Prečo výskum prebieha práve tu?
G: Všimnite si barokovú cestu, ktorá prepája Holíčsky zámok a pamiatkovú zónu v Kopčanoch. Severne od nej je na starých mapách vyznačená vyvýšená poloha s názvom Hrúdy. Takéto pomenovanie sa na Záhorí vyskytuje bežne. Označuje miesta, ktoré boli chránené pred záplavami. Často na nich nachádzame archeologické nálezy a aj tu sme to chceli preveriť. Už pri povrchovom zbere sa našli stopy keramiky. Zlomky laténskych črepov, ktoré možno priradiť ku Keltom. No našli sa aj črepy s vlnovkami. Mnohí už tušia, čo to znamená.
Slovania?
G: Črepy pochádzajú pravdepodobne z veľkomoravského obdobia! Svedčia o tom, že táto poloha nejako súvisí s neďalekou aglomeráciou v Mikulčiciach, ktorá bola významným, ak nie hlavným centrom Veľkej Moravy. Patril k nej aj kostolík v Kopčanoch, ktorý sa ako jediná stojaca stavba z tohto obdobia zachoval podnes. Chceli sme sa dozvedieť viac, preto sme robili aj geofyzikálne merania prostredníctvom magnetometra. Začal sa využívať len v posledných rokoch.
Dnes je tu pole, kde sa desiatky rokov oralo. Dá sa tu ešte nájsť niečo väčšie?
G: V mnohých prípadoch boli archeologické objekty naozaj zničené orbou. Ale magnetometer nám ukázal na mape výraznejšie čierne body. Práve tie by mohli byť zahĺbenými, a teda nepoškodenými archeologickými objektmi, no to preukáže ďalší výskum. Dnes sme robili povrchový zber na troch polohách. Veľkomoravské nálezy sa objavujú najmä na niekdajšom vrchole duny. Upozornil by som na tento nález (vyťahuje veľký kameň).
Zdá sa, že ste ho len pred chvíľou našli.
G: Pri dnešnom zbere ho našli kolegovia. Ešte je vlhký, parí sa z neho (usmieva sa). Vyzerá ako obyčajný balvan. Ale keď sa mu lepšie prizriete, zistíte, že má konkávny tvar, je mierne zahnutý dovnútra. Ide o zrnotierku. Používala sa v praveku aj v stredoveku, hoci tam už poznali žarnovy, ale tie si nie každý mohol dovoliť. Položili ste na ňu zrno a ďalším kameňom oválneho tvaru ste ho drvili na múku, z ktorej sa piekol chlieb.
Prečo je táto zrnotierka dôležitá?
G: Dokazuje, že Hrúdy boli naozaj osídlené. Keramiku, džbán môžete ľahko premiestňovať, ale zrnotierka bola súčasťou výbavy domov.
Čítajte viac Vymeníme krajinu Slovanov za krajinu kontajnerov?Bola slovanská?
G: To zatiaľ nevieme povedať. Nebývali tu len Slovania. Ľudia tu žili už v praveku. Boli tam vhodné podmienky, blízko nivy, územie formovala rieka, meandrovala. Okolie Hrúd bolo skryté a chránené pred nepriateľmi vďaka močiarom. Práve takéto polohy vyhľadávali Slovania.
Keď ste mi volali, aby som rýchlo prišiel, cítil som veľké vzrušenie vo vašom hlase.
G: To súviselo s počasím, ktoré sa malo každú chvíľu pokaziť (smeje sa). Ale vážne. Urobilo nám veľkú radosť, že sa naše predpoklady potvrdili. Sme skutočne na mieste, ktoré osídľovali ľudia od praveku až po stredovek. A tak toto územie dopĺňa mimoriadnu hodnotu vo vzťahu k blízkym pamiatkovým zónam. Na jednej strane je Holíčsky zámok, na druhej vzniká archeopark Mikulčice – Kopčany, ktorého cieľom je prezentovať jedinečnú zachovanú krajinu a hľadať a dopĺňať ďalšie kamienky krásnej historickej mozaiky. Lokalita Hrúdy je jedným z takých kúskov, presne do toho zapadá. Môžeme sledovať, kadiaľ viedli historické komunikácie, ako sa formovalo osídlenie.
Ako dlho sa celé toto územie skúma?
G: Desiatky rokov sa robia systematické výskumy, prieskumy, povrchové zbery. Potenciál je naozaj veľký. Objavujeme ďalšie lokality.
Ešte sa vráťme k čiernym bodom, ktoré objavil magnetometer. Je možné, že sú to zvyšky stavieb?
G: Uvidíme. Magnetometer nevie zachytiť kolové jamky, ktoré zostávali po nadzemných stavbách. Dokáže však rozoznať väčšie zahĺbené objekty, napríklad polozemnice. A ešte sídliskové jamy, ktoré boli na dávnych sídliskách asi najčastejším objektom. Ľudia kedysi na stavbu obydlí spotrebovali veľa hliny. Kolovú konštrukciu vypĺňal drevený výplet, ktorý bol obhádzaný hlinou. Na sídlisku tak vzniklo veľa jám. Každý, kto pozná hospodárenie na dedine, vie, že jama je užitočná vec. Aj v praveku sa ľudia potrebovali zbaviť odpadu, na čo využívali práve tieto jamy. Hádzali tam organické zvyšky, ale aj keramiku a vďaka tomu vieme dnes nájsť množstvo cenných nálezov. Keramika sa vďaka výzdobe typickej pre určité obdobie dá dobre datovať.
Našli ste aj kovové predmety?
G: Obrovský kus práce v tomto smere urobilo občianske združenie Hradiská, s ktorým spolupracujeme. Výsledky boli naozaj bohaté. Spony z rímskej doby! Stredoveké a novoveké mince. Ale aj ďalšia keramika a pravdepodobne úlomok kosáka z bronzovej doby.
Povedali ste, že toto sú ďalšie kúsky cennej mozaiky. Tou mozaikou je krajina, ktorá sa do dnešných čias zachovala. Je to pozoruhodné, no zatiaľ tu nie sú priemyselné parky, nepoznačila ju ani výstavba. Tlak však silnie. Plánuje sa tu výstavba Multimodálneho logistického centra Holíč (MLC). Presne na mieste, kde prebieha výskum. Mala by táto krajina naďalej odolať?
R: Má obrovský potenciál! Stačí si uvedomiť, čo sa udialo po otvorení cyklomosta cez Moravu. Návštevníci českých Mikulčíc, ktoré ležia hneď na opačnej strane rieky, začínajú vo veľkom počte prichádzať na Slovensko. Do Holíča, do Kopčian. Pred dvomi rokmi sme sa so starostom Kopčian zhovárali, čo im môže obec ponúknuť. Nie je toho málo. Sme veľmi radi, že obec uspela v dotačnom systéme Ministerstva kultúry SR Obnovme si svoj dom a už túto stavebnú sezónu sa začne obnovovať objekt Kačenárne. Podobne ako lokalita Hrúdy sa nachádza hneď vedľa barokovej cesty, ktorá smeruje z Holíčskeho zámku ku Kostolu sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch.
Na čo Kačenáreň slúžila?
R: Je to unikátny objekt. Bol jediný svojho druhu v celom Uhorsku. Vznikol v 50. rokoch 18. storočia. Išlo o obdĺžnikový rybník so štyrmi rohmi, v ktorom sa chytali ťažné vtáky. Prilietali zo Škandinávie, tiahli na jeseň. Lákali ich pomocou drevených kačíc. Keď letiace vtáky zbadali, že niečo na vodnej ploche už sedí, považovali ju za bezpečnejšiu a pristávali ochotnejšie. V tej chvíli ľudia zapojili špeciálne vycvičené psy, ktoré vtáky zahnali do rohov, do pletených konštrukcií v tvare chobotov. Tam im vykrútili krk, skladovali ich v Kačenárni, súčasťou ktorej bola aj ľadovňa. Výnosnosť bola veľmi vysoká, ešte aj koncom 19. storočia sa im ich podarilo chytiť za sezónu, ktorá trvala len dva až tri mesiace v roku, niekoľko tisíc kusov.
Čítajte viac Holíč: Kontajnery z Ázie verzus dedičstvo Veľkej MoravyKde mali odbyt?
R: Tieto vtáky používali najmä ako deputát pre úradníkov. Keď sa neďaleko postavila železnica, dodávali ich dokonca aj do Viedne. Máme však doloženú ešte jednu kultúrnu kuriozitu, ktorá nás spája s Rakúskom. V 50., 60. rokoch 19. storočia tu chytali kačice pre Schönbrunnskú zoo vo Viedni. Takže tie kačičky, ktoré chodievali do schönbrunnského parku kŕmiť cisárčatá, pochádzali z Kopčian. Z Kopčian pricestoval do Schönbrunnu aj lesník, ktorý sa o kačice staral. Treba však doplniť ešte to, že Kačenáreň bola už v minulosti cieľom turistického ruchu a takisto vychýrenou lokalitou aj v odbornej ornitologickej literatúre. Viedla tadiaľto významná migračná trasa a v 19. storočí sem prírodovedci chodili pozorovať vzácne druhy vtákov, ktoré sa nikde inde nevyskytovali. Objekt bol v prevádzke až do 20. rokov 20. storočia.
Kto to vymyslel?
R: To je ďalšia zaujímavosť. Ide o frízsku technológiu. Z Holandska prišiel majster Jacob van Boden, ktorý to celé postavil na kľúč. Ako hospodárske zariadenie.
Tak ako netreba všetko zastavať, netreba všetko vykopať. Najmä ak vieme, že archeologické nálezy sú jedinečným a neobnoviteľným zdrojom vedeckých poznatkov.Peter Grznár, archeológ
Ale prečo práve tu, blízko Holíča?
R: Pretože tu boli cisárske majetky. Spomínaného majstra cisárovi zabezpečil jeho príbuzný, ktorý bol miestodržiteľom vo vtedajšom Rakúskom Nizozemsku, ako sa to nazývalo. Van Boden zaučil miestnych, ako sa kačice chytajú. V Holandsku je to bežné, v strednej Európe výnimočné. Cestou z Holíčskeho zámku sa prechádzalo cez veľký park, bažantnicu. Nuž a návštevy sa chodili pozerať aj na Kačenáreň, bola to atrakcia aj pre členov dvoru. Týmto územím kedysi viedla trojica ciest, pričom jedna z nich prepájala zámok so žrebčínom v Kopčanoch a s ďalšími objektmi. Žiaľ, už zanikli, bol tu napríklad obrovský barokový pivovar aj s liehovarom, veľký mlyn, kasárne. Dokonca tu bola „francúzska ulica“.
Kto tu býval?
R: Lotrinčania, ktorí tu žili v exile v 18. storočí, priviedol ich sem cisár zo svojho rodiska, odkiaľ bol nútený odísť aj on. Išlo o úradníkov, remeselníkov. V Kopčanoch pre nich postavili typizované domčeky. V Holíči v istom období dokonca existovala francúzska škola.
Kde všade viedli staré barokové cesty?
R: Na rieke Morava kedysi existoval hraničný priechod, ľudí po rieke prevážal prievozník. Kultúrna krajina pokračovala v okolí žrebčína, kde boli ďalšie objekty, dnes už zaniknuté. Alejové parkové plochy so zaujímavou výsadbou. Smerom z Holíča na Moravu viedla stará hlavná cesta a na nej bola séria barokových mostov ponad podmáčanú krajinu a močaristé územia. Celú barokovú krajinu kedysi nádherne komponovali vo viacerých vrstvách. Zatiaľ čo dnes nachádzame dôkazy o tom, ako to tu v staršom období ľudia osídľovali, v 18. a 19. storočí sa tu rozkladalo územie bez hustého osídlenia, s dômyselnou parkovou úpravou. Aj preto je dôležité, aby sa to zachovalo. V celom tomto mikroregióne sa koncentruje mnoho vrstiev historického vývoja. Medzi Kopčanmi a Holíčom stála obrovská sýpka a s ňou ďalších asi 150 panských objektov. Bolo to centrum umenia, remesiel, dokonca manufaktúrnej výroby.
A tiež jedno nevšedné centrum výroby švajčiarskych syrov.
R: Presne tak. V 18. storočí mali priamo na pastvinách vaňové objekty na mlieko. Tu dojili dobytok a priamo pracovali so syrom. V 18. storočí tu mali chladiarne, predstavte si, na našom území! Máme doložené, že sem prišli švajčiarski syrárski odborníci, ktorí pomohli rozbehnúť syrársku výrobu na profesionálnej úrovni. Vybudovali sa technologické objekty a priestory, ktoré slúžili na tento účel. Vedľa Holíčskeho zámku boli vodné plochy. Okrem rýb v nich chovali aj bobry.
Prečo?
R: Vysvetlenie je prosté. Bobor je vodný živočích, jeho mäso sa považovalo za pôstne. Takže si ho mohli dopriať aj počas pôstu. Obávam sa však, že väčšina bobrov slúžila ako zábavka pre cisárske detičky.
Mnohé z objektov sa síce nezachovali, no na tých zachovaných sa po rokoch rozbehla obnova. Ako to pokračuje?
R: Konečne sa podarilo urobiť na Kostole sv. Margity omietky prispôsobené našim poveternostným podmienkam. Keď sa obnoví Kačenáreň, bude tam vybavenosť a zázemie pre turistov. Žrebčín sa bude tiež čoraz viac zapájať. Vzniká tu zaujímavá synergia dvoch lokalít, Holíča a Kopčian, v závetrí máme Skalicu. Ide o modelovanú, dômyselne komponovanú kultúrnu krajinu, ktorú v minulosti dokresľovali aleje.
Prečo ich vysádzali?
R: Aby sa vysporiadali s veternou eróziou. Budovali aj studne, cesty. Všetko prispôsobili tomu, aby táto krajina bola dôstojným zázemím pre cisársky dvor, ktorý sem chodil oddychovať. Najmä ak potrebovali vypadnúť z Viedne, keď tam bolo dusno, teplo, nepekne. Sem si prišli oddýchnuť, loviť. Cisár sem chodil aj za dievčatami.
Čo sem ľudí láka dnes?
R: Kostol sv. Margity Antiochijskej je jednou z najstarších stojacich architektúr na Slovensku. Česi niečo také nemajú. Majú veľkomoravský areál v Mikulčiciach, ale žiadnu stojacu architektúru z čias Veľkej Moravy. Musia preto prísť aj sem. Viete, tu netreba pre turistov robiť veľa. Treba ich len presvedčiť, aby tu minuli pár eur, aby miestni z toho niečo mali, aby neutekali preč.
G: Medzi Kopčanmi a Holíčom vzniká nová cyklotrasa. Existuje snaha revitalizovať pôvodnú barokovú alej, už sa začala výsadba. A už počas prieskumu sme si všimli, ako to ľudia intenzívne využívajú na rekreáciu. Ľudia sa pri nás pristavili. Chodia do tejto krajiny, vnímajú jej estetické a kultúrne hodnoty. Keď sa opatrenia uvoľnia, očakávame, že ich bude násobne viac.
Môže to podporiť lokálnu ekonomiku?
G: Ide o podstatný bod pre rozvoj celého regiónu. Fungovalo by to rovnako ako inde vo svete. Nevymýšľame nič nové. Tento región má čo ponúknuť. Stále tak nadšene rozprávate o možnostiach. Čo sa však s touto krajinou stane, keď sa postaví logistické centrum?
R: Veríme, že zvíťazí zdravý rozum a centrum nevznikne. Argumenty proti sú jednoznačné. Výber tohto miesta pre stavbu logistického centra nebol najšťastnejší, v okolí existujú vhodnejšie plochy, napríklad brownfieldy. Toto územie je príliš hodnotné, bola by to veľká škoda.
G: V tomto panuje konsenzus nielen na Slovensku, ale aj v Česku, kde sa k plánovanej stavbe vyjadrili odborníci, pamiatkari. Ich stanoviská boli jednoznačné – bol by to veľmi negatívny zásah, ktorý by negatívne ovplyvnil rozvoj územia v budúcnosti, z hľadiska sprístupňovania a zveľaďovania kultúrnej krajiny.
Pre niekoho je však prejavom zdravého rozumu podpora práve takýchto investícií, ktoré vytvoria pracovné miesta. Môže tomu rozvoj turizmu konkurovať?
R: Turizmus by prinášal peniaze, ktoré nepoškodzujú krajinu, ale, naopak, by ich krajine vracal. Ako tejto krajine ublíži cyklista, ktorý sa tam pobicykluje? A ako túto krajinu poznačí logistické centrum, ktoré možno o 30 rokov odtiahne inam a zostane po ňom industriálna ruina? Predstavte si portálový žeriav vysoký 40 metrov. Bude ho vidieť z Mikulčíc, spred kostolíka v Kopčanoch. Stane sa novou vizuálnou dominantou priestoru. Už to nebude pokojne sa vlniaca rovina. Viete si predstaviť turistu, ktorý sa bude bicyklovať na prahu logistického centra? Veď to zabije celý priestor. Pôjde sa bicyklovať radšej inam. Pritom všade vo svete je trend opačný. Krajina sa rehabilituje. V Rakúsku zatvorili atómovú elektráreň, revitalizujú sa skládky a haldy. Inde sa zatvárajú bane, povrchové bane sa zatápajú vodou. Ustupuje sa od plánov stavby nových priehrad.
Vráťme sa nakoniec k čerstvým archeologickým nálezom. Čo by sa stalo s nimi?
G: Výstavbou by došlo k zániku archeologických lokalít. Ku ktorým sa snažíme pristupovať veľmi citlivo. Ide o výskum pre vedecké a dokumentačné účely. To znamená, že sa snažíme krajinu skúmať skôr nedeštruktívnymi metódami. Takými sú napríklad povrchový zber, geofyzikálne merania alebo sondy malého rozsahu. Ale väčšinu nálezových situácií chceme ponechať in situ – na mieste.
Pre koho?
G: Pre budúce generácie. Aby bolo možné naše poznatky v budúcnosti prehodnocovať, preveriť. Poviem príklad. Kúsok vedľa Kostola sv. Margity bolo zistené veľkomoravské pohrebisko. Možno pred 50 rokmi by archeológovia k tomu pristúpili tak, žeby ho celé preskúmali a odkopali a tým zároveň zničili. No keď sa zistilo, že ide o veľmi cennú veľkomoravskú lokalitu, pohrebisko sa skúmalo veľmi citlivo so snahou, aby tam podstatná časť zostala. Pohrebisko chránime priamo na mieste, rešpektujúc jeho pamiatkové hodnoty. Každý archeologický výskum je zo svojej povahy viac alebo menej deštruktívny, jednoducho ak vykopeme všetko, budúcim generáciám nič nezostane. Respektíve, nemusia nám veriť, že sme nálezy interpretovali správne.
Radoslav Ragač (1975)
archivár, historik, pamiatkar
- Od januára tohto roku je dočasne poverený riadením Pamiatkového úradu SR.
- Predtým pôsobil na pozícii generálneho riaditeľa sekcie kultúrneho dedičstva ministerstva kultúry.
- V rokoch 2008–2016 bol riaditeľom Slovenského národného archívu.
- Pôsobil tiež v Ústave pamäti národa.
- Je predsedom Slovenskej genealogicko-heraldickej spoločnosti.
Peter Grznár (1979)
archeológ
- Je metodikom obnovy torzálnych architektúr.
- Pôsobí na Krajskom pamiatkovom úrade v Trnave.
- Venuje sa ochrane archeologického dedičstva a problematike obnovy stredovekých a novovekých opevnení, ako sú mestské hradby, pevnosti či hradné zrúcaniny.