Horolezec: Ak nemáte vo veľkých horách strach, je to cesta do pekla

Nedostupná Muču Kiš (7 452 m n. m.) je najvyššou nevylezenou horou planéty. Tento rok sa pokúsila vystúpiť na jej vrchol trojčlenná česká expedícia. Výnimočné dobrodružstvo približuje jej líder, špičkový český horolezec, vyštudovaný geológ Pavel Kořínek (40).

28.12.2020 06:00
Muču Kiš, hora Foto:
Takto vedie cesta na Muču Kiš.
debata (8)

Prečo sa doteraz nepodarilo vyliezť na Muču Kiš?

Celá táto oblasť je dosť neprístupná. Muču Kiš leží v najsevernejšej časti Pakistanu, v časti Hunza. Je to zaujímavá, veľmi liberálna oblasť krajiny, kde sa investujete množstvo peňazí do vzdelania, bez problémov sa tam dohovoríte po anglicky, čo inde nie je bežné. Ale nie je to oblasť, kde sa sústreďuje najväčšia pozornosť horolezcov, mám na mysli najmä okolie známych osemtisícoviek – Gašerbrumu či K2. S tým súvisí aj fakt, že expedície nenájdu takú podporu, ako je to v rušnejších častiach Karakoramu. Komplikovaný je už prístup pod kopec a aj lezenie je náročné.

V čom je špeciálna táto hora?

Do prvého tábora C1, do výšky 4 800 metrov, sme sa dostali bez väčších problémov, prešli sme cez veľké kamenné more. Aj do C2, o sedemsto metrov vyššie, sa to dá v pohode zvládnuť, hoci je to už náročnejší výstup. Prirovnal by som to k tatranskému lezeniu. Ale vyššie sa už veľa ľudí nepohybovalo. Ocitli sme sa v dlhom traverze a v ňom sme strávili veľa času. Pohybovali sme sa asi v 60-stupňovom svahu a nenašli sme ani jedno miesto, kde by sme si zhodili batoh a na chvíľu sadli. Navyše napadlo dosť snehu a valil sa v menších lavínach cez nás.

Ako sa dá prečkať lavína v takomto teréne?

Boli sme už blízko pod hrebeňom, tam nemá lavína taký fatálny dosah. Množstvo snehu nie je ešte extrémne a spravidla išlo najmä o prachový sneh. Nebola to ťažká mokrá lavína, ako ju väčšina pozná. V takej situácii musíte byť najmä dobre zabezpečený cepínami a priľahnúť sa čo najviac do svahu. Dvanásť hodín sme na ňom traverzovali a vyšli sme až do C3. Mali sme obrovský problém rozložiť stan. Podklad, na ktorom stál, bol užší ako samotný stan. Časť z neho nemala zospodu oporu, pod ním bola obrovská priepasť. V týchto podmienkach sme traja strávili dve noci. Počasie bolo zlé, museli sme odtiaľ zdrhnúť, kým sa dalo.

Po návrate ste sa vyjadrili, že príčinou neúspechu bola nedostatočná aklimatizácia. Bol to hlavný dôvod, prečo výstup napokon nevyšiel?

Stále som o tom presvedčený. Horolezci väčšinou argumentujú zlým počasím. Jasné, že malo vplyv na neúspech akcie, ale my sme najmä nemali dosť času na aklimatizáciu. Koronavírus odsúval náš odlet, pôvodne sme mali cestovať do Pakistanu v júli, ale napokon sme leteli o viac ako mesiac neskôr. Plánovali sme stráviť aklimatizáciu na jednom kopci vo výške 6 500 metrov, ktorý sme si vybrali už pred rokom. V časovej tiesni sme to už nestihli. Našli sme náhradné, ale nedostatočné riešenie, strávili sme nejaký čas nad 4 000 metrov, čo bolo málo. Náš výstup bol potom veľmi pomalý, čo je základ neúspechu, na svahu vždy potrebujete základnú rýchlosť.

Otočili ste sa vo výške 6 350 metrov, kde ľudská noha ešte nevkročila. Prečo práve v tomto bode?

Počasie bolo zlé, museli sme odtiaľ zdrhnúť, kým sa dalo.

To už sme boli práve v treťom tábore. Bolo veľmi zlé počasie a zostalo nám málo času. Už pred výstupom sme si povedali, že do polovice septembra sa musíme vrátiť. Každý z nás má nejakú prácu, povinnosti a nemohli sme si voľno donekonečna naťahovať. Navyše v neistote, či sa podmienky zlepšia.

Pavel Kořínek pod Muču Kiš. Foto: Archív Pavla Kořínka
Pavel Kořínek, horolezec, Muču Kiš Pavel Kořínek pod Muču Kiš.

Na známych kopcoch existuje presná štatistika, kto prvý vystúpil na vrchol, koľko ľudí na ňom stálo. Viete, koľko pokusov už podnikli horolezci na Muču Kiš?

Na internete nájdete skoro všetko, ale o tomto kopci to neplatí. Informácií je málo, aj väčšina fotografií, ktoré sa sem-tam objavia, nie je priamo odtiaľ. My sme sa pod Muču Kiš vybrali už vlani, aby sme detailne preskúmali terén a pripravili sa na výstup. Obišli sme ho celý, študovali sme možné výstupové cesty a zistili sme, že zo severnej strany je to prakticky nemožné.

Prečo?

Je tam veľmi nestabilný terén, pustiť sa hore by znamenalo obrovské riziko, že nás strhne lavína. Vedeli sme, že musíme zvoliť trasu z druhej strany kopca. Prakticky jediná zmienka, ktorá hovorí o pokuse vyliezť hore, je z roku 2014. Trojica Britov Pete Thompson, Tim Oates a Phil De-Beger vyšla do výšky 6 000 metrov. O ich jedinej známej fotografii sa mnohí domnievali, že je z vrcholu, ale keď sme prišli pod horu, zistili sme, že to nie je pravda. My sme sa dostali o niečo vyššie, na vrchol vedľajšieho hrebeňa.

Znamená to, že pred vami bolo pokusov viac, ale zdokumentovaný je len ten spred šiestich rokov?

Nie, domnievam sa, že pokusov viac nebolo. Údolie je uzavreté a na výstup potrebujete získať špeciálne povolenie. Vedia o tom aj miestni obyvatelia, registrujú každý pohyb v tejto oblasti, v správe ho má jedna rodina, ktorá by vedela o tom, ak by sa tam pohybovali horolezci. V oblasti pôsobilo zopár expedícií, ale smerovali na hlavný vrchol, ktorým je Batura, leží vo výške 7 800 metrov. Muču Kiš je hodnotený ako samostatný vrchol, ale je súčasťou hrebeňa Batura Musta.

Po vás sa pokúšala dobyť vrchol dvojica horolezcov. Stretli ste sa?

Hovorili sme spolu, jeden bol Španiel, druhý Rakúšan. Nevedeli sme, že sa tam chystajú, boli sme prekvapení, keď sme na nich narazili. Odovzdali sme im nejaké informácie, niečo poradili. Po nás tam fungovali asi tri týždne. Ale skončili v podstate ako my a na vrchol nevystúpili.

O Muču Kiš sa ani medzi horolezcami veľa nevie. Nie je to horolezecky atraktívna hora?

Podľa mňa je veľmi zaujímavá. Nezdolaných kopcov je na planéte ešte dosť, asi viac ako zdolaných. Aj ja som mal pôvodne namierené na iný kopec. Na krásny vrchol Karjiang na hraniciach Bhutánu a Číny.

Prečo ste menili plány?

Bolo komplikované zohnať povolenie na tento kopec. Nedokázal som s nikým nadviazať kontakt, to je niekedy problém. Mám pocit, že ešte stále možno až 90 percent výškových horolezcov lákajú najmä osemtisícovky. Hoci na niektorých sa to už ani nedá nazvať horolezectvom a stráca sa výkonnostný aspekt. Už to nie je lezenie zo šesťdesiatych-sedemdesiatych rokov. Keď vidíte obrázky napríklad z Mount Everestu či Čo Oju, je to desivé. Smerom na vrchol sa stojí v rade. Aj preto ma viac priťahujú miesta, ako je Muču Kiš.

Je to romantickejšie?

Dá sa to povedať. Ocitnete sa v prostredí sám alebo s niekoľkými parťákmi. Už po ceste do základného tábora na nikoho nenarazíte. Len na nejakých domorodcov, ale to je zopár ľudí. Krajina je tam neskutočne nádherná a nedotknutá veľkou turistikou, biznisom.

Ale je to asi riskantnejšie…

Samozrejme, prináša to riziká, najmä ak by ste sa dostali do nejakých problémov. Pomoci sa ťažko dočkáte. Civilizácia je ďaleko.

Nemáte z takých ciest obavy?

Kto ich vo vysokých horách nemá, je to zlé, je to cesta do pekla. Musíte mať stále veľký rešpekt, pokoru, vedieť odhadnúť svoje možnosti. Na to potrebujete nejaké skúsenosti. Už som niečo zažil, pre mňa to bola deviata expedícia, Pavel Bém má za sebou zopár osemtisícoviek. Práve na základe týchto skúseností sme usúdili, že sa musíme pod vrcholom otočiť.

Útok na nedobytnú horu ste podnikli s Pavlom Bémom a Jiřím Janákom. Pôvodne vás malo byť viac. Prečo ďalší cukli?

Už som naznačil, že sme museli meniť naše pôvodné plány. Keď som začal dávať dokopy túto expedíciu, oslovil som najmä chalanov z úspešnej skupiny na Nanga Parbat. Pred dvoma rokmi sme v jeden deň vystúpili na vrchol šiesti z deviatich členov. Mala to byť podobná zostava. Ale posúvanie termínu spôsobilo, že všetci nemohli cestovať. Najmä z pracovných dôvodov. Niektorých zasiahol koronavírus, aj keď napokon práve Pavel i Jirka ho prekonali a rozhodli sa, že vyrazia so mnou.

V Bhutáne je ešte vyššia hora – Gangkhar Puensum (7 570) – na ktorej ešte človek nestál. Na ňu sa však nechodí z náboženských dôvodov. Je to posvätný vrch?

To ani nie. Pokiaľ viem, bhutánsky kráľ ešte v minulom storočí zakázal výstupy na vyššie kopce ako 6-tisíc metrov, podľa domácich to narúša najmä spiritualitu kraja. Na tento kopec nedostanete permit, nemôžete oň ani žiadať.

Aj na Muču Kiš ste museli žiadať o povolenie a zaplatiť poplatok?

Jasné, to je všade hlavná podmienka. V Pakistane žiadate o permit ministerstvo športu. Komunikácia s miestnymi úradmi nie je vždy jednoduchá. Potrebujete nejakú domácu agentúru, ktorá vás zaštíti. To zároveň zvyšuje náklady na expedíciu. Poplatky sú však nižšie ako na osemtisícovky.

O aké sumy konkrétne ide?

Nie sú to peniaze, ako sa zavše tvrdí, osemtisícovka nestojí milión korún. Povolenie v Pakistane napríklad na Gašerbrum stojí asi 120-tisíc korún alebo približne 6-tisíc eur. Ale povolenie môže využiť až sedem ľudí. Takže to vychádza na jedného možno na 20-tisíc korún, čo je prijateľné. Ja na dovolenku all inclusive do Egypta nechodím. Na nižšie kopce je povolenie o viac ako polovicu nižšie. Ale presnú sumu nepoznám, pretože sa navyšuje o poplatky, ktoré si vyberá agentúra. Za to, že vám urobí základný servis, ktorý vy ani nepožadujete. Ale to je v poriadku, beriem to ako realitu, tam ľudia z toho žijú.

Boli sme v miestach, kde ľudská noha ešte nebola.

Z 15 osemtisícoviek ste vystúpili len na jedinú – Nanga Parbat. Nelákajú vás?

Ani nie. Nanga Parbat bola špeciálna situácia. Prvý raz sme sa tam vybrali v roku 2012, ale nevystúpili sme na vrchol. Považoval som to za môj rest, ale rozhodol som sa, že budem najskôr zbierať skúsenosti a až potom sa tam vrátim. Nebol som na takú horu pripravený. Chcel som vyjsť na vrchol novou cestou, ale podmienky mi to neumožnili. Ak by som sa vybral na osemtisícovku, tak by som preferoval prvovýstup novou trasou. Pripadá mi šialené visieť na špagáte a nad hlavou mať tristo iných turistov.

Horolezci si často viac cenia náročný výstup na šesttisícovku ako na osemtisícovku…

To môže byť, ale musím doplniť, že pôsobenie vo výške šesťtisíc metrov je niečo iné, ako keď stúpate o tisíc či dvetisíc metrov vyššie. Vo veľkých výškach funguje ľudský organizmus inak. To, čo fyzicky zvládnete vo výške šesťtisíc metrov ľavou zadnou, vám na osemtisícovke nestačí, nemáte šancu. A môžete byť špičkový športovec. Mnohí na tom už pohoreli.

Čo si vy najviac ceníte zo svojich výkonov?

Asi výstup na Miňa Gangkar. Bol náročný, na vrchole som bol ako prvý Čech a ako prvý horolezec po asi dvadsiatich rokoch.

Zopakujete si ešte pokus na Muču Kiš?

Aj septembrový nedokončený výstup mal pre nás význam. Trošku sme si otestovali podmienky, získali sme cenné skúsenosti. Boli sme v miestach, kde ľudská noha ešte nebola. Máme know-how do ďalších rokov a rád by som to ešte raz skúsil.

Pavel Kořínek

  • Narodil sa 22. septembra 1980 v Kopřiv­niciach.
  • Vyštudoval geológiu a patrí medzi špičkových českých horolezcov.
  • V roku 2018 vystúpil na Nanga Parbat (8 125 m n. m).
  • Ako prvý Čech vystúpil 7. októbra 2017 na tibetskú sedmtisícovku Miňa Gangkar (7 556 m n. m.). Okrem toho absolvoval úspešný výstup na Štít Korženevskej, Pik Lenina, Chan Tengri a na viaceré ďalšie vrchy.

© Autorské práva vyhradené

8 debata chyba
Viac na túto tému: #expedícia #horolezec #horolezectvo #Himaláje #Pavel Kořínek