Generál Lobodáš: Lučanského nemohli "zbiť a dokopať“ dozorcovia

Ako často zomierali väzni na zranenia zavinené príslušníkmi zboru a aká pozornosť sa im venovala?

V piatich služobných úradoch Zboru väzenskej a justičnej stráže, v ktorých som pôsobil od roku 1973 do roku 2007, bolo jediné úmrtie odsúdeného zavinené príslušníkmi zboru, a to v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov v roku 1988. Od vzniku samostatného slovenského väzenstva, čiže od 1. januára 1969, prešetreniam úmrtí väzňov venujú mimoriadnu pozornosť príslušné orgány zboru a orgány dozoru, ktorými sú príslušné prokuratúry.

Môžete priblížiť incident z roku 1988? Čo sa vtedy v leopoldovskom ústave vlastne stalo?

Udial sa 28. mája 1988 v služobnej miestnosti referenta režimu, ktorá sa nachádzala v ubytovacom objekte odsúdených pre maximálny a stredný stupeň stráženia. Štyria príslušníci zboru, z toho jeden vychovávateľ a traja referenti režimu, použili proti odsúdenému J. D. služobné obušky a spôsobili mu zranenia, na následky ktorých zomrel v zariadení štátnej zdravotnej správy deväť hodín po incidente. Táto mimoriadna udalosť nebola úrovňou protiprávnosti a následkom úmrtia odsúdeného porovnateľná so žiadnou mimoriadnou udalosťou vo väzenstve od päťdesiatych rokov 20. storočia. A už vôbec nie s mimoriadnymi udalosťami zavinenými príslušníkmi zboru po roku 1990, keď vznikol priestor na humanizáciu väzenstva.

Ako sa skončilo vyšetrovanie prípadu?

Podľa rozhodnutia Vojenského obvodového súdu v Bratislave bolo použitie donucovacích prostriedkov od začiatku bezdôvodné a použité násilie neprimerané. Rozhodnutím Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne bol príslušníkom zboru uložený trest odňatia slobody za spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Najvyšší nadriadený zboru vyvodil voči riaditeľovi ústavu Leopoldov objektívnu zodpovednosť a z funkcie ho odvolal 30. júna 1988. O deň na to ustanovil do funkcie mňa, po mojom premiestnení z ústavu Želiezovce.

S akou odozvou ste sa stretli na novom pracovisku?

Incident so smrteľnými následkami sa prejavil vo zvýšenej súdržnosti odsúdených a v znížení autority príslušníkov zboru v ústave. Preto bolo mojou úlohou zabezpečiť účel výkonu trestu odňatia slobody v súlade s právnymi predpismi. Kontrolnou činnosťou sa postupne zisťovali nedostatky nielen subjektívne, ale aj systémové a postupy súvisiace s presadzovaním tzv. triedno-potlačovateľskej funkcie štátu. Prejavilo sa to napríklad pri prešetrovaní podnetov a sťažností odsúdených. Ich počet sa zvyšoval najmä po tom, čo nejaká sťažnosť bola vyhodnotená ako opodstatnená. Niektorí najbližší spolupracovníci spochybňovali správnosť vyhodnotenia sťažnosti. Vraj ako možno sťažnosť "triedneho nepriateľa“ vyhodnotiť ako opodstatnenú?! Na druhej strane mi mnohí odsúdení prejavili vďačnosť za zmenu prístupu príslušníkov zboru k nim. Môžeme sa iba domnievať, ako by sa správali odsúdení v najprísnejšom stupni stráženia pri zmene spoločenského zriadenia, ak by nenastala zmena v zaobchádzaní s odsúdenými v ústave Leopoldov, po úmrtí J. D., sedemnásť mesiacov pred nežnou revolúciou.

Nemohlo sa čosi také, ako sa pred 32 rokmi stalo tomuto odsúdenému v leopoldovskom ústave, prihodiť nedávno aj obvinenému exprezidentovi policajného zboru Milanovi Lučanskému v ústave Prešov?

Viem, na čo narážate. Nepripúšťam však tvrdenie bezpečnostného analytika Milana Žitného, ktorý 31. decembra 2020 vyhlásil v denníku Pravda doslova toto: "Pravda je taká, že došlo k slovnej potýčke s dozorcami, strkaniu a tí Lučanského zbili a dokopali tak veľmi, že ho museli previezť do nemocnice.“ A ďalej: „Som nahnevaný, lebo mi zabili kamaráta.“ Tvrdenie Žitného považujem za znevažovanie príslušníkov zboru v ústave Prešov.

Na základe čoho úplne vylučujete Žitného verziu udalosti ešte pred vyšetrením celého prípadu a nepripúšťate takúto možnosť ani ako hypotetickú?

Na základe môjho 35-ročného poznania systému väzenstva, právnych predpisov upravujúcich výkon väzby, výkon trestu odňatia slobody, trestnoprávnych predpisov, úrovne ich aplikácie v praxi, materiálnych podmienok zboru, ako aj na základe poznania nielen materiálnych podmienok, ale aj mentality príslušníkov zboru v ústave Prešov, v ktorom som pôsobil ako riaditeľ ústavu. Som presvedčený, že skutok sa nestal tak, ako ho popisuje Žitný.

Prečo by to nebolo možné?

Konanie príslušníkov zboru v cele, kde bol umiestnený Lučanský – ako to popisuje Žitný – by bolo, okrem iného, počuteľné aj vo vedľajších celách, a to v horizontálnej i vertikálnej úrovni preplneného objektu väzby. Takéto konanie nie je jednoducho možné utajiť pred obvinenými. V takomto prípade by sa obvinení z vedľajších ciel žiadali k riaditeľovi ústavu na pohovor a oznamovali by mu, čo počuli. Tak, ako svedčili viacerí odsúdení v ústave Leopoldov pri úmrtí odsúdeného J. D.

Pred dvadsiatimi rokmi ste boli riaditeľom prešovského ústavu, dobre ho teda poznáte. Čím sa líši výkon väzby v tomto zariadení od iných na Slovensku?

Výkon väzby je upravený osobitnými právnymi predpismi s pôsobnosťou pre celú Slovenskú republiku. Preto je spôsob výkonu väzby, práv a povinností obvinených zabezpečovaný v každom ústave rovnako. Relatívne odlišnosti môžu vyplývať z materiálnych podmienok objektovej sústavy, dispozičného členenia miestností a z úrovne technického vybavenia, ktoré však nemajú vplyv na práva a povinnosti obvineného a na zabezpečenie účelu väzby podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku. V ústave Prešov som plnil úlohy jeho riaditeľa v roku 2000, po predchádzajúcom subjektívnom zlyhaní môjho predchodcu, ktorý bol odvolaný. Príslušníci zboru v ústave plnili svoje úlohy príkladne zodpovedne, dlhodobo na vysokej odbornej úrovni a v systéme založenom na odbornosti a akceptovaní právnych predpisov.

Čo si teda myslíte o skutočných príčinách úmrtia Lučanského? Čo z jeho okolností je aj pre vás ešte nie celkom jasné, čo by bolo treba ešte došetriť? Alebo vari je už všetko úplne jasné?

Som presvedčený, že keby sa aj zistili nejaké čiastkové pochybenia v postupoch činnosti príslušníkov zboru pri zabezpečovaní výkonu väzby obvineného Lučanského, tak neboli takej povahy, že by zapríčinili jeho úmrtie. Ďalej som presvedčený, že orgány činné v trestnom konaní, ktoré budú viesť trestné konanie k podozreniu zo spáchania príslušného trestného činu, dospejú k zisteniu, že príčinou úmrtia nebolo konanie príslušníkov zboru ústavu Prešov.

Pred pätnástimi rokmi ste sa podieľali na vypracovaní návrhov osobitných právnych predpisov pre výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody na Slovensku, ktoré sú stále platné. Čo z existujúcej legislatívy je podľa vás potrebné aktualizovať – novelizovať, najmä čo sa týka výkonu kolúznej väzby?

Zákon o výkone väzby je účinný od 1. júla 2006 a doteraz bol deväťkrát novelizovaný. Početnosť novelizácií potvrdzuje, že aj taký rigorózny inštitút, akým je výkon väzby, je potrebné po získanom poznaní jeho aplikácie precizovať a aktualizovať stanoveným legislatívnym procesom v odvetví trestného práva, alebo v osobitnom právnom predpise, upravujúcom výkon väzby. Pretože sa už nepodieľam na aplikácii inštitútu väzby viac ako trinásť rokov, nemám takú aktuálnu úroveň poznania právnych predpisov, ktoré upravujú výkon väzby, aby som mohol s pocitom zodpovednosti odporúčať ich zmenu. Orgány činné v trestnom konaní a súdy sú najkompetentnejšie subjekty na odporučenie úpravy zmeny podmienok väzby, vrátane kolúznej.

Čo hovoríte na vytvorenie širokej komisie na prešetrenie úmrtia Lučanského ministerkou spravodlivosti?

Považujem to v aktuálnej situácii za správne riešenie, hoci nie je štandardné. Je však v súlade so zákonom o výkone väzby. Verím, že komisia naplní výsledkami vyšetrovania svoju úlohu a vylúči účelové interpretácie tejto mimoriadnej udalosti, čím upokojí napätú situáciu vyvolanú v spoločnosti niektorými politikmi a novinármi.