Pavol Mešťan: Keď Židov začali posielať do Auschwitzu

, 28.03.2021 12:00
spomienka, Pavol Mešťan, Edita Grosmanová,...
Smútočná spomienka na obete prvého transportu na železničnej stanici v Poprade. Na snímke z 25. marca 2017 má príhovor vtedajší riaditeľ Múzea židovskej kultúry Pavol Mešťan. Druhá sprava je Edita Grosmanová, ktorá bola v tejto prvej vlne deportácií (pri nej stojí jej vnučka Noemi). Ďalšia v popredí na fotke je herečka Zuzana Kronerová. Autor: ,

Pre pandémiu koronavírusu sa už druhý rok nemohla uskutočniť spomienka s väčšou účasťou na obete prvej deportácie Židov z vojnového Slovenského štátu. Vlak, ktorý 25. marca 1942 vypravili v Poprade, ich odviezol do nacistického koncentračného tábora v Auschwitzi. Nasledovali ďalšie vagóny, ktoré židovských občanov zavliekli do pekla na zemi.

„Čas sa zastaviť nedá, preto zomierajú poslední z mála tých, čo mali šťastie, že holokaust prežili. Viacerí našťastie zanechali svoje svedectvo o hrôzach, čo je najcennejší priamy dôkaz proti popieračom masového vraždenia Židov," povedal Pavol Mešťan, bývalý dlhoročný riaditeľ Múzea židovskej kultúry.

Ako vyzeral začiatok deportácií zo Slovenska?

Prvými obeťami sa stalo pred 79 rokmi tisíc slobodných židovských dievčat a mladých žien. Ešte predtým ako vlak z Popradu prišiel do cieľovej stanice v Auschwitzi, zomrela počas transportu jedna Židovka, ktorá mala cukrovku.

Kde vznikla myšlienka pripomínať si túto tragickú udalosť?

S ideou prišlo Múzeum židovskej kultúry, keď som bol jeho riaditeľom. Na železničnej stanici v Poprade sa začali každý rok 25. marca pri tragickom výročí stretávať ľudia, aby si uctili obete holokaustu. Na prvom nástupišti sa nachádza pamätná tabuľa, ktorá pripomína prvý transport. Pred štyrmi rokmi sme s účasťou prezidenta Andreja Kisku odhalili ďalšiu tabuľu v Poprade na budove, kde v marci 1942 sústredili židovské dievčatá pred deportáciou do Auschwitzu. Bola pri tom aj Edita Grosmanová, jedna z hŕstky posledných žijúcich tohto transportu; žiaľ, vlani zomrela. Mimochodom, veľmi ma potešilo, že v ostatných rokoch prichádzalo na stanicu v Poprade čoraz viac mladých ľudí.

Grosmanová ochotne poskytovala rozhovory, ešte aj študentom chodievala hovoriť o holokauste. Viacerí Židia s podobným osudom však zostali mlčať do konca života.

Nečudujme sa im, majme pre nich veľké pochopenie. Veď prešli peklom, a preto si želali, aby najstrašnejšie spomienky odvial čas a tak ich v duši neprenasledovali. Aj to je dôvod, prečo sa niektorí dokonca nikdy nezdôverili ani svojim deťom o tom, ako trpeli, ako o život prišli ich najbližší. A buďme vďační tým, čo hovorili.

Čas sa zastaviť nedá, preto zomierajú poslední z mála tých, čo mali šťastie, že holokaust prežili. Viacerí našťastie zanechali svoje svedectvo o hrôzach, čo je najcennejší priamy dôkaz proti popieračom masového vraždenia Židov. Medzi nich patrila aj láskavá pani Editka. Jej krédo znelo: Keďže som prežila, musím hovoriť. Bola zároveň obdivuhodne skromná. Vyhladovaná takmer na smrť v Auschwitzi si po oslobodení potom celý život vážila najmenší kúsok jedla – zdôrazňovala, že by do odpadkov nehodila ani suchú kôrku chleba.

Inšpiroval ma izraelský historik Yehuda Bauer, ktorý je jedným z najuznávanejších odborníkov na holokaust. Prízvukoval mi, že treba overiť najmenší detail.

Kde sa veľa dozvedia tí, ktorých zaujíma tragický 25. marec 1942 a to, čo sa dialo s deportovaný­mi potom?

Rád by som poukázal na skvelú knihu, ktorú napísala americká autorka Heather Dune Macadamová. Vyšla v New Yorku pred dvomi rokmi a už vlani bola preložená do slovenčiny. Je to takmer 500 strán smutného, ale veľmi cenného čítania. Autorka strávila dlhý čas s niekoľkými svedkyňami holokaustu, čo v Auschwitzi z prvého transportu prežili. Neboli to hodiny, neboli dni. Boli to dovedna týždne rozprávania. Kniha o neobyčajných ženách, čo je časť dlhšieho názvu tohto diela, približuje nielen osobné svedectvá, opisuje aj historické súvislosti deportácií.

Ako sa múzeum, keď ste ho riadili, venovalo tomu, aby tragické príbehy zostali zachované pre verejnosť?

Bolo to nielen v podobe knižných publikácií. Pripomeniem, že múzeum vydalo niekoľko kníh, ktoré poskytujú svedectvo tých, čo sa ocitli v zajatí nacistických koncentračných táborov alebo sa im podarilo skrývať pred deportáciami. Zároveň považujem za veľmi významné, že v tomto období vychádza dielo s názvom Sprievodca Múzeom holokaustu v Seredi v anglickom jazyku. Spomenúť treba aj dokumenty nakrútené pre Slovenskú televíziu. So spolupracovníkmi som mal možnosť hovoriť aj s preživšími, ktorí odišli žiť do Izraela. Podotýkam, že to nebolo iba o tom, že posadíte človeka pred kameru a necháte ho rozprávať.

O čo išlo?

Bol to naozaj seriózny výskum. Inšpiroval ma izraelský historik Yehuda Bauer, ktorý je jedným z najuznávanejších odborníkov na holokaust. Prízvukoval mi, že treba overiť najmenší detail.

V akom zmysle? Veď keď niekto hovorí o faktoch vo svojich spomienkach, tak čo ešte preverovať?

Objasním. Od holokaustu už uplynul veľmi dlhý čas. Až niekoľko desaťročí. Aj človek, ktorému výborne slúži pamäť, má právo na malý omyl alebo nepresnosť. Napríklad môže ísť o chybný dátum. A takej maličkosti sa chytia tí, čo zľahčujú či dokonca spochybňujú holokaust, aby šírili nechutné klamstvá o Židoch počas druhej svetovej vojny. Som presvedčený, že overovaním sme zaznamenali absolútne nespochybniteľné príbehy.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Vypnúť reklamu
0 debata debata
Viac na túto tému: #Pavol Mešťan #holokaust #Auschwitz