Kam sa pstruhy ponáhľajú?
Hore prúdom vytrieť sa do vlásočníc, drobných prítokov Domanižanky. Vracajú sa do rovnakých zákutí, kde sa zrodili. To miesto si pamätajú úplne presne, lepšie ako naše chytré telefóny.
Ako to dokážu?
Podľa čuchovej pamäti. Predpokladá sa, že si pamätajú, ako to miesto vonia.
Teraz však cítime ako to „vonia“ odpadkami. Sú porozhadzované po celom brehu.
Deje sa to na celom Slovensku. Ľudia si zvykli hádzať odpad k riekam. Domanižanka je jedna z posledných krásnych riek na Slovensku a zároveň smutný príklad, ako sa v celej krajine riekam ubližuje. Napríklad aj tu, aha! V územných plánoch sa píše, že je zakázaná orba bližšie ako päť metrov od vodného toku. A tu, pozrite, je jasne vidieť, ako sa oralo ani nie dva metre od toku. Ľuďom je to jedno.
To však nebude ten hlavný dôvod, pre ktorý je podľa vás Domanižanka ohrozená. Týka sa pripravovanej protipovodňovej ochrany v obci Prečín?
Táto stavba sa zatiaľ zastavila, dostali sme prísľub od generálneho riaditeľa Slovenského vodohospodárskeho podniku. Podarilo sa to po náročných rokovaniach, vďaka odporu verejnosti, petícii a medializácii, pekný článok ste uverejnili pred rokom aj v Pravde, no vďaka patrí najmä ekologičke Martine Paulíkovej, víle našich riek (smeje sa), ktorá sa snaží slovenské rieky naozaj ochrániť. V prípade Domanižanky sa však vynárajú ďalšie vážne hrozby. Ich príčina je stará niekoľko rokov, no teraz sa pripomínajú v plnej sile. Ide napríklad o individuálnu bytovú výstavbu v lokalite Šurabová.
Ako to môže ohroziť rieku?
Už v prvých etapách investor nedodržal podmienky, ktoré stanovil Okresný úrad v Trenčíne. Mala sa napríklad postaviť ochranná hlinená hrádza meter od brehovej čiary. Mali sa zachovať brehové porasty, stromy a kríky sa mali chrániť debnením, okolité práce sa mali vykonávať ručne a mali byť hlásené tri dni vopred na Štátnu ochranu prírody (ŠOP). Nuž a do jestvujúcej hrádze sa mali vysadiť pôvodné druhy drevín – jelša lepkavá, vŕba biela. Čo myslíte, čo z toho dodržali? Nič.
Dobre, ale to sa už stalo.
Výstavba však pokročila do tretej etapy. Úrady zrazu trvajú na tom, že sa nesmie stavať šesť metrov od brehovej čiary. Nuž a investor zvolal pracovné stretnutie, zdá sa mu to veľa. Lenže, čo je to veľa? Čo je cennejšie? Rieka alebo majetky ľudí?
Foto: Igor Sádecký
A čo je cennejšie?
Domanižanka ako každá iná rieka je v skutočnosti len malá čiarka v krajine. Je toho extrémne málo, čo nám zostalo. A toto málo by sme mali chrániť. Ale my z riek stále ukrajujeme a tvárime sa, ako máme radi prírodu. Ale keď ide niekto stavať dom, na prírodu zrazu zabudne. Lebo má majetky a pozemok. Celý problém spočíva v tom, že človek nenechá rieke priestor. A keď hovorím priestor, nemám na mysli len koryto, ktorým preteká voda. K rieke patria brehy, brehové porasty. A k rieke patria aj povodne. Lenže mnohí pokladajú povodne za niečo zlé.
Sú povodne dobré?
Keď sa voda doširoka rozleje v krajine, má väčšiu šancu vsakovať do podzemia, dopĺňať zásoby podzemných vôd. Mať kvalitnú pitnú vodu je celkom dôležité – keď je človek smädný. No ak hrádzami oklieštime potok na nejaké minimum, lebo – pozemky sú drahé a dajú sa výhodne predať – tak rieka stráca tieto funkcie.
Poďme od začiatku. Má sa stavať pri rieke. Ale kde? Je to bezpečné územie? Teraz sú tu polia.
Tieto polia vznikli vďaka rieke, ležia v riečnej nive a vznikli za tisíce rokov naplaveninami, ktoré Domanižanka priniesla tak, že sa tu vylievala. Preto sú tie polia úrodné. Zaráža ma, že v projekte k výstavbe sa píše, že ide o pôdu nízkej bonity. Myslím si, že je to napísané len preto, aby sa dalo ľahšie odpustiť, že ďalšiu poľnohospodársku pôdu zastaviame domami. Pýtali ste sa na bezpečnosť. Podľa vodohospodárov je toto zátopové územie.
Čo znamená, že sa plánuje výstavba na mieste, kde sa rieka prirodzene vylieva. Ako veľmi a ako často?
Podľa vodohospodárov tu pri storočnej vode môže byť na poliach 50 centimetrov vody.
Tak prečo sa tu ide stavať?
Vodohospodári tvrdia, že ak je to zátopové pásmo, tak sa tu za určitých podmienok stavať môže.
Za akých?
Ak sa tu postavia protipovodňové opatrenia. V tomto prípade chcú ochranné betónové múry. Nie je to postavené na hlavu? Normálne by sa tu nemalo stavať, lebo rieka sa tu vylieva. Ale načo by sme to rešpektovali. Rieku stačí spútať, zničiť a stavať tu už môžeme.
Foto: Igor Sádecký
Ale prečo sa to deje?
Myslím si, že je to najmä preto, že ľudia chcú za každú cenu bývať v dome. Chcú mať dom, a je im jedno kde. Rovnako aj developerovi či investorovi je zvyčajne jedno, či sa rieka zničí, potrebujú zarobiť. A argumentujú tým, o akú sumu prídu, ak uvoľnia priestor rieke. Takže tu sa vynára otázka: Koľko stojí rieka? Je nevyčísliteľná, nenahraditeľná. Ak tu raz postavíme domy, už sa ta veľmi ťažko vráti späť. Vlastne nikdy.
Môžu obyvatelia týchto domov pocítiť dôsledky, ktoré si možno neuvedomovali?
Nielen oni. Pocítime to všetci. Je december, už tu mal byť sneh, mali sme stáť aspoň v 20-centimetrovom snehu. A pritom je počasie ako na jar.
Je fakt, že vedci zo služby pre klimatickú zmenu Copernicus nedávno upozornili, že tohtoročný november bol najteplejším v histórii meraní. Ale to všetko súvisí s prebiehajúcou klimatickou krízou, nadmerným vypúšťaním skleníkových plynov. Naznačujete, že na čoraz horšom suchu a teple sa podieľajú aj rozhodnutia, ktoré viedli k okliešteniu riek?
Domanižanka je jedna z posledných krásnych riek na Slovensku a zároveň smutný príklad, ako sa v celej krajine riekam ubližuje.
Určite. Už počas komunizmu sme v duchu hesla rozkážeme vetru, dažďu začali vysušovať krajinu. A všetci to cítime. To, aký význam na ochladzovanie krajiny má pekná prirodzená rieka, si človek ľahko overí. Postavte sa počas letných horúčav na parkovisko pred supermarket. A potom sa príďte ochladiť k rieke. Nemusíte sa okúpať, stačí sa postaviť na breh a uvedomíte si, že je tu hneď chladnejšie o niekoľko stupňov. Funguje to pri riekach a potokoch, kde sa ešte zachovali brehové porasty, kde ešte rastú tie krásne mohutné veľké stromy doplnené o kríčie, ktoré je rovnako dôležité. Keď sa krajinou vinie prirodzená rieka, ochladzuje prostredie. Ale prečo sa zhovárame iba o tom, čo môže stratiť človek? Prečo sa nerozprávame o tom, že tu môžeme jednoducho stratiť to krásne a pekné, čo vytvorila príroda?
Niekto by možno povedal, že to tu pekné nie je. Že je to neupratané, zarastené. Tak aké sú tu ohrozené hodnoty?
Práveže to, že je rieka zarastená, predstavuje hodnotu. Práve vďaka tomu tu žijú rôzne vzácne druhy. Napríklad rybármi nenávidená vydra alebo rybárik riečny. Oba sú európsky významné druhy. Volavka. Bystruška potočná, ktorá potrebuje pre svoj život odumreté drevo (ukazuje na kusy ležiace pri rieke). Vodnár potočný tu loví bezstavovce. Tie sa ukrývajú v koreňoch, ktoré rieka obmýva. Takže dôležité nie sú len stromy na brehoch, ideálne je, ak je koreňový systém obnažený. V ňom sa skrýva život. A všimnite si, už sa tu niekto snaží rúbať brehové porasty, tam je vyrezaný nejaký strom. Kto a prečo tu rúbal? Čo sa tu dialo? Mal na to povolenie?
Ak by nemal, aké môžu byť pokuty?
Treba si uvedomiť, že brehové porasty sú chránené viac ako iné stromy. Ak vyrúbete jelšu s priemerom 30 centimetrov niekde v krajine, jej spoločenská hodnota je asi 1 000 eur. No keď takúto istú jelšu vyrúbete v brehovom poraste, pri potoku, jej spoločenská hodnota je približne 1 500 eur. Už tam zákon pamätá na to, že brehové porasty sú vzácnejšie.
Žije tu aj bobor?
Nejaký prieskumník tu asi je. Zatiaľ sa však prejavil iba tak, že jednej panej v Prečíne odhryzol okrasnú vŕbu. Myslela si, že to nejaký vagabund, no po zverejnení sa jej niektorí ľudia ozvali, že to nebola sekera ale bobor. Občas sem bobry zablúdia z Váhu, ale nemajú tu úkryty. Bobor však k prirodzenosti rieky určite patrí.
Navrhujete tolerovať povodne, ešte aj bobra. Prečo?
Videl som kanadský film, kde boli farmári spočiatku proti bobrovi. Ale potom pochopili, že bobor je pre nich prospešný.
Ako môže byť bobor prospešný pre farmára?
Zistili, že na miestach, kde si bobry spravili hrádze, mali viac vody, nemuseli zavlažovať a ich polia boli zrazu úrodnejšie. Neskôr dokonca cielene usmerňovali bobra, aby staval hrádze tam, kde to farmárom vyhovovalo. Znie to zvláštne, ale podarilo sa im to tak, že bobrom púšťali nahrávky žblnkotu vody.
Foto: Igor Sádecký
V Beluši z nedávno zatopenej cesty vinili práve bobra a ochranárov. Keď v televízii pustia zábery valiacej sa hnedej vody a uvedú vyjadrenie nahnevaného starostu, asi každý si ťuká na čelo: Čo je prednejšie, človek alebo bobor?
Lenže ako uviedla zoologička Ivana Kalafusová z CHKO Strážovské vrchy, je síce pravda, že bobor zatarasil potok, ale práve vďaka tomu sa veľká časť vody vyliala ešte vyššie nad dedinou na polia a nezaliala rodinné domy. Nakoniec im bobor viac pomohol ako uškodil. Bobor určite pozitívne vplýva na schopnosť krajiny zadržiavať vodu. Rovnako ako prirodzene meandrujúca rieka (práve kráčame blízko meandra). Je rozdiel, keď voda tečie rovno a keď tečie cez meandre, tône. Je v nich po krk vody, sú naozaj hlboké. Rieka sa tu perfektne prepája s podzemím. Nepretečie tak rýchlo, má čas presakovať, komunikovať s riečnou nivou, sýtiť podzemné vody.
Čo sa tu teda stane, ak sa postaví hrádza chrániaca novú výstavbu?
Betónový múrik potrebuje základ. Vybagruje sa rigol, zabetónuje. Aj keď sa to urobí šesť metrov od brehu, takto poškodíme korene stromom, zadusíme ich, pretože stromy dýchajú aj koreňmi, nielen listami. Zdalo by sa, že miesto betónu by bol lepší hlinený val, ale tým by sme opäť prisypali stromom korene a znova by sme ich zadusili. Na poslednom pracovnom stretnutí nakoniec vysvitlo, že rieka sa nezastavia iba z jednej strany, ale z oboch strán. Takže toto je taká slovenská klasika. Najprv tu chceme postaviť domy. Potom sa vyhovárame, že tu nie je priestor pre rieku a musíme teda betónovať.
Normálne by sa tu nemalo stavať, lebo rieka sa tu vylieva. Ale načo by sme to rešpektovali. Rieku stačí spútať, zničiť a stavať tu už môžeme.
Lenže na samom začiatku bola zmena územného plánu. Pred zhruba 15 rokmi sa rozhodovalo o tom, či sa tu ponechajú polia, alebo sa dovolí na nich výstavba. Kde bola vtedy Štátna ochrana prírody?! Prečo sa už vtedy nepostavili a neargumentovali pitnou vodou, vzácnymi druhmi, vysušovaním krajiny, ako to hovoríte dnes vy?
Máte pravdu v tom, že to mali chrániť už vtedy. Lenže bývalý generálny riaditeľ ŠOP Ján Mizerák vtedy vydal usmernenie pre jednotlivé pracoviská ŠOP, aby ochranu prírody v prvom stupni neriešili. Domanižanka sa nachádza v prvom stupni. Preto sa to dostalo až do súčasného stavu. A dnes je to často tak, že aj keď ŠOP vydá nejaké stanovisko, úrady ho neberú vážne. Prinajmenšom pri ochrane riek sa to berie ako niečo smiešne, len nejaká formalita. Rozhodne sa neraz tak, ako si to praje developer.
Povedali ste slovenská klasika. Naozaj to takto funguje aj inde na Slovensku?
Áno. A Domanižanka, lokality Šurabová a Zakvášov pri Považskej Bystrici predstavujú učebnicový príklad, ako je to tu odfláknuté. Už som hovoril, že investor na začiatku nerešpektoval podmienky dané Okresným úradom v Trenčíne. Aj keď sa k tomu zvolal štátny dozor, nič sa nenapravilo. Čo bude s riekou ďalej? Teraz územný plán hovorí o hranici šiestich metrov. Ale naozaj to niekto dodrží? Apropo, územný plán počíta s výstavbou pri Domanižanke až po Považskú Bystricu. Všetky tieto lúky a polia budú časom zastavané. Rieka bude oklieštená až na doraz. A všetko zlé hodia na nás ochranárov.
Ale rešpektujú sa rieky v iných krajinách?
Určite. Európska únia chce do desiatich rokov revitalizovať 25-tisíc kilometrov riek. Slovensko by sa malo riadiť rámcovou smernicou o vode, kde sa píše, že by sme mali zabezpečiť, aby sa stav našich riek zlepšoval, minimálne nezhoršoval. Ale my zatiaľ smerujeme k opaku. V našich zákonoch sa uvádza, ako máme rieky chrániť, ale realita je iná. Akoby tu úrady boli iba na to, aby vydávali výnimky a povolenia na ďalšie ničenie riek.
Načo potrebuje niekto Domanižanku v Bratislave, Košiciach, aby zostala taká, ako ju vidíme teraz?
Pretože tu hrozí bezprecedentná privatizácia rieky! Uvediem príklad. Naplánované domy sú natlačené veľmi blízko k vode. Keď sa začala rybárska sezóna, jednému majiteľovi pozemkov začalo prekážať, že rybári behajú okolo potoka. Začal ich vyháňať. V rybárskom zákone je však zakotvené, že majiteľ alebo užívateľ pozemku je v nevyhnutnej miere povinný strpieť výkon rybárskeho práva. Toto hovorí piaty paragraf. Iste, majiteľ pozemku môže byť smutný, že hranica pozemku mu siaha do potoka. Lenže tu nejde o rybárov, ale o širokú verejnosť. Som presvedčený o tom, že rieky by mali byť prístupné všetkým ľuďom. Stavať ploty okolo riek je neprípustné! Rieky sú nás všetkých. A tým, že sú nás všetkých, by sme ich mali chrániť a nie všetci ničiť.
Ako sa stalo, že sa hranica pozemku ocitla priamo v potoku?
Jednoducho. Domanižanka je stále živá rieka. A tým, ako meandrovala, posunula sa zo štátnej parcely do súkromných pozemkov.
Ako dlho ste rybárom?
27 rokov.
Ak sa tu všetko nakoniec vybuduje, môžu ľudia zabudnúť na to úžasné divadlo, ťah pstruhov?
Určite to môže ovplyvniť množstvo vody, ktoré v Domanižanke bude. Čudujem sa, prečo vodohospodári tvrdia, že Domanižanka má rozkolísaný tok. Opak je pravdou. Žijem v tejto doline. Aj napriek tomu, že sú slabé zimy, snehu je čoraz menej, Domanižanka má stále vyrovnaný prietok po celý rok. A práve výstavbou sa ten vodný režim dramaticky zmení. Nejde tu len o protipovodňové hrádze, ale aj o výstavbu samotných domov. Už tu nebudú polia, lúky, ale strechy, nádvoria, chodníky, samé zhutnené plochy, z ktorých sa bude voda zo zrážok odvádzať čo najrýchlejšie preč. Už nebude pomaly vsakovať do podložia. Nie je to len o tom, že rieka dotuje vodou okolitú krajinu. Aj krajina dotuje rieku. Ide o vzájomný vzťah. A práve ten narušíme. V potoku bude v konečnom dôsledku menej vody a to bude mať aj podľa zoológov celkom určite vplyv na kvalitu populácie rýb. Krajina a prirodzená rieka dobre spolupracujú, sú ako zohratý tím. A človek na tom profituje, úplne zadarmo.
A môže byť ohrozený aj samotný pstruh, pre mnohých symbol Vianoc?
Pstruh potočný je spoločne s lipňom tymianovým symbolom, klenotom našich riek. Prirodzene meandrujúci potok je ich neresiskom. Určite je takéto prostredie pre nich lepšie ako dole v meste, kde nie sú už pri rieke stromy a pre UV žiarenie sa tvoria riasy. Voda sa prehrieva, pričom pstruh je na prehrievanie veľmi citlivý. Pstruh je kráľovská ryba našich potokov. A skutočne ho ubúda, stáva sa ohrozeným druhom, pretože aj jemu ukrajujeme z jeho domova.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Igor Sádecký (1982)
ochranár
- 27 rokov je rybárom, no keďže sa mu nepáčilo, čo sa deje so slovenskými riekami, vstúpil do stráže prírody.
- Pôsobí ako občiansky aktivista.
- Jeho život je úzko spätý s riekou Domanižanka, už niekoľko rokov sa snaží o ochranu jej prirodzených hodnôt.
- Bol jedným z účastníkov tohtoročného veľkolepého splavu Hrona od prameňa až k Dunaju, ktorý zorganizovala iniciatíva Za živé rieky a čistú vodu, aby upozornila na problém množstva hatí.