Kedy ste sa prvýkrát stretli so slovom penicilín?
Ešte na sklonku vojny alebo krátko po nej. Z rodného Sačurova, dediny na hornom Zemplíne, som od svojich 11 rokov navštevoval gymnázium v Michalovciach. Denne som cestoval takmer 40 kilometrov vlakom a štyri kilometre tu i tam peši. V škole som sa všeličo dozvedel. Hneď po vojne tu boli dodávky UNRRA a v nich aj americký penicilín – zázračný liek. Kto by o ňom vtedy nepočul?!
Vás však zaujal natoľko, že ste ho začali skúmať takpovediac hlbšie.
V roku 1950 som začal študovať chémiu, konkrétne kvasnú chémiu, kam patria aj antibiotiká. Na Vysokej škole chemicko-technologickej v Prahe som mal šťastie byť žiakom profesora Miloša Heralda, slávneho biochemika, ktorý sa počas Protektorátu Čechy a Morava podieľal na izolácii a výrobe prvého českého, vtedy ešte nedokonalého penicilínu. Po vojne zase viedol skupinu československých vedcov, ktorá s podporou Správy OSN pre pomoc a obnovu bola na praxi v závodoch na výrobu penicilínu v USA a Kanade.
Tá Správa OSN, to bola vlastne UNRRA?
Áno, išlo o jej skratku. Profesor Herald sa potom stal riaditeľom prvej československej „penicilínky“ v Roztokách pri Prahe a neskôr tam viedol Výskumný ústav antibiotík. Nám prednášal externe a vďaka nemu som sa ešte ako študent oboznámil s výskumom i výrobou penicilínu na zariadeniach, ktoré Roztoky získali ešte z dodávok UNRRA. Bol to profesor Herald, ktorý ma nasmeroval do nového závodu Biotiky v Slovenskej Ľupči neďaleko Banskej Bystrice.
Kedy ste tam nastúpili do práce?
Po skončení štúdia som prišiel v januári 1955 najprv do závodu v Roztokách a v júli toho istého roku sme traja Slováci inžinieri (spolu so mnou Boris Okánik a Ján Bulla) doplnili odborný personál v Slovenskej Ľupči. Nový závod Biotiky sa začala stavať už v roku 1953 s tým, že postupne prevezme výrobu penicilínu pre potreby celého trhu ČSR, lebo kapacity v Roztokách ich už nestačili uspokojovať.
Keď sme prišli do Ľupče, práve vrcholili prípravy na skúšobnú výrobu. Časť technickej dokumentácie dodal Sovietsky zväz a aj časť technologického zariadenia, napríklad fermentory na penicilín boli ruské. Do prevádzky ich uvádzali niekoľkí montéri a technici zo ZSSR. Spomínam si, že začiatkom roku 1956 sme urobili prvú skúšobnú fermentáciu penicilínu, vyšla nám celkom dobre, ale čo s tým? Ktosi navrhol dopraviť obsah fermentačného tanku do Roztok, lenže penicilín je veľmi nestály, cestou by sa rozložil. Prvé šarže sme vyrobili po spustení riadnej prevádzky v apríli – máji 1956.
Bol to vlastne prvý slovenský penicilín?
Dá sa tak povedať, hoci sme ho vyvíjali a vyrábali v spolupráci s roztockými odborníkmi.
Ako sa osvedčilo sovietske zariadenie?
Sovieti už vtedy vyrábali penicilín vo veľkom. Ich výskum bol na svetovej úrovni, ale kvalita techniky a technológie za ním zaostávala. Spočiatku sme si pomáhali „unrráckým“ zariadením z Roztok, previezli sme odtiaľ k nám napríklad extraktor penicilínu a vzduchové filtre. Sovietsku meraciu techniku sme museli postupne nahrádzať dovezenou: modernejšou západnou. To bolo niekedy na prelome 50. a 60. rokov, keď nastal politický odmäk a ožil obchod medzi Východom a Západom.
V tom čase ste už v Biotike rozbiehali produkciu streptomycínu?
Výroba streptomycínu, ktorý bol účinný najmä v boji proti tuberkulóze, nasledovala hneď po výrobe penicilínu. V roku 1960 kvôli tomu vyrástol v Slovenskej Ľupči ďalší závod a Biotika sa stala najväčším výrobcom antibiotík v Československu. Pravda, predchádzali tomu rôzne ťahanice medzi štátmi socialistického bloku.
Máme veľmi schopných virológov a bohatú tradíciu výskumu a výroby antivirotík.
O čo išlo?
V Moskve sídlila Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), ktorá rozhodovala o tom, na čo sa ktorý členský štát bude špecializovať vrátane farmaceutickej výroby. Viem, že o výrobu streptomycínu mali veľký záujem východní Nemci, nakoniec však ju priklepli nám. Dosiahli sme s naším streptomycínom pekné výsledky na modernom technologickom zariadení, ale po dvoch rokoch túto výrobu aj tak preniesli do Nemeckej demokratickej republiky.
Čo sa stalo?
Šírili sa rôzne fámy, že nám to nejde, že dokonca niektorí pacienti po užití nášho streptomycínu oslepli. Nezmysel, skutočnosť bola celkom iná. Jednoducho, nemohli sme vyrábať všetko. V tom čase sa nám totiž veľmi daril export chlórtetracyklínu, vyvážali sme ho najmä do USA a dopyt po ňom stále stúpal.
Bol to viac-menej technický produkt, používal sa na kŕmne účely, ale prinášal Československu významné devízové prostriedky. Na to sa Biotika musela podľa nadriadených orgánov sústrediť. Štát potreboval valuty na dovoz západnej technológie a zariadení pre iné odvetvia hospodárstva.
Vyrábali ste aj tetracyklín na liečenie ľudí?
Áno, v tom istom čase ako chlórtetracyklín. Liek sme mali krytý našimi patentmi a mohli sme ho teda predávať po celom svete. Na Západe stálo jedno balenie okolo 80 dolárov, to bola vtedy slušná cena.
Ale streptomycín muselo potom Československo dovážať?
Samozrejme. Z východného Nemecka i zo Sovietskeho zväzu. Nemecký bol lepší, ruský bol dosť bolestivý. Keď som svojho času chodil prednášať do Bulharska, poslucháči sa ma pýtali: Prečo ste prestali ten váš dobrý streptomycín vyrábať?
Teraz by sme potrebovali takýto účinný liek na COVID-19.
Nechápem, prečo sa o jeho výrobu aspoň nepokúsime. Veď máme veľmi schopných virológov a bohatú tradíciu výskumu a výroby antivirotík. To sa týka aj vakcíny proti ochoreniu COVID-19.
Česi sa do toho pustili s podporou vlády. Prečo nespolupracovať s nimi?
Alebo sa pokúsiť o licenčnú výrobu. Veď čo ak vakcínu bude treba obnovovať každý rok, podobne ako je to pri chrípke? Nemôžeme byť až tak závislí od dovozu.
Ako prežívate súčasnú pandémiu?
Nemám z nej dobrý pocit. Tie reštrikčné opatrenia sú tvrdé, ale nič sa nedá robiť, obmedzovať pohyb je nevyhnutné.
Už ste sa dali zaočkovať?
Aj druhýkrát. V posledných rokoch žijem v zariadení pre seniorov. Sme najrizikovejšia skupina…
Ing. Michal Bučko, DrSc.
- Mikrobiológ, ktorý v rokoch 1950 – 1991 pôsobil v Biotike Slovenská Ľupča. Od roku 1962 tam bol vedúci výskumu a hlavný technológ.
- Venoval sa najmä biosyntéze antibiotík a aminokyselín. Je autorom alebo spoluautorom 103 vynálezov.