Profesor: Režim ho využil, ale ľudia Gagarina naozaj zbožňovali

Pamätáte si Gagarinov let?

Bol som príliš malý. Žili sme na Bajkonure od roku 1956 alebo 1957. Neviem nájsť správny záznam. Keď som tam prišiel, mal som dva či tri roky. Okrem toho netreba zabúdať, že všetko bolo prísne tajné. Dospelí, ktorí tam pracovali, sa o tom nerozprávali s deťmi, aj keby som bol starší. A KGB dohliadala na všetko.

Ako ste sa dostali na Bajkonur?

Kozmodróm začali stavať v roku 1955. Mala to na starosti Sovietska armáda, hoci malú súčasť tvorili aj civilisti. Desaťtisíc vojakov stavalo budovy, cesty a ďalšie veci. Veliteľská štruktúra bol taká, že na čele bol generál a jeho dvaja zástupcovia. Ako obyčajne v ZSSR, jeden z nich bol politický komisár. Druhý však bol skutočný inžinier, ktorý sa staral o stavby. To bol môj otec. V roku 1963 v armáde skončil a presťahovali sme sa k Moskve, kde fungoval vesmírny výskum.

Prečo sa ZSSR podarilo v rámci vesmírnych pretekov predbehnúť USA a dostať do vesmíru Gagarina?

Slovné spojenie vesmírne preteky by som dal do úvodzoviek. Ale dá sa povedať, že začali vypustením prvých satelitov na obežnú dráhu. Americký prezident Dwight Eisenhower (republikán bol v úrade v rokoch 1953 až 1961, pozn. red.) nemal nejaký veľký záujem o súťaženie so Sovietmi. Civilný vesmírny program vnímal skôr tak, že odvádza pozornosť od národnobezpeč­nostných vecí. Napríklad od využívania sledovacích satelitov. V ZSSR bola v tom čase generácia veľmi vplyvných raketových inžinierov. Na čele so Sergejom Koroľovom sa chceli dostať do vesmíru.

Dôležitosť tejto skupiny spočívala aj v tom, že v ZSSR vytvorili program medzikontinen­tálnych balistických rakiet. Sovietskemu zväzu sa potom v roku 1957 podarilo do vesmíru dostať družicu Sputnik 1. Reakcia verejnosti v Spojených štátoch vytvorila to, čomu hovoríme vesmírne preteky. Amerika začala riešiť, ako je možné, že ZSSR také niečo dokázal ako prvý. Chytili sa toho demokrati, ktorí za to kritizovali Eisenhowera. Ľudia v USA si priam vyžiadali veľký vesmírny program.

Ale aj tak bol Gagarin prvým človekom vo vesmíre.

Sovietsky zväz sa na tento cieľ viac sústredil. Bola to preň otázka ideologického boja. Na rozdiel od Spojených štátov v ZSSR nebolo treba riešiť politické a ekonomického veci týkajúce sa kozmického programu. Vláda v Moskve nemusela nič vysvetľovať nejakému Kongresu. Sovietski lídri sa jednoducho rozhodli dobývanie vesmíru podporiť. Vzhľadom na byrokraciu a neefektívnosť systému riadenia v ZSSR nie všetko fungovalo, ale veci sa pohli. Okrem toho vieme, že Sovietsky zväz mal pri prvých letoch do vesmíru technickú výhodu oproti Amerike.

V čom spočívala?

Nosná raketa Gagarinovho letu bola modifikovaná raketa, ktorú Sovieti využili pre Sputnik. Mimochodom nosné rakety Sojuz, ktoré sa stále používajú, sú založené na tej istej technológii. A teraz späť. Keď ZSSR vypustil Sputnik 1, družicu vyniesla raketa odvodená od prvej sovietskej medzikontinentálnej balistickej strely R-7. Čiže vidíte, ako sa Sovieti dostali od medzikontinentálnej rakety až k prvému letu človeka do vesmíru. V prípade USA to bolo iné. Prvá americká medzikontinentálna balistická strela Atlas bola oveľa menšia ako sovietska. Washington bol vo vývoji atómových zbraní niekoľko rokov popredu v porovnaní so Moskvou. Tá potrebovala väčšiu medzikontinentálnu strelu pre ťažšie sovietske zbrane, ale raketa sa zároveň dala neskôr využiť pri lete do vesmíru. Sovietsky kozmický program vtedy nemal civilné ciele. Bol rozšírením vojenských snáh krajiny. Pre ZSSR bol vývoj balistických rakiet kľúčový, lebo za USA zaostávali počas studenej vojny v strategickom letectve.

Vieme, že sa o tom povedalo mnohé, sú o tom knihy, ale z vášho pohľadu, prečo Gagarin dostal šancu letieť do vesmíru ako prvý?

Dnes už máme k dispozícii mnohé historické záznamy. Denníky generála Nikolaja Kamanina, ktorý mal na starosti výcvik prvých kozmonautov, zverejnili po rozpade ZSSR. Veľa sme sa z nich dozvedeli. Na výbere budúcich kozmonautov sa podieľala armáda a riešil ho aj Koroľov. Hľadali zdatných a zdravých ľudí a takých, čo vedia riadiť lietadlo. Ale dôležité bolo aj politické hľadisko. Kozmonauti mali reprezentovať štát robotníkov a roľníkov. Bolo jasné, že budú musieť hrať verejnú rolu v kontexte studenej vojny. Kozmonauti preto museli mať správny pôvod vyhovujúci ideologickým hľadiskám, napríklad nemali byť z rodín intelektuálov. Z toho, čo som čítal, sa zdá, že najbystrejší z prvej skupiny kozmonautov bol German Titov. Ale jeho krstné meno nie je veľmi ruské, neznie práve slovansky. Gagarin bol tiež veľmi dobrý, ale myslím, že Titov ho predsa len intelektuálne prevyšoval. Takže výber prvého kozmonauta bol založený aj na ideologických kritériách, na tom, kto by mal reprezentovať imidž socialistického Sovietskeho zväzu. Gagarin preto vyhral. Ešte by som sa však pristavil pri Titovovi.

Nakoniec bol vo vesmíre druhý.

Áno. Ale patril k tým pár kozmonautom, ktorí pokračovali profesionálne vo vojenskej kariére. Titov to dotiahol na generálplukovníka a velil sovietskym vesmírnym silám. Asi teda platilo, že bol intelektuálne najzdatnejší. Z viacero jeho druhov sa stali takpovediac profesionálni kozmonauti. Ich prácou bolo chodiť na organizované podujatia.

Keď sa pozrieme na Gagarinov let po 60 rokoch, je na ňom stále niečo, z čoho sa dá poučiť, hoci technologicky sa takmer všetko zmenilo?

Už asi ani nie. Ale v tom čase sa nevedelo, či človek dokáže prežiť bezváhový stav. Vo vede v istom momente musíte prestať rozprávať a musíte si overiť teóriu experimentom. Nevedelo sa ani to, či človek dokáže v bezváhovom stave vo vesmíre rozumne fungovať. Bol to obrovský test. Dnes už vieme, že astronauti, kozmonauti či tajkonauti môžu vo vesmíre pôsobiť mesiace, hoci zdravotné problémy sa môžu prejaviť.

Akým veľkým rizikom bol Gagarinov let? Bolo to 50 na 50, či prežije?

Ťažko povedať. Podľa mňa vedci, čo let pripravili, si boli pomerne istí, že sa nič zlé nestane. Ale pozrime sa na dáta z USA z prvých vesmírnych letov, nielen z tých s ľudskou posádkou. Približne 15 až 20 percent sa skončilo katastrofou. Bolo to veľmi nebezpečné. Aj dnes sa veci môžu pokaziť, ale sme úspešní tak na 98 až 99 percent. Prví kozmonauti a astronauti boli skutočne mimoriadne odvážni. Vždy by sme si to mali pripomínať.

Gagarina po návrate z kozmu ZSSR využil na propagandistické účely, ako ste už aj spomenuli. Dá sa asi povedať, že on sám nemal v sovietskom režime veľmi na výber. Žili ste v ZSSR. Ako Gagarina vnímali bežní ľudia?

Jednoznačne bol pre nich ľudovým hrdinom, legendou, zbožňovali ho. Gagarinove vystúpenia pripravovali stranícki propagandisti. Komunistická strana ho využila na sto percent. Ale ľudia v Sovietskom zväze boli naňho skutočne hrdí. ZSSR bol chudobnou krajinou, čo sa týka životných podmienok. Československo bolo pre nás takmer západným štátom. Gagarin ponúkol ľuďom možnosť, aby sa cítili lepšie. Dokonca niektorí to vnímali tak, že síce sú chudobní a mnohé veci im chýbajú, ale krajina dokázala niečo, čo nikto iný. Keď som však povedal, že Sovietsky zväz bol chudobný, zaujímavé bolo, aké dary dostávali kozmonauti, lebo žili v krajine, kde sa dalo ťažko niečo kúpiť, hoci mali lepšie výplaty. Vieme to z odtajnených dokumentov. Gagarin dostal lepší byt a auto. To bolo naozaj veľa. Ale medzi darmi bolo aj šesť párov ponožiek a spodnej bielizne, nohavice, kabát či klobúk. A to schválil priamo sovietsky líder Nikita Chruščov.

Foto: SHUTTERSTOCK

Jurij Gagarin, pohľadnica Sovietska pohľadnica s portrétom Gagarina, so známkou a s príležitostnou poštovou pečiatkou.

Máte nejakého obľúbeného kozmonauta či astronauta z legendárnej éry prvých letov?

Medzi mladšou generáciou mám priateľov. Z tej legendárnej éry, o ktorej hovoríme, osobne poznám Buzza Aldrina, druhého človeka na Mesiaci po Neilovi Armstrongovi. Ľudia, ktorí začínali pred 60 rokmi, boli pioniermi vesmírneho veku. Objavovanie kozmu má dve stránky, ktoré sú si veľmi blízke, ale zároveň sú od seba aj vzdialené. Jedna sa týka vesmírnej techniky, robotov, kozmických vozidiel. Druhá letov ľudí. Vo vesmírnej komunite medzi skupinami, ktoré reprezentujú tieto dve stránky, od začiatku existovalo určité napätie. Vedci, ktorí sa sústreďujú na techniku, často vravia, že v kozme nepotrebujú ľudí, že tú prácu lepšie zvládnu roboti. Druhá skupina, samozrejme, zdôrazňuje potrebu vesmírnych letov na čele s ľuďmi. Začali ich práve tí pionieri, o ktorých sa rozprávame. Keby som teraz stretol Gagarina, určite by som mu zagratuloval, že dosiahol niečo fantastické. Stal sa súčasťou histórie ľudstva. Jeho let bol mimoriadne dôležitým krok ku všetkému, čo sme doteraz pri objavovaní kozmu dosiahli.

Prvý človek vo vesmíre, prvý človek na Mesiaci. Čo bude ďalší míľnikom ciest do vesmíru? Človek na Marse?

Žijeme v časoch, keď očakávam veľkú expanziu letov do vesmíru. Hovorím najmä o tom, že do kozmu pôjde viac ľudí. Deje sa to preto, lebo do hry sa po prvý raz zapojili súkromné spoločnosti. Tie budú posielať svojich astronautov do vesmíru. Nepoužívam slovo kozmonautov, lebo Rusko v tomto zaostáva, ale na scénu sa derie Čína. V krátkej budúcnosti sa dostaneme do éry vesmírnemu turizmu. Nehovoriac o tom, že ešte tak pred 10 rokmi, keď sa v USA niekto zaujímal o technické aspekty objavovanie kozmu, mohol sa podstate zamestnať len v NASA. Teraz existuje aspoň pol tucta spoločností, ktoré majú o takých ľudí záujem. V Spojených štátoch som vybudoval jeden z najväčších akademických programom kozmického inžinierstva. Momentálne stále rastieme. Na fakulte máme profesora, ktorý bol astronautom. Čo sa však týka cesty na Mars, som menej optimistický ako mnohí moji kolegovia.

Prečo?

Na Mars sa možno dostaneme o 30 rokov. Stojí pred nami niekoľko vážnych vedeckých výziev. Let na Mars by nám trval aspoň pol roka. Vieme, že niektorí kozmonauti a astronauti, ktorí strávili taký čas vo vesmíre, majú zdravotné problémy. Niektoré z nich vieme potlačiť vhodnou stravou a cvičením. Ale iné sú také, ktoré sa jednoducho vyskytujú a nevieme prečo.

Napríklad problémy s očami, ktoré má po dlhšom pobyte vo vesmíre 20 až 30 percent astronautov. Nepoznáme príčinu. Ďalším problémom je bezváhový stav a jeho pôsobenie. Z rôznych príčin sa doteraz nevenovalo veľa pozornosti tomu, aby sme vytvorili umelú gravitáciu na vesmírnych staniciach. V podstate ide o to, aby sa otáčali. Odhadujem, že by to bol niekoľkomiliardový program na 10 až 15 rokov, aby sme to dosiahli. Myslím si však, že je to potrebné.

Neviem, ako je to v Rusku, ale v Amerike NASA astronautom po návrate z vesmíru zakazuje dva až tri týždne šoférovať. Na to, aby sa ľudský organizmus opätovne prispôsobil gravitácii, je nevyhnutný čas. Umelá gravitácia je potrebná, aby astronauti, ktorí prídu na Mars, nemuseli dva týždne sedieť vo vesmírnej kapsule.

Samotný let je zase spojený s rizikom slnečných erupcií, ktoré nevieme predpovedať. Je otázne, ako by sme vesmírnu loď pred nimi ochránili. Keby sme sa však rozhodli, že využijeme všetky zdroje, ktoré máme k dispozícii, na cestu na Mars, dokázali by sme to. Ale bola by to jednorazová udalosť. Zapichli by sme na Marse vlajku, vrátili sa domov, a potom možno čakali ďalších 20 rokov.