Časy, keď pôda bola nad zlato

Sused nesmel zo susedovej role odorať, medza musela platiť. Na lúke mám smrek, to je hranica. Ten je môj, tamten je zasa tvoj. Tak opisuje Milan Koreň krajinu, ktorú sekerou, pastvou a pluhom utvárali bývalí poddaní - urbarialisti. „Urbár bol viac než len zmluva regulujúca vzťahy medzi panstvom a poddanými. Písal slovenské dejiny a tvaroval krajinu a jej ľudí,“ všíma si lesník, ekológ a bádateľ dejín Liptova a Tatier a tiež jeden z 900 podielnikov obnoveného Pozemkového spoločenstva bývalých urbarialistov vo Východnej.

, 12.03.2021 06:00
Milan Koreň Foto: ,
Milan Koreň.
15

Kedy a ako sa urbár zrodil?

Najstaršie urbáre, teda spisy, ktoré upravovali vzťahy medzi majiteľmi pozemkov a poddanými, sú na Slovensku známe z 15. storočia. Okrem súpisu pozemkov využívaných poddanými bol v nich aj súpis ich povinností voči zemepánom. Inak urbár je skomolenina z maďarského úr bér, čo doslova znamená panská mzda.

Ako zasiahol urbár do života Východnej?

Východná vznikla v posledných desaťročiach 13. storočia a žila najmä z chovu oviec. Podľa urbára z polovice 16. storočia Východňania museli ročne odovzdať zemepánovi na hrad v terajšom Liptovskom Hrádku päť zo sto dochovaných oviec. Dovedna to bolo sto kusov, čo znamená, že ich vtedy museli chovať vyše dvetisíc. Takýto veľký počet oviec si vyžadoval rozsiahle pasienky. Salaše vtedy mali pod Kriváňom a v Tichej aj Kôprovej doline. Časom z dolín prešli na letné vypásanie horských polian a holí až nad hornou hranicou lesov.

Vieme si predstaviť hospodárenie poddaných – urbarialistov? Koľko pôdy pripadlo na jednu rodinu?

Po zrušení poddanstva v roku 1848 tu žilo vyše 300 rodín, spolu vyše 1500 obyvateľov v 200 dreveniciach. Štyridsať z nich patrilo želiarom, ktorí nemali záujem o pridelenie pôdy v extraviláne obce, pretože ju nedokázali obrobiť. Ostatné rodiny obrábali okolo 220 hektárov oráčin a lúk, teda každá rodina priemerne 1,4 hektára. V spoločnom užívaní mali takmer 1300 hektárov pasienkov pre vypásanie dobytka a oviec. Netreba pritom zabudnúť, že svoje „grunty“, vrátane dreveníc, si museli vykúpiť. Zákonom určená cena výkupu za usadlosť (20 uhorských jutár) bola dosť vysoká – okolo 350 zlatých, čo v prepočte na hektár predstavovalo vyše 40 zlatých, preto všetkým sa nepodarilo pôdu zachovať. Z tých, ktorým sa to podarilo aj s príslušným majetkovým podielom spoločne užívaného majetku, vznikli bývalí urbarialisti.

Pre urbár bolo typické spoločné využívanie pasienkov aj lesov. Aký bol na to dôvod?

Nielen v tých časoch, dodnes je to najlepší, časom overený spôsob hospodárenia. Ľudia potrebovali lesy ako zdroj stavebného materiálu, na výrobu náradia a nakoniec ako paliva pre vykurovanie svojich dreveníc. Vo Východnej sa komasáciou dostali približne k 400 hektárom lesov v okolí obce. Lesy a priľahlé hôľne pasienky v Tatrách ostali naďalej v držbe zemepánov. Keď prišli o lacnú pracovnú silu poddaných, boli lesy vlastne posledným zdrojom ich živobytia. Viacerí boli nútení predať lesy podnikavým drevokupcom. Tí vyrúbali a predali, čo sa dalo, a holiny ponúkli na predaj.

Kto ich kúpil?

Naši prastarí otcovia. Východňania sa takto dostali k vyše trom tisícom hektárov pozemkov v Tatrách. Dodnes ťažko pochopiť, ako to dokázali, odkiaľ na to vzali peniaze? Je zrejmé, že pozemky im otvárali aj cestu k rozmnoženiu ich stád oviec a dobytka. Bolo to nevyhnutné, pretože obec sa od polovice 18. storočia utešene rozrastala. Len na okraj. Predstavte si, že tieto, vtedy vyslovene koristníckou ťažbou dreva spľundrované lesné pozemky sú dnes stredobodom záujmu štátnej ochrany prírody, ktorá na ne uvalila najvyššie, najprísnejšie stupne ochrany, čím vyvolala nekonečné diskusie o zmysluplnosti svojho snaženia.

Zdá sa, že si neuvedomuje, kto sa vlastne postaral o vznik tohto, dnes z hľadiska ochrany prírody tak vysoko hodnoteného územia. Čo by ste ochrane ako lesník, ekológ a potomok bývalých urbarialistov odkázali?

To je ťažké vyjadriť niekoľkými vetami. Predovšetkým by som si želal, aby mala viac rozvahy pri formulovaní cieľov a z nich vyplývajúcich požiadaviek, zákazov a príkazov kladených na neštátnych vlastníkov lesov v takýchto územiach. Aby pritom viac zohľadňovala základné, tzn. časopriestorové súvislosti vo vývoji lesnej krajiny – jej históriu, dynamiku a vzájomné vzťahy medzi procesmi, ktoré sa v nej odohrávajú. Azda najvýraznejším mementom je v tejto súvislosti problém rozpadu smrečín v dôsledku premnoženia podkôrneho hmyzu, pri ktorom sa priveľmi nevyznamenala. To je však na dlhšie rozprávanie, ktoré v dnešnej spoločenskej situácii už prestáva byť pre ľudí zaujímavé.

Urbár je skomolenina z maďarského úr bér, čo doslova znamená panská mzda.

Časy sa menia a s nimi aj pohľad na pôdu. Predkovia si ju nesmierne vážili. A my?

Voľakedy – pred 70–80 rokmi roľníci vypestovali v prepočte na hektár dákych 13 metrákov (1,3 tony) ovsa, dnes sa ho urodí trikrát toľko. Dvadsať metrákov bola vtedy úžasná úroda, asi ako dnes šesťdesiat. Z každého štvorcového metra súčasní poľnohospodári dopestujú vyššiu úrodu, lebo pôdy sú bohato živené a obrábané výkonnými strojmi. Kto si vie predstaviť oranie s plúžikmi, ktoré ťahali kravy? Trvalo celý deň, kým takýto záprah zoral roľu širokú 10 metrov a dlhú 100 metrov. Výjavy známe z Benkových obrazov zachytávali skutočný boj o život. Dnes takúto roľu zorie traktor za pár minút. Možno by súčasníci mali aspoň chvíľu žiť ako ich predkovia, aby si uvedomili, v čom spočívajú skutočné hodnoty.

Ako vyzerala Východná vašej mladosti?

Pôda bola nad zlato. Sused nesmel zo susedovej role odorať ani pár centimetrov, medza musela platiť. Na kraji lúky mám smrek, to je hranica. Ten je môj, tamten je zasa tvoj. Lúky boli plné stromov-solitérov. K tomu pasienkové riedkolesy, kde ovečky a kravičky našli útočisko pred slnkom aj dažďom. Chotár sa skladal zo stoviek úzkych pásikov polí, ktoré sa vo Východnej do dneška zachovali len blízko domov na kraji dediny, ale ďalej za nimi sú už len veľkoblokové oráčiny. Alebo rekultivované lúky. Je to úplne iná krajina než tá, ktorú som poznal v mladosti.

Kedy a ako vznikla podtatranská krajina, pre ktorú bol typický riedkoles?

Pôvodne všade rástli lesy, s postupujúcim hospodárskym rozvojom sa charakter krajiny menil. Ľudia ju od vekov formovali sekerou a tzv. túlavou ťažbou. Vyhľadali práve taký kmeň, ktorý potrebovali na zrubené stavby, na nábytok, nástroje a to, čo ostalo, na palivo. Túlavou ťažbou sa pôvodný les postupne zmenil na pasienkový riedkoles až napokon na pasienok. Trvalo to storočia.

Päťdesiate roky minulého storočia sa niesli v znamení kolektivizácie, zakladania družstiev. Zmenila charakter podtatranskej krajiny veľkovýroba?

Veľmi výrazne, pretože vývoj techniky a technológií priniesol revolučné zmeny v hospodárení. Záujem sa sústredil na tú časť územia, ktorá sa dala využiť intenzívnou poľnohospodárskou výrobou, to, čo sa nedalo, zostalo nepovšimnuté a vrátil sa tam znova les. Takýto osud stihol aj pasienkové riedkolesy. K týmto ekologicky mimoriadne hodnotným krajinným formáciám sa už nedá vrátiť. Do istej miery je pravdou, že o tom rozhodli traktory. Súčasná poľnohospodárska krajina má preto ostré hranice medzi lesom a poľom. Chýba medzičlánok, ktorý ju v minulosti obohacoval o úžasnú biodiverzitu.

Čo bolo cenné na hospodárení urbarialistov?

To, ako vedeli využiť celý krajinný priestor. Pastvu dobytka kombinovali s pasením oviec, ktoré prepásali aj miesta porastené čučoriedkami a brusnicami s ostrovčekmi trávy, ktorá už nestačila na uživenie jalovíc či volov. V ére družstiev otázka stála: buď to rekultivujeme, čo znamenalo vyrúbať všetky stromy, vyklčovať pne, preorať, pohnojiť a urobiť z toho lúku, alebo to nechať tak. Nijaké iné riešenia neboli.

Ako znie hlavné poučenie z rokov minulých?

Nebojovať za každú cenu s prírodou, ale využiť potenciál, ktorý príroda vytvorila sama. Nemá zmysel klásť drenážne rúrky do zrašelineného močiara, nefunguje to. Už to vieme, ale celú spoločnosť to stálo zbytočne veľa peňazí.

Opiera sa hospodárenie východnianskeho Spolchovu o potenciál, ktorý ponúka príroda?

Rozhodne! Je to zdravé, hoci neľahké hospodárenie, pri ktorom sa nepoužíva žiadna chémia, ani lúky sa už nehnoja priemyselnými hnojivami. Hnoja ich iba ovce. Ide o klasické košarovanie, keď sú na noc sústredené do košiara na ploche 30 krát 30 metrov, ktorý sa neustále prekladá. Kedysi sa gazdovia o košarovanie na svojich lúkach bili. Nečudo, bol to vtedy jediný zdroj výživy ich bylinno-trávnych porastov.

Milan Koreň

  • Dovŕšil 76 rokov. Za sebou má vedeckú kariéru v ústavoch SAV. Dvadsať rokov bol vedúcim Výskumnej stanice a Múzea TANAP-u v Tatranskej Lomnici.
  • Stál pri obnove Pozemkového spoločenstva bývalých urbarialistov vo Východnej. V ochrane prírody a hospodárení presadzuje racionálny prístup postavený na reálnych prírodno-ochranných hodnotách krajiny a potrebách miestneho obyvateľstva.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
15 debata chyba
Viac na túto tému: #urbáre #Milan Koreň