V Prikázanom uvoľnení sa mihajú obrázky a vy hovoríte veľmi rýchlo. Má to pripomínať športový zápas, kde komentátor často vzbudzuje pozornosť aj svojou zvláštnou dikciou?
Áno, zvláštna dikcia pripomína komentovanie športového zápasu, ale je to ešte trocha viac: je to akoby karikatúra športového komentátora, ktorý sa rozčuľuje nad vecami, čo sú mimo jeho dosah. Hyperbolizuje a berie to smrteľne vážne. Pokiaľ by ale ten prejav nemal hyperbolu, umocnenie, ponechával by ľudí chladnými a nám ide o to, aby sme vzbudili emóciu. Či už pozitívnu alebo negatívnu, ale emócia tam musí vzniknúť. Musíme zaujať. Veď v tejto relácii na malej ploche – má len pár minút – zápasíme so všetkými zlodejmi pozornosti.
To je aj výhoda relácie, že je krátka a „nadupaná“. Zdá sa, že vám reportovanie ide veľmi ľahko, názory chrlíte, vtipne spájate. Je to spontánne, alebo sa na reláciu dôkladne pripravujete?
Akákoľvek úspešná improvizácia je dokonale nacvičená. Hoci Prikázané uvoľnenie vyzerá ako momentálna improvizácia, vždy je dokonale nacvičené. Keď sledujete koncert Madonny alebo Beyoncé, všimnete si, že na rôznych koncertoch robia presne tie isté pohyby, používajú tie isté slová aj tú istú choreografiu, lebo akákoľvek improvizácia vychádza dobre len vtedy, keď je dokonale naskúšaná.
Námet a réžiu máte vy, kreatívnym producentom a režisérom je Samo Marec, kostymérkou Sandra Žigová. Do akej miery je pre vás dôležitý tím a nakoľko ste pri tvorbe relácie sám?
Napokon sedím len sám oproti kamere, nemám ani čítačku, ale produkčný tím je veľmi dôležitý. Samo Marec je rešpektovaný autor a producent, Sandra Žigová spolupracovala napríklad na seriáli Milenky či filme Šťastný nový rok, ale oblieka aj iných ľudí, nielen postavy z filmov, napríklad pani prezidentku. Takže, povyberal som tie najlepšie osobnosti.
Ste spokojný s tým, ako vás Sandra Žigová obliekla? Cítite sa dobre v tmavom?
Na mne nezáleží, dôležité je, aby sa to páčilo divákom. Vymysleli sme si nejakú štylizáciu. Ja by som bol spokojný, keby som bol o dvadsať rokov mladší, o desať kíl chudší a o päť centimetrov vyšší…
Foto: Mall tv/Martin Haburaj
Prikázané uvoľnenie je každý utorok. Stíhate sledovať za ten čas všetko, čo sa deje?
Nie sme Spojené štáty alebo brazílska federácia, kde je milión krajín. Sledujem teda dianie u nás bez problémov.
Táto otázka by sa ale dala otočiť aj tak, či sa toho u nás nedeje málo, či po desiatich epizódach – zatiaľ ich je sedem – nebudete mať problém, ako pokračovať, o čom hovoriť, keď je to stále to isté?
Také niečo nehrozí. Uvidíte, keď bude hotová, povedzme tá desiata epizóda, že sa neopakujeme. Mám dosť tém.
Čítajte viac Jaro Slávik: Otec obchodoval s obilím, ja s talentom
Ako vám vlastná relácia zmenila život?
Vôbec mi život nezmenila. Žijem rovnako: dodržiavam všetky vládne "covid prikázania“ – nikam nechodím, nič nerobím, s nikým sa nestretávam. Celá rodina okolo mňa vegetuje a tiež ich to nevzrušuje. Oni majú na háku, čo robím mediálne, čo sa o mne píše. Myslím si, že zopár ľuďom relácia pomôže. Najmä naštvaným…
Mojou úlohou je ľudí rozosmiať a vymyslieť, ako ďalej. Ale inak sa mi nič nezmenilo. Veď sa bavíme o televíznej relácii, to nie je nič dôležité. Dôležité je to, či zaplatíme ľuďom, ktorí škodujú, či nám neodíde polovica zdravotníctva po tomto manažmente, či zaplatíme zdravotníkom a záchranárom, či ľudia prídu k voľbám, keď vidia, čo sa deje. To sú dôležité veci, a nie televízna relácia nejakej bývalej televíznej hviezdy, nejakého starnúceho chlapa…
Musím vám zalichotiť – nie ste starnúci, zdá sa, že ste chytili druhý dych. Však nemáte ľahkú úlohu – dá sa o politike vôbec žartovať?
Nielen o politike. O všetkom sa dá žartovať, vrátane rakoviny a smrti. Humor nemá hranice a humor nemôže urážať. Politici sa nemajú ľúbiť, majú sa kontrolovať. Päť miliónov ľudí im dáva každý mesiac peniaze. To znamená, že by mali byť vzorom spravodlivosti a morálky, to znamená, že si o nich môžeme robiť žarty, kedykoľvek a akokoľvek. A keď si myslia, že sa žartovanie preženie za čiaru, stále majú možnosť obrátiť sa na nezávislé súdnictvo (cha cha). A ak by sa aj súdili, možno by sa ukázalo, že ten zlodej označený za zlodeja naozaj zlodejom je, a ten kto bol označený za hlupáka, naozaj hlupák je. Veď na to máme príklady.
Nechceli by ste robiť priamo politiku?
Nemám žiadnu ambíciu robiť politiku. Bol som predsedom triedy, v roku 1989 som bol v stredoškolskej organizácii, v ktorej boli ľudia, čo sú aj dnes v politike. A tým sa to končí.
Foto: Stana Topoľská
Mali ste zlú skúsenosť zo školskej funkcie?
To nebola zlá skúsenosť. Jednoducho, nemám takúto ambíciu, nepotrebujem funkciu na zarábanie peňazí. Neláka ma byrokracia a dokazovanie si moci. Nepotrebujem moc z titulu verejného úradu. Netúžim po tom.
Máte medzi politikmi fanúšikov alebo kamarátov? Majú u vás protekciu?
Nemám medzi politikmi žiadnych blízkych ľudí a ak som aj mal takýchto blízkych ľudí, keď vstúpili do politiky, tak som im oznámil, že naše vzťahy sa musia zmeniť. A to sa týka aj poslancov v parlamente. Nie je tam človek, ktorého by som si dokázal nejakým spôsobom vážiť. Uznávam ale politikov na regionálnej úrovni. Máme napríklad vynikajúceho župana alebo primátora Bratislavy. Napokon, ukazuje sa, že je dôležitejší župan a primátor než predseda vlády.
Vidíte politikom až do žalúdka?
Politikom netreba vidieť do žalúdka. Však si zoberte, že príde politik, ktorý nemá nič a o pár rokov odchádza a má chaty, domy, jachty, čo tam teda chcete ešte vidieť? Zlodej je zlodej, zlodeja spoznáte na sto honov.
V rozhovore, ktorý sme spolu robili pred časom, ma prekvapilo, ako veľa čítate. Máte na to stále ešte čas?
Ja čítam päťdesiat až sto kníh ročne a kvôli knihám nemám čas na iné veci. Ale ani nemám možnosť, aby som prečítal to množstvo kníh, ktoré prečítať chcem. Teraz som čítal napríklad výnimočnú knihu Môj život od autorov Borisa Pasternaka a Miroslava Nemana. Dobrú knihu mi poradila Adriana Kronerová – a jej to zasa poradila slovenská herečka, žijúca v Taliansku, Antónia Lišková.
Je to beletria, niečo ako Chariérov Motýľ, ale príbeh sa odohráva v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Je o austrálskom väzňovi, ktorý sa dostane do Indie, je tam na ceste pokánia, ale stále na úteku. Kniha sa volá Šantaram. Čítam stále, keď mám čas. Ráno, večer, niekedy začnem o jedenástej večer a potom čítam aj do jednej v noci.
Vo vašej relácii ide najmä o kritiku, ale vraj dokážete aj pochváliť (hovoria vaši spolupracovníci). Takže – ako je to u vás s tými pochvalami?
Ja ľúbim chváliť, ale Prikázané uvoľnenie nie je o chválení. Prikázané uvoľnenie je o úderoch, o nárazoch na mantinely, ale v normálnom živote rozdávam pochvaly ako akýkoľvek iný šéf. Ľudia sú radi chválení. Niektorí manipulátori to používajú na ľudí v okolí. Tí potom urobia všetko, aj to, čo sa nedá, budú vám bozkávať šnúrky od topánok.
A vy ste rád chválený?
Ja nie som rád chválený, lebo poznám túto manipulačnú techniku, ale zasa – ak neviete prijať poklonu alebo pochvalu, potom sa správate ako debil.
Takže vy sa nebojíte ani kritiky, ani zosmiešnenia. Neurazili by ste sa, keby ste boli predmetom takej satiry, akú robíte v Prikázanom uvoľnení?
Ja som narobil v živote toľko hlúpostí, že je veľa dôvodov kritizovať ma oprávnene. Preto si nemyslím, že by som nemal byť kritizovaný, alebo že by si nemohli zo mňa robiť žarty. Necítim sa nekritizovateľný a keby som mal byť sám sebe satirickým terčom, tak sa nešetrím, beriem to, ale našťastie nie som.
Píše sa o vás, že ste sa posunuli zo šoubiznisu do názorovej, hodnotiacej relácie, kde ste si sám sebe pánom a že to je úspech. Ste teraz šťastný? Ste šťastný, keď môžete kritizovať?
Bol som šťastný aj predtým. Šťastie je vnútorný pocit, ktorý buď máte, alebo nemáte. Je to stav mozgu a nesúvisí s niečím objektívnym. A či rád kritizujem? Dobre je, kým ešte niekoho rozčúlim. Kritika má tiež svoju moc. Však si všimnime, že o Matke Tereze sa nerozprávame tak často a tak vášnivo, ako o Borisovi Kollárovi…
Jaroslav Slávik
Slovenský hudobný producent a scenárista Jaroslav Slávik sa narodil 9. júla 1974 v Bratislave. V posledných rokoch je známy najmä ako prísny porotca v relácii Česko Slovensko má talent, ale úspešný je v rôznych oblastiach. Už keď mal 21 rokov, stal sa najmladším výkonným riaditeľom slovenskej pobočky gramofónovej spoločnosti EMI, ako 27-ročný sa stal šéfom spoločnosti Warner Music pre východnú Európu. Objavil speváčku Ruslanu, ktorá vyhrala Eurovíziu, spoluorganizoval historicky prvý koncert Madonny v Moskve a produkoval najdrahšie hudobné video vo východnej Európe za 300 000 eur – klip Chori Chori. Teraz sa však opäť posunul: Má vlastnú satirickú reláciu Prikázané uvoľnenie, ktorá sa vysiela každý utorok na Mall.tv. Je ženatý a má dvoch synov.