Klimatológ: Hrdina klímy? Každý, kto prehodnotí vlastné blaho

, 22.03.2021 06:00
Jozef Pecho, klimatológ
"Vždy, keď ľuďom rozprávate pravdu, ktorá nie je príjemná, musíte sa pripraviť na to, že vás nebudú prijímať," vraví klimatológ Jozef Pecho. Autor: ,

Každých sedem rokov vychádza kľúčové posolstvo pre ľudstvo. Zhruba na 50 stranách je zhrnutie toho, ako sa mení klíma Zeme, ako to zasahuje civilizáciu a čo sa s tým dá robiť. Ide o zhrnutie správy o klimatickej zmene, ktorá obsahuje tisícky strán, najaktuálnejšie poznatky, dôkladne overené fakty. Tento rok v apríli vyjde šiesta správa v poradí.

Je unikátna, pretože na jej výslednom znení sa nedohaduje hŕstka kýmsi zaplatených ľudí, ale dohodne sa na nej celý svet. Neexistuje dokument s podobným globálnym konsenzom. Pripravuje ju Medzivládny panel o zmene klímy – IPCC. Skrývajú sa pod touto skratkou hrdinovia? A ako nesú vedci to, keď ich varovania spoločnosť ignoruje? Zhovárali sme sa s klimatológom Jozefom Pechom.

Ako ste sa stali klimatológom?

Nebola to náhoda. Mal som asi osem rokov, keď som si uvedomil, že to, čím sa budem živiť, sa skrýva v prírode. Najprv som si však myslel, že budem hydrológom. Lákali ma rieky. Dlhé hodiny som trávil v zaujímavých zákutiach a len som pozoroval. Brehy, ako ich formuje rieka. Život, ktorý sa tam pohyboval. Akoby to bola joga – prišiel som na iné myšlienky. Na vysokej škole ma lákala aj vulkanológia. Ale išlo o procesy, ktoré trvajú milióny rokov. Sú málo dynamické (smeje sa). Atmosféra sa mi zdala zaujímavejšia. O klimatológii ma presvedčili prvé prednášky klimatológa profesora Milana Lapina.

Uvedomovali ste vtedy si vážnosť klimatickej krízy?

Určite nie. Hoci problém bol na stole už v 90. rokoch minulého storočia. Pod vedením profesora Lapina vznikali prvé analýzy prejavov zmeny klímy na Slovensku. Boli to veľmi hutné a odborné texty o tom, čo sa deje s dlhodobými priemermi teplôt, robili sa odhady o dôsledkoch pre lesníctvo, poľnohospodárstvo. Ale v občianskom svete, u politikov téma vôbec nerezonovala.

Dnes sa tieto informácie konečne dostali medzi ľudí, politikov, ale aj na úroveň miestnych samospráv. Na magistrátoch miest sa klímou konečne zaoberajú prírodovedci, úradníci a tí, ktorí pracujú s územnými plánmi a so stratégiami do budúcnosti. Ale aj napriek tomu mám pocit, že tieto informácie stále neboli náležite pretlmočené do jednoduchšej reči.

Naučme deti rozlišovať fakty od dezinformácií
Naučme deti rozlišovať fakty od dezinformácií Autor: Pravda

Prečo?

Pretože ak by si ľudia uvedomili, čo sa reálne deje s klímou, neboli by takí pokojní.

Naplnili sa hrozivé predpovede profesora Lapina z 90. rokov?

Realita, ktorú dnes zažívame, je dokonca oveľa horšia ako tieto predpovede! To, čo profesor Lapin považoval pred 30 rokmi za pesimistické, dnes vnímame ako „optimálne“ alebo optimistické! Dnes sa veľmi intenzívne debatuje o tom, že klíma je už teraz veľmi blízko k zlomovému bodu. Keď ho presiahne, stane sa z nej nestabilný systém, ktorý môže ujsť akýmkoľvek smerom. V najbližších 20 rokoch zistíme, či to bola pravda.

Začne sa atmosféra správať ako divá „šelma“?

Toto sú presne slová nemeckého klimatológa Hansa Joachima Schellnhubera, zakladateľa Postupimského inštitútu pre výskum dôsledkov klímy. Súhlasím s ním. Šelmy sú dravé a nepredvídateľné. Neviete, čo urobia, keď sa im ocitnete zoči-voči. Nastane zrejme situácia, keď aj krátkodobé predpovede, ktoré vydávajú meteorológovia, začnú byť viac chaotické ako predtým. Môže sa stať, že schémy predpovede počasia, ktoré sú dnes ešte funkčné, nemusia byť v budúcnosti využiteľné.

Zdivie klíma natoľko, že nebudeme vedieť predvídať počasie?

Budeme ho vedieť predpovedať. Ale čoraz viac nás počasie bude prekvapovať, a to veľmi nepríjemným, až krutým spôsobom. Extrémne situácie budú čoraz nebezpečnejšie. Už dnes vidíme, že zrážky sú stále extrémnejšie. Je extrémny nedostatok snehovej pokrývky v oblastiach, ktoré na to boli zvyknuté.

Všimnite si, ako už dnes takmer každá situácia v predpovedi počasia vykazuje nejakú abnormálnu črtu, súčasťou predpovedí sú čoraz častejšie výstrahy. Nie je to normálne. Výstrahy upozorňujú ľudí, že sa blíži niečo, čo môže spôsobiť škody na majetku, v horšom prípade dokonca straty na životoch. A keď sa v určitých periódach objavujú takéto výstrahy takmer každý druhý deň, prináša to ďalší negatívny jav. Negatívne vnímanie týchto situácií.

Spoločnosť znecitlivie voči hrozbe?

Ľudia upadnú do apatie. Čo nie je dobre. Pretože vás to v určitom momente môže dohnať do veľmi nepríjemnej situácie. Prirovnal by som to k stromu, s ktorým lomcuje víchrica. Ak by bol vietor silný, ale stály, tak to strom ustojí. Ale ak ním lomcujú čoraz častejšie extrémne poryvy, tak sa strom nakoniec zlomí. K tomuto môže dospieť aj spoločnosť. Keď budú ľudia čítať čoraz viac o extrémoch, tak začnú byť voči nim apatickí, zvyknú si. Lenže potrebujeme pravý opak! Aby ľudia na túto situáciu reagovali.

Takže búrky, lejaky, povodne, suchá, ktoré dnes považujeme za extrémne, sa už stávajú niečím normálnym?

Prirovnal by som to k súčasnej pandémii. Vlani na jar sme si nedokázali predstaviť, že by u nás na covid zomieralo 100 ľudí každý deň. Ale čo je najhoršie, so spoločnosťou to akoby nič nerobí. Akoby sme už dosiahli stav plošnej apatie, cynizmu, nereagujeme na to. Preto sa obávam, že v budúcnosti sa môžeme pre klimatickú zmenu ocitnúť v stave, že extrémnosť počasia, výbušnosť, nepredvídateľnosť budú narastať a my to budeme ignorovať. Ľudia si povedia, veď sa adaptujeme. Ale v určitom bode si zrazu spoločnosť nebude vedieť poradiť, môže nás to veľmi rýchlo „zlikvidovať“.

Čo máte na mysli?

Pri teplote vzduchu existujú hranice, ktoré človek nedokáže prekonať psychicky ani fyzicky. Neviem si predstaviť, že by sa na Slovensku vyskytla podobná vlna horúčav, ktorá v roku 2010 zasiahla Rusko. Trvala dva mesiace! Dva mesiace tam mali teplotu asi 38 stupňov! To je na hrane toho, čo populácia dokáže zvládnuť.

Vtedy v Rusku umieralo nie 100 ľudí denne, ale tisíce. Možno to však pripísať len horúčave?

Bola aj priťažujúca okolnosť. Znečistené ovzdušie, všade boli masívne požiare. Ľudia nosili celé leto respirátory, aby sa neudusili. K tomu si prirátajte veľmi vysoké nočné aj denné teploty.

Použili ste prirovnanie k pandémii. Môže nás podobne rýchlo a hmatateľne zaskočiť aj klimatická kríza?

Áno. Ale v porovnaní s pandémiou má jednu oveľa hrozivejšiu dimenziu. Nikto nedokáže povedať, kedy presne pandémia odznie. Celoplošným očkovaním sa to sčasti vyrieši. Pandémie v minulosti prichádzali v určitých vlnách, nepôsobili stále. Boli to udalosti, ktoré sa niekedy začali a niekedy sa skončili. Ale pôsobenie klimatickej krízy bude ustavičné. Neodznie a neodíde. Anomálie v počasí, sucho, nedostatok vody budú permanentné.

Ale čo keby sme teraz vytiahli nejakú zázračnú technológiu, ktorá odsaje emisie z atmosféry?

Aj keby, potrvá stáročia, kým sa stabilizuje teplota na planéte. Neexistuje zatiaľ technológia, ktorá dokáže zmierniť negatívny vplyv rastúcej koncentrácie skleníkových plynov, teploty či nárastu extrémneho počasia. Riešenie musí byť aj v inom – v uvedomení si, že nežijeme najlepší spôsob života z hľadiska konzumu a využívania zdrojov na planéte.

Žiaden poľnohospodársky, ekonomický či sociálny systém nie je pripravený na to, čo príde, ak sa oteplí o dva stupne. Mali by sme byť ostražití a biť na poplach, aby sa ciele parížskej dohody – udržať oteplenie pod 1,5 stupňa – rešpektovali a veľmi dôsledne plnili. Len čo prekročíme dva stupne, klimatický systém bude ako „odtrhnutý z reťaze“, bude pravdepodobne veľmi nestabilný.

Ale neporadí si s tým príroda?

Stále sa spoliehame na to, že príroda bude fungovať ako doposiaľ. Ale môže sa stať, že mnohé kľúčové ekosystémy skolabujú. Čím výraznejšie a rýchlejšie bude oteplenie, tým bude pravdepodobnejšie nielen to, že príroda nám prestane pomáhať, ale že sa obráti proti nám. Aby som sa vrátil k vašim úvodným otázkam, o tomto sa v čase, keď som študoval, nevedelo. Nebol som taký vystrašený ako dnes. Nebol ani profesor Lapin. Dokonca ešte v minulej dekáde bol veľmi rozšírený klimaskeptický názor. Ale dnes mnohé tieto hlasy oslabli. Pretože klimatický systém sa preukázateľne vybral smerom, ktorý nie je príjemný ani bezpečný.

Klimatológ Jozef Pecho.
Klimatológ Jozef Pecho. Autor: Andrej Barát, Pravda

Mali ste ambíciu spoznať prírodu, odhaľujete však nie celkom peknú budúcnosť. Aké to je byť klimatológom dnes?

Stále som zvedavý. Stále ma napĺňa analyzovať dáta, pripravovať aktualizácie scenárov, štúdie. Ale závažnosť výsledkov je natoľko depresívna, že niekedy mám chuť s tým skoncovať. Možno je to paradoxné, ale človek k tomu časom dospeje. Nie je to len môj pohľad. Poznám mladých klimatológov, meteorológov zo zahraničia, ktorí rozbehli kariéru špičkových odborníkov, ale natoľko ich zaskočil vývoj, že zrazu dospeli k názoru, že budovať kariéru už nemá význam. Inak povedané, prehodnotili svoje životné priority.

Nakupuje zodpovedne, zbytočne nelieta, snaží sa byť príkladom pre ostatných, diskutuje, má proaktívny prístup k riešeniu klimatickej krízy. Každý, kto sa k tomuto dopracuje bez nátlaku, má môj veľký rešpekt.

Depresia?

Ani nie. Neboli demotivovaní ani tak tým, že dochádza ku klimatickej zmene. Ale gniavil ich skôr fakt, že sa nič nerobí. Že sú všetci až podozrivo pokojní. A pritom všetci títo mladí odborníci si asi najviac uvedomujú, že riešenie nebude jednoduché. Že nestačí stlačiť gombík na nejakom zariadení a všetko bude zrazu vyriešené. Nestačí zakázať jednu chemikáliu a bude po ozónovej diere. Tento problém prestupuje všetky aspekty ľudskej spoločnosti.

Nuž a títo mladí vedci končia sľubné kariéry v rozlete. Aj ja som sa dostal do podobnej situácie. Klimatická zmena aj mne otvára horizont, ktorý je neznámy, a z tohto pohľadu aj demotivujúci. Ale odpovedať na to je veľmi zložité. Viete, keby bola naozaj úprimná snaha svetového spoločenstva to riešiť, tak človek vidí aspoň nejaké svetlo na konci tunela.

Nerobí sa stále dosť?

Spoločnosť sa dostala do cynického stavu, keď tisíce mŕtvych v dôsledku klimatickej krízy sa stávajú len štatistikou. Ak vás klimatická kríza priamo nezasiahne, doslova priamo na vašom pozemku, tak to riešiť nebudete. Veľké firmy? Niečo sa deje, ale čoraz častejšie vidieť prípady greenwashingu. Stovky firiem na svete si len „zmenilo logo na zelené“, a pritom používajú rovnaké nešetrné technológie, vyčerpávajú zdroje rovnako ako doposiaľ. Niečo veľmi zlé je v tom systéme, čo nám stále umožňuje obchádzať pravidlá. To nie je len problém Slovenska, je to globálne, vidieť to úplne všade.

Mohli by ste uviesť príklad?

Nedávno som tvrdo „narazil“. Myslel som si, že Nový Zéland s ambicióznou premiérkou to myslí s klimatickými cieľmi vážne. Zistil som však, že vlani doviezli najviac čierneho uhlia od roku 2006. Dokonca viac ako spolu za roky 2018 a 2019. Takže nakoniec takmer vždy natrafíte na niečo pokrytecké. Ak sa pozrieme na svetové rokovania o emisiách, neúprimnosť je ešte vypuklejšia. Koncom minulého roka sa ukončilo druhé kolo schvaľovaní národných emisných cieľov pre jednotlivé krajiny.

Aby sme sa vyhli otepleniu o dva stupne, je potrebné do roku 2030, teda už o deväť rokov, znížiť emisie o 45 percent oproti roku 1990.

A súčasný stav? Ak by sme akceptovali všetky dobrovoľné záväzky jednotlivých krajín, vyjde nám pokles maximálne o 0,5 percenta! Od parížskej dohody ubehlo koľko?! Šesť rokov. Šesť rokov sme strávili dohadovaním. Toto je, slušne povedané, plytvanie časom. Plytvanie ľudskými kapacitami, veď koľko ľudí je zapojených do týchto rokovaní. Nehovoriac o tom, koľko ľudí pracuje pre IPCC.

A teraz si to všetko dajte na jeden stôl. Prejavy klimatickej zmeny, dôsledky, ktoré nás čakajú, a reakciu ľudstva. Štáty síce niečo deklarujú na papieri, ale v realite sa deje pramálo. Človek má pocit, akoby sa mal na všetko vykašľať a rezignovať na akýkoľvek cieľ pre spoločnosť.

Ale nerezignovali ste.

Nemôžem prestať pracovať. Ale mnohí klimatológovia, a nielen oni, s týmto bojujú. Nie sú na tom psychicky dobre, trápi ich táto nečinnosť.

Dostali sme sa k Medzivládnemu panelu o zmene klímy, má skratku IPCC, ktorý stojí za znepokojivými správami o klíme. Kto sú títo ľudia?

Často sa stretávam s mylným názorom, že IPCC je politický panel. Nie je. Je apolitický. Sú tam síce aj úradníci z OSN, ale tí len držia administratívnu záštitu. Panel združuje vedcov, ktorí majú renomé, publikujú v prestížnych časopisoch, a najmä – majú dobrý prehľad o svojej oblasti, vedia, čo sa publikovalo.

Kto schvaľuje záverečné znenie správy?

Delegáti krajín. Každá má minimálne jedného. Slovensko momentálne nezastupuje nik. Ale najbližšie k nám je klimatológ Radim Tolasz, ktorý zastupuje Česko. Nemusia to byť len klimatológovia či ľudia z meteorologických služieb. Niektoré štáty zastupuje člen vládnej administratívy, niekde odborníci z ministerstva životného prostredia, ale aj biológovia, environmentalisti. Zmes je pestrá. Títo odborníci sa však v paneli nepodieľajú na vlastnom výskume klimatickej zmeny.

Aká je ich úloha?

Každých sedem rokov majú pripraviť niečo, čomu sa v angličtine povie state-of-art. Zhrnutie doposiaľ známych informácií o tom, ako sa vyvíja klíma a akým smerom sa vydá. O tom pojednáva prvá fyzikálna časť správy. Druhá hovorí o dôsledkoch na ekonomiku, poľnohospodárstvo, priemysel, spoločnosť a navrhuje riešenia, ako sa prispôsobiť zmenám. Tretia časť sa zaoberá mitigáciou, čiže spôsobmi, ako zmierniť klimatickú zmenu. Toto je podľa mňa jedna z najťažších oblastí.

A napokon je štvrtá syntézna časť. Tento rok vyjde šiesta správa, konkrétne prvé tri časti, na budúci rok v máji zverejnia syntézu. Na správach nepracujú tí istí ľudia, nominanti z krajín sa v každom cykle obmieňajú. Na každej správe sa podieľa tak maximálne 100 odborníkov, niekedy viac, inokedy menej.

Ale nejde len o rešeršovanie už existujúcich štúdií.

Určite nie. Panel IPCC nielenže spracuje dostupné dáta, výsledky už publikovaných analýz do zhutnenej a stráviteľnej podoby, ale všetky informácie navzájom porovnáva, spracúva do prehľadnej a čitateľnejšej grafickej podoby. Prejde si napríklad 100 článkov o budúcom vývoji globálnej teploty, všetky výsledky dá do prehľadného grafu.

Aký rozsah má konečná správa?

Tisícky strán. Len prvá fyzikálna časť má zvyčajne asi 1 500. Celá správa má dohromady takmer 5 000 strán. Práve preto sa robí technické zhrnutie – technical summary. Poslednou úrovňou je zhrnutie pre politikov, ktoré má väčšinou do 50 strán.

Toto je to kľúčové posolstvo?

Áno. Tu sú skoncentrované tie najdôležitejšie informácie. Znenie tohto textu riadok po riadku sa schvaľuje na veľkom zasadnutí panelu, kde sedia už len delegáti krajín. Predstavte si to ako v parlamente. Prečíta sa veta a dá sa hlasovať – súhlasíte so znením? Záleží na každom slovíčku. Aby to bolo presné, aby to význam niektorých faktov nezmenšovalo a, naopak, aby niektoré veci nevyzneli prehnane.

Ale pozor – do odbornosti samotnej správy sa týmto nezasahuje. Abstrakt pre politikov sa robí len preto, lebo málokto z nich má čas preštudovať si 5 000 strán podrobného textu. Ak politik alebo akýkoľvek užívateľ niečomu zo zhrnutia nerozumie, môže ísť do pôvodnej správy, kde sa dočíta detaily.

Ako je to s klimaskeptikmi, s ľuďmi, ktorí tvrdia, že za klimatickou zmenou nie je človek a že sa vôbec neotepľuje, vypočuje ich IPCC?

IPCC spracúva všetky relevantné a dostupné informácie, ktoré vedci o klíme zistili, ktoré boli dôkladne overené a uverejnené v prestížnych a nezávislých vedeckých časopisoch. Takže ak napríklad Václav Klaus nesúhlasí so všeobecne prijatými tvrdeniami, nestačí mu napísať knihu. Musí napísať vlastnú vedeckú štúdiu. Musí ju uverejniť v impaktovom alebo karentovanom časopise, napríklad Nature alebo Science, čo znamená, že jeho závery a zistenia musia prejsť náročným hodnotením a pripomienkami. Ak by mu takáto štúdia vyšla a priniesla by naozaj zásadné závery – že sa napríklad neotepľuje natoľko významne alebo že to nie je výsledok konania človeka, tak má vysokú šancu, že ju panel IPCC spracuje.

A zmenilo by to rétoriku o meniacej sa klíme?

Treba si uvedomiť, že na jednej strane by bol Klaus so svojou štúdiou a možno zopár ďalšími. Ale na druhej strane by bolo povedzme niekoľko stoviek štúdií, ktoré tvrdia úplný opak. Takže Klaus by sa v správe síce ocitol, ale v samotnom závere by jeho informácia nezaznela. Určite nie spôsobom, aký by očakával. Pretože oveľa väčší počet analýz klimatickú zmenu potvrdzuje, rovnako aj to, že ju zapríčinil človek. IPCC nie je politický tribunál. Postupuje striktne vedeckým spôsobom a zohľadňuje veľké množstvo štúdií. Veľká časť zistení sa navyše v práve formuluje prostredníctvom „pravdepodobnos­tných formulácií“.

Za správou IPCC sa skrýva práca tisícov vedcov. Niektorí zdanlivo len malou troškou prispejú k jej zneniu. Čo však musia pre to obetovať?

Niektorí úplne všetko, aj život. Vlani pri výskume ľadovca v Grónsku zahynul popredný klimatológ Konrad Steffen. Mal 68 rokov, no stále bol mimoriadne aktívny vo výskume ľadovcov. Zrejme sa pošmykol a spadol do trhliny, nepoznám detaily. Pohybovať sa na ľadovcoch je dnes mimoriadne riskantné. Topia sa, sú nestabilné. Mnohí ďalší vedci sa pohybujú na hrane bezpečnosti. Ale asi je to nevyhnutné, aby získali informácie a priniesli ich svetu. Toto je ich obeta. Ale milujú svoju prácu. Práca klimatológa na Slovensku z tohto pohľadu nie je natoľko riskantná, spracúvame údaje za počítačom v pohodlí kancelárie, väčšinou.

Ale ako ste naznačili, už len práca s takýmito faktami prináša človeku značné nepohodlie až trápenie.

Žiaľ, to je pravda. Tlak verejnosti je obrovský. Kolegovia, ktorí chcú ísť s týmito zisteniami s kožou na trh, investujú čas, aby odkomunikovali občanom, politikom svedectvá o neľahkej budúcnosti, sa stretávajú často aj s neporozumením. Vždy, keď ľuďom rozprávate pravdu, ktorá nie je príjemná, musíte sa pripraviť na to, že vás nebudú prijímať. Neprijatie je navyše spojené s hnevom. Časté sú reakcie – prečo nám toto rozprávate?! Veď sa nič nedeje! A v tomto sa skrýva riziko. Človek môže nad tým stratiť kontrolu, až sa nakoniec stiahne do úzadia naplnený frustráciou, pretože nebol pochopený, vypočutý. Sú známe príbehy amerických alebo britských klimatológov, ktorí boli na pokraji samovraždy.

Čo sa stalo?

Veľmi známy americký paleoklimatológ Michael Mann pripravil jednu z prvých globálnych analýz historického vývoja teploty. Len čo to priniesol do spoločnosti a k iným odborníkom, vyvolal frontálne nepochopenie celého problému, posmešne sa tomu hovorilo hokejkový graf. Tlak rôznych záujmových skupín bol obrovský. Republikánska strana je proti tomu, aby sa klimatická kríza riešila, podporuje ju v tom silný lobing uhoľných spoločností, ktoré nechceli, aby tieto vedecké zistenia znamenali niečo významné pre spoločnosť. Michael Mann sa s ďalšími kolegami dostal pod veľmi silný tlak médií aj politikov, ktorí ho chceli umlčať. Našťastie sa im to nepodarilo. Mann v sa v jednej z kníh priznal, že to bolo preňho veľmi ťažké. S britským klimatológom Philom Jonesom sa zas spája aféra Climategate z roku 2009. Vtedy Jonesa obvinili z toho, že sa zasahovalo do dát tak, aby náročky ukazovali otepľovanie.

Lenže toto sa vyšetrovalo a potvrdilo sa, že dáta vedcov boli správne a neboli nijako zmanipulované.

Presne tak. Tri odborné a nestranné tribunály analyzovali, či nedošlo k pochybeniu. Zistili, že dáta boli korektné. Nebol ani len náznak, žeby ich niekto chcel upravovať, zhoršovať, manipulovať. Phil Jones bol nakoniec očistený od všetkých krivých obvinení. Ale trvalo to štyri roky. A aj od neho vyšlo svedectvo, že si počas tohto obdobia chcel viackrát siahnuť na život.

Je panel IPCC unikátnym príkladom svetovej spolupráce?

Určite áno. Považujem za zázrak, že sa niečo také vôbec dalo dohromady už koncom 80. rokov. Že vôbec bola ochota zo strany vedeckých inštitúcií, ale aj vlád písať takéto správy. Títo ľudia nedostávajú honorár. Všetku tú ohromnú prácu robia nad rámec svojich pracovných povinností, na úkor vlastného času. Pred všetkými sa preto skláňam, že sú schopní a ochotní obetovať toľko energie. Je to naozaj delikátny príklad globálnej spolupráce.

Je však pre vás aj niekto konkrétny hrdinom klímy?

Na Slovensku určite pán profesor Lapin. Začal sa touto problematikou zaoberať ako prvý. Už v 90. rokoch musel čeliť tlaku, aj zo strany iných vedcov, ktorí ho zosmiešňovali. A napriek všetkému to vydržal, neskončil. Zaslúži si náš obdiv.

Ale potom je tu ešte ktosi. Každý človek, ktorý sa dokáže zorientovať v tejto ťažkej dobe, ktorá je presýtená množstvom informácií a nie všetky musia byť správne. Každý, kto sa dokáže na úrovni osobnej zodpovednosti zariadiť tak, aby nebol príťažou pre systém. Nakupuje zodpovedne, zbytočne nelieta, snaží sa byť príkladom pre ostatných, diskutuje, má proaktívny prístup k riešeniu klimatickej krízy. Každý, kto sa k tomuto dopracuje bez nátlaku, má môj veľký rešpekt a vnímam ho ako hrdinu.

Jozef Pecho (1981)

  • Študoval meteorológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
  • V súčasnosti pôsobí ako klimatológ v Slovenskom hydrometeorolo­gickom ústave.
  • Pracoval v Ústave fyziky atmosféry Českej akadémie vied, rovnako aj v Českom hydrometeorolo­gickom ústave.
  • Spolupracoval na medzinárodnom projekte HYDROCARE – Hydrologický cyklus regiónu CADSES, ktorý Európska únia realizovala v rokoch 2006 až 2007.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Vypnúť reklamu
0 debata debata
Viac na túto tému: #klimatológ #klimatická zmena #Jozef Pecho #IPCC