Prečo máme viac priateľov na facebooku než v reálnom živote?

Matěj Krejčí napísal knihu DigiDetox. Je určená tým, ktorí podobne ako on už nechcú byť otrokmi internetu, mobilu či sociálnych sietí. Sám Matěj smeruje k digitálnemu minimalizmu a poskytuje množstvo tipov, ako na to.

, 31.05.2021 06:00
digidetox matejkrejci 1200px-14 Foto:
Matěj Krejčí, autor knihy Digidetox
4

Jeho kniha je plná vtipných, no pravdivých citátov ako napríklad: Ľudia nemajú problém s telefónom, oni majú problém bez neho. Naozaj smerujeme k stupidifikácii spoločnosti? Prečo je dobré nespoliehať sa vždy na internet a pamätať si dátumy historických udalostí či narodeniny priateľov? A prečo máme viac priateľov na facebooku než v reálnom živote?

Má vôbec v dnešnej pandemickej dobe zmysel usilovať sa o digitálny minimalizmus?

Určite má. Digitálny minimalizmus neznamená zahodiť technológie, ale premýšľať nad tým, ako ich používame. Treba ich minimalizovať tak, aby sme maximalizovali účinok ich používania. Takže v dobe pandémie je vhodné nastavovať si rituály, keď technológie nepoužívame. Robím to aj ja vo svojej praxi, to znamená, že asi hodinu až hodinu a pol po prebudení obmedzujem prácu alebo čokoľvek, čo by ma mohlo vyrušovať alebo stresovať, teda aj technológie. To isté aj hodinu až pol druha hodiny pred spánkom, a aj počas dňa sa snažím začleniť pravidelný odpočinok od digitálnych technológií. Chcem ich používať múdro.

Čo konkrétne to znamená?

Napríklad nemám sociálne siete v mobile, aby ma nerušili počas dňa, ale mám ich na notebooku, aby som ich využíval efektívne. V dobe pandémie je dobré dávať si pozor na využívanie digitálnych technológií, pretože ovplyvňujú naše premýšľanie. Máme tendencie byť neustále k dispozícii, čo prináša psychické problémy.

Vraj ste s digidetoxom začali preto, že ste sa sám cítili závislý od technológií. Ako sa to prejavovalo?

Všimol som si, že sa mi veľmi znížila pozornosť, bol som roztržitý pri rozhovoroch s ľuďmi aj počas práce. Okolo jednej až druhej poobede som zaspával. Myslel som si, že som chorý, tak som sa dal otestovať. Zistilo sa však, že som zdravý. Pritom už som mal podozrenie, že azda mám spavú chorobu. Začal som pátrať po príčinách mojej únavy a skúmal som metódy kvalitného spánku. Našiel som výskumy o tom, že modré svetlo a digitálne technológie významne ovplyvňujú kvalitu nášho spánku a energie počas dňa. Tak som si vyskúšal asi na týždeň nemať pri sebe inteligentný telefón, nahradil som ho tzv. hlúpym, starším modelom.

Už na tretí deň som cítil nárast spokojnosti, energie a kreativity. Testoval som to ďalej a zistil som, že sociálne siete na mňa majú neblahý vplyv, či už ide o konverzácie s ľuďmi, či porovnávanie sa s ostatnými v rámci práce, ale aj osobného života. Nachádzal som jednoduché riešenia na to, aby technológie neboli mojím nepriateľom, ale efektívnym nástrojom. Preto využívam sociálne siete aj internet, ale uvedomujem si ich úskalia a nastavujem si to tak, aby som ja využíval internet a nie on mňa.

Veľa času stráveného on-line vedie k zvýšenej... Foto: SHUTTERSTOCK
zivanie Veľa času stráveného on-line vedie k zvýšenej únave.

Koľko času ste si denne vyhradili na internet?

Nastavil som si v mobile limit na používanie aplikácie Google Chrome len na hodinu denne – to ma núti využívať internet efektívne a netráviť čas zbytočným scrollovaním. Už aj tá aplikácia ma sama upozorňuje, že mi ostáva posledná časť časového limitu. Preto veľmi rozvážne používam internet v mobile. Totiž keď máme pri sebe mobil, ruší nás oveľa viac, ako keď pracujeme na notebooku. Človek si musí nastaviť obmedzenia, pretože sa ukazuje, že sám si to človek povedať nedokáže – mozgu musíme pomôcť určitými nástrojmi a upozorneniami.

praca shutterstock 714083845 Čítajte aj Radosť z práce? Chlapík z Twitteru vie, ako ju nájsť

V knihe máte test na určenie indexu virtuálnej hmotnosti, akejsi obdoby BMI alebo e-obezity, aby čitateľ mohol zistiť, nakoľko všetky aplikácie, weby a služby zaťažujú našu myseľ. Aký bol váš výsledok? Potrebovali ste aj vy digitálnu diétu? Koľko ľudí má s e-obezitou vážny problém?

Svoj výsledok si nepamätám, ale s virtuálnou hmotnosťou majú problém mnohí. Môžeme si všimnúť, že všetka zábava sa točí okolo technológií, opúšťame tradičné stolové hry, ak ľudia majú doma televízor, notebook, projektor, majú tendenciu uchyľovať sa k týmto technológiám. Sú pre nás jednoduchšie stráviteľné, nie je to fyzicky ani psychicky náročné, takže takto radi odpočívame.

Lenže výsledkom je aj tendencia k prokrastinácii, čiže chorobnému odkladaniu činností. Môžeme sa prichytiť, že nadmerne používame filmy či seriály a zabúdame sa s partnermi baviť, opúšťame reálny život a dostávame sa do stavu instantného šťastia v podobe digitálnych technológií. Ale nie vždy je to zlé – niekedy je jeden seriál či film v pohode, môže nás obohatiť, záleží na tom, ako trávime celý deň. Ak sme však neustále k dispozícii on-line, v pandémii sa pozeráme do notebooku či mobilu a naraz nemáme čas sa rozprávať naživo, potom strádame psychicky, fyzicky aj mentálne.

Matěj Krejčí: Digidetox Foto: Ikar
Digidetox Matěj Krejčí: Digidetox

V knihe uvádzate, že študenti a mladiství sú priemerne viac ako šesť hodín denne na mobile. Nie je to počas pandémie ešte viac?

Bývajú tam aj dlhšie. Úskalie nespočíva len v extrémnom počte hodín strávených on-line (6–8 hodín), hoci aj to je problém. Oveľa väčší problém je multitasking – robenie viac vecí naraz, teda keď študenti na polovici obrazovky sledujú učiteľku a na druhej zároveň sledujú seriál. Problémom je vyrušovanie, pretože technológie nás učia nepozornosti. Preto si nepamätáme toľko ako kedysi, udržanie pozornosti nás stojí oveľa viac energie – napríklad pri rozhovore. Experimenty zistili, že keď človek robí viac vecí naraz, klesá mu IQ o desať až 15 bodov, čo je pri niektorých ľuďoch dosť zásadný pokles. To ovplyvňuje aj našu pozornosť pri šoférovaní.

Mnohí predsa zvládajú šoférovať a počúvať hudbu…

Aj žehliť a popritom sledovať televíziu, ale ani jednu činnosť nerobia dosť kvalitne. Ak je však veľký nápor na psychiku, napríklad keď sa zahĺbime do rozhovoru alebo pri šoférovaní počúvame audioknihy, veľmi riskujeme svoju bezpečnosť. Preto si musíme uvedomiť, že počúvanie hudby je pre mozog pomerne nenáročné, zatiaľ čo sústrediť sa na audioknihu pri šoférovaní je už naozaj nebezpečné. Jednoduché rozhovory sa dajú vstrebať, ale ak človek musí zapájať predstavivosť, kreativitu, je to pri šoférovaní riskantné. Nebezpečný je aj nedostatok spánku – ten pri vyrušovaní a znížení pozornosti pri šoférovaní spôsobuje oveľa viac nehôd než alkohol.

Ostaňme pri pozornosti. Vraj po prečítaní jednej či dvoch strán textu sa nevieme sústrediť, hlboké ponorenie sa mení na námahu. Tvrdíte, že internet z nás urobil menej trpezlivých čitateľov, ale na druhej strane sme oveľa bystrejší ako predtým. Má zmena nášho správania aj nejaké výhody?

Internet veľmi mení komunikáciu medzi ľuďmi, vyjadrovanie či vstrebávanie informácií. Nevýhodou je, že ideme po povrchu, ale zároveň sa vieme rýchlo zorientovať v texte. To sa ukazuje pri spôsobe čítania, dnes ľudia tzv. skimmujú – preskakujú slová a hľadajú to, čo je pre nich dôležité v danom článku. Určitá zmena v čítaní a komunikácii má však zásadný vplyv aj vo vzťahoch či našom osobnom živote.

Čo to znamená?

V on-line priestore sme sa naučili veľmi rýchlo prepínať, keď sa nám nepáči pesnička alebo video na youtube. Naučili sme sa, že čokoľvek môžeme nájsť na Googli – to nám umožňuje veľmi rýchlo dohľadať informáciu. Máme výbornú vlastnosť: vieme sa prispôsobiť a prepojiť, no na druhej strane, ak vo vzťahu nenájdeme kompromis či komunikačný štýl, máme tendenciu ho ukončiť. Ak nás nebaví kniha, odložíme ju. To sú úskalia, ktoré sa musíme naučiť zvládať. Ukazuje sa, že ľudia nevedia byť sami so sebou.

Začína pre nás byť problém to, čo nám kedysi bolo prirodzené – pozeranie sa do očí, byť v tichu, sami so sebou alebo vydržať si čítať bez toho, aby sme sa pozerali do mobilu alebo sa zaoberali šiestimi vecami naraz. To zvyšuje nároky na človeka, pretože internet nás núti k perfekcionizmu. Lenže človek je nedokonalý. Sociálne siete v nás podporujú túžbu niečo vedieť, vyhľadávať – v článkoch sú začlenené hyperodkazy, aby sme mohli prepínať ďalej a vydržali na internete dlhšie. Je dobré si povedať, na čom internet zarába.

Na čom?

Na mnohých veciach – jednou časťou sú dáta, informácie, ktoré o sebe poskytujeme zdarma. Dokonca aj také, čo by nás prekvapili – s kým si voláme, komu píšeme esemesky – veď to by internet nemuselo zaujímať. Mnohé firmy tieto informácie zneužívajú na cielenú reklamu – následne nám predajú produkty. Informácie slúžia aj na ovplyvňovanie premýšľania a myslenia ľudí ako davu a skupiny. Napríklad Cambridge Analytica takto ovplyvňovala aj voľby. To je veľká budúcnosť, ktorá nás čaká.

Dnes sa totiž nachádzame vo 4. priemyselnej revolúcii – teda my už neopustíme technológie, musíme sa s nimi naučiť fungovať. Aj moja kniha DigiDetox vedie čitateľov k pochopeniu, ako to funguje, a k nastaveniu si svojho vzťahu k technológiám. Nechcem, aby sme ich zahodili, ale uvedomili si: Aha, takto to na mňa pôsobí, takéto mám zvyky a takto si to môžem upraviť. Dnes sa bojuje hlavne o našu pozornosť: sociálne siete, marketéri, všetci chcú našu priazeň, do toho sa pridávajú naši priatelia. Musíme sa do budúcnosti naučiť ovládať svoju túžbu, aby sme sa neubavili na smrť.

O tom je aj kniha mediálneho analytika Neila Postmana Ubavit se k smrti, však?

Je to vlastne stará kniha, ktorá opisuje pôsobenie televízie na trh. Je dobré si všímať, že človek sa vždy prispôsobí. Technológie nám majú pomáhať. To, že nám škodia, je podobné ako pri fajčení. Kedysi bolo fajčenie na dennom poriadku, každý fajčil a bol „in“. Dnes sa to otočilo, a ten, kto nefajčí, je zdravší. Fajčiari sa dostávajú na okraj spoločnosti. Dúfam, že v budúcnosti budeme mobily viac schovávať a využívať ich len vtedy, keď budeme chcieť a potrebovať ich. Nie vtedy, keď to bude chcieť náš mobil alebo nejaká tretia strana. Lenže technológie sú tu s nami zhruba sto rokov, náš mozog sa vyvíja viac ako desaťtisíc rokov, takže evolúcia je veľmi pomalá. Technológie nie sú zlo, stávajú sa ním pre správanie, ktoré sa s nimi spája. Technológie len násobia našu túžbu, naše hormóny a správanie.

Strácame priestorovú orientáciu, no v mobile... Foto: SHUTTERSTOCK
navigacia Strácame priestorovú orientáciu, no v mobile máme navigáciu.

V dôsledku používania mobilov a internetových vyhľadávačov prestávame trénovať pamäť a už si nepamätáme telefónne čísla, narodeniny priateľov, nevieme čítať z mapy, pretože máme navigácie, a ani si nevšímame rôzne detaily, pretože na toto všetko máme technológie. Prečo je dôležité trénovať pamäť?

Vďaka pamäti si uvedomujeme, kto sme, kde sme a prečo, dokážeme prepájať naučené skutočnosti. Tréning pamäti však slúži aj na využívanie mimiky, vzťahov, sociálnych väzieb, historických súvislostí. To sa prepája s ďalšími časťami mozgu zodpovednými za spokojnosť a správanie. Ukazuje sa, že dnes nám degraduje časť mozgu zodpovedná za orientáciu v priestore. Zdá sa, že by to nemalo prekážať. Lenže práve vďaka orientácii v priestore si uvedomujeme kto sme, kde sme a ako sme.

Keď sa toho vzdáme a spoľahneme sa na mobil či notebook, riskujeme, že si prestaneme vážiť sami seba. Budeme o sebe pochybovať a budeme náchylnejší na manipuláciu. Pozor, technológie môžeme využiť ako predĺženú pamäť, ale len čo vieme, že informácie máme kdesi uložené a vieme ich dohľadať, náš mozog si automaticky prestáva pamätať. Kedysi sme si museli pamätať, keď sme nemali diáre a kalendáre, dnes môžeme. To však zvyšuje obmedzovanie inteligencie, prepájanie znalostí a kritické myslenie či sedliacky rozum, to bez pamäti nefunguje.

Prídeme o pamäť?

To nie, ale naozaj dochádza k tzv. stupidifikácii spoločnosti. Ľudia sa prestávajú spoliehať na seba, zvykli si, že to za nich niekto či niečo zariadi.

Iste, veď sám tvrdíte, že z mobilu sa stal akýsi švajčiarsky nožík – obsahuje aplikácie, slovník, kalkulačku, webový prehliadač, hry, kalendár, gitarovú ladičku, predpoveď počasia či baterku. Načo by človek niečo robil sám?

Väčšina dospelých ľudí si hovorí, že sa naučia používať aplikácie a tým to budú vedieť. Lenže keď sa nenaučia napríklad logaritmy alebo prestanú memorovať historické údaje, tak čokoľvek, čo sa bude písať na Google, bude pre nich pravda, lebo nebudú mať s čím porovnávať. Budú veriť Googlu a algoritmu, ktorý im to ukazuje. Ani im nenapadne spochybniť, že by to nemusela byť pravda.

Naučili sme sa, že Google má na prvej stránke najdôležitejšie informácie. Je aj internetový vtip: Ak chcete ukryť mŕtvolu, dajte ju na druhú stránku Googlu. My algoritmom tak extrémne veríme, že sa nad ničím nepozastavíme, kupujeme veci tak, ako sa nám predávajú. Zabúdame na to, že technológie nie sú spása a občas by stálo za to vrátiť sa k niečomu starému. Lenže prirodzenosťou nášho mozgu je neustále túžiť po niečom novom. Otázne je, či by umelá inteligencia či virtuálna realita nemali ostať len v priemysle. Možno by sme ich nemali púšťať do nášho osobného života.

Tým nadväzujete na poznámku z vašej knihy: dôsledkom inteligentnejšieho softvéru je hlúpejší používateľ. Naozaj je to tak?

Sú aplikácie na matematiku. Ja som matematiku v škole nenávidel, ale dnes už existujú aplikácie, ktoré vypočítajú akýkoľvek príklad – stačí, že ho naskenujete. To môže veľmi pomáhať napríklad vedcom, urýchľujú veci – technológie veľmi pomáhajú aj v ekológii či pri cestovaní. Tam majú miesto, mali by byť predĺženou rukou vzdelancov. Ale dnes aj nevzdelaným ľuďom dávame tento nástroj.

V čom je nebezpečenstvo?

Keď dieťa bude vedieť, že aplikácia mu vypočíta akýkoľvek príklad, prestane používať logiku a radšej sa uchýli k okamžitému získaniu výsledku. Pritom my ľudia najviac ťažíme nie z niečoho krátkodobo rýchlo získaného, ale z vecí, ktoré istý čas trvajú, kde musíme vynaložiť snahu. To platí aj pre vzťahy. Aplikácie pomôžu aj pri zoznamovaní, ale niekomu inému to skôr spôsobí problémy – pretože zistí, že vzťah môže kedykoľvek pri drobných problémoch vymeniť či nahradiť iným.

To je snaha po perfekcionizme a inováciách, máme pocit, že musíme vedieť viac, musíme mať najnovšie zariadenie, lebo inak sme „lúzri“, musíme patriť do nejakej skupiny. Preto sa stávame „feťákmi osobného rozvoja“: ľudia, ktorí neustále túžia po nových veciach, ale neaplikujú nič do svojho života, potom fyzicky aj psychicky strádajú. Často sledujeme ľudí, ktorí nám nerobia dobre, inšpirujeme sa vecami, ktoré nerozvíjajú náš intelekt a stávame sa len konzumentmi on-line prostredia, nie jeho tvorcami.

Vypočítali ste, že premrháme viac ako 11 rokov života kontrolovaním e-mailov, písaním správ, hraním hier, surfovaním na internete, čítaním článkov či zisťovaním zostatku na účte. Ukazuje sa, že mobil je ako trójsky kôň – nekonečné príslušenstvo ukrývané manipulatívnymi trikmi. Viete toto množstvo premrhaných rokov života znížiť?

V knihe mám množstvo odporúčaní, ale každý na to musí prísť sám. Človek si musí uvedomiť svoje priority a nastaviť si ich tak, aby mu to pomáhalo. Pre mňa je dôležitá hodnota času. Nepoznám ľudí, ktorí by prišli na koniec internetu, na koniec správ, instagramu, facebooku či youtube. Prvýkrát v histórii nášho sveta sa musíme niečo odnaučiť, nie niečo nové naučiť. Uvedomiť si, že niečo nechcem používať a prečo to nechcem. Digitálne technológie sú väčšinou zdarma – sociálne siete si možno odinštalovať, možno si vypnúť automatické prihlasovanie, nastaviť si facebook a iné siete tak, aby nás nevyrušovali. Netreba si siete zakazovať, ale povedať si, čím ich nahradíme.

Dnešný človek konzumuje trikrát viac informácií ako človek v 60. rokoch. Je to skvelé či desivé?

Záleží v čom a kedy. Spoločnosť teraz produkuje množstvo on-line obsahu, ale zabúda ho upratovať. Upratujeme si autá a domovy, ale nie plochy monitora, správy a podobne. Vďaka väčšiemu počtu informácií máme aj väčšiu spotrebu elektriny, výroba mobilu spotrebúva veľa vzácnych kovov. Ťažko sa nám určuje, čo je a čo nie je pravda, nevieme sa rozhodovať. Potom ľutujeme svoje rozhodnutia a dlhodobo nie sme šťastní.

Počet blízkych priateľov sa podľa výskumov sociologičky Lynn Smith Lovin znížil z troch na dvoch, máme stovky priateľov na facebooku, v reáli len pár. Koľko priateľov máte vy?

Nepočítal som ich. Dôležitejší než počet priateľov je ich kvalita. Mám reálnych priateľov, s ktorými sa stretávam, hrám s nimi stolové hry, diskutujeme naživo. Preto som aj vytvoril konverzačnú hru Pojď sdílet. Dnes majú mladí veľkú tendenciu uchyľovať sa do on-line prostredia a venujú viac pozornosti priateľom on-line než tým v reáli. Lenže on-line priateľstvo nikdy nenahradí reálne priateľstvo, človek je sociálny tvor a potrebuje kontakt s človekom, hmat, čuch.

Poznamenali ste, že dnes si ľudia posielajú smajlíky, no v reálnom živote akoby sa zabudli usmievať. Zaujímavé.

Áno, obmedzujeme veci, ktoré nám kedysi boli celkom prirodzené – ako pozeranie sa do očí, objímanie, smiech. Často sa hanbíme za to, ako sa smejeme. Som aj lektorom smiechu – laughing jogy. Niektorí ľudia sa hanbia, že pri smiechu chrochtajú – ale to je známka uvoľnenia, niečo pozitívne. Kým deti sa smejú 200– až 400-krát za deň, tak dospelí len 20– až 60-krát za deň. Ukázalo sa, že smiech lieči nachladnutie. Aj to, že je niekto nachladnutý, je dôsledkom toho, že sa málo smeje.

Bez ľudí to nejde, vie Matěj Krejčí, a preto sa... Foto: Oldřich Hrb
Matej Krejci bez lidi Bez ľudí to nejde, vie Matěj Krejčí, a preto sa snaží o digitálny minimalizmus.

V knihe ďakujete aj svojej prababičke Márii (ročník 1920). Aký vzťah k technológiám mala ona?

Prababička mala rada technológie, ale oveľa radšej mala, keď si na ňu niekto našiel čas a rozprával sa s ňou. Technológie považovala za pokušenia, čo prinášajú krátkodobú radosť, ale reálna práca v záhrade, učiť sa hrať na gitare, čítanie knihy nám robia dlhodobú radosť, lebo človek sa môže kochať výsledkom svojej práce. Zatiaľ čo na internete človek nikdy nevidí dokonanosť svojej práce. Tá nekonečnosť je ubíjajúca. Prababička mala mobil, s ktorým sme ju stále učili pracovať, naučila sa výborne používať videorekordér. Technológie sa nedajú zastaviť, je dobré sa s nimi naučiť žiť.

Veľmi ma inšpiroval môj priateľ Gene Deitch – človek, ktorý nakreslil Toma a Jerryho, získal Oscara za svoje dielo. Narodil sa v roku 1924, keď vzniklo rádio, a zomrel vlani. Aj v 93 rokoch mal prehľad o technológiách. Keď sme sa bavili, povedal: technológie je dobré pochopiť, aby sme ich mohli aplikovať do života, ale nemali by sme byť len konzumenti, ale tvorcovia. Nezabúdať, že vzťahy medzi ľuďmi budú vždy to najcennejšie. Technológia je prístroj, nie najlepší kamarát či priateľka.

Matěj Krejčí

Narodil sa 13. 2. 1990 v Liberci, študoval strednú školu práva v Liberci a Vysokú školu podnikania a práva v Brne. Je aj lektorom jogy smiechu a terapeutom metódy solution focusing. Pomáha pochopiť správanie spojené s digitálnym svetom, venuje sa terapiám zameraným na riešenia, psychológiu, behaviorálnu ekonómiu a neurovedám. Bol súčasťou projektov ako Koniec prokrastinácie, DobroKáva a Inšpiratívne rána Brno.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
4 debata chyba
Viac na túto tému: #smartfón #mobil #minimalizmus #Matěj Krejčí #digitálne technológie #digidetox