ich v hlave, aj Yxo alebo Ďuďo z Hexu. Lenže my sme trošku starší, nemôžete si všetko pamätať, keď musíte mať v hlave aj veci z iných odborností.

Pavel Malovič v roku 2008 ako hosť vystúpil na...
Pavel Malovič v roku 2008 ako hosť vystúpil na koncerte k šesťdesiatke svojho priateľa Pavla Hammela. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Ste veľký odborník na Boba Dylana, je to váš najobľúbenejší pesničkár? Alebo si takto pesničkárov nekategorizujete?

Nekategorizujem, Dylan je zaujímavý, lebo je renesančný človek. Skvele aj maľuje. V Londýne chodievam do galérie Atica, kde majú jeho obrázky a dohodli sme sa, že mi vždy dajú vedieť, keď niečo nové namaľuje. Takže viem o ňom takmer všetko. Robí aj veľké plátna, akvarely, mal v Európe veľké výstavy. Jeho tvorba je veľmi zaujímavá, maľuje počas turné vo svojom wohnwagene. Ale pokiaľ ide o jeho súkromie, je tajnostkársky. V Dylanových textoch je obsiahnutých veľmi veľa informácií a keď im chcete rozumieť, musíte mať načítané minimálne toľko, čo on. Cohen nebol taký sčítaný ako Dylan, ale vedel veľmi dobre vykladať Bibliu alebo talmud, ale aj on mal text, ktorý mal 136 sloh a nakoniec z nich musel urobiť desať.

O ktorú pesničku šlo?

Kde spieva, ako je prekliaty fagan v saku. Asi na platni Popular problems.

Odkiaľ to všetko viete? Kedy máte čas si to zisťovať?

Jednoducho ma to zaujíma. Raz sa napríklad Dylan pýtal Cohena, koľko mu trvalo napísať jeho asi najznámejšiu pesničku Hallelujah. A Cohen na to: Hanbil som sa povedať, že päť rokov, tak som povedal dva roky. Ja mám od Dylana obľúbenú pesničku I and I z platne Infidels, kde hral Mark Knopfler na gitaru. Tú Dylan zložil za 15 minút. A Ivan Tásler vám povie, že keď pesnička na pódiu trvá päť minút, nemá dôvod, aby ju písal dlhšie. Hammel má teraz novú platňu, ktorú robil na texty od Filana, Peteraja, Slivku a Zimu. Keď robíte na texty a máte za sebou takú dlhú kariéru ako Hammel, nechcete sa opakovať…

…a hlavne nebyť horší ako predtým.

Rozhodne. Hammelova ostatná platňa Srdce bez anjela je naozaj výnimočná, vyjde teraz v boxe, kde má každá skladba grafický list. Jeden z obrázkov je aj portrét, čo si sám namaľoval.

Aj vy maľujete?

Maľoval som, všetci z nás v Slnovrate máme niekoľko rôznych aktivít.

Ešte sa vrátim k Dylanovi. Keď sa vás Boris Filan pýtal, či bolo správne, že Bob Dylan v roku 2016 dostal Nobelovu cenu za literatúru, vy ste povedali, že ju mal dostať už dávno. Kedy si ju zaslúžil?

Otázka je, či si Nobelovu cenu zaslúžite, alebo máte šťastie. Tohtoročnú nobelovku dostala Louise Glücková, ktorú možno veľa ľudí nepozná, a pritom v slovenskom preklade vyšla napríklad jej zbierka Vidiecky život a iné. A iní by si ju možno zaslúžili a nikdy ju nedostanú.

Komu by ste ju dali vy?

Keď by ju mal mať niekto z východu, Milan Rúfus mal smolu, že sa vtedy rozhodli pre Jaroslava Seiferta, Kundera už ju nedostane – za tie posledné veci, čo napísal, už vôbec nie. Kundera už má svoj zenit za sebou. Najzaujímavejší bol v 70. či 80. rokoch, veci, čo vychádzali u Škvoreckého v nakladateľstve '68 Publishers v Toronte. Najgeniálnejší spisovateľ, aký kedy žil, je pre mňa Jorge Luis Borges. Keď oslepol, nechal si len svojich sto kníh, ktoré miloval a odporúčal ich prepísať do slepeckého písma, a donekonečna si ich čítal. Viete si predstaviť tú tragédiu, keď knihovník a spisovateľ oslepne? Ale diktovať knihy a nevidieť pri tom svet, je veľmi záhadná záležitosť. Vedel to Ivan Kadlečík. Ale môj učiteľ Müller-Wohlfahrt mi hovoril: Keď sa chceš naučiť dobre vyhmatať sval, musíš sa naučiť vyhmatať päť vlasov pod piatou stránkou telefónneho zoznamu, potom päť vlasov pod desiatou stránkou telefónneho zoznamu, potom zvládnuť Braillovo písmo a potom možno nájdeš svalové zranenie.

Vy tie vlasy viete vyhmatať?

Pod tou piatou stranou telefónneho zoznamu áno, pod tou desiatou už mi to veľmi nejde. On to zvláda. Aktuálny lekár futbalistov Bayernu Mníchov je tiež jeho žiak, či skôr nástupca, a pýtal som sa ho nedávno, či Müller-Wohlfahrt ešte robí – mal totiž už 78 rokov. A on vraj ešte stále, keď príde za ním zranený človek, pozrie ho rukami, má zavreté oči a povie diagnózu. Oni potom zraneného pošlú na ultrazvuk, magnetickú rezonanciu a v 96 % prípadov je jeho diagnóza urobená len rukami presná. Nič iné nepotrebuje. Napísal aj knižku Mit den Händen sehen (Vidieť rukami).

Koľko ovládate cudzích jazykov? Ovládate aj Dylanove texty…

Neovládam veľa jazykov a Dylanove texty mám preložené, jeho výslovnosti málokto rozumie. Iba raz v živote som prekladal knihu a už to neurobím. To je, ako keby som ju písal nanovo.

A ešte ťažšie je prekladať básne, ako napríklad Jana Kantorová Báliková spomínanú Louise Glückovú. Musí ju nanovo prebásniť.

Prebásniť je niekedy možno chyba. Keď sme spomínali Cohena, existuje jeho celkom dobrý prekladateľ v Čechách – Miroslav Jindra, ale niektorí prekladatelia si myslia, že musia nevyhnutne prekladať v rýmoch. Podľa mňa to nie je potrebné, niekedy je to nasilu. Niekoľko kníh prekladov Cohena museli aj skartovať, lebo Cohen s výplodmi samozvaných prekladateľov nesúhlasil. Preložiť Glückovú určite nie je jednoduché. Ani neviem, ktorý básnik by sa dobre prekladal – možno jedna zbierka Sylvie Plathovej alebo Patti Smith. A niečo netreba prekladať, napríklad Hrabal, keď sedel U zlatého tygra a čítal nejaký text, prekladal ho do angličtiny a keď mu to nešlo, použil nemecké výrazy. Izraelský spisovateľ David Grossman v interview rozprával o človeku, ktorý hovoril jidiš, ale žil v inej krajine, tak do reči musel vkladať maďarské, anglické, nemecké a francúzske výrazy, aby dokázal popísať to, čo chcel.

Áno, na niektoré slová neexistuje v každej reči priliehavé slovo. Aj Angličania použijú nemecké slovo Schadenfreude pre škodoradosť.

Alebo Kindergarten. A čo slovo frivolný? To je jedno z mála slov, kde použijete naraz anglické aj slovenské slovo, lebo free je anglicky voľný. Alebo gadžo vzniklo z anglického gudgeon, to doniesli na Slovensko Amerikánci. Pohár je aj v maďarčine pohár.

Viete aj po maďarsky?

Toľko, koľko bolo v Pressburgu treba. V Bratislave kedysi ľudia ovládali štyri reči – hovorili po slovensky, po maďarsky, po česky, po nemecky. Najhoršie je, keď ste na dopingovej kontrole a máte multikultúrne družstvo. Raz sme boli s kolegom, ktorý sa narodil v Rumunsku, je Žid, ale narodil sa v Sedmohradsku, takže musel vedieť po hebrejsky, po maďarsky a po rumunsky. Mal francúzsku vychovávateľku, študoval v Taliansku a keďže treba poznať nepriateľa, naučil sa po nemecky. Angličtina k tomu prišla prirodzene. A keď už vedel po taliansky, tak aj po španielsky. Keď sme boli v Kyjeve, s každým hráčom sme hovorili v jeho materinskom jazyku. Od rumunčiny cez ruštinu, poľštinu či srbochorvátčinu. Ja ovládam ruštinu, nemčinu, angličtinu, po francúzsky, bohužiaľ, neviem, po španielsky a po taliansky málo, ale nejako sa dohovoríme. Vždy nájdete príbuznosti v rôznych jazykoch.

Keď sme nedávno robili anketu Kniha roka, veľa ľudí tvrdilo, že nestíhajú čítať. Vy ste vyťažený lekár, no máte obrovský prehľad o knižných aj hudobných novinkách. Ako to stíhate?

Zaujíma ma to, tak stíham. Chápem, že ľudia sú unavení. Teraz čítam knižku novinára Šaňa Balogha o Etiennovi Cornevinovi, ktorý prišiel do Bratislavy ako učiteľ francúzštiny na gymnázium. Naučil sa po slovensky, zaujímal sa o výtvarné dianie a celú nezávislú slovenskú a českú výtvarnú scénu ponúkol svetu. Vlastne je akousi príčinou vzniku výtvarnej skupiny A-R, kde bol Marián Mudroch, Otis Laubert, Bočkayovci etc. Možno ani vy neviete, kto je Otis Laubert, ktorý robí veci z anorganického odpadu. Keď do Bratislavy prišiel extravagantný Milan Knížák, šiel sa najskôr pozrieť, čo má nové Otis. Jedny z najoriginál­nejších vecí na svete maľuje profesor Daniel Fischer, raz si v 80. rokoch na popoludnie prenajal jeden pavilón pri PKO a rozvešal tam svoje obrazy. Išli okolo japonskí manželia, turisti a okamžite kúpili všetky obrazy a pozvali ho do Ameriky. A on cestoval so všetkými zmotanými pauzákmi, ktoré mal uložené v uličke, lebo sa mu nezmestili do batožiny. Už preskakujem z myšlienky na myšlienku.

Veď preto som sa pýtala, či na takéto veci myslíte aj pri lyžovaní.

Asi áno, vtedy je to pôžitok. Potom si dáte dolu lyže, idete na víno a zabudnete na to. Ale možno to niekde v hlave ostane.

Váš obľúbenec Leonard Cohen má album Old Ideas (Staré nápady). Nie je to krásny názov?

Má aj Popular Problems (Populárne problémy).

Čo je pre vás populárny problém?

Blbosť, tá je úplne na vrchole hitparády. Nielen na Slovensku. U nás máme človeka, ktorý za to dostane asi aj Nobelovu cenu.

Pavel Malovič (1952)

Telovýchovný lekár, pesničkár a publicista. Od roku 1979 je členom pesničkárskeho združenia Slnovrat, s ktorým vydal niekoľko CD (Folkový kolotoč, V Čiernom havrane, Čas slnovratu, Nikdy tak nebolo, Triquetra). Účinkuje a má piesne na CD skupiny Jednofázové kvasenie: Druhý pes, tretia fáza. Pre Zuzanu Homolovú napísal texty na CD Čas odchádza z domu a Homolová & Stivín. Pripravuje svoje profilové CD Bolo ako nebude. Napísal knihu poézie Prírodný materiál (1998) a Tvar mojej tváre (2017), súbor hudobných a literárnych recenzií Exkluzívne texty o knihách a hudbe (2020), zbierku beletrizovaných odborných textov pre vodičov Jazdím, teda som (fit) a bestsellerové publikácie modernej zdravotnej osvety Mlado až do staroby (a ešte aj v nej), Ako si udržať mladosť a Beh a zranenia. Je spoluautorom zbierky piesňových textov Slnovrat a esejí 36 otázok súčasného sveta, Milénium 2000, Smích a pláč/Lough and cry. S režisérom Dušanom Hanákom spolupracoval na príprave a tvorbe celovečerného filmu Tichá radosť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#šport #pohyb #Pavel Malovič #Bob Dylan
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku