Čo viete o rodičoch svojho otca?
Jeho otec bol garbiar a rodina mala obchod s kožou a s obuvou. Bohužiaľ, nemohol som ich poznať, pretože zahynuli pri bombardovaní počas druhej svetovej vojny. Rád si spomínam, ako moja mamička podpichovala otecka, keď občas medzi nimi vznikla menšia hádka; zdôrazňujem však, že manželstvo mali úžasné. Keď sa hašterili, vyhadzovala mu na oči, že si dovoľuje viac len preto, že pochádza z lepšej vrstvy. Jej otec bol totiž „iba" sklenár. „Laco, vy ste doma mali nepochybne aj francúzsky hovoriacu slúžku," doberala si ho.
Kde starí rodičia z otcovej strany prišli o život?
Tragédia sa stala v Tatrách. Niekam sa presúvali, asi z jedného úkrytu do iného. Celá rodina, s výnimkou môjho tatka, ktorý sa zapojil do Povstania. Čakali na vlak, zomreli pri bombardovaní železničnej stanice. Prežila len oteckova sestra, ktorá si práve vtedy odbehla kúpiť fľašu s vodou, čím sa zachránila. Len pred niekoľkými rokmi som sa dozvedel, ako po skončení vojny exhumoval ich telá. Pochopil, prečo sa o tom nikdy nezmienil.
Čo sa vtedy stalo?
Jeho rodičia a traja súrodenci sa dostali do masového hrobu. Tatko si po vojne najal dvoch rovesníkov, aby mu pomohli pochovať ich dôstojne. Vybavil si povolenie na exhumáciu. Vlastnými rukami vyhrabávali mŕtvoly… Otrasné. Otec potom rodine urobil židovský pohreb tak, že sám odriekal modlitbu nad hrobmi. Pochoval ich na cintoríne pri Liptovskom Mikuláši.
Naopak, obaja vaši rodičia mali obrovské šťastie, že vojnu prežili. Ako holokaust zmenil ich pohľad na život?
Mamička, ktorá pritom zažila takmer tri roky útrap v nacistickom tábore smrti v Auschwitzi, bola viac optimistická ako tatko. Do koncentráku ho neodvliekli, ale keby ste ho zažili, poviete asi, že je pesimistický napriek tomu, že často vedel vtipkovať. Ja by som to však nazval hlbokým smútkom. Môžem jedine špekulovať, že čo bolo za tým. Domýšľam si, že zrejme strata rodiny spojená s vyhrabávaním telesných pozostatkov milovaných najbližších.
Prejdime k mladosti vášho otca. Po vzniku Slovenského štátu sa Židom začali upierať práva, neskôr obludná vlna nenávisti vyvrcholila deportáciami. Ako sa ho dotkol antisemitizmus?
Nemohol dokončiť strednú školu, kde bol už v oktáve, čiže v poslednom ročníku osemročného gymnázia. Musel narukovať. Nedali mu však zelenú vojenskú uniformu, ale čiernu. Takej farby si musel obliecť každý Žid. Zbraň nedostal. Židom totiž dali metly a lopaty. Ako poníženie.
Prežila len oteckova sestra, ktorá si práve vtedy odbehla kúpiť fľašu s vodou, čím sa zachránila.
Ako vyzerali ďalšie roky?
Neskôr ho s ďalšími Židmi nasadili na nútené práce do tehelne. Našťastie niekoľkým vrátane tatka sa podarilo stadiaľ utiecť. Zariadil si falošné osobné doklady, podľa ktorých nebol Žid. Nejaký čas sa potom skrýval aj s ďalšími u jedného statkára. Jednoduchý človek z vidieka, ktorý im nezištne zachránil život. Po vypuknutí SNP sa tatko pridal k partizánskej jednotke. Aj po potlačení Povstania zostal nažive, oslobodenia sa dočkal vo východnej časti Slovenska, keď sa tadiaľ začiatkom roku 1945 prehnala proti nacistom sovietska armáda. Po návrate do rodného Humenného nemohol bývať tam, kde vyrastal. Dom, v ktorom býval, našiel vojnou zničený.
Venujme sa už pekným chvíľam. Obchodu na korze s rukopisom vášho otca.
Najprv pripomeniem, že prvotiny mu vychádzali v časopisoch. Kratšie poviedky a eseje. Bolo to v druhej polovici päťdesiatych rokov minulého storočia. Je zaujímavé, že spočiatku písal v slovenčine, ale potom prešaltoval na češtinu. Doma sa pritom s mamou rozprávali iba po slovensky. Prechod do českého jazyka možno vyplynul z toho, že vtedy už niekoľko rokov žil v Prahe, kde som sa roku 1953 narodil. Bol to Arnošt Lustig, kto ho možno skôr prehovoril, ako nahovoril, aby poviedka Pasca získala filmovú podobu s názvom Obchod na korze.
Prečo prehovoril a nie nahovoril?
Spisovateľ Lustig, tatkov výborný kamarát, bol v tom čase už literárne úspešný a dokonca mu sfilmovali dve diela. Vzájomne si čítali svoje texty ešte pred uverejnením. „To je film! To je film!" skríkol Lustig na tatka po prečítaní poviedky. Arnošt nástojil, že to musí prísť pred kamery. Tatko ho upozornil, že scenár nikdy nenapísal. Lustig ho však spojil s režisérom Jánom Kadárom a dopadlo to výborne. Tatko vytvoril literárny scenár a Kadár spolu s Elmarom Klosom dali dokopy technický scenár. Títo dvaja sa stali režisérmi Obchodu na korze.
Spomínate si, ako otec textovo pripravoval tento film?
Nepochybujem, že ako veľmi usilovný autor, ktorý si dával záležať na každej vete, písal do neskorej noci. Netuším dokedy, lebo som ako chlapec musel ísť do postele najneskôr o ôsmej hodine večer. Počas dňa si pamätám, ako v našom malom pražskom byte sústredene sedel pri písacom stroji, často si zapaľoval cigaretu značky Lipa a popíjal čiernu kávu.
Prahu, ktorú si obľúbil, sa však po okupácii Československa v auguste 1968 rozhodol opustiť. Rozhodli sa vaši rodičia emigrovať s vami hneď bez váhania?
Nie. Prvé dni po vpáde vojsk sa človek zaoberal inými myšlienkami – v prvom rade si dával pozor, aby ho na ulici nezastrelili. V rodičoch dozrela úvaha o emigrácii o necelé dva týždne. Mimochodom, aj v tých krušných časoch sa našlo miesto pre čierny humor. Postaral sa oň Lustig.
Foto: ARCHÍV MÚZEA ŽIDOVSKEJ KULTÚRY
Ako?
Arnošt, ktorý k nám pravidelne chodieval, telefonoval tatkovi a dôrazne mu poradil, aby si uviazal k radiátoru lano a keď začuje búchanie na dvere, nech ho prehodí cez okno, zlezie po ňom do záhrady pri dome a utečie. Uveril mu (smiech). Naozaj sme mali potom lano pripevnené o radiátor.
Späť k emigrácii.
Lustig so svojou rodinou bol v čase okupácie na dovolenke v Taliansku spolu s novinármi a so spisovateľmi. Do Československa sa už so ženou a s deťmi nevrátil. Dostali sa do Izraela. Emigráciu si vybrala aj ďalšia rodina, s ktorou sme sa priatelili. Desať dní po okupácii zvoní telefón. Janko Gazda hovorí, že o chvíľu pošle syna, aby priniesol požičané rádio. Tatko mu povedal, že to neponáhľa, ale nedal sa presvedčiť. Moji rodičia vytušili, čo je za tým. Prišiel ich syn, vrátil tranzistor, nič nechcel prezradiť o tom, že idú na dovolenku. Mamička a tatko si sadli, pozreli sa na seba a usúdili, že zrejme nás v Československu už nič dobré nečaká.
Ako sa vám podarilo odísť preč?
Rodičia sa rozhodli, že sa usadíme v Izraeli. Potrebovali sme mať pre istotu vycestovaciu doložku z Československa a, samozrejme, aj izraelské víza. Mali sme niekoľko použitých izraelských poštových známok. Nalepil som ju na obálku, do ktorej mamička vložila žiadosť s vymysleným tvrdením, že jej otec v Izraeli je ťažko chorý a nevyhnutne potrebuje matkinu pomoc. Priviedol som ju za ruku na policajnú stanicu, kde fňukajúca a plačúca získala pre nás vycestovaciu doložku. Potom sme išli na rakúske veľvyslanectvo, ktoré diplomaticky zastupovalo Izrael v Československu. Aj víza nám udelili.
Izrael je pravlasť každého Žida, pre mnohých z nich vysnívaná krajina. Nepochybne však každý, kto pod tlakom okolností opúšťa rodnú domovinu, smúti.
Bolo mi ľúto, že stratím kamarátov. Žialil som za psíkom, ktorého sme museli nechať v Prahe. Darovali sme ho dobrej rodine v dome, kde sme bývali. A na čo som myslel ako chlapec, ktorý odchádza žiť do ďalekého zahraničia? Tešil som sa, že na Západe budem môcť každý deň piť coca-colu.
Pripomenutie Ladislava Grosmana
- Slovenská pošta pri príležitosti stého výročia narodenia Ladislava Grosmana vydala známku. Dominuje na nej jeho portrét. Ďalej je zobrazená soška Oscara za Obchod na korze. Samozrejme, že nemôžu chýbať dve hlavné postavy v tomto filme: Jozef Kroner a Ida Kamińska.
- Súčasne so známkou vyšla obálka prvého dňa s pečiatkou s dátumom 29. 1. 2021 a s domicilom mesta Humenné. Motívom prítlače obálky je kompozícia gombíkov a zatváracích špendlíkov zobrazujúca Dávidovu hviezdu. Motívom pečiatky je gombík ako symbol galantérie Obchodu na korze, ktorý bol predmetom arizácie. Autorkou výtvarného návrhu známky a pečiatky je Natália Ložeková.
Rodičia?
Keď nám československý colník dvihol závoru na hraniciach, tatko o kúsok ďalej zastavil auto. Všetci traja sme vystúpili. Pozerali sme sa na krásne lesy na Šumave. Bolo 3. septembra 1968, nádherný deň zaliaty slnkom. „Ja to vidím naposledy, ale ty to ešte niekedy uvidíš," povedal mi. Mal správnu predtuchu, že Československo čaká dlhé obdobie útlaku, neslobody. Mamička sa pri pohľade na opúšťanú krajinu nezmohla ani slovo, iba plakala.
Zžil sa otec rýchlo s novým prostredím?
Trvalo mu tri až štyri roky, než si bol istý, že urobil dobrý krok odísť z Československa do Izraela. Nálada sa mu zlepšovala po roku v Izraeli, keď dostal ponuku robiť lektora slovanských jazykov na Bar-Ilanovej univerzite. Neskôr prednášal aj slovanskú literatúru. Začiatky však mal neľahké.
Prečo?
Bol Žid, ktorý po hebrejsky hovoriť nevedel. Našťastie mu pomohol novinár Yehuda Lahav, židovský rodák z Československa (dlhé roky až do svojej smrti bol spolupracovník denníka Pravda v Tel Avive, pozn. red.). Tatkovi text na prednášku preložil do hebrejčiny a kolegovia na univerzite to prepísali do latinky, aby ho mohol čítať pred vysokoškolákmi. Sľúbil, že do jedného roka sa veľmi dobre naučí hebrejčinu. Slovo dodržal.
Zomrel predčasne. Ešte ani nie 60-ročný.
Prvý infarkt, ktorý dostal v roku 1978, bol slabší. Nemohol však už ďalej naplno pracovať na univerzite, zostal robiť na polovičný úväzok. Druhý infarkt, bohužiaľ, o tri roky už neprežil. Do minúty od momentu, keď ho druhýkrát zradilo srdce, zomrel.
Foto: ARCHÍV MÚZEA ŽIDOVSKEJ KULTÚRY
George (Jiří) Grosman
- Narodil sa v roku 1953 v Prahe, má 67 rokov. Začiatkom septembra 1968 emigroval s rodičmi cez Rakúsko do Izraela.
- Študoval hudbu na Kráľovskej akadémii v Londýne a potom na univerzite v Essexe. Ako muzikant i textár sa venuje džezu.
- Po odchode z Izraela začal žiť v kanadskom meste Toronte. Posledných desať rokov sú jeho bydliskom USA, kde sa usadil na Floride.
Ladislav Grosman a Obchod na korze
- Narodil sa 4. februára 1921 v Humennom. Ako Žid čelil počas Slovenského štátu prenasledovaniu, našťastie sa vyhol deportáciám do nacistických koncentračných táborov.
- V roku 1949 vyštudoval v Prahe Vysokú školu politickú a sociálnu. Neskôr si doplnil univerzitné vzdelanie o pedagogickú psychológiu.
- Svoju celoživotnú lásku našiel v Edite Friedmannovej, ktorá tiež pochádzala z Humenného. Spoznali sa po skončení vojny, zosobášili sa, v roku 1953 sa im narodil syn Jiří. (Dali mu české meno, pretože žili v Prahe.) Friedmannová, neskôr Grosmanová, prežila strašnú mladosť. V marci 1942, keď mala 18 rokov, ju deportovali zo Slovenska do nacistického tábora v Auschwitzi. (Jej sestru Leu tam esesáci zavraždili v plynovej komore.) Oslobodenia sa dočkala v apríli 1945 v Ravensbrücku, kam ju s ďalšími väzňami začiatkom roka 1945 odvliekli z Auschwitzu pred Červenou armádou, ktorá nezadržateľne postupovala na východnom fronte. (Snímka Grosmanovej je z roku 2014.)
- Celosvetovú slávu získal po ocenení Obchodu na korze. Americká filmová akadémia mu v roku 1966 udelila Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Dielo režírovali Ján Kadár a Elmar Klos. Dve hlavné postavy stvárnili známy slovenský herec Jozef Kroner (na snímke) a poľská herečka Ida Kamińska. Grosmanová v júni 2014 v rozhovore pre Pravdu povedala, že Kroner bol nadšený: „Keď k nám prišiel po dokončení nakrúcania, manželovi povedal silné slová. Laco, maestro, vytvorili sme veľké dielo, zdôraznil. Manžel reagoval prekvapene. Jožko, neblázni, odvetil mu. A on svoju vetu dôrazne zopakoval. Kroner musel cítiť, že sa zrodil kvalitný film s veľkým posolstvom, za ktorým stál vynikajúci scenár."
- Po emigrácii z Československa na jeseň 1968 žil Grosman s manželkou v Izraeli. Uchytil sa na Bar-Ilanovej univerzite v meste Ramat Gan pri Tel Avive. Najprv ako docent a neskôr ako profesor prednášal slovanskú literatúru. Zomrel 25. januára 1981. Bolo to necelé dva týždne pred jeho 60. narodeninami.