Zemianka z Turca pôdu nezradí

Ivica Lačná je mladá pôvabná žena, ktorá už ôsmy rok úspešne vedie PD SNP so sídlom v Sklabini neďaleko Martina. Štíhla, nakrátko ostrihaná inžinierka s okuliarmi, ktoré jej dobre padnú, je predstaviteľkou novej ambicióznej generácie poľnohospodárskych manažérov. Sebe aj družstvu dáva najvyššie ciele.

21.01.2021 12:00
Ivica lačná, PD SNP Sklabiňa Foto:
Ivica Lačná, predsedníčka družstva PD SNP Sklabiňa.
debata (2)

Dievča zo starej zemianskej rodiny riadi podnik so špičkovým desaťtisíclitrovým chovom dojníc, s troma podnikovými predajňami potravín, v ktorých ponúkajú čerstvé mäso a chutné mäsové a mliečne výrobky. Vraví, že pandémia COVID-19 pripomenula Slovensku, aká dôležitá je potravinová sebestačnosť. Zdá sa jej, že viac o nej majú jasno aktívni poľnohospodári ako tí, čo si ju zapísali do programového vyhlásenia vlády.

Aké bolo vaše detstvo?

Šťastné. S odstupom času si uvedomujem, ako ma všetko, čo som v detstve a dospievaní prežila, nenápadne a dobre pripravilo na prácu, ktorú dnes robím. Nemám na mysli len to, že doma sa vždy niečo chovalo – sliepky, kačky, husi, prasiatka, ovečky a kozičky, o ktoré sa bolo treba postarať. Rodičia nám zavše pripomenuli, odkiaľ sa ťahá náš rod. Mama pochádzala zo starej sedliackej rodiny karpatských Nemcov od Kremnice. Prastarý otec vlastnil mlyn aj pílu, ktorú mu skolektivizovali. Po Lačných sme boli zemania. Starý otec bol určite dobrý a zručný hospodár, lebo ho zvolili do predstavenstva družstva, v ktorom neskôr pôsobil aj môj otec.

Farmárom želám zdravý sedliacky rozum, úspech na poli i v maštali a všetkým, aby sa vzácne slovenské bravčové stalo bežnou potravinou.
Rastislav Slocík, predseda družstva Agrospol Boľkovce

A teraz v ňom držíte opraty vy. Asi vám nechýba guráž, ale aj manažérske vlohy.

No odvahu a s ňou spojené občas „uletené“ nápady som mala. Ako tínedžerka som chcela vstúpiť do armády, mama mi to však kategoricky zatrhla. Preľakla sa, že ma pošlú do Afganistanu. Stalo sa niečo iné, prozaickejšie. Zmaturovala som na strednej ekonomickej škole a po nej s pasiou vyštudovala poľnohospodársku univerzitu v Nitre. Pomohol mi náš dvor plný zvieratstva a tiež vysokoškolské brigády na družstve. Odrazu som vedela, čo chcem. V roku 2009 prepukla kríza, na družstve nikoho neprijímali, hoci som tam praxovala. Našla som si prácu v softvérovej firme v Martine, keď tu mi jedného dňa telefonujú ženy z ekonomického úseku sklabinského družstva: "Ivica, idú voľby predsedu. Navrhli sme ťa za predsedu. Nieže odmietneš.“

Ako vidno, zvolili vás. Čím ste presvedčili rodákov, že ste ženou na pravom mieste?

Predovšetkým otec, jednoduchý družstevník, pracoval ako traktorista aj v živočíšnej výrobe, nebol mojou kandidatúrou nadšený. Viete, ako je to na dedine. Nechcel, aby sa hovorilo, že tlačí svoju dcéru do funkcie. Lenže voľby neboli žiadna formalita, pred ľuďmi v živej diskusii bolo treba obhájiť podnikateľský program. Kým môj protikandidát bol konzervatívny a chcel pracovať ako za starých čias, v zásade nič veľmi nemeniť, ja som bez okolkov povedala, že pokiaľ riadne nepridáme, neskončíme dobre. Bol tu dobrý chov dojníc, ale celkove dosť priemerne výsledky. Žiadali sa nové podnikateľské aktivity, počínať si hospodárnejšie.

Družstvo v Sklabini malo zavedenú mäsovú výrobu. Z pridruženej výroby ste urobili stopercentnú eseročku družstva. Prinieslo to efekt?

Poľnohospodárstvo nemožno vnímať ako odvetvie, ktoré je na príťaž národného rozpočtu. Základom zdravej spoločnosti je kvalitné jedlo a súčasne zdravá krajina.

Bolo verejným tajomstvom, že mäsovýroba nejde tak, ako by mala. Vyšlo najavo, že mäsiari stíhali pracovať nielen na družstve, ale ešte lepšie sa im darilo vyrábať mäsové špeciality po večeroch doma a predávať ich, ako sa vraví, cez čierny okruh svojim známym. Okrem toho do družstevných výrobkov pridávali separáty a zlacňovali ich nie práve kvalitnými prísadami – povedzme paprikou. Vyhliadla som si šikovného mäsiara Michala Huňaru a postavila ho na čelo mäsovýroby. Chlapi začali hospodáriť na vlastný účet, už sa nemohli spoliehať, že družstvo im ako v minulosti pošle výplatu bez ohľadu na to, či sú v pluse, alebo v mínuse. A čuduj sa svete, výsledky sa citeľne zlepšili. Našla sa aj lepšia paprika do klobás, síce drahšia, ale taká, čo zaručovala chutnosť výrobkom. A o to predsa išlo.

Takže mäsovýroba je už zisková?

Obrat stúpol na dvojnásobok – dnes sú to dva milióny eur a ja mám voľné ruky a myseľ – môžem sa venovať iným veciam, ktoré treba v družstve zveľadiť. Jedno je isté, veci sa pohnú, keď pracovné tímy vedú skúsení ľudia. Dnes šéfuje mäsovýrobe Zdenka Parížeková, žena zo starého mäsiarskeho rodu, človek s rešpektom a so znalosťami.

Na trhu s mäsom a výrobkami je silná konkurencia. Čo vás drží nad vodou?

Kvalita. Takmer celú produkciu predávame do regionálnej siete Jednoty, zásobujeme školské jedálne, miestne závody. Ukázali sme sa ako spoľahlivý regionálny výrobca. Keď v nejakej závodnej kuchyni došlo mäso, zavolali a do hodiny ho mali na stole, to dodávatelia z Bratislavy alebo Košíc nevedeli zabezpečiť. V posledných rokoch je zjavný návrat ľudí k poctivým mäsovým výrobkom, čoraz viac spotrebiteľov žiada čerstvé mäso, zaujíma sa o jeho pôvod a my ho vieme garantovať. Veď sme chovatelia dobytka, nielen mliečneho, ale aj mäsových plemien. Okrem toho sme našli spôsob, ako rozšíriť produkciu mäsa aj prostredníctvom chovu volkov.

Ich chov je na Slovensku pomaly jedno storočie zabudnutá vec. Ako sa vám ho podarilo rozbehnúť?

Súviselo to s výrobou mlieka. Už moji predchodcovia stavili na chov vysoko produktívnych dojníc holštajnského plemena. Priemerná ročná dojnosť na kravu teraz dosahuje 10-tisíc litrov mlieka. Ešte pred tridsiatimi rokmi sklabinské družstvo chovalo okolo päťsto kráv pinzgauského plemena s dojnosťou 3 200 litrov mlieka. Dnes je úžitkovosť kráv trikrát vyššia, pričom pracujeme efektívnejšie. Kedysi v povestných kravínoch K-80, kde sa chovalo osemdesiat kráv, pracovali vždy štyri dojičky, dnes celé stádo, ide zhruba o tristo kráv, podoja štyria ľudia. Kravy pritom dojíme tri razy denne, pretože chceme ísť s úžitkovosťou ešte vyššie. Vyššia dojnosť je ukrytá v detailoch – v dojení, kŕmení, genetike. Moderné poľnohospodárstvo využíva vedu, veľa znalostí a my sa ich usilujeme krok za krôčikom uplatniť v chovateľskej pra­xi.

Hovoríte o detailoch, ale práve z nich sa skladajú veľké veci.

Presne toto som si všimla na praxi v Bavorsku počas vysokoškolských štúdií. S tamojšími poľnohospodármi dodnes spolupracujeme, sú pre nás veľkou inšpiráciou. Nemcov všeobecne považujú za šporovlivý národ, vždy zvážia, čo si kúpia, do čoho investujú, aký majú z toho efekt. Možno sa počas práce v Bavorsku ozvala vo mne štipka nemeckej krvi, ktorá mi koluje v žilách po pradedovi. Hospodárnosť nebola nikdy silnou stránkou slovenského družstevného poľnohospodárstva. Dôležité bolo vyrobiť, ale za koľko, s tým si v družstvách hlavu príliš nelámali. Naše nebolo výnimkou.

Družstvá sú spoločným majetkom podielnikov. Každého z nich by malo zaujímať, ako sa jeho majetok spoločným gazdovaním zhodnocuje. Ako ste si s tým poradili?

Trafili ste klinec po hlavičke. A sme pri odpovedi na otázku o volkoch. Keď som pred dvoma či troma rokmi nastolila požiadavku, že by sme býčky z mliečneho stáda mohli vykastrovať a chovať na mäso ako voly, niektorí zootechnici tento nápad spochybňovali. Protestovali, že býčky priberajú viac ako volky. Tak som ich chytila za slovo. Vravím, a vy považujete 600– až 800-gramové denné prírastky býčkov za dostatočné? Čo na to mali povedať, je to slabý výsledok, ale držali sa svojej pravdy, až kým na farmu nenastúpila mladšia generácia zootechnikov.

Krásna, sklabinskými družstevníkmi udržiavaná... Foto: Archív PD SNP Sklabiňa
Sklabiňa, polia, príroda Krásna, sklabinskými družstevníkmi udržiavaná podhorská krajina.

Tá už s pastvou volkov nemá problémy?

Vtip bol v tom, že s pastvou volov sme mohli rozlúsknuť iný tvrdý oriešok, a to spásanie vysokohorských pasienkov v pohorí Veľkej Fatry. Pásli sme tam donedávna jalovičky, ale z hľadiska produkcie mlieka to nebola dobrá voľba.

Pamätám si, ako mi raz jeden skúsený chovateľ povedal, že pastva jaloviciam prospieva, hýbu sa, sú na čerstvom vzduchu, potom ľahšie rodia teľatá.

No to je síce pravda, ale ide o to, ako je zorganizované pasenie. To sa na vzdialených holiach nedarilo zabezpečiť tak, ako sme si predstavovali, preto tam extenzívny chov volkov bude efektívnejší. Jalovice prichádzajúce do pôrodnice z hôľ nám totiž privádzali na svet teliatka o dva, tri mesiace neskôr, ako keď sme ich chovali priamo na farme. Nuž a keď sa prvôstky otelia s takýmto oneskorením, chováte ich dlho bez úžitku, pretože dávajú neskôr mlieko. A dnes sa vo svete súťaží nielen o to, kto koľko mlieka vyrobí, ale aj za koľko ho vyrobí.

Slováci radi nakupujú v akciách. Niekedy liter najpredávanejšieho jedenapolpercen­tného trvanlivého mlieka reťazce ponúkajú aj po 40 centov. Dá sa mlieko za "pár šupov“ vôbec vyrobiť?

Ľudia nemajú predstavu, koľko stojí výroba potravín. Nemožno im to zazlievať, tovarov, ktoré nakupujú, je toľko, že sa v tom nemôžu vyznať. Samozrejme, keby trvale platili akciové ceny, nemalo by zmysel mlieko vyrábať. Dnes je produkcia mlieka veľkou globálnou hrou, kde karty rozdávajú na jednej strane liberálne Spojené štáty americké a na druhej komunistická Čína. Ako vyzerá v praxi globálna súťaž, ukazujú obchodné reťazce, ktoré vyhľadávajú najefektívnejšie – najlacnejšie – mliekarne ako svojich dodávateľov a tie, samozrejme, zasa stláčajú cenu mliečnym farmárom.

Nechce sa veriť, že Čína sa stáva svetovým hráčom už aj na mliečnom trhu. Ako sa ním stala?

Ešte ním celkom nie je, ale stojí za zmienku, že Číňania budujú grandiózny mliečny veľkopriemysel. Usilujú sa obmedziť dovozy sušeného mlieka, syrov a neskôr možno vstúpia so svojou produkciou na svetový trh ako s autami. Tie sa predsa na Slovensku už predávajú. V Číne sú dnes farmy, kde chovajú aj 40-tisíc dojníc, a to s vysokou úžitkovosťou. Okrem toho sa tu objavujú ďalšie silné mliekarenské krajiny – Rusko, Bielorusko, Kazachstan, na ktoré sme v minulosti pozerali cez prsty. Dobrý slovenský poľnohospodár musí jednoducho sledovať, čo sa deje za humnami jeho chotára a vôbec za hranicami krajiny. Naša ekonomika je otvorená, v poľnohospodárstve to silno cítime.

Ak ešte vlani prúdilo na Slovensko denne sedemsto kamiónov potravín, tohto roku to už bolo osemsto. Hriešne nevyužívame potenciál našej krajiny.

Aj preto, že vlády pri projektovaní modernej slovenskej ekonomiky roky podceňovali výrobu potravín?

Celkom určite, veď naša bilancia v zahraničnom obchode s agrokomoditami je z roka na rok horšia. Tohto roku prekročí dve miliardy eur. To si mnohí z nás nevedia predstaviť, ale ak ešte vlani prúdilo na Slovensko denne sedemsto kamiónov potravín, tohto roku to už bolo osemsto. To o niečom hovorí. Minimálne o tom, že hriešne nevyužívame potenciál našej krajiny. Za každým produktom, ktorý by sme si mohli vyrobiť, je obrobená pôda kdesi za našimi hranicami, práca cudzích farmárov a potravinárov a nevyužité polia, lúky, potravinárske kapacity a ľudia na Slovensku.

Čakali ste, že tohto roku dovozy obmedzíme?

Rada by som sa bola toho dočkala, veď vláda sľubovala, že posilní kurz na sebestačnosť. Ale zdá sa, že boj s pandémiou koronavírusu jej prerástol cez hlavu. Jeho súčasťou mali byť aj opatrenia vedúce k posilneniu domácej produkcie potravín. Pozrite, čo sa deje v Británii, o dva týždne tam môžu chýbať čerstvé potraviny. Vozia ich z celej Európy, ale keď ide do tuhého, platí bližšia košeľa ako kabát. A bude sa počítať to, čo je v domácej špajze, a nie to, čo vám niekto pošle. Žiaľ, na poľnohospodárstvo, ktoré garantuje, že národ má čo jesť, že krajina je upravená, akoby vláde vôbec nezostal čas ani väčšie zdroje.

Zazlievate to novému ministrovi?

Myslím si, že prácu každého z nás posúdi čas, ktorého nám príliš nezvyšuje. Minister je taký silný, akými odborníkmi sa obklopí. Takými, ktorí majú pochopenie pre veľké podniky aj malé rodinné farmy. Uvidíme, čo sa mu zo všetkých zámerov, ktoré deklaroval, podarí napokon zrealizovať. Jedno je isté, slovenskí poľnohospodári čelia silnej medzinárodnej konkurencii, ktorá obsadzuje čoraz viac z nášho trhu. Kto, ak nie reprezentanti rezortu, majú byť na čele úsilia, aby vláda i spoločnosť začali brať poľnohospodárstvo a potravinárstvo vážne? Potrebujeme jasnú rozvojovú koncepciu, ale zatiaľ sa iba vymieňajú ľudia.

Čo treba pre reštart poľnohospodárstva?

Urobiť to, čo v Poľsku, kde roľníci nemusia platiť odvody. Ak si odmyslím našu mäsovýrobu, ktorá funguje ako družstevná eseročka s 23 pracovníkmi, potom samotné družstvo zamestnáva 45 ľudí. Na to, aby sme ich zaplatili, potrebujeme vyprodukovať 900-tisíc eur. Z tejto sumy mzdy tvoria pol milióna eur, zvyšok sú rôzne odvody a dane. Ak ich konkurencia neplatí, dýcha sa jej ľahšie. Skúsme to urobiť aspoň sčasti ako naši susedia. Pomohlo by nám to. V mäsovýrobe sme urobili tohto roku liate podlahy. Plocha sto štvorcových metrov nás vyšla na 15-tisíc eur. To sú veľké peniaze, ak Poliak neplatí vysoké odvody, ľahšie sa mu investuje. A viete, koľko takýchto drobných investícií potrebujeme urobiť?

Aj majster Martin Benka by chytil štetec do... Foto: Archív PD SNP Sklabiňa
traktor, poľnohospodár, Sklabiňa, družstevník Aj majster Martin Benka by chytil štetec do rúk, sklabinskí družstevníci zachytávajú prchavú atmosféru jesene pred fotoaparátom.

Prežívame ťažké, frustrujúce časy. Ako ich zvládate? Hovorí sa, že najviac z krízy vyťažil obchod s potravinami. Aj vy máte vlastné predajne. Predávate viac?

Ako sa to vezme. Počas prvej vlny pandémie sa ľudia naozaj nahrnuli do našich obchodov, dokonca v Martine stúpol predaj mlieka cez mliečny automat. Ale potom nákupná horúčka ako prišla, tak odišla. A čoskoro nastal iný problém, začala klesať cena mlieka, dokonca sme ho so stratou museli exportovať, keď sme ho nechceli vyliať rovno do kanála. Predávali sme ho liter po 18 centov, teraz platí mliekareň okolo 32 centov. Vravím to preto, aby bolo jasné, koľko sme prerábali na kolapse gastro sektora, ktorý prestal míňať mlieko a mliečne výrobky. Sú veci, o ktorých občania netušia, ale my sme sa s nimi museli a musíme vysporiadať.

V Sklabini sa od nepamäti chovali ovečky a vyrábala ovčia hrudka, z nej bryndza. Teraz prechádzate na chov mäsových oviec. Prečo, keď dopyt po pravej ovčej bryndzi a oštiepkoch rastie?

Francúzi hovoria, za všetkým hľadaj ženu, no za mojím rozhodnutím nebol žiaden vrtoch, ale ekonomika. Jednoducho sa nám po zavedení príplatkov za voľné a sviatočné dni, zvýšení minimálnej mzdy prestal chov mliečnych oviec rentovať. Ročná produkcia dvesto litrov mlieka na jednu bahnicu nepokrývala náklady, slovenské bryndziarne nakupujú dotované ovčie mlieko z Francúzska a nám platili len 92 centov za liter. To na udržanie chovu nestačilo, tak prechádzame na chov mäsového plemena oxford down. Chov mäsových oviec si nevyžaduje toľkých ošetrovateľov, prevádzkové náklady by mali rozhodne klesnúť.

Myslíte si, že vrátite Slovákov k zabudnutej baranine a diétnej jahňacine?

Časy sa menia a my s nimi. Nerobím si, samozrejme, ilúzie o tom, že z roka na rok sa zmenia naše stravovacie zvyklosti, tobôž keď jahňacie mäso je stále pre slovenských spotrebiteľov drahé. Určite sa však najmä medzi mladými ľuďmi formuje skupina konzumentov, ktorá je ochotná viac investovať do svojho zdravia nákupom kvalitných potravín. Máme vlastnú mäsovýrobu, takže dokážeme ovčie mäso ponúkať celoročne. To môže byť naša výhoda. Okrem toho v našom chotári prevažujú lúky a pasienky, z výmery 1 700 hektárov pripadajú na trávne porasty viac ako dve tretiny, ornej pôdy máme menej ako šesťsto hektárov.

Jedno je isté, veci sa pohnú, keď pracovné tímy vedú skúsení ľudia.

Ale pestujete veľa kukurice. To preto, že chováte vysoko produkčné dojnice, ktorým by ste nevedeli zostaviť bohatú kŕmnu dávku bez kukurice?

Máte pravdu, kukuricu potrebujeme pre naše kravičky, ale jej celoslovenské rozšírenie až popod samé Tatry nesúvisí len s celkovým oteplením klímy. Kukurica je všestranne vysoko efektívna plodina, preto jej plochy rastú v celej Európe, v chovoch dobytka sa stáva základom výživy zvierat.

Lenže najmä v podhorí, kde sú polia na svahoch, hrozí pri pestovaní kukurice erózia pôdy. Stoja prínosy kukurice za straty nenahraditeľnej ornice?

Klasická otázka – ekonomika verzus ekológia. Každý dobrý poľnohospodár je v zovretí tejto dilemy. Riešime ju aj my, plochy kukurice obmedzujeme, jednak musíme dodržiavať zásady správnej poľnohospodárskej praxe, inak si nesiahneme na dotácie z Bruselu, jednak cítime zodpovednosť voči dedovizni. Samotnú kukuricu možno nahradiť mätonohom, lenže keď začne počas zelenej žatvy pršať, je to dráma. Z tohto hľadiska je silážovanie kukurice alebo zber tzv. mokrého zrna jednoduchší, praktickejší. Prichádzajú však nové technológie kombinujúce pestovanie oboch plodín, takže nič nie je dogma. Je len otázkou času a peňazí, kedy si novú technológiu osvojíme. Keď to vedia Nemci a Poliaci, dokážeme to aj my.

Ste podielnické družstvo, zostanete ním aj do budúcnosti? Čoraz viac družstiev sa mení na akciové spoločnosti.

Naše družstvo vlastní dvesto malých podielnikov, najväčší podiel na majetku je okolo 2,5 percenta. Lenže od založenia družstva sa toho veľa zmenilo. Ako som spomínala, priamo v družstve pracuje už len 45 ľudí. Ide o tretiu generáciu družstevníkov, ale všetci pracovníci nie sú podielnici. Život nás donútil premeniť majetkové podiely na družstevné podielnické listy. S tými možno obchodovať. Nemáme záujem, aby ich kúpil nejaký investor, stále považujeme PD SNP Sklabiňa za svoju značku, za dielo našich rodičov a starých rodičov. Pravda, vopred odhadnúť vývoj nemožno. Pred nami sú pozemkové úpravy. Nevedno, kedy k nám prídu, ale scelenie pozemkov zjednoduší obchodovanie s pôdou. Z tohto hľadiska je budúcnosť slovenského poľnohospodárstva dosť neistá. Veď dnes najmä na juhozápade krajiny majú tisíce hektárov pôdy pod kontrolou zahraniční investori.

Uvedomujeme si vôbec, v akej situácii sa poľnohospodárstvo našej krajiny nachádza?

Slovákom prajem, aby s chuťou jedli potraviny, ktoré im s radosťou vyrobia zjednotení slovenskí roľníci a potravinári.
Kamil Boroš, konateľ spoločnosti Agronatur Jasová

Myslím, že väčšina ľudí nevie, ako sa veci majú. Tušia však, že aktuálny stav nie je dobrý, že pod hladinou sa skrýva množstvo nebezpečných útesov. Poľnohospodárstvo nemožno vnímať ako odvetvie, ktoré je na príťaž národného rozpočtu. Základom zdravej spoločnosti je kvalitné jedlo a súčasne zdravá krajina. Tú svojou prácou formujú práve poľnohospodári. Hospodárenie na pôde priamo iniciuje ďalších 14 percent podnikateľských aktivít, málo sa o tom hovorí, treba to ľuďom pripomínať, aby pochopili, že sme perspektívne odvetvie. Toto poznanie robí našu prácu zmysluplnou a práve to mňa a mojich – našich – družstevníkov drží pri práci a na pôde.

Ivica Lačná

Má 35 rokov, a je tak predstaviteľkou najmladšej generácie manažérov v poľnohospodár­stve. Absolventka Fakulty ekonomiky a manažmentu SPU v Nitre mala 27 rokov, keď ju zvolili za predsedníčku družstva v Sklabini. V rodine Lačných, potomkov turčianskych zemanov, ide o tretie pokolenie družstevníkov. Plynule rozpráva po nemecky a anglicky.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #pôda #poľnohospodárstvo #družstvo