Historik: Kissinger bol Nixonovým Frankensteinom

Henry Kissinger už tak trochu verejne začal radiť novozvolenému demokratickému prezidentovi Joeovi Bidenovi. Odkázal mu, že s Čínou je potrebné komunikovať, aby sme sa nedostali do stavu, ktorý povedie ku katastrofe, akou bola prvá svetová vojna. Dá sa povedať, či Biden aspoň do istej miery sleduje, čo hovorí Kissinger?

Poznajú sa. Kissingera do značnej miery spájame s republikánmi, ale mal dobrý vzťah s Hillary Clintonovou. V roku 2016 ľudia predpokladali, že v prezidentských voľbách by ju uprednostnil pred Donaldom Trumpom, ktorému však radil, najmä čo sa týka Blízkeho východu. Kissingera mnohí vnímajú ako niekoho, kto pozná Čínu lepšie ako iní Američania. Biden jeho slovám preto bude venovať istú pozornosť.

Novozvolený prezident je v súvislosti s Pekingom v zložitej situácii. Pohľad americkej verejnosti na Čínu sa za posledné roky zmenil. Je oveľa negatívnejší. Súvisí to s Trumpom, ale aj s pandémiou či s tým, aké kroky robil režim v Pekingu v Hongkongu alebo proti Ujgurom. V júli 2021 si pri pripomenieme 50. výročie Kissingerovej návštevy Číny. Bývalý minister zahraničných vecí asi môže mať isté pochopenie pre obavy, ktoré Peking prejavuje, čo sa týka vzťahov s USA.

Kissinger však v žiadnom prípade nechce, aby vyzeral, že nie je lojálny k Spojeným štátom a ich záujmom. Je opatrný, čo sa týka kritiky americkej politiky. No jeho posledné vyjadrenia naznačujú, že ho veľmi znepokojuje, akým smerom sa vyvíjajú vzťahy medzi Washingtonom a Pekingom.

Kissinger bol známy tým, že často robil diplomaciu prostredníctvom menej oficiálnych kanálov. Bolo to tak s Čínou, ale vieme aj o jeho kontaktoch s dlhoročným veľvyslancom ZSSR v USA Anatolijom Dobryninom. Myslíte si, že on alebo jeho ľudia môžu otvoriť istú neformálnu komunikáciu s Čínou?

Skôr jeho spolupracovníci. Kissinger má predsa len 97 rokov, hoci mu to stále dobre myslí. Viem si predstaviť, že jeho firma má dobré kontakty v Číne. Neprekvapilo by ma, keby sa ich ministerstvo zahraničných vecí alebo iné americké úrady pokúsili využiť. Predpokladám, že Biden sa viac bude snažiť komunikovať s Pekingom. Možno aj na menej oficiálnej úrovni, tým spôsobom, ako to robil Kissinger.

Prečo ste sa rozhodli napísať knihu o exministrovi zahraničných vecí? Je o ňom veľa diel.

Kissinger je fascinujúci. Chcel som ho lepšie pochopiť, vysvetliť, čo robil. Vydavateľ mal predstavu, že prostredníctvom biografie rozpovieme väčší príbeh americkej zahraničnej politiky. Chcel som napísať knihu, ktorá sa bude čítať a aj predávať. Som akademik. Väčšina kníh z nášho prostredia je obskúrna, ľudia ich veľmi nekupujú. Ale Kissinger je meno, ktoré zaujme. Bola to motivácia. No chcel som sa na Kissingera pozrieť aj ako na politického mysliteľa.

Prečo?

Tento aspekt jeho života ešte nebol tak spracovaný. Kissinger sa nenarodil v USA, nemohol z neho byť prezident. Ľudia ho preto vnímali tak, že svojím spôsobom stál mimo politiky, a on ich v tom rád utvrdzoval. Že on len politikom radí. Ale nie je to pravda. Kissinger bol naplno ponorený do politiky a mal ambície. Takto som sa naňho chcel pozrieť. Cez dimenziu toho, ako politika v USA ovplyvňuje zahraničné vzťahy Ameriky. Možno je to teraz viditeľnejšie, keď je prezidentom Donald Trump. Ale zahraničnú politiku Spojených štátov často ovplyvňuje domáca agenda. Chcel som na to upozorniť.

Foto: SITA/AP, Thomas Peter

Čína, Henry Kissinger 2018: Bývalý minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger na stretnutí s čínskym prezidentom Xi Jinpingom vo Veľkej sále ľudu v Pekingu.

Ako sa to prejavilo u Kissingera?

Chcel mať vplyv. Ale to nemohol dokázať, keby zostal intelektuálom. S prezidentom Richardom Nixonom vytvorili zaujímavý pár. Republikánsky šéf Bieleho domu mal isté inštinkty v zahraničnej politike. Keď v roku 1969 nastúpil do úradu, tak Nixon vedel, že USA bojujú na príliš veľa frontoch. Tieto americké záväzky viedli k vietnamskej vojne, do ktorej Amerika vstúpila bez stratégie. Nixon chápal, že ľudia v USA sa chcú viac sústrediť na domáce problémy, že majú záujem o zahraničnú politiku postavenú na rokovaniach a hľadaní mieru. Kissinger k tomuto realizmu ponúkal svoju intelektuálnu váhu, prispôsoboval ho podmienkam domácej politiky v Spojených štátoch. Základnou myšlienkou bolo, že USA obmedzia spôsob, akým používajú svoju silu, a viac sa budú spoliehať na iné krajiny pri riešení medzinárodných problémov. Otvorenie sa Číne v roku 1971 však nebol vo svojej podstate Kissingerov nápad.

Ale navždy s ním bude spojený.

No viac za ním stál samotný Nixon. Kissinger však pochopil, aká je to príležitosť a pustil sa do toho. V tom bol brilantný. Nie vždy to bol on, kto mal originálne myšlienky, ale dokázal ich previesť do reality. Podobne to bolo na Blízkom východe v roku 1973 v súvislosti s jomkipurskou vojnou (arabská koalícia na čele s Egyptom a so Sýriou zaútočila na Izrael, pozn. red.). Pre USA to bola príležitosť na diplomaciu a dá sa povedať, že to bol začiatok procesu, ktorý smeroval k mierovejšiemu usporiadaniu v oblasti. Nedá sa však povedať, že Kissinger do funkcie nastúpil s tým, že to chce dosiahnuť. Ale, ako som povedal, dokázal využiť príležitosť.

Kissinger pochádza z Nemecka, bojoval v druhej svetovej vojne. Nakoľko to ovplyvnilo jeho uvažovanie o medzinárodných vzťahoch?

Amerika Kissingera zachránila. Videl moc USA. Jeho rodina ušla z Nemecka pred holokaustom. Vždy ako imigrant cítil k Spojeným štátom patriotizmus. Nie vždy si však myslel, že Američania sú najbystrejší. Skôr za takých pokladal Európanov, v tom zmysle, že lepšie rozumejú svetu. Američania mali pre Kissingera v sebe istú nevinnosť, naivitu, nechápavosť. Preto svojím spôsobom potrebovali poradiť, ako riešiť svetovú politiku. Kissinger videl nacizmus v Nemecku a vo vojne proti nemu bojoval. Hovoril, že je potrebné konať chladnokrvne a niekedy sú na dosiahnutie cieľa nevyhnutné škaredé prostriedky. Myslím, že to súviselo aj s tým, ako svet pripustil nástup Adolfa Hitlera.

Už ste sa toho dotkli, ale ako by ste opísali vzťah Nixona a Kissingera, ktorý bol prezidentovým poradcom pre národnú bezpečnosť a neskôr ministrom zahraničných vecí?

Kissinger sa veľmi snažil, aby si získal Nixonovu dôveru. Ale zistil aj to, že s prezidentom sa dá manipulovať. Kissinger si nie vždy bol istý svojou pozíciou a Nixon sa k nemu správal zle. No na druhej strane Kissingerova hviezda žiarila, lebo šéf Bieleho domu ho využíval na nadviazanie kontaktov s Čínou či so Sovietskym zväzom. Stala sa z neho celebrita. Použijem trocha čudné prirovnanie, ale Kissinger bol Nixonovým Frankensteinom. Prezident stvoril veľkú postavu Henryho Kissingera.

Čo to znamená?

Keď Nixona zasiahol škandál Watergate, Kissinger mal v rukách moc. Bola to irónia. Nixon vlastne stvoril svoje alter ego, ktoré malo veľa právomocí. Keď sa Kissinger vyhrážal v júni 1974 rezignáciou, tak všetci tvrdili, že to nemôže urobiť. Nixon odstúpiť mal, ale Kissinger musel zostať (prezident v auguste 1974 pre aféru Watergate rezignoval, pozn. red.). Ako vravím, bola to irónia. Kissinger dokázal veci zmanipulovať vo svoj prospech a bol svojím spôsobom mocnejší ako Nixon. Bol americkým prezidentom zahraničnej politiky.

Pritom samotný Nixon bol veľkým manipulátorom.

Áno!

Takže Kissinger sa mu vyrovnal?

Dá sa to tak povedať. Kissinger bol schopný zmanipulovať Nixona. Mnohé zahraničnopolitické iniciatívy sa dajú pripísať obom. Kissinger to však oveľa lepšie vedel s médiami, dobre si uvedomoval silu televízie. V podstate sa stal prvou diplomatickou celebritou.

Čo z toho, čo Kissinger urobil, má doteraz priamy či aspoň nepriamy vplyv na medzinárodné vzťahy?

V hodnotení toho budem opatrný. Dá sa povedať, že jeho prístup k zahraničnej politike môžeme sledovať aj u iných diplomatov. Kissinger nepatril medzi tých, čo po skončení studenej vojny tvrdili, že veci sa budú vyvíjať už len pozitívnym smerom. Bol skeptický. V tomto zmysle bol dobrým prorokom. Napísal viacero kníh o Číne a o tom, ako by sme k nej mali pristupovať a chápať, čo sa deje. Ovplyvnil celú generáciu akademikov. Na Univerzite Johnsa Hopkinsa existuje Centrum Henryho Kissingera pre globálne vzťahy. Ale bol by som opatrnejší v tom, že by som videl priame spojenie medzi tým, čo Kissinger robil a čo tvrdí, a tým, čo sa vo svete teraz deje.

Aký je Kissingerov najväčší diplomatický úspech? Otvorenia sa Číne?

Skôr by som povedal, že sa týka Blízkeho východu. Najmä keď Kissinger využil obdobie, keď egyptský prezident Anwar Sadat (vládol v rokoch 1970 až 1981, pozn. red.) už nechcel byť súčasťou konceptu arabskej solidarity. To, že Káhira opustila arabskú koalíciu, skutočne zaistilo prežitie Izraela. Egypt bol v tom čase jedinou krajinou, ktorá v regióne naozaj ohrozovala existenciu Izraela. V centre rokovaní Izraela s Egyptom a so Sýriou boli USA. Kissingerova kyvadlová diplomacia zaistila, že svet vnímal kľúčovú úlohu Spojených štátov. Keď sme hovorili, aký majú činy Kissingera vplyv dodnes, tak na Blízkom východe je to vidieť. Izrael si zaistil bezpečnosť a potvrdil úlohu spojenca USA. Amerika však zároveň rozšírila vzťahy s Egyptom. Nie som prekvapený, že Trumpov zať Jared Kusher pomerne často s Kissingerom debatoval o Blízkom východe.

Spomenuli sme, že Kissinger rád robil diplomaciu prostredníctvom menej oficiálnych kanálov. Bolo to efektívne?

Vedel sa prispôsobiť situácii. Vyhovovalo to aj Nixonovi, keď napríklad mohol dramaticky oznámiť otvorenie sa Číne. Takže tajné rokovania boli do istej miery politickým nástrojom. Problém s týmito neformálnymi rokovaniami však spočíval v tom, že vládnutie sa netýka len jedného človeka. Tajné vyjednávanie nahnevajú ľudí a môžu viesť k tomu, že sa v nich neriešia dôležité veci. Hovorili ste už o veľvyslancovi ZSSR v Spojených štátoch Dobryninovi. On viedol tajné rokovanie s Kissingerom, no nikdy sa neodchýlil do požiadaviek sovietskeho politbyra. Dobrynin sa zodpovedal režimu doma. Takže v podstate rokovania Kissinger utajoval len pred americkou vládou. Sovieti vedeli, čo sa deje.

Čo bolo najväčšie Kissingerovo diplomatické zlyhanie?

Najjednoduchšou odpoveďou je, že to bol Vietnam. Americká politika tam zlyhala. Tiež by som spomenul, ako sa USA rozhodli oslabiť a podkopať vládu Salvadora Allendeho v Čile. Bola to veľká chyba, skompromitovalo to lídersto USA a nebolo to v súlade s americkými hodnotami. Vinu za to nesú Nixon a Kissinger, ktorí sa na rozhodnutiach v súvislosti s Čile priamo podieľali. Čo sa týka Vietnamu, tak problém sa týkal všetkých zúčastnených. Nixon a Kissinger nemohli urobiť až tak veľa. V prípade Čile však hovoríme o ich zodpovednosti oveľa špecifickejšie.

Foto: Archív Thomasa Schwartza

Thomas Schwartz, profesor Profesor Thomas Schwartz, autor knihy Henry Kissinger and American Power: A Political Biography (Henry Kissinger a americká moc: Politická biografia).

Ste historik, ako vnímate nekonečnú debatu o tom, aký bol Kissinger skvelý, v protiklade s tvrdením, že je to vojnový zločinec?

V knihe sa vyhýbam takémuto jednoznačnému hodnoteniu, aké urobil napríklad Christopher Hitchens v diele The Trial of Henry Kissinger (Proces s Henrym Kissingerom). Diplomacia si niekedy vyžaduje rozhodnutie, čo je menšie zlo. Kissinger v tom má pravdu. Svet nie je priateľské miesto. Počas studenej vojny sa Sovietsky zväz správal nemilosrdne. Ale musím povedať, že chcem, aby sa americkí lídri riadili vyššími štandardmi. Niekedy sa im to darí, inokedy nie. Kissinger je toho príkladom. Morálka je v zahraničných vzťahoch komplikovaná. No nie som zástanca argumentu, že počas studenej vojny bolo dovolené všetko, len aby ju USA vyhrali. Do istej miery ho využíva Niall Ferguson vo svojej knihe o Kissingerovi. Existuje aj debata o jeho Nobelovej cene za mier, ktorú mu udelili za vyrokovanie prímeria vo Vietname. Myslím, že bol rád, ale peniaze dal na pomoc deťom vojakov, ktorí vo vojne zahynuli. Bola to správna vec. Podľa mňa si však nobelovku zaslúžil skôr za mierové rokovania na Blízkom východe.

Stretli ste Kissingera osobne. Aký dojem na vás urobil?

Mohol som sa s ním stretnúť, lebo sa za mňa prihovoril profesor John Gaddis z Yalovej univerzity, ktorý Kissingera pozná. Teraz to už asi ľutuje (smiech). Nemôžem povedať, že by som sa z rozhovoru s Kissingerom dozvedel niečo zásadne nové. Ale mal som možnosť s ním hovoriť o jeho rozhodnutiach. Moje interview s Kissingerom sa nezačalo práve najlepšie, lebo som mal nejaké osobné otázky, a on o nich nechcel hovoriť. Pýtal som sa ho, ako ho ovplyvnila práca pre vojenskú spravodajskú službu. Asi mal pocit, že z toho vyrábam nejakú konšpiráciu.

Ferguson vo svojej knihe píše, a myslím, že má pravdu, že Kissinger mal rád spoločnosť ľudí, s ktorými pracoval vo vojenskej spravodajskej službe. Ešte predtým som na to narazil v archívoch. Stretával sa napríklad so spravodajským dôstojníkom s úžasným menom Abraham Lincoln. Bol som na to zvedavý, ale nechcel o tom hovoriť. Keď sme sa však presunuli k iným témam, Kissingerov prístup sa zmenil. Dokáže by neuveriteľne šarmantný. Stále mu to myslí a je vtipný.

Skončili sme pri tom, ako debatujeme o futbale a čo preňho znamená. Do istej miery je Kissinger zodpovedný za to, že sa futbal v USA uchytil. Amerika v roku 1994 usporiadala majstrovská sveta. Kissinger popularizoval futbal s Pelém a tímom New York Cosmos. Je to jeho vášeň. Podporuje svoj klub v Nemecku SpVgg Greuther Fürth. Je to v meste, kde sa narodil. V minulosti, keď nebol internet, dostával o výsledkoch diplomatické depeše. Moja dcéra hrala futbal, tak sme dostali k tej debate. Diskutovali sme, ako tento šport odráža národné charaktery. Napriek tomu, že musel odísť z Nemecka, Kissinger sa stále cíti ako Nemec. Jeho vášeň pre futbal a tím je súčasťou jeho identity. V tom je Európanom.

Keď v roku 1977 skočil ako minister zahraničných vecí, mal len 53 rokov. A bol veľkou hviezdou. Ale Kissinger sa už nikdy sa nevrátil do oficiálnej funkcie. Prečo?

V knihe na to mám jednoznačné vysvetlenie. Žiadny americký prezident sa nechcel dať zatieniť Kissingerom. Preto sa nedostal do vlády Ronalda Reagana ani Georgea Busha staršieho. Možno je to zjednodušené. No Kissinger sa istý čas chcel vrátiť do nejakej dôležitej funkcie. Ale priťahoval by na seba príliš veľa pozornosti. Hovorí sa, že prezident Gerald Ford prehral v roku 1976 voľby aj preto, lebo vedľa Kissingera vyzeral slabo.