Černobyľ, Irangate. Ako na Shultza spomína jeho asistent

Americký diplomat Keith Eddins bol v 80. rokoch špeciálnym asistentom ministra zahraničných vecí Georgea Shultza, ktorý zomrel minulý týždeň vo veku 100 rokov. Eddins šéfa diplomacie sprevádzal pri veľkých dejinných udalostiach. Ale prispel aj k výberu darčeka, ktorý Shultz dostal od NATO, keď končil vo funkcii. Eddins bol v rokoch 2009 až 2010 chargé d'affaires americkej ambasády na Slovensku.

, 16.02.2021 07:00
Keith Eddins, diplomat, asistent Foto: ,
Keith Eddins pôsobil počas jedného roka aj na Slovensku.

Ako dobre ste poznali Georgea Shultza?

V období asi od začiatku roku 1986 do približne polovice roku 1987 som bol jedným z troch špeciálnych asistentov Georgea Shultza. Jeden z nás mal vždy službu, osem alebo 12 hodín, niekedy to boli aj dvadsaťštyriho­dinovky. Trávili sme s ním prakticky celý pracovný deň. Mal som teda možnosť spoznať ho veľmi dobre.

Okrem toho som ešte predtým pôsobil v jeho širšom sekretariáte. Ako špeciálny asistent som sa s kolegami staral, aby mal minister pred stretnutiami vždy pripravené podklady od príslušného oddelenia. Riešili sme Shultzov denný program. Napríklad, keď zavolali z Nemecka, že sa s ním chce rozprávať vtedajší šéf diplomacie Hans-Dietrich Genscher. Na cestách so Shultzom, keď mu volali z Washingtonu či z Moskvy, som v niektorých prípadoch priamo robil rozhodnutia, či ide o niečo, čím sa skutočne musí zaoberať šéf diplomacie. Do istej miery sa dá povedať, že som strážil prístup k nemu.

Čo ste sa od ministra zahraničných vecí naučili?

Počas jeho pôsobenia v úrade sa u neho vystriedalo asi 20 špeciálnych asistentov. V decembri mal George Shultz 100 rokov. Niekoľko mojich kolegov sa rozhodlo, že s ním zorganizujú videostretnutie, aby sme mu zablahoželali. Shultzovi sme hovorili práve to, na čo sa pýtate. O tom, čo sa sme sa od neho naučili. O rešpekte, etike, cti. O tom, že nie je potrebné, aby sme sa vždy brali vážne, ale veľmi seriózne treba pristupovať k práci. Že sa máme snažiť, aby sme boli efektívni v tom, čo robíme, ale máme chápať, že sa vždy môžeme niečo naučiť.

V decembri s vami ešte komunikoval?

Samozrejme, bolo na ňom vidieť, že má sto rokov. Ale stále sa zapájal do rozhovoru. Rozprávali sme sa, ako sme mu organizovali prácu. Pamätal si ľudí a tešil sa. Pripomenul som mu príhodu, keď sa asi jediný raz stalo, že ma naozaj takpovediac zvozil. Shultz v mladosti slúžil v námornej pechote. Mariňáci nie sú vojaci pozemnej armády, ani nepatria k námorníctvu. Sú samotnou časťou ozbrojených síl a sú na to hrdí. Mariňák je vždy mariňák. Písal som raz pre ministra memorandum. Nechcel som stále používať rovnaké slová, tak som ako synonymum mariňák napísal vojak. Zavolal mi, keď šiel autom ráno na stretnutie a pozeral sa na veci, ktoré sme mu pripravili. Povedal: Keith! Mariňáci nie sú vojaci. Mariňáci sú mariňáci. Tí – píp, píp – v armáde sú vojaci. Zmeňte to! Tak som len odpovedal: Áno, pane. Vždy bol hrdý na to, že slúžil v námornej pechote. Možno bol na to najviac hrdý bez ohľadu na všetko, čo dokázal.

Pracovali ste pre Shultza v období, keď sa menil svet. Na čo nikdy nezabudnete?

Bol som u neho v čase, keď došlo ku katastrofe v Černobyli v apríli 1986. Dostávali sme prvé správy. Snažili sme sa, aby mal Shultz vždy ráno pripravené najčerstvejšie novinky. Samozrejme, ukázalo sa, že to nebol len nejaký únik radiácie. Možno by som však vypichol dve veci, na ktoré nezabudnem. Jednu by som označil za pozitívnu, druhú za negatívnu.

Ktorá je tá pozitívna?

Nie som historik. Ale bez ohľadu na to, čo sa stalo, myslím, že havária v Černobyli mala vplyv na sovietskeho lídra Michaila Gorbačova a jeho myslenie. Shultza si budeme pamätať preto, že bol ochotný uznať, že v ZSSR sa niečo naozaj mení. Politicky, ekonomicky aj spoločensky. Boli tam Gorbačov či minister zahraničných vecí Eduard Ševardnadze.

Bol republikán a bol konzervatívny. Ale mal otvorenú myseľ, nebol ideológ a nekládol záujmy strany nad záujmy krajiny. Dokázal zmeniť názor.

Ukázalo sa, že sa s nimi dá rokovať o kontrole jadrových zbraní. Mal som šťastie, že som bol pritom, ako Shultz začal budovať svoje vzťahy so Ševardnadzem (ten bol šéfom sovietskej diplomacie od júla 1985, pozn. red.). Malo to vplyv na to, čo sa dialo. Vytvorili si osobný vzťah, ale, ako som povedal, Shultz to vnímal aj tak, že Sovietsky zväz prechádza skutočnými zmenami.

Z rôznych dôvodov to mnohí ľudia vo Washingtone nechceli uznať. Pentagón sa bál o svoj rozpočet a vtedajší riaditeľ CIA William Casey bol tvrdý ideológ. Bol som so Shultzom na summite Gorbačova a prezidenta Ronalda Reagana v Reykjavíku v októbri 1986. Vtedy sa ešte nepodarilo dosiahnuť dohodu, ale neskôr rokovania viedli k Dohode o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu. Takže toto budovanie vzťahov si pamätám ako niečo skutočne pozitívne. A potom je tu negatívna spomienka.

Aká?

Aféra Irangate (škandál prepukol v roku 1986, poz. red.). Išlo o predaj zbraní Iránu, z ktorého boli financovaní pravicoví povstalci v Nikarague. Stáli za tým ľudia ako Oliver North, John Poindexter, Elliott Abrams a ďalší. V podstate robili tri ilegálne veci naraz. Myslím, že Shultz ľutoval, že neurobil viac preto, aby to zastavil. Na druhej strane mal pocit, že sa snažil a ľudia, ktorí to pripravili, mu klamali asi ešte viac ako Reaganovi. Shultz minimálne raz, ale možno aj niekoľkokrát v súvislosti s Irangate zvažoval rezignáciu. Bolo to veľmi zložité obdobie.

Prečo Shultz podporoval rokovania so Sovietmi?

Bol republikán a bol konzervatívny. Ale mal otvorenú myseľ, nebol ideológ a nekládol záujmy strany nad záujmy krajiny. Dokázal zmeniť názor. Bol ochotný počúvať Gorbačova či Ševardnadzeho. Neveril im preto, lebo to boli príjemní ľudia, ale preto, že mu boli ochotní ukázať veci, ktoré ZSSR aktívne robil, alebo nerobil, hoci by mohol. So Ševardnadzem bol Shultz v pravidelnom kontakte. A robili jednu fascinujúcu vec.

Čo to bolo?

Vždy, keď mali možnosť, tak sa stretli. Aj na medzinárodných fórach. Shultz so Ševardnadzem začal sériu niečoho, čo by sa dalo nazvať návody. Týkali sa fungovania liberálnej demokracie, ekonómie či politiky. Shulzt nechcel sovietskeho kolegu ohromiť. Skôr sa mu snažil prezentovať úvodné kurzy do demokratickej teórie či trhovej ekonomiky. Nehovoril Ševardnadzemu, že Sovietsky zväz to musí robiť rovnako, ale ukazoval mu západnú spoločnosť, v ktorej nie je všetko dokonalé, ale predsa len funkčnejšie ako v ZSSR. Netvrdím, že takáto diskusia mala rozhodujúci dosah na vzťahy USA zo Sovietskym zväzom. Ale Shultz bol ochotný to skúsiť.

Kedy ste exministra diplomacie videli naposledy osobne?

Priamy osobný kontakt som s ním mal naposledy v roku 1989. Prišiel do Bruselu na stretnutie ministrov zahraničných vecí Severoatlantickej aliancie. Práve odchádzal z funkcie. Nemecký generálny tajomník NATO Manfred Wörner a ministri mu chceli dali darček. Pochválim sa, že som trocha prispel k jeho výberu. Jeden z Wörnerových ľudí bol Američan a vedel, že som bol predtým Shultzovým asistentom. Hovorili sme o darčeku a spomenuli sme niekoľko možností.

Povedal som, že Shultz má rád vlaky. Vždy sme ich používali. Prešli sme vlakom Čínu, pretože ho to fascinovalo. Vyšlo to dokonale. Wörner v Nemecku poznal majiteľa spoločnosti, ktorá vyrábala perfektné modely vlakov. Každý z ministrov poslal do tej firmy dizajn, ako si súpravu predstavujú. Výsledkom bol NATO vlak. Generálny tajomník aliancie bol rušňovodič a súprava mala vozne symbolizujúce jednotlivé štáty. To bol darček pre Georgea Shultza.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #diplomacia #Chargé d´affaires #ambasáda USA #minister zahraničných vecí