Bieda a špina? Hrôzu možno ukázať aj inak

Foto: Silvia Medina

Annette Hess Annette Hessová sa presadila ako scenáristka i spisovateľka.

Magazínu poskytla rozhovor už vlani, keď sem pre pandémiu nemohla prísť osobne. Teraz sme sa s ňou znova spojili, aby nám povedala viac o novom seriáli My deti zo stanice Zoo. Netradičné spracovanie slávneho románu si už môžu pozrieť aj diváci na Slovensku.

Na novom seriáli ste sa podieľali ako hlavná autorka. Pamätáte sa ešte, aké pocity vo vás vyvolala kniha My deti zo stanice Zoo?

Prvý raz som ju čítala, keď som mala trinásť rokov. Bolo to, ako by dopadla bomba! Nielen pre mňa, ale aj pre moje okolie. To, čo ma na tom príbehu dodnes fascinuje, je protichodnosť pocitov, ktorú vyvoláva – človek by chcel patriť ku Christianinej super partii, ale súčasne vie, že sa to môže skončiť smrťou.

Ako keď ste priznali, že ste po prečítaní knihy, ešte ako 13-ročná, zatúžili po drogách, no zároveň ste ich odmietli. Báli ste sa?

Myslím, že hlavný dôvod, prečo som nikdy nebrala tvrdé drogy, spočíva v tom, že nerada strácam kontrolu. Preto som sa aj stala autorkou, lebo vo svojom svete rozprávania môžem kontrolovať všetko.

Foto: HBO

My deti zo stanice Zoo - seriál Hlavní hrdinovia nemeckého seriálu My deti zo stanice Zoo. Christiane (v strede) si zahrala rakúsko-austrálska herečka Jana Naomi McKinnonová.

Christiane Felscherinowová, podľa ktorej spomienok kniha vznikla, je len o päť rokov staršia ako vy. Mali ste vtedy aj vy alebo vaša partia prístup k drogám?

Pochádzam z dolnosaskej dediny, kde začiatkom 80. rokov boli problémy s drogami, aj s tými tvrdými. V dedine sme mali diskotéku, kde sa k nim dalo dostať. Môj vtedajší priateľ pred tromi rokmi zomrel práve na neskoré následky užívania heroínu.

Čítajte viac Deti zo stanice Zoo sú späť. V seriáli

Podľa spomenutej knihy nakrútili už v roku 1981 film, ktorý sa stal hitom. Prečo ste sa po takom dlhom čase rozhodli k téme vrátiť a vytvoriť z toho televízny seriál?

Z filmu som bola pobúrená, pretože nevyrozprával celý príbeh. Vtedy som ešte nevedela nič o adaptácii a dramaturgii, ani že sa to inak nedá, keď treba 350-stranovú knihu zúžiť na dvojhodinový film. Až neskôr som si to filmové spracovanie začala ceniť, pretože je aj dobovým dokumentom.

Vzhľadom na súčasný seriálový boom sa domnievam, že je vhodný čas knihu adekvátne spracovať – teda v celom jej rozsahu. Predovšetkým príbeh Christianinej rodiny a tiež osud jej priateliek a priateľov sa mi vo filme zdali príliš krátke.

Foto: Profimedia

Christiane F. - Christiane Felscherinow Skutočná Christiane Felscherinowová na snímke z októbra 2013, keď predstavila autobiografickú knihu Môj druhý život.

Pôvodný román sa odohráva v druhej polovici 70. rokov v západnom Berlíne. Drogová scéna, ale aj celé mesto sa medzitým zmenili. Stanica Zoo, kde sa vtedy stretávali narkomani, je dnes „čistá“. Ako ste sa s tým vyrovnali?

Náš seriál nie je dokumentárny, a to úmyselne. Umiestnili sme ho v akomsi medzisvete, čo vidno už na nadčasovom výbere hudby. Rozprávame predovšetkým univerzálny príbeh mladých ľudí, ktorí nevidia iné východisko, ako brať drogy. Rozprávame o príčinách závislosti.

Podľa kritikov seriál – na rozdiel od filmu – nepôsobí autenticky. Zatiaľ čo film ukazuje, ako drogy dokážu ľudí zničiť, v seriáli to vyzerá takmer romanticky, akoby šlo o atraktívny životný štýl. Nemáte obavy, že namiesto toho, aby ste mladých odradili, ich ku drogám, naopak, prilákate?

Nechceli sme vytvoriť remake filmu rozťahaný na sedem hodín, ani nakrútiť dokument o berlínskej drogovej scéne z konca 70. rokov. Pozeráme sa na to z dnešného pohľadu a v príbehu sme hľadali niečo nadčasové. Hneď sa však pred nami vynorila otázka: Naozaj musíme bez príkras ukázať biedu a špinu, aby sme drogy nezľahčovali?

V akom stupni znečistenia treba napríklad zobraziť staničný záchod? Tam je možné všetko. My sme však prišli k záveru, že drámu a hrôzu priblížime prostredníctvom osudu hlavných postáv, a nie pomocou najšpinavších miest pri nakrúcaní. Pristupovali sme k tomu teda zvnútra, nie zvonku.

Preto ste sa sústredili aj na iné postavy?

Každý z partie má vlastný ucelený príbeh, nejde len o Christiane F. Je tam i jej úplný protiklad – zámožná rodina Babsi, pre ktorú je problémom neprítomnosť matky. Stella zase pochádza z prostredia pohostinstiev, jej matka je alkoholička. Chceli sme rozprávať o možných príčinách, pre ktoré človek skĺzne k drogovej závislosti. To, že sa pri seriáli možno dlhšie ponoriť do charakterov a ich sveta, tomu iba pomohlo.

Človek sa tak na tieto stratené existencie nepozerá zvonka, ale empaticky ich sprevádza. Nesúdi všeobecne, ale pripúšťa rozpory a problematické správanie, znova nachádza sám seba. Neviem, čo na tom možno považovať za „atraktívny životný štýl“, keď mladí ľudia na drogovanie zomierajú. Ostatne, u mladých divákov, ktorí nám píšu a seriál komentujú, ako aj u tých, s ktorými hovoríme, odstrašovanie funguje veľmi dobre.

Foto: HBO

My deti zo stanice Zoo - seriál Seriálová Christiane (vľavo) a jej kamarátka Stella.

Keď pred 40 rokmi nakrúcali film, Christiane Felscherinowová pomáhala ako poradkyňa. Vy ste sa s ňou nepokúšali spojiť?

Náš producent Oliver Berben s ňou bol v kontakte, ale žije veľmi utiahnuto, a preto sa nestretli. S „drogovými poradcami“, bývalými závislákmi, sme však hovorili. Niektorí boli aj na pľaci a hercom ukazovali technické detaily – ako si pichať drogu a tak ďalej.

Čítajte viac Annette Hessová: Nemlčme, Auschwitz sa môže opakovať

Ako scenáristka ste pripravili aj dvojdielny film Žena z Checkpointu Charlie či oceňovaný seriál Weissensee, ktorých dej sa odohráva v bývalej Nemeckej demokratickej republike (NDR). Je obdivuhodné, ako verne sa vám podarilo zobraziť život za socializmu, hoci ste ho ako západná Nemka nezažili. Ako ste to zvládli?

Snažím sa čo najlepšie vcítiť do toho obdobia. Čítam knihy z tých čias, sledujem množstvo dokumentárnych filmov, počúvam patričnú hudbu, veľa sa rozprávam s pamätníkmi. Pri seriáli Weissensee (príbeh rodiny, ktorej členovia pracujú pre tajnú políciu Stasi, pozn. red.) ma ovplyvnili aj vlastné spomienky na návštevy v NDR.

Okrem toho som ako dieťa veľmi často sledovala východonemeckú televíziu. Absorbovala som všetko, čo prišlo. Vždy ma fascinovalo toto druhé Nemecko. Nazdávam sa, že dôkladné rešerše sú dôležitou súčasťou práce. Ale ešte dôležitejšia je fascinácia témou a hlboký záujem o ľudí, ktorí v tom čase žili.

V roku 2018 ste vydali svoj prvý román Nemecký dom (v slovenčine vyšiel pod názvom Proces). Aká práca sa vám páči viac – písanie scenárov alebo kníh?

Oboje má svoje čaro. Pri písaní románu som celkom sama, čo znamená, že mi do toho nikto nehovorí, nikto nechce nič meniť. Môžem popustiť uzdu fantázii a nemusím myslieť napríklad na výdavky alebo financie ako pri scenári. Pri jeho písaní som sama len na začiatku, potom sa k tomu pridávajú tvorcovia a technickí pracovníci. Nastane výmena názorov, hádky, nachádzajú sa kompromisy, všetci sa ponáhľajú. Nedokážem povedať, čo robím radšej.

Foto: Ullstein Verlag

Deutsches Haus kniha Annette Hess Pôvodná obálka románu Deutsches Haus.

Na čom teraz pracujete? Je ešte nejaký príbeh, ktorý by ste chceli vyrozprávať?

Momentálne robím na seriáli podľa vlastného románu. Spolupracujem tiež s dvoma hudobníkmi – Petrom Platem a Ulfom Leom Sommerom zo skupiny Rosenstolz. Pripravujeme muzikál podľa mojej televíznej trilógie Ku'damm 56. Je to celkom nová radostná skúsenosť. Historickou dobou, ktorá ma priťahuje, sú inak 90. roky v Berlíne – čas, keď sa Východ spojil so Západom. Tie roky som zažila „live“.

Ste známa svojím bojom za lepšie podmienky a rovnocennosť pre ženy. Zlepšila sa už situácia v tejto oblasti?

Úprimne povedané, situácia je naďalej katastrofálna. Napríklad zo všetkých nových seriálov, ktoré sa robia na zákazku televízií a streamovacích služieb, vytvorili a napísali ženy len 15 percent. A nie je to tým, že by ženy písali horšie. Mimochodom, tak je to všade na svete. Aj vo vychvaľovanej seriálovej krajine USA. Iba zlomok seriálov, ktoré tak veľmi vplývajú i na mládež, sa podáva zo ženskej perspektívy. Je to začarovaný kruh!

Keď u nás vlani vydali váš román, mali ste prísť na Slovensko, no pre koronavírus vašu cestu zrušili. Neuvažujete, že by ste to teraz napravili?

Bola som veľmi smutná, že som nemohla prísť. Najmä preto, lebo som v Bratislave už raz bola pred 20 rokmi a mesto ma vtedy očarilo. Veľmi by ma potešilo, keby som zase dostala pozvanie.