Toto nemusí byť posledné storočie ľudstva. Je to len na nás

Kniha Posledné storočie: Návrat do Dimony je začiatkom trilógie od novinára Jakuba Fila. Plasticky zobrazuje to, pred čím tisícky vedcov už desiatky rokov varujú verejnosť a svetových lídrov. Zostanú všetky tieto volania nevypočuté?

, 20.02.2021 06:00
Jaakub Filo Foto:
Jakub Filo.

Čo bolo prvotným impulzom pre napísanie knihy?

Bol za tým konkrétny zážitok. V lete 2019 som bol v Indii, kde som bol konfrontovaný s obrovskou chudobou, v ktorej ľudia žijú. A práve vtedy som čítal knižku od novinára Davida Wallace-Wellsa Neobývateľná zem. Uvedomil som si, že klimatická kríza zasiahne najviac najchudobnejšie regióny. Toto bol spúšťač. Samozrejme, spadajú do toho aj dlhé roky, ktoré som venoval písaniu o životnom prostredí. Čítal som množstvo štúdií, ako novinár som prijímal veľa informácií. Ale od určitého momentu bolo tých informácií oveľa viac. Už to nebolo len o tom, že kde-tu sa objavil nejaký rekord, ďalší „ľadový medveď na ľadovej kryhe“. Správ pribúdalo, až to dospelo do hraničného bodu, keď som si povedal – máme vážny problém. Veľká časť sveta bude trpieť a treba sa pokúsiť priblížiť ľuďom, čo sa môže stať, keď nebudeme konať.

Navštívili ste oblasti, ktoré trpia pre klimatickú krízu už dnes?

Napríklad v Indii alebo na ľadovci Mer de Glace vo francúzskom Chamonix. Lenže tie prejavy môžeme aj tak vidieť všade. Stačí byť vnímavejší a človek to uvidí. Zvýšený počet utečencov, hlad v Afrike, požiare. A potom prejavy na Slovensku, ktoré sa však môžu zdať ako drobnosti.

Je na tom Slovensko zatiaľ dobre?

Pred pár dňami vyšiel na New York Times pekný článok s infografikami, na ktorých vidno, že patríme do regiónu, ktorý je zatiaľ relatívne málo zasiahnutý prírodnými prejavmi, extrémnym počasím. No napríklad mojim rodičom vyschla studňa. Dlhé roky v nej mali vodu, zrazu sa pred dvoma rokmi stratila. Trochu napršalo, voda sa v studni objavila, no zase vyschla. Pred rokom som sa bol pozrieť do Demänovskej ľadovej jaskyne. V hlave máte obrázky zaľadnených galérií, krásnej ľadovej výzdoby a zrazu tam prídete a vidíte na zemi kôpku snehu.

V čom je problém? Pýtal som sa na to speleológov. Nemajú ešte detailné výskumy, no hovoria, že je to preto, lebo teplota v zime už neklesá dostatočne na to, aby sa stihla ľadová výzdoba obnoviť. Je to zdanlivo drobné, triviálne, no keď si človek začne viac všímať svet okolo seba, uvidí podobných prejavov oveľa viac a častejšie. A to sme iba na začiatku. Oveľa vážnejšie prejavy zažijeme v čase, keď sa rozbehne veľká migrácia. Keď naozaj budú pobrežné lokality sužované stúpajúcou hladinou morí a tí ľudia budú prirodzene hľadať únik a nový domov.

V jednom z rozhovorov ste priznali, že písanie knižky malo byť spôsobom, ako sa vyrovnať so záplavou informácií o klimatickej kríze. Podarilo sa vám vyrovnať s tým, čo príde?

Nemyslím si. Ale to je rečnícka otázka – dá sa s tým vyrovnať? Sotva sa človek do toho ponorí a zistí, čo klimatická kríza môže priniesť, uvedomí si, aké je to strašidelné. Knižka mi však pomohla usporiadať si niektoré informácie, musel som nad nimi premýšľať inak.

Od Wallace-Wellsa ste si požičali model kaskád. Prečo?

V prichádzajúcej klimatickej kríze jedna udalosť nadväzuje na druhú a môže spúšťať ďalšie udalosti. A toto je ešte strašidelnejšie. Je dobré si uvedomiť, čo nám hrozí. A práve o toto som sa pokúsil v knihe Posledné storočie. Aby si aj bežní čitatelia, ktorí nesledujú správy, nečítajú štúdie Medzivládneho panelu o zmene klímy (IPCC), dokázali hmatateľne predstaviť, kam až tá kríza môže zájsť.

A čo nám teda hrozí? Dá sa to skoncentrovať do stručného posolstva?

Hrozí nám obrovská civilizačná udalosť, ktorá nech akokoľvek dopadne, či už pozitívne alebo negatívne, bude znamenať zásadnú zmenu fungovania homo sapiens, ľudského druhu.

Čo sa stane, ak dopadne pozitívne?

Ak by sa tak stalo, aj tak budeme musieť zásadne zmeniť spôsoby, akými sa prepravujeme, stravujeme, akými vyrábame energiu, ako sa správame k prírode, ako obhospodarujeme pôdu a lesy.

A ak to nedopadne dobre?

Prinesie to veľké spoločenské a ekonomické zmeny, ktoré v budúcnosti môžu znamenať rozvrat civilizácie. Obrovská migračná kríza, obrovský hlad, obrovský nedostatok energie, tovarov, zníženie výživovej hodnoty potravín. Toto je ten negatívny obraz toho, čo nám hrozí. Už dnes vidíme tie začínajúce, úvodné prejavy. Požiare v Kalifornii, Austrálii. Do Indie a Bangladéša sa vrútil tajfún Amfan (Amphan), jedna z najsilnejších tropických búrok, akú tam kedy zaznamenali. Všetky tie udalosti si už dnes vyžiadali tisíce životov. Potom hladomor v Afrike. Problém so suchom a nedostatkom vody cítime aj na Slovensku. Všetky tieto prejavy nás vo svojej spojitosti privedú pred obrovskú krízu, ktorú musíme začať riešiť.

Riziko covidu sa ľahšie vysvetľuje. Ale ako ľuďom vysvetliť apokalypsu? Asi je pre každého prirodzené, že keď sa ocitne pred náznakom čohosi takého deštruktívneho, ťaživého, obrovského, otočí sa chrbtom. Vystihol to slovenský šachový veľmajster Ján Markoš – ľudstvo nedokáže uveriť, že vlastnoručne zničí planétu. Čo s tým?

To je zrada tej krízy. Zatiaľ je „roztiahnutá“ v čase, takže ľudia ju nedokážu vnímať v celej veľkosti. Vidia sucho, ale ledva sucho pominie, majú pocit, že už sme niečo vyriešili. Keď zahasíme oheň, máme pocit, že sme vyriešili požiar. A samozrejme, keď ľuďom vravíte, že svojím konaním môžu prispieť k zániku ľudského druhu, tak je to pre nich nepredstaviteľná skúsenosť. Pri covide to bolo hmatateľné. V určitom momente začali byť ľudia chorí a v nejakom čase začali ľudia, žiaľ, umierať. Ale ukázať ľuďom problém klimatickej krízy, keď pred ním zatvárajú oči, je naozaj veľmi náročné.

No zdá sa, že ľudí to predsa len zaujíma. A dokonca väčšinu spoločnosti. Podľa prieskumu Eurobarometer 2019 až 78 percent obyvateľstva Slovenska považovalo klimatickú krízu za veľmi vážny problém, priemer Európskej únie bol 79 percent. Tak kde to viazne?

Myslím si, že aj v podobných prieskumoch sa skrýva zrada. Ak ľuďom dlhodobo rozprávate, že pojem klimatická zmena alebo globálne otepľovanie predstavujú problém, tak v prieskume prirodzene povedia, že je to – problém. No myslím si, že aj tí ľudia, ktorí vyhlasujú, že klimatickú krízu vnímajú ako problém, nemajú jasnú predstavu o tom, čo to znamená. Len malá časť z nich dokáže ten problém jasne pomenovať či dokonca pristúpiť k nejakej snahe o riešenie. Zvyknem hovoriť o štyroch skupinách. Prvú nazvime prebudení. Vedia, že klimatická kríza je problém a vedia, čo to obnáša. Týmto treba poskytnúť návody, rady a príklady, ako ju riešiť. Potom je veľmi veľká skupina ľudí, ktorí síce chápu, že existuje nejaká kríza, neodmietajú to, ale neuvedomujú si, čo to môže znamenať. Týmito ľuďmi treba „zahŕkať“ a skúsiť v nich prebudiť autentický záujem, aby aj oni hľadali riešenia. Tretej skupine je klimatická kríza ukradnutá, nevnímajú ani samotný pojem, ani problém. Treba sa pokúsiť preklopiť ich aspoň do druhej skupiny. Poslednou skupinou sú odmietači. Tí, čo neveria vo vedu, alebo z rôznych dôvodov nemajú potrebu sa tým zaoberať.

Veľa ľudí povie – veď povodne boli aj v minulosti. Áno, boli. Ale dvakrát za rok. Teraz to bude päť až desaťkrát za rok. V budúcnosti 20 až 30-krát!

Zástupca Inuitov pri OSN pán Angaangaq Angakkorsuaq už dávno vystupoval pred Valným zhromaždením OSN a vyzýval na záchranu klímy. Už od roku 1978 upozorňoval na topenie ľadovcov. Zakaždým zožal obrovský potlesk. Ale v skutočnosti ho nikto nepočúval, ako mi povedal pred siedmimi rokmi. A tak teraz chodí po svete a snaží sa – podľa vlastných slov – aspoň roztopiť ľad v srdciach jednotlivcov. Jeho príbeh privádza k otázke, či sa o klimatickej kríze hovorí správne? Sú fakty, čísla, hrozby, varovania tým správnym jazykom?

Ako pre koho. Prvá skupina, ktorú tvoria prebudení, dokáže rozumieť aj komplikovanejšiemu jazyku vedy. Ostatní ani nie. A nemôžeme im to mať za zlé. Žijú si svoje každodenné životy, chodia do práce, starajú sa o deti a v súčasnosti riešia existenčné problémy súvisiace s koronakrízou.

Koronakríza je síce zlá, ale klimatická kríza bude horšia. Tak to mimochodom vlani napísal aj Bill Gates.

Ale nemôžeme od ľudí očakávať, že všetko pustia a celú svoju energiu vrhnú do riešenia klimatickej krízy. Ani ja to nerobím, ani ďalší ľudia, ktorí sú angažovaní, to nerobia. Preto je dôležité ponúkať príbehy.

Jakub Filo Foto: FILIP GYÖRE
Jakub Filo Jakub Filo

A kto by ich mal ponúkať?

My novinári by sme mali ponúkať príbehy ľudí, ktorých už zasiahla klimatická kríza. Ktorým napríklad sucho zničilo úrodu. Vlani boli silné povodne, no málo sa zdôrazňovalo, ako extrémne počasie súvisí so zmenou klímy. Veľa ľudí totiž povie – veď povodne boli aj v minulosti. Áno, boli. Ale dvakrát za rok. Teraz to bude päť až desaťkrát za rok. V budúcnosti 20 až 30-krát! Práve v dôsledku klimatickej krízy. Ale veľkú rolu v informovaní o kríze by mala zohrávať aj popkultúra.

Prečo?

Ešte stále existuje málo filmov, ktoré by sa zaoberali klimatickou krízou. Ak také sú, klimatická kríza v nich slúži len ako kulisa. Mala by sa častejšie ocitať vo výtvarnom umení. Netvrdím, že už nie je, ale klimatická kríza sa musí stať témou, o ktorej sa rozprávame. Či už osobne alebo ako celá spoločnosť. Potom sa ľahšie nájdu cesty, ako prispôsobiť jazyk jednotlivým skupinám. Šaman dokázal roztopiť srdcia ľudí, ktorí ho počúvali, Gréta Thunbergová možno prehovorila do duše mladým ľuďom, prírodovedec David Attenborough zas oslovuje iných ľudí. Neexistuje jeden návod, no musíme hľadať rôzne cesty, ako dostať klimatickú krízu do povedia. Keď si uvedomíme problém, môžeme pristúpiť k dôležitým riešeniam.

S jedným riešením pracujete aj v knižke. Do atmosféry by sa vypustil aerosól, ktorý by tlmil slnečné žiarenie. Ako sa v skutočnosti pozeráte na podobné geoinžinierske riešenia?

Zatiaľ sme iba v prvom diele, uvidíme neskôr, ako sa to bude vyvíjať. Nemyslím si však, že technooptimizmus je to, čo nás zachráni.

Ale veľa ľudí si presne toto povie, že veda nás nakoniec zachráni. Vždy nás podržala, aj teraz niečo vymyslí.

Oprieť sa o vedu je principiálne správny postoj. Ale potom ma prekvapuje, prečo mnohí ľudia nechcú počúvať základné veci, na ktoré veda upozorňuje. Veda dnes hovorí, že namiesto toho, aby sme investovali ohromné zdroje do vývoja geoinžinierskych riešení, napríklad do elektrární, ktoré budú zachytávať uhlík, mali by sme v prvom rade znížiť naše emisie.

A to sa posledný rok podarilo celému svetu. Je to trpké pozitívum koronakrízy?
Je pravda, že minulý rok globálne emisie klesli o sedem percent. Ale to neznamená, že sme znížili množstvo uhlíka v atmosfére. My sme len vypustili o sedem percent emisií menej ako zvyčajne vypúšťame. Krivka stále rastie. Každý rok vypúšťame obrovské množstvo emisií. A veda hovorí, že ak chceme stlmiť klimatickú krízu, musíme emisie dostať na nulu najneskôr do polovice storočia, ideálne ešte skôr. Nejde o absolútnu nulu. Ide o to, aby ľudstvo vypustilo toľko emisií, koľko sú planetárne ekosystémy schopné zachytiť. Celú ekonomiku, celú ľudskú civilizáciu čaká veľký transformačný proces.

Existujú nejaké lacné a rýchle riešenia?

Nemáme veľký vysávač, ktorý by sme zapli a stiahol by nám prebytočný oxid uhličitý z atmosféry. Rýchle riešenie je však prestať používať fosílne palivá zo dňa na deň. Je to vykonateľné? Asi sa zhodneme, že nie. No technológie nám už dnes ponúkajú iné možnosti. Možno sú niektoré drahšie. Ale o päť rokov už môže byť neskoro a budeme potrebovať možno dva až trikrát väčšie zdroje ako dnes. Na Slovensku sa týmito riešeniami zaoberá viacero občianskych združení zoskupených pod názvom Zelený reštart. Ponúkli štátu plán jednotlivých krokov, vďaka ktorým by sa Slovensko mohlo vydať na cestu k uhlíkovej neutralite. Riešenia existujú, potrebujeme odvážnych politikov, ktorí aj za cenu vyšších nákladov dokážu spoločnosť transformovať tak, aby sme mohli v budúcnosti prežiť a prípadne mať z toho aj nejaký benefit.

Ste jedným z iniciátorov petície Klíma ťa potrebuje, podpísalo sa pod ňu vyše 127-tisíc ľudí. No nezdá sa, že by to s politikmi pohlo. Ako to zmeniť?

Pesimisticky by sa dalo povedať, že politici to ignorujú. No realita je taká, že klimatická kríza sa stala aj na Slovensku témou. Aspoň čiastočne. Politici sú náchylnejší počúvať mimovládky, sú otvorenejší počúvať riešenia. Pretože vidia, že je tu obrovská skupina ľudí, ktorým klimatická kríza nie je ľahostajná. Aj na Slovensku sa už spúšťa proces, ktorý smeruje k tomu, že politici nebudú môcť ignorovať klimatickú krízu.

Až tretinu všetkých emisií vypustených od priemyselnej revolúcie by sme dokázali zadržať, ak by sa podporil návrat divočiny na 15 percentách poškodených území. Vedeckú štúdiu k tomu citoval britský denník The Guardian. Čo ak sa tie najefektívnejšie a najlacnejšie riešenia skrývajú v prírode?

Na toto by mali odpovedať odborníci. My sa však nemôžeme upínať iba na prírodné riešenia. Videli sme množstvo kampaní – vysaďme veľa stromov, zvýšime záchyty. Ale primárny problém nie je v záchytoch emisií. Ale v objeme vypustených emisií. To je alfa a omega. Toto musíme znížiť. Ale je úplne samozrejmé, že nevyhnutnou súčasťou spoločenskej zmeny musí byť snaha o zachovanie pôvodných biotopov v čo najväčšej miere. Či sú to lesy, rašeliniská, lúčne biotopy. Tie všetky nám môžu pomôcť. Nesmieme ich viac ničiť. Ale nemali by sme sa upínať iba na ne.

Pozoruhodný výskum v tomto smere robí František Máliš, odborník na ekológiu lesa z Technickej univerzity vo Zvolene. S kolegami skúma, aké sú limity lesa. A zistili, že lesom reálne hrozí, že skolabujú a viac neochránia život pod svojou korunou. Je toto riziko prírodných riešení?

Nedávno som čítal štúdie o takzvaných tipping points, hraničných bodoch. Tento koncept, ktorý sa používa v prípade klimatickej krízy, si treba predstaviť ako pohár trpezlivosti. V nejakom momente doň spadne posledná kvapka, napríklad sa oteplí o jeden stupeň a my zrazu tým biotopom nebudeme vedieť pomôcť. Príkladom sú koraly, už dnes zažívajú obrovské vymieranie. Veľká koralová bariéra už stratila 50 percent koralov! To sa môže udiať aj s lesmi. Vedci napríklad predpokladajú, že začnú vymierať dažďové pralesy, kvôli suchu a zmene podmienok, čo nastane, ak sa oteplí o tri až štyri stupne. Pri súčasnom trende smerujeme presne k takémuto otepleniu! Naším prvoradým cieľom musí byť to, aby sme predišli podobným udalostiam. A nie čakať, kým k nim dospejeme a potom to budeme sanovať.

Je nezvyčajné sa o tom zhovárať, keď je vonku mínus štyri.

(Smeje sa). To je pravda. Klimatológ Milan Lapin však dáva každý týždeň na facebooku analýzu vývoja počasia. A tohtoročný január bol podľa jeho údajov o dva stupne teplejší ako doterajší priemer. Takže už teraz máme na Slovensku oteplenie o dva stupne. Na Slovensku bude stredomorská klíma. A čo budú na takúto klímu „hovoriť“ naše ihličnaté lesy? A čo budú na takúto klímu „hovoriť“ biotopy v Tatrách?

V knižke krátko spomínate aj covid, no vo veľmi zaujímavej súvislosti. Opisujete, ako sa ľudia po covide vrhli do obnovy ekonomiky a aké to malo zničujúce účinky na klimatické ciele. Naozaj to hrozí?

Úprimne – áno. Podobný efekt sme videli aj počas poslednej ekonomickej krízy v roku 2008. V jednom roku výrazne poklesli emisie skleníkových plynov. No už v nasledujúcom roku sa zdvojnásobili! Veľmi podobná situácia hrozí aj teraz. Hoci prebiehajú mnohé snahy, v Európe je to Green Deal (Európska zelená dohoda). Američania sa s novým prezidentom Joeom Bidenom vracajú k Parížskej dohode. Biden má silný klimatický program, o ktorom by sme sa však mohli zhovárať, či je dobrý alebo zlý. Čína vyjadrila záväzok – chce byť uhlíkovo neutrálna do roku 2060, čo je veľmi ambiciózne. Je to téma, aspoň niekto o tom uvažuje. Uvidíme. No obávam sa, že po prekonaní covidu sa svet bude chcieť spamätať.

Nie je to však prirodzená túžba?

Asi áno. Ľudia budú mať zrazu pocit, že môžu opäť cestovať, môžu si kupovať veci. Juraj Mesík vyslovil predpoklad – veľa ľudí bude chudobných, nebudú si môcť dovoliť míňať. Určite sa to stane, ale bude to iba prechodný jav. Ľudia sa vrátia do ekonomického života. No treba si uvedomiť, že za väčšinou emisií sú vždy tí bohatší. Tí, ktorí môžu lietať, môžu si kupovať drahé autá. Asi treba počítať s nejakým skokom nahor. No verím, že uvedomenie sa posunulo. A verím, že sa vďaka snahám v Európe, Amerike, Indii a Číne začne objem emisií znižovať a začneme zavádzať nevyhnutné riešenia.

Jakub Filo (1985)

novinár

  • Venuje sa politike, životnému prostrediu, súdom aj polícii.
  • Študoval na Fakulte sociálnych štúdií a Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne.
  • Pôsobil v Tlačovej agentúre SR, tiež na portáli Aktuality.sk.
  • Od roku 2015 pracuje v denníku SME, v súčasnosti je zástupcom šéfredaktorky.
  • V roku 2020 mu vyšiel prvý diel trilógie Posledné storočie: Návrat do Dimony.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #klimatická zmena #klimatická kríza