Prečo v novodobej československej a slovenskej histórii bolo toľko nestabilných vládnych koalícií, ktoré sa nezriedka rozpadli a zapríčinili predčasné voľby?
V ostatných troch desaťročiach sa to stávalo na konci federácie a na začiatku samostatnej Slovenskej republiky. O súčasnej politike na Slovensku možno povedať všeličo, iba nie to, že tu máme nestabilné vlády. Naopak, v porovnaní s inými krajinami v strednej a východnej Európe, najmä s Českom, náš vývoj popiera československé tradície nestabilných vlád a riešenia koaličných sporov vytváraním tzv. úradníckych vlád.
Po roku 1993 to len niekoľko politikov na Slovensku dotiahlo na premiéra, niektorí z nich sa do vlády dokázali dokonca vrátiť. A iba dvaja (Jozef Moravčík a Peter Pellegrini) sa na tento post nedostali po voľbách. Len raz sme zažili skutočný rozpad vlády. Predčasné voľby sa konali len dvakrát, keď sa na tom politici dohodli ako na jedinom, pre nich prijateľnom riešení.
Ale aj u nás sú v ostatných desaťročiach častým javom veľké a zložité koalície, v ktorých to zvykne vrieť a veľa energie sa stráca v konfliktoch koaličných partnerov. Akú úlohu v tom zohráva pomerný volebný systém a akú nedisciplinovanosť politických strán?
OĽaNO a vlastne všetky strany súčasnej koalície patria svojim lídrom.
Pomerný volebný systém sa pod tento vývoj až tak veľmi nepodpisuje, skôr existencia jedného volebného obvodu, ktorý umožňuje vznik centralizovaných politických strán bez početného členstva a poriadnych regionálnych štruktúr. Strany sú majetkom ich predsedov – zakladateľov, ktorí nie sú ochotní rešpektovať iného lídra ako seba samého.
Dodnes fungujú len dve relevantné (parlamentné) politické strany, ktoré „prežili“ svojho lídra, a to KDH a SNS. Vo verejnom priestore koluje výrok pripisovaný Mikulášovi Dzurindovi, keď sa ho chceli zbaviť niektorí predstavitelia SDKÚ. Vraj povedal: „To je moja hračka, nedám vám ju.“ Pokiaľ ide o volebný systém, tak podporujem jeho zmenu. V tomto marazme by som išla aj do rizika väčšinového volebného systému. Stačilo by, aby sa na tom politici dohodli, ale obávam sa, že im súčasný stav vyhovuje. Ničí to však princíp demokratickej reprezentácie.
Ani súčasná vládna koalícia sa nevyznačuje veľkou stabilitou. Ozývajú sa hlasy, že bez zásadnej rekonštrukcie dlho nevydrží a dokonca sa hovorí o možnej úradníckej vláde. Čo si o tom myslíte?
Nadviažem na predchádzajúcu odpoveď: OĽaNO a vlastne všetky strany súčasnej koalície patria svojim lídrom. Veľa ministrov má silné individuálne ambície, chcú presadiť svoje reformy, mnohí na moc dlho čakali a tak ľahko sa jej nevzdajú. Viete si predstaviť, že by títo ministri išli proti Igorovi Matovičovi? Ja nie.
V koalícii nevidím nikoho, kto by jasne dokázal vyhrať predčasné voľby a tiež nevidím nikoho, na kom by sa koaličné strany zhodli ako na premiérovi či premiérke, čo i len dočasnej. Aj „obyčajní“ poslanci OĽaNO a celej koalície veľmi dobre vedia, komu vďačia za svoje kreslá. Preto si nemyslím, že táto vláda sa rozpadne, alebo že „hrozí“ vami spomínaná zmena.