Kedy sa objavil nápad napísať knihu o Izabele?
Nikdy neviem, kedy sa námety objavia. Vždy je to náhle, nečakané a tak to bolo aj s Izabelou. Premýšľala som nad tým, že by som napísala reálnu rozprávku. Bez fantastických, abstraktných bytostí, o reálnych ľuďoch, a Izabelka je v tomto mojou prvotinou.
Jazyk novej knižky je však na rozdiel od mnohých rozprávok jednoduchý. Zámerne?
Je spätý so sociálnou témou, nechce byť kvetnatý ani patetický. Takýto jazyk sa vytvoril úplne prirodzene. Je to audiokniha, no verím, že vyjde aj knižne. Musím sa priznať, že Izabela bola jednou z tých kníh, ktoré sa mi písali veľmi dobre a veľmi rýchlo.
Skrýva sa za knižkou nejaká vaša konkrétna skúsenosť so spoločenskou krivdou?
Okamihy, keď sa mi zdá niečo v spoločnosti nespravodlivé, keď sa zamýšľam aj nad situáciou Rómov, sú u mňa takmer každodenné. Možno nie som odborne zdatná v tejto téme ako nejaký sociálny pracovník či psychológ, no vnímam to z pozície čitateľa novinových článkov, kníh, diváka, ale aj sledovateľa diania okolo seba. Často prechádzam Slovenskom. V predcovidovom období som bola na stovkách besied po celej krajine, kde som sa stretávala aj s rómskymi deťmi a vnímala som ich citlivé otázky, ktoré musia riešiť. Rozprávkar v nich vidí námety. Téma rómskych detí je pre mňa citlivá, malo by sa o nej hovoriť. Nielen kvôli rómskym deťom, ale aj kvôli nerómskym deťom, aby sme dosiahli stav, že budeme žiť v spoločnosti, keď sa nikto nebude zamýšľať nad farbou pleti a všetci ľudia budú mať rovnaké možnosti.
Nie je to utópia?
Dúfam, že nie. Veď v mnohých iných krajinách je normálne žiť v globálnej spoločnosti. Kde sa ľudia menej zamýšľajú nad farbou pleti. Keď som bola dieťa a na ulici v Bratislave som videla černocha, tak to pre mňa bolo niečo exotické. Tak to bolo v 90. rokoch. Ale dnes už to exotické nie je. Prirodzene sa to vyvinulo, nemuseli sme sa s tým učiť žiť. A tak keby aj rómske deti boli normálne integrované do spoločnosti, mali by rovnaké šance a možnosti ako deti z majority, nemuseli by sme sa zamýšľať nad tým, či je to utópia. Súžitie by bolo celkom prirodzené. Ale rada by som povedala, že Izabela nie je príbehom len o rómskom dievčatku.
A o kom ešte?
Chcela som touto knižkou upriamiť pozornosť na všetky deti, ktoré sa môžu cítiť, že sú zo spoločnosti vyčlenené. Môžu to byť deti so zdravotným postihnutím, deti z veľmi zlých a ťažkých sociálnych pomerov, s rodinnými traumami. Všetky tie osamotené deti. Verím, že sa v tom príbehu nájdu dievčatá alebo chlapci, ktorí zažili čosi ťažké, čo k ich veku neprislúcha. Začlenila som do knižky rómsku tému, ale je o všetkých outsideroch, ktorí sa túžia začleniť do spoločnosti a hľadajú spôsoby, ako.
Neľahké pomery opisujete hravo, a pritom tak výstižne a najmä autenticky. Neskrýva sa predsa len za Izabelou skutočné dievča?
Nie je to konkrétny príbeh. Je to niečo, čo sa vytvorilo v mojom podvedomí ako zhluk všetkých príbehov, ktoré som si vypočula na besedách. Nielen detí, ale aj učiteliek, vychovávateliek. Pohybovala som sa medzi školami v rôznych kútoch Slovenska, kde boli deti integrované viac alebo menej. Niekde v Bratislave možno túto otázku netreba veľmi riešiť, no sú regióny, ktoré s tým zápasia vo väčšej miere. Ako deti integrovať, aby sa cítili šťastné, aby mali dostupné vzdelanie, ako vyriešiť ťažké sociálne problémy, s ktorými ich rodiny bojujú. To všetko sa mi dostávalo do uší a postupne utváralo námet, ktorý, už ani neviem ako, sa jednoducho objavil.
Čítajte viac Google si pripomína slovenskú rómsku spisovateľku
O čom sníva Izabela?
Sledujeme jej život od prvého ročníka na základnej škole až k bránam osemročného gymnázia. Dostať sa naň je pre ňu obrovskou métou a zároveň nádejou vyslobodiť sa zo samoty. Pretože žije medzi dvomi svetmi. Cíti sa doma s rodinou v osade. Ale doma chce byť aj v škole v meste, ktorú navštevuje a na ktorú sa dostala vďaka svojej bystrosti, húževnatosti a túžbe po vzdelaní, ktorú v sebe má. Aj do tohto sveta chce patriť, ale nevie sa celkom zaradiť. Takže jej túžba je veľmi jednoduchá. Sníva o tom, aby sa jej niekto opýtal – Ako sa máš, Izabela? Na prvé počutie sa môže zdať, že je outsiderom pre farbu pleti.
A nie je to tak?
Raz ju spolužiačky obvinia z krádeže. Sú za tým také detské predsudky. Deti poukazujú na to, že je z osady, z chudobného prostredia, má veľa súrodencov. Lenže Izabela postupne príde na to, že to nie je len o predsudkoch okolia. Pokiaľ sa ona sama cíti ako outsider, sama sa vyčleňuje, sama dáva deťom príležitosť. Naozaj sa môže stať, že bude stáť na okraji spoločnosti. K tomuto poznaniu musí dospieť. Oči jej otvorí chlapec, ktorého stretne v nemocnici.
Ide o skutočný sen skutočných detí, nielen z osád?
Stále som v prvom rade rozprávkarka. Nechcem sa pasovať do roly dokumentaristu. Je to príbeh Izabelky. A sčasti aj môj vlastný. Sama som sa cítila v prvých ročníkoch osamelá, izolovaná. Riešením bolo, že som prestúpila na inú školu, kde som si našla kamarátov a nový kolektív. A teraz je otázne, čím to bolo. Natrafila som na nie príliš priateľský kolektív voči mne? Alebo som sa sama z neho vyhranila? Bola som typ, ktorý mal veľmi rád vzdelanie. Typická jednotkárka, ktorá chcela, aby sa všetky deti učili a počúvali, a to nemuselo byť obľúbené. Teraz spätne si to všetko uvedomujem. Sčasti som Izabelin príbeh prežila aj sama. Zo svojich spomienok viem, že túžba po najlepšej priateľke je pre dievčatá niečo obrovské, silné, hybné v ich živote. U všetkých dievčat je veľmi dôležité nájsť si spriaznenú dušu.
Izabela chcela byť baletkou ako spolužiačka Sofia, ktorú túžila mať za kamarátku. Prečo sa to nepodarilo?
To sa už v deji ďalej nevysvetlí. A presne toto sa v detskom svete stáva. Nie vždy dieťa vie o všetkých rozhodnutiach, ktoré sa v rodine udejú. Mama s otcom do veľkej miery usmerňujú život dieťaťa. A možno si až neskôr spomenieme na veci, ktoré sa udiali v našich životoch, a nevieme ich vysvetliť. Ja som prestala chodiť na klavír, keď som bola vo veku Izabelky. Už neviem, aké okolnosti k tomu viedli. My sa ako čitatelia takisto nedozvieme, prečo Izabelka nezačala chodiť na balet. Ale kdesi tam je to tiché vysvetlenie pod čiarou, že to bolo pravdepodobne preto, že rodičia na to nemali peniaze. Čo je dôležitý faktor pri rozhodovaní sa u mnohých rodín. Je to celkom normálne, že niektoré deti nemajú rovnaké možnosti ako ich bohatší rovesníci.
A chápu to deti?
Na besedách som zistila, že deti sú oveľa chápavejšie, ako si myslíme. Často vycítia finančné zázemie svojej rodiny. Existujú smelé typy, ktoré dokážu prejsť cez to všetko. A potom sú deti, ktoré v tichosti stále snívajú, že budú chodiť na hokej, na balet. Na besedách som sa stretla s týmito dvomi typmi odpovedí. Niektoré deti snívajú o snoch skrz všetky prekážky a iné od svojho sna upustia. Stretla som sa s tým, že deti vedia byť hrdé, povedia, že im to neprekáža. Stretla som deti, ktoré boli skutočne zo sociálne znevýhodnených rodín, fungovali úplne inak ako ich spolužiaci. V rómskej komunite môžu byť mnohé problémy vypuklejšie a môžu mať devastujúcejšie účinky na budúcnosť detí. To smeruje k veľkej otázke o politike štátu, ako zabezpečiť všetkým deťom rovnaké možnosti.
Foto: REAL MUSIC HOUSE
Aké sú dôsledky toho, ak sa to nedarí?
Uvediem príklad, ktorý s tým zdanlivo nesúvisí. Myslíme si, že deti prichádzajú do kontaktu s čítaním až v prvej triede na základnej škole. Máme pocit, že sú tabula rasa. Až pedagóg ich naučí čítať. Lenže treba si uvedomiť, aký veľký je rozdiel medzi dieťaťom, ktorému sa číta pravidelne od najútlejšieho veku, a dieťaťom, ktoré sa stretne s písanou knihou naozaj až v prvom ročníku! Hovoríme, že štartovacia čiara je v okamihu, keď dieťa prechádza do obdobia naozajstného vzdelávania na základnej škole. Ale ono sa to všetko začína omnoho skôr. Štartovaciu čiaru by som posunula.
Predprimárnemu vzdelávaniu sa venuje viacero projektov, napríklad Omama. Nestačí to?
Je naozaj viacero skupín, ktoré sa venujú najmenším deťom zo znevýhodnených rodín. A nejde len o rómske deti, nie sú jediné, ktoré môžu mať obmedzený prístup k bežným činnostiam, ktoré by ich mali pripraviť na život. Nehovorím len o hygiene. Nuž a tieto projekty nie sú vždy v našej krajine podporované tak, ako by mohli byť. Viem to aj preto, že nerobím len na svojich knihách, ale venujem sa aj rozvíjaniu čitateľskej gramotnosti u detí na základných a v materských školách. Nie vždy sú grantové systémy nastavené tak, aby mohol jednotlivec počítať s dlhodobou podporou, nielen na jeden rok. Sama som sa musela popasovať s týmito vecami a viem si predstaviť, aké je to finančne náročné pre jednotlivcov a organizácie, ktoré sa deťom venujú.
Je podpora často iba jednorazová?
Nie som analytik systému podpory. Ale určite by bolo pre mnohých pracovníkov v teréne prínosnejšie, keby boli podporovaní dlhodobejšie, nie iba pár rokov.
S akými ďalšími prekážkami sa deti, ktoré vás inšpirovali, v škole stretávajú?
Prvé, čo mi napadne, sú predsudky. Deti sú úprimné a táto úprimnosť je biela aj čierna. Deti vedia odsúdiť, nemôžeme sa tváriť, že nie. Nejde len o farbu pleti, ale aj o hmotnosť, zdravotné znevýhodnenie. To všetko sú však nakoniec veci, s ktorými sa dá veľmi dobre a efektívne pracovať.
Ako?
Ak bude k otvorenosti a láskavosti vychovávané nielen dieťa, ale celá skupina detí, potom táto skupina ľahšie prijme niekoho, kto je iný. Zažila som oba scenáre, prijatie aj neprijatie. Vďaka tomu, že navštevujem veľa škôl, vidím, ako veľmi sa líšia. A vidím, čo všetko dokáže pedagóg. Zažila som napríklad v Bratislave triedu, v ktorej bolo jedno jediné dieťa zo sociálne znevýhodnenej skupiny. Sama učiteľka ma upozornila pred všetkými, že je to také dieťa, o ktoré sa rodičia veľmi nestarajú. A potom ho zahriakla – už sa nehlás, aj tak odpovieš zle. Veľmi ma to zasiahlo. A nie je to ojedinelý prípad.
Nie vždy je to o kartách, ktoré dostaneme, ani o cieli, ktorý sa snažíme dosiahnuť. Je to o ceste.
Ako vyzeralo prijatie?
Zažila som to na škole, kde fungovali priateľstvá, láskyplný vzťah k učiteľke. Bolo to prirodzené, pekné, vzájomne nápomocné. Nie je namieste to rozoberať v zmysle nejakých metodík. Vždy treba ísť k prapodstate. A tou je otvorenosť, láskavosť. Ak v takom prostredí dieťa vyrastá, je šanca, že rovnaké prostredie bude vytvárať vôkol seba. Musím však podotknúť, že láskyplné prostredie nutne neznamená, že mám mamu, otca a navštevujem tri krúžky. Môže to byť aj chlapec, ktorý žije sám s mamou, ktorá sa musí obracať, aby ich uživila. Chlapec to vníma, ak mu mama dá lásku a ukáže mu smer. Aj napriek problémom, ktoré vidí vo svojom živote, sa stane citlivejším voči okoliu. Nie je zaručené, že deti zo stabilného sociálneho zázemia sú otvorené voči iným národom, inej farby pleti. Vďaka besedám som dospela k poznaniu, že je to skôr o práci pedagóga.
V súvislosti so špeciálnymi školami sa pred pár rokmi rozvírila kauza. Niektorí psychológovia zámerne zhoršovali rómskym deťom posudky, aby išli do špeciálnej školy. Vy však v knižke nenápadne otvárate ďalší fenomén. Sú často samotní rómski rodičia naklonení viac tomu, aby ich deti išli do špeciálnej školy?
Musím sa priznať, že som sa s tým osobne nestretla, nečerpala som zo štatistík. No vycítila som to z polemík a aj som si vypočula, že pre niektorých rodičov je to naozaj prijateľnejšia predstava. Najmä ak je špeciálna škola blízko k bydlisku a dieťa nemusí chodiť ďalej.
Záver knihy neprezraďme, ale poznáte dobré konce z podobných skutočných príbehov?
Mám niekoľko priateľov, aj Rómov, ktorí už nie sú deťmi a prešli cez všetky útrapy integrácie, neprijatia, zníženého sebavedomia. Dnes sú z nich milí, otvorení… (zrazu sa zastaví). Chcela som použiť pojem úspešní ľudia. Ale úspešný je veľmi vrtkavý prívlastok. Čo to pre nás dnes znamená byť úspešný? V čase pandémie sa ukázalo, že ani peniaze, ani hmotný nadbytok nemusia značiť vnútornú vyrovnanosť, pohodu, zmysel. Úspechom kohokoľvek z nás, nielen rómskych detí, je nájsť si miesto v živote. Nájsť silu vybojovať svoje osobné súboje. Toto vnímam ako to najdôležitejšie. A to je napokon niečo, čo sa snažím rozprávkou o Izabele povedať. Nie vždy je to o kartách, ktoré dostaneme, ani o cieli, ktorý sa snažíme dosiahnuť. Je to o ceste. Znie to pateticky. Ale tá cesta predstavuje boj samého so sebou, to je to hľadanie pravdy. Izabela sa musí popasovať aj s tým, že si musí nastaviť zrkadlo.
Ale potrebuje to? Je šikovná, bystrá.
Áno, zdanlivo si nepotrebuje dávať nejaké méty. Ale možno práve to je ten kľúč, ktorý jej pomôže dosiahnuť to, o čom sníva – zapadnúť medzi ostatných. A to nielen v meste, kde sa predtým necítila svoja. Ale aj doma v osade. Aj v nej sa cíti trochu vyčlenená. Pretože sa rozhodla jednou nohou z nej vystúpiť. Mama jej to niekedy dáva pocítiť. Katarzia nastane po zranení jej malého bračeka, keď je donútená pozrieť sa na veci tak, aby našla vnútorný zmier.
Čítajte viac Do vzdelávania sa nezapojilo 70 percent rómskych detí
Okrem písania sa venujete aj rozvíjaniu čitateľskej gramotnosti. Tento rok prebieha medzinárodné testovanie PISA 2021. Podľa posledných výsledkov z testovania v roku 2018 tretina žiakov na Slovensku nemá základnú čitateľskú gramotnosť, 40 percent vo voľnom čase vôbec nečíta. Aké to má dôsledky?
Prvý stupeň základnej školy je v rámci čitateľskej gramotnosti absolútne kľúčový. Ak dieťa nepovzbudíme k čítaniu počas prvých štyroch ročníkov, potom ho už veľmi ťažko budeme integrovať. Čítať možno bude vedieť, ale nebude v literatúre hľadať nič zmysluplné pre svoj život. Nie je to však len otázka literatúry, ale aj umenia. Aká je totiž potreba umenia? Ukazuje sa, že okrem umeleckej hodnoty učí deti predstavivosti, rozširuje im slovnú zásobu a – pomáha im upokojiť sa a relaxovať. A toto je nesmierne dôležitý faktor v súčasnom svete. Zapája úplne iné časti mozgu, než aké sa zapájajú pri sledovaní televízie. A napokon, literatúra nás učí, ako sa učiť. Ako pracovať s textom. Nuž a toto všetko, ako som to už naznačila, sa rozvíja ešte skôr, než dieťa vôbec nastúpi do školy.
Kedy treba začať?
Čím skôr, tým lepšie. Je dokázané, aké úžasné účinky má čítanie deťom od najútlejšieho veku. Dôležitý je opäť upokojujúci faktor – hlas matky alebo otca, ktorí dieťaťu čítajú. Ak sa však doma nečíta… Výsledky, ktoré ste spomenuli, naznačujú, že deti si vyberú knihu skôr kvôli tomu, aby sa v niečom dovzdelávali. A menej kvôli čitateľskému zážitku.
Dá sa s tým niečo robiť?
Dá! A nie je to vôbec ťažké. Výsledky sú jednoznačné. Napríklad, keď príde samotný autor na besedu s deťmi do knižnice, tak sa na určitý čas zvýši počet požičaných kníh. Nie autorových, ale všetkých. Deti v tom uvidia niečo nové. Baví ich práca s fantáziou, treba ich k nej povzbudiť. Kľúčové je však spojenie škola, respektíve učiteľ a knižnica. Potvrdilo sa mi, že ak je táto dvojica aktívna, dokáže urobiť v oblasti čitateľskej gramotnosti naozaj veľa, a to aj pre deti, ktoré nemajú rodinné čitateľské zázemie. Aj o tom je nutné sa porozprávať. Nie všetky rodiny majú doma vybavené knižnice, nesledujú knižné novinky. A dieťa sa učí tým, že napodobňuje. Ak nevidí rodičia, ako trávi voľný čas s knihou, je ťažšie ho to naučiť.
Ako môžu pomôcť audioknihy?
Sama neviem (usmieva sa). Audiokniha je aj pre mňa stále novou formou literárneho zážitku. Poznám však rodiny, kde sú rovnomerne zastúpené knihy aj audioknihy. Chcela som Izabelu vydať ako audioknihu, pretože audioknižný trh má svojich náruživých priaznivcov medzi deťmi, medzi rodinami. Je to čarovná forma, Izabelu načítala herečka Dominika Žiaranová, čo prináša deťom jedinečný zážitok, iný ako knižka. Ale láka ma vidieť jej príbeh aj v klasickej knižnej podobe.
Na akej knihe pracujete teraz?
Píšem rozprávku o kocúrovi Lala. Plyšový kocúr žije v Bratislave a vie hrať krásne na trúbke. No hrá len džez, lebo otecko jeho detského majiteľa počúva džez. Kocúr túži spoznať New York, aj sa mu to podarí, ocitne sa rovno na džezovom koncerte. Príbeh spočíva v tom, že kocúr postupne objavuje ďalšie žánre, operu, rep, klasický folk, vážnu hudbu, stretáva hudobníkov, zakaždým sa mu otvoria nové dvere. Aj túto rozprávku by som chcela uviesť ako audioknihu, hodí sa to k tomu, ale už teraz snívam aj o knižnej podobe. A popritom pripravujem pokračovanie Strateného zajka. Ešte neviem, kde sa stratí, ale bude to v nejakej ďalšej zaujímavej krajine. Je to asi najobľúbenejší hrdina mojich čitateľov.
Foto: REAL MUSIC HOUSE
- Literárna publicistka, popularizátorka detskej literatúry stojí za viacerými projektmi na rozvíjanie čitateľskej gramotnosti.
- Vydala dve poviedkové knihy pre dospelých – Aj o vetre, Maják.
- Je autorkou detských kníh Tajný cirkus, V modrej izbičke, Stratený zajko v Paríži.