Našli ste si krásnu tému – rozprávate o dedinách, ktoré sa znovuzrodili, majú zaujímavú históriu, súčasnosť a aj budúcnosť. Hľadáte súvislosti a predstavujete ľudí, ktorí sú za tým. Ako ste sa ku skúmaniu možností vidieka dostali?
K dedine sme sa dostali postupne, cez mesto, mali sme stále menšiu a menšiu mierku. Dedina sa nám zdala ako skvele uchopiteľné menšie sídlo, v ktorom veľmi dobre vypozorujete čiastkové vzťahy, snahy, vedenie, víziu, ale aj každodennú prax. Najmä o tú nám išlo. Kniha Možnosti vesnice vznikala rovnako ako naše predchádzajúce diela v dialógu s ľuďmi, tentoraz tými pomyselnými hrdinami boli starostovia jednotlivých obcí, a následne sme rozhovory doplnili o podnety architektov, prípadne súkromných investorov.
Predtým sme sa zameriavali na mesto, ale dlhodobo sa nám ukazovalo, že veľmi zaujímavá architektúra v Českej republike vzniká aj na dedinách. Dosť sa opravujú dedinské krčmy, potraviny, úrady, školy. Bolo veľkou výzvou danú tému podrobne sledovať. Architektúra sa navyše ukazuje ako funkčný nástroj pre budovanie identity.
Foto: Jiří Duzar
Pracujete v tandeme – dokumentaristka a dizajnér – je to tak od začiatku? Ako ste sa našli?
Uvediem to na pravú mieru. Autorkou textu a konceptu publikácie a zároveň vydavateľka som ja – Michaela Hečková. Matěj Chabera je autor vizuálnej identity, celej grafickej podoby publikácie, ale aj jednotlivých ilustrácií, ktoré v knihe nájdete, a zároveň fotograf. Práca v tandeme je takto extrémne intenzívna. Predchádzajúcu knihu sme tvorili tiež spoločne, publikácie predtým som tvorila s ďalšími tvorcami. Náš tandem je o to intenzívnejší, že sme zároveň partneri.
Foto: archív Matěja Chaberu
Nedávno som sa nad tým zamýšľala a musím uznať, že je to maximálne praktické a neviem si to ani predstaviť inak. Kniha vždy totiž vzniká tak, že niekoľko týždňov obchádzame Českú republiku, trávime dni s našimi respondentmi, všetko odznova fotíme, zoznamujeme sa s dedinou. Bolo by asi náročné žiadať niečo tak časovo náročné po niekom cudzom.
Inak spolupráca vznikla tak, že pre predchádzajúcu knihu som Matěja Chaberu oslovila pôvodne iba ako dizajnéra a autora grafickej identity, ale ukázalo sa, že spojiť všetko rovno s fotením bude maximálne efektívne – teraz nemyslím ani tak prakticky a časovo, skôr ako veľmi dobré pre celkový komplexný výsledok. Do poslednej chvíle sa tak môžeme hrať s fotkami, ktoré sú naozaj silno previazané s textom do posledného detailu. Keď sa začítate do knihy, uvidíte to.
Vydali ste už knihu s názvom 20 000. Cifra v titulku znamená, že ste skúmali obce s počtom obyvateľov do 20 000. O čom bola táto kniha?
Kniha predstavovala portréty 20 miest v 20 mestách a obciach ČR, za ktorými stálo 20 popredných českých architektonických štúdií. Venovali sme sa realizáciám od Mjölk, Atelieru M1, Zdeňka Fránka, Zdeňka Sendlera, Petra Pelčáka, XTOPIX, ORA, Rusina Frei architekti, Kamila Mrvu, Marcely Steinbachovej a ďalších. A cestovali sme od Planej pri nemeckých hraniciach cez Líbeznice, Dolní Břežany a Litomyšl až do Trojanovic, Čeladnej a Beskýd. Mierka bola odlišná, stredne malé mestá sú stále dosť veľké, úradný aparát je omnoho väčší než na dedine a tak ďalej. Tendencie však boli veľmi podobné a mnohé z toho, na čo sme narazili pri skúmaní malých miest, sme ďalej rozviedli v publikácii Možnosti vesnice.
Pozrite si zaujímavú architektúru v Česku.
Čo vás zaujíma na takýchto menších dedinách? Čím sa líšia od veľkých? Je ich veľa? Dá sa tam skôr vystopovať spoločný duch a snaženia? Sú takéto dedinky autentickejšie?
Existuje veľa zaujímavých príkladov. V Čechách skutočne v malých mestách aj na dedinách vzniká celkom kvalitná súčasná architektúra. Spoločným duchom môže byť veľmi premyslená práca s vlastným územným plánom, odvaha, cieľavedomosť, kontinuita naprieč vedením obce – inými slovami, nový starosta nepoprie, na čom roky pracoval jeho predchodca – a zároveň snaha sa svojmu domovu alebo dedine venovať naozaj dôsledne a stále.
Často zo strany starostov, s ktorými sme hovorili, zaznelo tiež, že sa ozaj snažia motivovať svojich obyvateľov, aby sa o miesto, kde žijú, starali tiež. Čo sa týka autenticity – to je veľmi dobrá otázka. Určite existuje krehká hranica medzi tým, čo je ešte stále krásna, dobrá a funkčná súčasná architektúra a čo už nie je autentická česká dedina. Na druhej strane, žijeme v 21. storočí, logicky sa dnes budovy stavajú a opravujú inak. Zachovať pôvodného ducha doby je vždy dobré, na niečo nadviazať tiež, zároveň byť autentický neznamená byť dobový, ako sa to občas interpretuje.
Foto: Matěj Chabera
Ako sa dá nazvať vaša práca? Je to výskum alebo ide skôr o ovplyvnenie vývoja do budúcnosti? Psychológia vidieckej architektúry? Hovoríte aj o príbehoch, ktoré v jednotlivých lokalitách nachádzate. Veľa vám rozprávajú miestni ľudia, starostovia a aj architekti.
Je to najmä dokument, hoci, samozrejme, mierne angažovaný a kurátorovaný práve v tom, aké dediny vyberáme – tie, ktoré považujeme za príklady dobrej praxe. Čo sa týka ovplyvnenia výhľadu do budúcnosti, áno, v jednom či dvoch prípadoch sa nám to podarilo – počas rozhovorov s architektom a pani starostkou sme identifikovali spoločne určitý problém a nevyriešené verejné priestranstvo dediny, na ktorom by stálo za to pracovať a teraz sa, ako sa zdá, dal tento proces do pohybu. To je potom taký aplikovaný vedľajší efekt, ktorý pri podobných dokumentoch v teréne niekedy logicky nastane a veľmi sa z toho tešíme. Cieľom je však zachytenie stavu veci a destilácia ingrediencií, z ktorých vznikajú podľa nás veľmi schopné dediny.
Čítajte viac Premeny českých dedín by mohli inšpirovať aj Slovensko
Sú starostovia, architekti a obyvatelia spolu v súlade alebo navzájom aj polemizujú?
Čo sa týka polarity architektov, starostov a verejnosti, stretli sme sa napríklad s príkladom plánovaného kultúrneho centra v Nevřeni, ktoré vzbudilo vlnu búrlivých reakcií medzi polovicou obyvateľov dediny. Stávala tam stará krčma, tá vyhorela – časť dediny chcela znovu postaviť iba krčmu, časť chcela dotáciu z kraja a kultúrne centrum, ktoré láka aj turistov. Podľa architekta to vraj bolo divoké. Bál sa chodiť na verejné rokovania. Dnes to vyzerá tak, že centrum funguje skvelo, chodia tam akosi všetci, je obľúbené. Architektúra je ťažká disciplína. Často je potrebné všetko vysvetľovať, komunikovať s ľuďmi, obyčajná vizualizácia môže vzbudiť bez vysvetlenia výbušné reakcie, ale pri následnej diskusii nastáva pochopenie.
Foto: Matěj Chabera
Odkiaľ pochádzate vy? Ste z vidieka alebo z mesta?
Momentálne žijeme obaja v Prahe. Ja však pochádzam zo severnej Moravy a ako malá som žila na dedine v ostravskom regióne. Nemáme za sebou klasický vplyv dediny, ale, naopak, časté porovnávanie pri dochádzaní na dedinu.
Sú vo vašich knihách spomenuté aj obce, z ktorých pochádzajú vaše rody?
Ako som naznačila, nie sme priamo z dediny. Som však do istej miery určite ovplyvnená mojou milovanou Ostravou či celým Moravskosliezskym krajom. V knihe je 12 dedín a hneď tri sú z tohto kraja, to sa nezaprie. A napríklad Trojanovice sledujeme dlhodobo a za posledné dva roky sme tam boli napríklad päťkrát práve preto, že je to kúsok od mojej rodiny – takže návštevu a pozorovanie dediny často spojíme s návštevou osobnou a tak ďalej.
Je ešte stále dosť ľudí, ktorí chcú bývať na dedine? Aké majú nároky? Nakoľko ich dnešné dediny spĺňajú?
Nároky ľudí na bývanie vo všeobecnosti stúpajú a na dedine to nebude inak. Zaujímavá je napríklad situácia so školami v obciach okolo Prahy. Pražské školy sú preplnené a deti, ktoré predtým hojne dochádzali do hlavného mesta, teraz začínajú chodiť do dedinských škôl – sú to deti mladých progresívnych rodičov, veľmi jednoducho povedané. Dedinské školy tak zažívajú výrazný facelift a mnoho architektov v Čechách na nich teraz pracuje. Tiež sa menia požiadavky na verejný priestor dediny – satelitné mestečko a dedina s domom za vysokým plotom lákajú čoraz menej ľudí, chcú aj na dedine mať pekný park, hoci majú prírodu všade okolo, mať spoločné priestory, kde sa môžu skutočne stretávať.
Foto: Matěj Chabera
Je veľký rozdiel medzi úrovňou obcí v rôznych krajoch? Od čoho to záleží? Aké obce ste si vyberali vy?
Iste je iná situácia regionálne. Vinárske juhomoravské dediny majú iné problémy ako celé sudetské pásmo a tak ďalej. Ale to by bolo na celý jeden ďalší rozhovor.
Boli rozprávania a názor starostov obcí podobné alebo sú medzi nimi veľké rozdiely? Čo ich najviac trápi? Čo všetko ste si všímali pri rozhovoroch?
Áno, rozdiely medzi nimi boli a musím priznať, že sme ich takto aj čiastočne vyberali. Za všetko hovorí jeden príklad – na jednej strane spektra sme spovedali Martina Kupku, starostu stredočeských Líbezníc, ktorý je veľkým priaznivcom architektonických súťaží a za 10 rokov ich obec vyprodukovala šesť, čo je extrémna rýchlosť a extrémna viera v hlas odborníkov, demokraciu a rôzne architektonické prístupy. Na druhej strane stojí tiež veľmi úspešný a cieľavedomý starosta beskydských Trojanovíc Jiří Novotný, ktorý už 10 rokov spolupracuje stále iba s jedným architektom Kamilom Mrvom a doslova neverí participácii a verejnému prerokovaniu. Realizácie, ktoré v Trojanoviciach zatiaľ vznikli, sú veľmi kvalitné, funkčné, dostatočné, hodiace sa do daného miesta. Prístupy oboch starostov sú však radikálne odlišné.
Vaše knihy sú pekné, plné fotografií, vzbudzujú chuť hneď niečo zlepšiť aj u seba alebo navštíviť tie miesta. Mysleli ste publikácie aj ako sprievodcov po krajine?
Áno, snažíme sa o taký hybrid medzi odbornou knihou o architektúre a pre architektov, ale zároveň o knihu, ktorá môže ľahko slúžiť ako dobrý a milý sprievodca. To sa vo výsledku odráža trebárs v maličkosti, ako je väzba, máme V8 flexoväzbu, niečo medzi mäkkou a tvrdou, ktorá je veľmi odolná, zároveň príjemná do ruky a ľahko si knihu vezmete so sebou na výlet. Chceme, aby kniha bola krásnym artefaktom, ale zároveň nestojíme o to, aby ležala zabudnutá na konferenčnom stolíku a nemohli ste si ju vziať na cestu, pretože je príliš ťažká alebo neforemná.
Čítajte aj Architekt Michal Krištof: Film v našom Mendelovom skleníku? To by bola paráda
Dediny boli pôvodne vkusné, krásne, potom ich všeličo narušilo. Dajú sa zlepšiť chyby minulosti?
Nepochybne dajú. Napokon veľká časť knihy je tomu venovaná. Všetky dediny ako Kvilda alebo Heřmanice, v podstate akékoľvek dediny nachádzajúce sa pri hraniciach, či už poľských, alebo nemeckých, zažili vzlet a pád. A teraz sa pomaly, ale isto posúvajú zase hore.
Aké nové stavby sa objavujú v plánoch dedín? Napríklad rozhľadne, prírodné rezervácie, stavby vo vinohradoch, rôzne rekonštrukcie… Na ktoré by ste upozornili?
Spektrum je zámerne veľmi široké – práve preto, aby sme mohli zachytiť príbehy rôznych stavieb. Spomíname rekonštrukcie kostolov, úpravu obecnej zelene, školy, obecné potraviny, hneď niekoľko hasičských zbrojníc, miestny biotop, ale aj horské chaty, penzióny, malé zvonice v Beskydách, obecné úrady alebo dokonca výstupnú halu lanovkovej dráhy. Zároveň sme si od začiatku dávali pozor, aby sa v knihe objavovali tak rekonštrukcie, ako aj novostavby.
Čomu sa venujete v „civile“? Pokiaľ vieme, pani Hečková pracuje v Prahe – zaoberáte sa teda aj mestom?
Dobrá otázka. Pracujem okrem iného ako tajomníčka redakčnej rady Institutu plánovania rozvoja hlavného mesta Prahy. Pre IPR Praha, respektíve jeho Centrum architektúry a mestského plánovania (CAMP) píšem tiež na blog campuj.online o realizáciách, ktoré zmenia architektonickú mapu mesta. Pomáham tiež s PR dvom architektonickým štúdiám – A8000 a XTOPIX. Občas pomáham architektonickým štúdiám s novými textami pre web alebo textami, ktoré je treba doplniť k rôznych architektonickým materiálom. Je to z iného konca podobné tomu, čo robím pre svoje knihy, ale zostávam vďaka tomu stále v obraze, čo sa plánovaných architektonických realizácií týka, a to je veľmi dobre.
A pán Chabera má vraj úspechy v dizajne a dostal aj viacero cien. Na čo ste najpyšnejší?
Matěj Chabera: V celom spektre mojej grafickej a produktovej práce ma najviac tešia projekty, ktoré buď mali nejaký výraznejší dosah, alebo ktoré aj po ďalšom čase majú svoju hodnotu a nestratia svoj zmysel. Obe knihy, ktoré sme s Michaelou robili, majú svoj dosah na laickú i odbornú verejnosť a je skvelé byť súčasťou takého procesu a vidieť tie reakcie. Grafika, fotka i text sú tu spojené do jedného celku, ktorý má optimistickú a pozitívnu misiu. Na druhú stranu trebárs moja práca pre Primeros – spolu s Jakubom Korousom – má veľmi plošný pozitívny dosah v miliónoch predaných škatuliek kondómov a aj po štyroch rokoch sa stále predáva a expanduje v našom dizajne. Neviem, či je to vyslovene pocit pýchy, ale je určite dosť dobrý.