Najstarší praktický lekár: Milujem happy endy

Medicínu vníma praktický lekár Karol Mika ako svoje životné poslanie. Ordinuje už neuveriteľných 65 rokov, a stále ho to neomrzelo. Napriek veku sa skončiť nechystá. Dovoľuje mu to absolútne čistá myseľ a výborná telesná kondícia. Lekár rekordér Pravde porozprával o svojom detstve, rodine, praxi, radostných a tiež najťažších chvíľach života.

, 20.01.2021 09:30
Karol Mika, lekár, praktický lekár, rekord, Foto: ,
Praktický lekár Karol Mika, má 93 rokov, stále ordinuje v Banskej Bystrici. Denne vyšetrí od 18 do 30 pacientov. Je to zrejme najstarší ordinujúci praktický lekár.
1

VIDEO: Najstarší ordinujúci doktor Karol Mika (93).

Čo vás priviedlo k povolaniu lekára?

Motivovala ma moja mamička, ktorá ešte predtým, ako sa vydala za otca, pracovala v banskobystrickej vojenskej nemocnici ako zdravotná sestra. Ten špitál už dnes, samozrejme, neexistuje, no ona tam nastúpila ešte počas monarchie. Okrem vojnových poranení vtedy veľa ľudí zomieralo na infekčné choroby – škvrnitý či brušný týfus.

Nechcela v štúdiu pokračovať a stať sa lekárkou?

Medicína ju zaujímala odjakživa, bola veľmi nadaná a inteligentná. Pochádzala z dobre situovanej rodiny, takéto štúdium by si mohla dovoliť. Jej mama ju v tom ale nepodporila. Jednoducho rozhodla, že to tak nebude. Mamička sa potom vydala za otca, ktorý bol štátnym notárom. Narodilo sa im šesť synov, ja som prišiel ako druhý v poradí. Jej prácou a poslaním sa teda stala rodina. Mala veru čo robiť.

Karol Mika s otcom, ktorý bol notárom, a s bratmi.
Kolegovia s ním vždy radi debatovali a radili sa.
+2S dcérami, ktoré si v dospelosti tiež vybrali...

Neľutovala to niekedy?

Myslím, že bola šťastná. Viac ju možno mrzelo to, že sa jej nikdy nenarodilo dievčatko, po ktorom vždy túžila. Otec jej inak dovolil čokoľvek. Dokonca bola prvou ženou šoférkou vo vtedajšej Zvolenskej župe. Vodičský preukaz si robila so samými chlapmi. Viacerí prepadli, no ona to zvládla na výbornú. Inštruktor ale nechcel, aby prešla, radšej by ju videl s varechou v ruke, a tak sa ju snažil nachytať. Počas skúšobnej jazdy vyhodil v zákrute svoj klobúk a povedal jej, aby zastavila. Ona pokojne odvetila, že až po zatáčke. Urobila to teda asi 250 metrov od štajfáka a pán školiteľ sa za ním musel prejsť. Potom jej potvrdil, že keby ho počúvla, neprešla by.

Aké ste boli dieťa?

Neposedné, všetko ma zaujímalo. Keď som už vedel čítať, okrem rodinných kníh som hltal tiež populárno-vedecké a rôzne náučné časopisy. Celkom slušne som mnohé veci ovládal už ako deväťročný chlapec. No a fascinovalo ma, keď mamička rozprávala svoje zážitky z vojenskej nemocnice. O ošetrovaní pacientov hovorila s láskou a veľmi pútavo. Žiaľ, mojej promócie sa nedožila, zomrela ako 48-ročná. Mala problémy so srdcom a s cukrovkou.

Karol Mika s otcom, ktorý bol notárom, a s bratmi. Foto: Archív Karola Miku
Karol Mika, lekár, praktický lekár, rodina Karol Mika s otcom, ktorý bol notárom, a s bratmi.

Pri výbere svojho povolania ste nikdy o žiadnom inom neuvažovali?

Veľmi rád som kreslil a maľoval, takže u mňa dominovali dve veľké lásky – výtvarné umenie a medicína. Vyriešil som to však celkom logicky s tým, že ako maliar nebudem môcť liečiť pacientov, no popri profesii lekára mi nič nezabráni ďalej maľovať.

Darilo sa vám to napĺňať?

Mrzí ma to, ale nie. Na tvorbu som už potom nemal čas.

Od začiatku ste vedeli, že chcete byť praktický lekár?

Vôbec nie. Pôvodne som sa chcel zamerať na neurológiu alebo psychiatriu. V časoch, keď som začínal, som si však vyberať nemohol. V rámci prídelových kvót musel ísť každý tam, kde bolo niečo voľné. Ale nesťažujem sa, v tejto oblasti som sa našiel.

Manželke neprekážalo, že kvôli pacientom ste často mimo domova?

Chápala ma, vždy pri mne pevne stála. Ženil som sa hneď po maturite, teda ešte pred nástupom na vysokú školu.

Taký mladý?

Až taký zase nie, lebo pre chorobu som štúdium medicíny musel posunúť o tri roky. Na gymnáziu ma postihol veľmi ťažký zápal celého srdcového aparátu – perikardu, myokardu a endokardu.

Svadobná fotografia - oženil sa hneď po maturite. Foto: Archív Karola Miku
Karol Mika, svadba, praktický lekár, lekár Svadobná fotografia - oženil sa hneď po maturite.

Ako ste k tomu prišli?

Ľudia to zvykli dostať po streptokokových nákazách, nevyhlo sa to ani mne. Mojou perspektívou bolo prežiť možno pár rokov. Vedel som to, keďže o medicínu som sa zaujímal už predtým. Tri roky som preležal, celá liečba spočívala len v prikladaní ľadu na srdce a v pokoji na lôžku. Doktor mi hovoril, že ak sa prudko pohnem, môže byť po mne. Nemohol som si ani sadnúť, aj to by ohrozilo môj život. Bolo to nesmierne ťažké obdobie, kto nezažije, nepochopí.

Zrejme ste o to viac empatický.

Áno, dobre viem, akým utrpením chorí ľudia prechádzajú.

Za desiatky rokov ste pomohli množstvu pacientov. Ktorý prípad vám najviac utkvel v pamäti?

Je ich veľmi veľa. Často som o nich hovoril v rodine a medzi priateľmi, ktorí boli veľmi vďačnými poslucháčmi. Na podnet mojej manželky som to dal dokonca na papier a potom mi vyšli dve publikácie – Príhody pohotovostného lekára a Pohotovostný lekár zasahuje. Samozrejme, aby som neporušil lekárske tajomstvo, zmenil som mená pacientov a pri opise tiež ich vizáž. Napriek tomu sa v tých príbehoch mnohí spoznali. Dôležité však je, že o tom vedeli iba oni.

Pán Boh nám dal aj zdravý sedliacky rozum, a keď máme proti niečomu liek, mali by sme ho použiť a byť vďační, že vedci ho objavili.

Spomeniete si teraz, narýchlo, aspoň na jednu z tých príhod?

Vyberiem takú, čo korešponduje so súčasnosťou, keď musíme človeka vyšetriť v rámci telemedicíny bez toho, aby sme ho videli. Stalo sa to v sedemdesiatych rokoch, keď som na predchádzajúcom pracovisku zastupoval kolegyňu z vedľajšej ambulancie. V čakárni sedelo možno aj päťdesiat ľudí, keď mi zrazu zavolala jedna jej pacientka. Vravela, že jej synovi je veľmi zle, pričom v noci u nich bola pohotovostná lekárka a predpísala mu antibiotiká ako na zápal žlčníka. Mladý muž mal vysoké horúčky a silné bolesti pod pravým rebrovým oblúkom. Bez toho, aby som ho videl, som jej odporučil ďalší postup, ktorý ho zachránil.

Čo ste jej poradili?

Išlo o veľmi inteligentnú matku, ktorá mi do detailov opísala všetky symptómy tak, akoby som toho pacienta videl na vlastné oči. Spýtal som sa, aké má jej syn povolanie. Keď odvetila, že je vysokoškolák študujúci telocvik, usúdil som, že takýto mladý človek, športovec, by nemal mať problémy so žlčníkom. Nedávalo mi to logiku. Na rovinu som jej povedal, že nemám možnosť dostať sa k nim domov, keby som akokoľvek chcel. Usmernil som ju však, aby ho hneď naložila do auta a odviezla do nemocnice s tým, že boli u mňa a teraz ich tam posielam.

Takže ste použili, v rámci záchrany života, šľachetnú lož.

Je to tak, ale chirurga by nesmierne pohoršilo, keby sa dozvedel, že som sa na chlapca ani nepozrel a rovno mu posielam takú komplikovanú diagnózu. Mohlo by sa to bagatelizovať.

Akú diagnózu ste určili?

Matke pacienta som ju nadiktoval, zapísala si to na papier. Zistil som veľmi zriedkavý retrocekálny apendix, respektíve slepé črevo, ktoré bolo skryté úplne vzadu. Ťažko sa to diagnostikuje aj osobne, hmatom, skrátka to nie je ľahké. Keď sa to neodhalí, ľudia na to zomierajú. Toho mladíka ale chirurg, na základe môjho odporučenia, okamžite operoval a tým ho zachránil.

Prvý podnet ste ale dali vy.

Áno a bol z toho veľmi milý happy end, na ktorý nikdy nezabudnem. Po niekoľkých týždňoch mi chlapec, keď sa dostal z nemocnice, zaklopal na dvere. Najskôr som nevedel, kto to je, lebo nikdy predtým som ho nevidel. Došlo mi to až vtedy, keď mi vyšportovaný mládenec, no po zápase o život ešte stále trochu poblednutý, podal kytičku so slovami vďaky. Veľmi ma to dojalo. Lekári majú radi happy endy a ja ich milujem. Zaujímavé je, že kolega chirurg, ktorý ho operoval, doteraz nevie, že diagnózu som určil na diaľku.

Ste vraj výborný diagnostik. Je to pravda?

Šíril to o mne najmä jeden môj priateľ, tiež lekár. Radil sa so mnou o pacientovi, ktorého na môj podnet operoval. Nadšene mi potom volal, že presne tam, kde som problém opísal, aj bol. Je milé, keď mi ľudia povedia, že som uhádol ich diagnózu. Keby som však len hádal, nedopadlo by to dobre. Ešte počas štúdia medicíny nám jeden profesor hovoril: „Kolegovia, nehľadajte slepé črevo tam, kde má byť, ale tam, kde je. Môže byť totiž aj na ľavej strane, skryté niekde pod žlčníkom či pečeňou.“

S dcérami, ktoré si v dospelosti tiež vybrali... Foto: Archív Karola Miku
Karol Mika, lekár, praktický lekár, otec, deti, dcéry S dcérami, ktoré si v dospelosti tiež vybrali medicínu.

Vaše tri dcéry si tiež vybrali medicínu. Potešilo vás to?

Vždy som ich od toho odhováral. Bál som sa, aby nemuseli počas služieb chodievať nočnou hodinou, tmavými ulicami, samy. Najmä v zime, keď sa k tomu pridruží chumelica, to nie je nič príjemné. Súhlasili so mnou, no aj tak spravili, čo si zaumienili. Najstaršia a stredná si vybrali praktické lekárstvo, najmladšia je internistka a pôsobí v Prahe.

Nočné služby vás za 65 rokov praxe asi poriadne potrápili.

Keď som po prebdenej noci musel nastúpiť do dennej a nevládal ani poriadne rozmýšľať, len som sa úpenlivo modlil, aby som pri pacientoch nespravil nejakú chybu. Vďaka Bohu som bol vypočutý a pre moju nevyspatosť som nezapríčinil žiadnu tragédiu.

Keď som po prebdenej noci musel nastúpiť do dennej a nevládal ani poriadne rozmýšľať, len som sa úpenlivo modlil, aby som pri pacientoch nespravil nejakú chybu.

Ako lekár máte určite množstvo skúseností z tenkej hranice medzi životom a smrťou. Nie je to príliš deprimujúce?

Nikdy ľuďom s nevyliečiteľnými chorobami nehovorím, že lepšie to už nebude. Sami to dobre vedia a odo mňa to počuť nepotrebujú. Radšej ich povzbudím milým slovom. Najväčšou ranou je ale pre mňa strata najstaršej dcérky, ktorá náhle odišla, keď mala 46 rokov.

Čo sa jej stalo?

Mala mozgovú aneuryzmu, praskla jej cieva. Je to taká časovaná bomba, takže zomrela v plnej sile – prišlo to na ňu v ambulancii. Najviac ma mrzí, že v tom čase sme s manželkou boli v Nemecku, ďalšie dve dcéry v Taliansku a Prahe. Nikto z nás s ňou teda v jej posledných chvíľach nebol, nestihli sme sa rozlúčiť. Niesli sme to veľmi ťažko, ale dá sa to prežiť, lebo vieme, že raz sa s ňou opäť stretneme. Nie je to konečná štácia.

Ktoré choroby v súčasnosti najviac trápia ľudí?

Aj keď máme antibiotiká, sú to infekčné ochorenia. Tie srdcovo-cievne sú ovplyvniteľné – keď si vyberieme život s vyjedaním klobás, slaniny a bôčika, koledujeme si o to, aby nám zvápenateli cievy. Nemusíme to však robiť. S infekciami je to inak, aj keď na mnohé máme vakcíny. Kiahne sme napríklad, tie pravé, eradikovali. Dnes nie je zaznamenaný ani jeden prípad, preto už ľudí proti nim neočkujeme. Ak ten vírus existuje, tak len v nejakých prísne strážených štátnych zariadeniach. Keby ho niekto mal a chcel použiť, bola by to naozaj démonická záležitosť.

Kolegovia s ním vždy radi debatovali a radili sa. Foto: Archív Karola Miku
Karol Mika, lekár, praktický lekár, kolegovia Kolegovia s ním vždy radi debatovali a radili sa.

Vo svete teraz vyčíňa koronavírus. Pomôže podľa vás vakcína?

Pán Boh nám dal aj zdravý sedliacky rozum, a keď máme proti niečomu liek, mali by sme ho použiť a byť vďační, že vedci ho objavili. Konšpirácie okolo toho považujem za slaboduché. Keby aj vakcína účinkovala len na 50 percent, pričom zaberá na 90, je to sľubné. Ťarbavé je to v tom, že sa bude musieť preočkúvať, no keď nie je iná možnosť, aj tak dobre. Na tetanus napríklad ľudia húfne nezomierali, ale keby raz niekto videl ako mu človek podlieha, v tých kŕčoch, pri plnom vedomí, radšej si povie, nech zbytočne zaočkujeme milióny obyvateľov a predídeme tak utrpeniu jedného. Takto sme dosiahli, že u nás sme tetanus vôbec nemali.

Napriek veku ste vo výbornej forme a stále ordinujete. Čomu to pripisujete?

Je to jedine a výlučne milosť Božia.

V novom roku vinšujem ľuďom lásku, aj k prírode, pohodu, zdravie a nech sme jeden pre druhého potešením.
Miroslav Saniga, prírodovedec

Snažili ste sa aj zdravo žiť?

V strave som striedmy, mastné veci som nikdy nemal rád. Inak som ale zjedol všetko, manželka hovorila, že som dobrý stravník. No a fajčil som len dva razy – prvý a posledný. Mal som asi deväť rokov, keď mi kamarát ponúkol tabakový prach zabalený v novinovom papieri. Urobil z toho hrubú cigaru a zapálil s tým, že si mám z druhého konca potiahnuť a hlboko vdýchnuť. Ja hlupák som to spravil. Okamžite som dostal laryngospazmus, čiže kŕčovite sa mi zovrel hrtan a nemohol som dýchať. Spamätal som sa až po niekoľkých minútach. Stačilo mi to na celý život.

Sme po vianočných sviatkoch. Ako ich vnímate?

Pripomíname si, že na tento svet prišiel Spasiteľ Ježiš Kristus. Keď sa reportéri ktoréhosi kozmonauta pýtali, aký je to pocit vstúpiť na Mesiac, označil to za detail. Podotkol pritom, že na našu Zem vstúpil Boh v podobe svojho syna a to je nesmierna vesmírna udalosť. On to pochopil a takto to beriem aj ja.

Karol Mika

Narodil v apríli 1927 na Starých Horách. Štúdium na Lekárskej fakulte UK v Bratislave skončil v roku 1956. Dodnes pôsobí ako praktický lekár pre dospelých v Banskej Bystrici a každú stredu ho počuť na vlnách jedného z rádií v relácii Poradňa doktora Miku.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
1 debata chyba
Viac na túto tému: #praktický lekár #diagnostika