Aké sú vaše top momenty z hokeja? Najlepší a najhorší?
Najlepší je môj prvý gól v NHL, čo bolo splnenie môjho sna. Máloktorému človeku sa podarí prežiť svoj sen a som jeden z tých šťastných, ktorým sa to podarilo. Uvedomujem si to a teším sa z toho. Najhoršia situácia bola bezpochyby tá, keď som ako mladý chlapec odišiel na vojnu do Spišskej Novej Vsi, kde som ako junior hral za mužov extraligu. Keď sme išli hrať so Spišskou do Trenčína, mal som prvýkrát v živote hrať proti svojmu bývalému mužstvu, tréner ma do zápasu nepostavil. Vtedy neviem, či som aj tri dni nepreplakal. Bolo to kruté. V Severnej Amerike platí nepísané pravidlo, že keď ide hráč hrať proti svojmu bývalému tímu, vždy nastúpi. Neviem, čo by sa muselo stať, aby nenastúpil. Ja som si zažil situáciu, kedy som tú príležitosť nedostal a na to nikdy nezabudnem.
Ako ste sa naučili vyrovnávať s neúspechmi?
Osvojil som si ponaučenie, že všetko zlé je na niečo dobré. Ale doslova a do písmena. Pokiaľ nejde o život alebo vážne veci, ktoré sú nezvratné, nikdy som príliš nedramatizoval, keď sa mi niečo nepodarilo. Skôr som v tých neúspechoch hľadal nejakú príležitosť. Vždy som sa pýtal, prečo sa mi to stalo a na čo mi to bude dobré. Zatiaľ sa mi to v živote potvrdilo, že všetko zlé vždy naozaj bolo na niečo dobré. Aby som bol konkrétny, páčila sa mi práca riaditeľa ligy, no potom prišiel moment, keď som musel skončiť. Už vtedy som si povedal, že ak teraz skončím tu, isto ma čaká nejaká nová, ešte zaujímavejšia výzva. Nakoniec aj prišla – moja vlastná televízna talkshow Citronáda. Verím, že to nie je posledná vec, ktorá ma čaká.
Čítajte aj Nová hokejová hymna? Čo poviete, podarí sa to novinke Život Je Boj od Lukáša Adamca?
Mimochodom, veľakrát ste začínali v novom tíme, medzi novými hráčmi a museli ste sa rýchlo zaradiť do nového kolektívu. Ako ste to konkrétne robili?
Vytlačil som si vždy fotky svojich budúcich spoluhráčov a v lietadle som sa učil ich mená. Keď som potom prišiel do kabíny, každého som už oslovoval menom. Tým som si vytvoril postavenie v hierarchii daného tímu omnoho rýchlejšie, ako keby som každého nanovo spoznával.
Žili ste vo viacerých rôznorodých krajinách, kde ste sa najviac stotožnili s mentalitou ľudí?
V prvom rade musím povedať, že všade sa mi mimoriadne páčilo. Neviem povedať miesto, kde by sa mi nepáčilo. Ale prvé mi po vypočutí vašej otázky napadlo Fínsko. Je vo veľkej miere podobné Slovensku. No na Fínsku sa mi páči ešte trošku viac to, že Fíni sú sebavedomejší. V tom by sme sa my Slováci mohli trochu zlepšiť. Rozčuľuje ma, ako si nastavujeme nízke ciele, lebo sa obávame neúspechu. Nenastavíme si vysokú latku a radšej potom niekoho príjemne prekvapíme. Nevytvárame potom ale tú emóciu, to nadšenie. Vidíme to aj teraz pred majstrovstvami sveta v hokeji. Komunikácia je postavená na tom, že máme mladé mužstvo. To znie ako nejaká ospravedlnenka. Ale ono by to malo znieť skôr ako príležitosť, ako unikátna situácia, z ktorej môže vzísť niečo pozitívne a dobré, nejaký pekný úspech. Fíni sú v tomto odvážnejší.
Čo máme naopak podobné s Fínskom?
Istú vzdorovitosť alebo súťaživosť, bojovnosť. Geograficky aj historicky sami seba vnímajú ako niekoho, kto bol stále ohrozovaný, z jednej strany Ruskom a z druhej strany veľkým bratom Švédskom. Je to veľmi podobné so Slovenskom, veľká časť ich mentality nám je preto zrozumiteľná. Len sú o čosi odvážnejší a to mi bolo veľmi blízke. Snažím sa aj v mojom prostredí v tomto ísť ostatným príkladom. Dobre, nemusí sa vždy všetko podariť, ale zo strachu nevyskúšať niečo nové je podľa mňa na škodu.
Ako sa cítite, keď si dnes pustíte hokej? Je to adrenalín? Alebo to už beriete s odstupom?
Tým, že som sa ako hráč a potom ako riaditeľ ligy na zápasy pozeral zvnútra, bol som v tom hlboko zainteresovaný, zápasy som si úplne fanúšikovsky neužíval. Pozeral som na dôsledky, výhody a nevýhody všetkého, čo sa počas zápasu stalo. Teraz som konečne po dlhom čase v pozícii, že si to ako fanúšik môžem užiť, takže sa na zápasy o to viac teším. Neviem sa dočkať, kedy sa tie zápasy začnú, teraz to bude pre mňa absolútna zábava.
Máte tri dcéry. Sledujú s vami hokej?
Niekedy pozerám aj s babami, samozrejme. Cez víkendy som pravidelne doma, zvyknú si ku mne sadnúť a pozrieť si so mnou prenosy. Ich hokej baví. Jedna z dcér má dokonca priateľa hokejistu, takže o to je to, myslím, logickejšie.
Nemali ste v pláne dievčatám vyhovárať hokejistov?
Nemám v pláne hokejistov diskriminovať. Teraz je to už lepšie, ale keď boli mladšie, veľmi citlivo som bral akéhokoľvek kamaráta, ktorého priviedli domov. Takže som si vždy s každým sadol, jeden na jedného, aby bolo jasné, odkiaľ pokiaľ sú hranice. Asi to nebolo veľmi príjemné, ale teraz s odstupom času sa na tom môžeme pobaviť a zasmiať. Musím však povedať, že zatiaľ všetci ich chlapci mi boli sympatickí.
Mimochodom, ako ste vnímali fakt, že nemáte doma hokejistu?
Nie je žiadna novinka, že dievčatá si dobre vychádzajú s otcom a chlapci viac s mamou. Ja mám doma tri dievčatá a naozaj si to užívam. Už si ani nepamätám, kedy som rozmýšľal nad tým, že by som chcel mať radšej chlapca hokejistu. Mám dcéry a sú perfektné.
Koľko majú teraz rokov?
Najstaršia má 21 a dvojičky majú 17. Už sú veľké, majú svoj rozum, svoje plány. Páči sa mi, aké sú v porovnaní so mnou disciplinované vo veciach, ktoré ich až tak nebavia. Niekedy sa nad tým zamýšľam, kde k tomu prišli, pretože u mňa to vidieť nemohli. Som na to hrdý.
Žijete stále v Trenčíne?
Posledných 15 rokov bývame v Soblahove pri Trenčíne. S manželkou sme rodení Trenčania, naše dievčatá už „origoš“ Trenčianky nie sú. Dvojičky sa narodili v Štokholme a najstaršia Kika v Milwaukee, ale každý rok v lete sme chodievali domov. Dá sa povedať, že sme lokálpatrioti, rovnako ako aj moji spoluhráči a kamaráti, ktorí sa do Trenčína tiež veľmi radi vracajú.
Čo sa vám na Trenčíne najviac páči?
Asi tá atmosféra. Je to mesto ani nie príliš veľké, ani príliš malé, všetci sa tak nejako poznáme. Aj geograficky je veľmi výhodne položené, je to neďaleko do Čiech, Bratislavy, ale aj do Tatier máme iba dve hodinky. Ja vidím na Trenčíne samé benefity. Teraz tam máme dokonca už aj golfové ihrisko, ktoré postavil Marián Hossa a vďaka tomu si golf môžeme zahrať priamo doma. Trenčín je mesto, kde je dobre byť.
Práve ste ešte viac zvýšili cenu trenčianskych nehnuteľností.
To je zaujímavé, že to hovoríte, pretože si pamätám, aké boje zvádzali rôzni ľudia proti stavbe tohto golfového ihriska. Bolo to pritom na záplavovom mieste, kde bolo iba veľa neporiadku a smetí, no golfové ihrisko brali ako niečo zlé. Dnes sa ukazuje, že mestu prinieslo jednak estetickú krásu a tiež príležitosť pre ľudí športovo sa realizovať priamo v Trenčíne, nie je to totiž iba golfové ihrisko, ale aj športovisko. V neposlednom rade, cena nehnuteľností v jeho okolí narástla.
Foto: archív L. A.
Na podávanie špičkových športových výkonov treba aj dobré psychické zázemie. Využívate niečo z toho aj pri talkshow Citronáda? Predsa len, je to naživo, nedá sa to v strižni dodatočne vylepšiť.
Áno. Celé moje nastavenie stojí na tom, že neriešim obavy, či to vyjde, alebo nie. Skôr sa pozerám na výzvy a nové veci ako na príležitosť niečo nové zažiť. Teším sa na každý ďalší diel talkshow, že zažijem niečo originálne, pretože ma to baví.
Majstrovstvá sa hrajú bez divákov, aká je to podľa vás skúsenosť pre hráčov?
Je to nezanedbateľná zmena. Hlavne Riga je známa tým, že atmosféra je tam mimoriadne hlučná. Pamätám si, keď som tam bol s televíznym štábom spolukomentovať, dostávali sme sa do situácií, keď rozhorčení diváci hádzali topánky na ľadovú plochu, často sme nepočuli ani vlastné slovo. To bude zmena, hráči budú v princípe v absolútnom tichu. Do istej miery to nahráva istým prekvapeniam. Tie tradičné hokejové krajiny, ktoré majú obrovskú fanúšikovskú podporu, teraz z tohto nebudú benefitovať. Outsideri, ktorí túto podporu na majstrovstvách sveta nemávajú, by mohli mať o to väčšiu výhodu a prekvapiť.
Čítajte viac Keď budú naši zle hrať, daj do záberu moje ponožky! Lintner chcel naštvaných divákov rozveseliť
Ako si spomínate na rok 2002, keď ste sa vracali zo Švédska ako zlatí chlapci?
Ten prvý, druhý deň si až tak úplne neuvedomujem. Človek bol ešte plný emócií z majstrovstiev sveta a z tých ťažkých zápasov. Až po tom, ako som sa zopárkrát vyspal, som si začal naplno uvedomovať, čo sa nám podarilo. Celé leto som si to užíval a s chalanmi sme to oslavovali a mali sme nekonečnú trpezlivosť rozprávať sa o tom s každým, koho sme stretli, pretože sme si to užívali.
Keď sa porovnáte s dnešnými mladými hokejistami, vidíte výrazné rozdiely?
Áno, vidím v tom veľký rozdiel. Dnes to majú mladí hokejisti oveľa ťažšie, než sme to mali my. Tá dnešná konkurencia v profesionálnom hokeji na úrovni draftu, NHL, ale aj reprezentácie, je nepomerne väčšia. Tí chalani musia byť oveľa lepší, než sme boli v ich veku my, musia sa tomu oveľa viac venovať.
Za našich čias bol rozhodujúci prirodzený talent. Keď sme boli šikovní, ani príliš nezáležalo na tom, v akej sme boli kondícii, pretože primeraná kondícia a príprava bola dostatočná, aby sme sa nejako presadili. Teraz tí chalani, ak nie sú stopercentne namakaní, nedodržiavajú životosprávu, tréning, stravu, nemajú najmenšiu šancu obstáť v tej obrovskej konkurencii.
Ďalšia vec je, že pred 20 rokmi bolo päť či šesť hokejových veľmocí, ktoré bojovali o miesta v drafte, NHL, na majstrovstvách sveta či na olympiáde. Dnes už je tých tradičných hokejových štátov oveľa viac a nikoho neprekvapí, keď sa do prvej osmičky dostanú Nemci, Švajčiari, Dáni, Lotyši, Nóri. To by za našich čias bolo nepredstaviteľné. S takýmito krajinami sme si robievali skóre a vôbec sme nepremýšľali, že by sme s nimi mohli prehrať.
Konkurencia je teraz obrovská, nielen pre slovenských chlapcov, ale aj pre švédskych, fínskych, českých či ruských. Takže z toho pohľadu to majú títo chalani všeobecne oveľa ťažšie, ako sme to mali my.
Ale zase na druhej strane to majú v niečom aj trochu jednoduchšie. Keď idú do cudziny, ľahko sa spoja so svojimi blízkymi. Niekde ste spomínali, že keď ste ako 19-ročný chalan odchádzali do zámoria od rodiny a od priateľky, mohli ste sa kontaktovať iba cez telefón a telefónne karty boli príšerne drahé…
Tí, ktorí boli od nás o generáciu starší, to ale mali ešte ťažšie. Odchádzali do Severnej Ameriky a nemali sa koho opýtať, do čoho idú. Napríklad Peter Bondra, Zdeno Cíger, Igor Liba. S ním som hrával v Spišskej Novej Vsi a mohol som od neho zistiť, aké to bude. Oni tento komfort nemali. Dnes si všetko vedia vyhľadať na internete, môžu si kedykoľvek zaskajpovať s rodinou. Z tohto pohľadu je to určite ľahšie. Ale ako hovorím, dnes je tá konkurencia niekoľkonásobne väčšia, chalani musia byť omnoho namakanejší. Dokonca si dovolím tvrdiť, že keby sme postavili naše mužstvo, povedzme vo veku 18 rokov proti dnešným 18-ročným chalanom, tak by nás vyčistili ako malých chlapcov. V športe sa zvykne s nostalgiou spomínať, aké to bolo kedysi a aké to teraz nie je. Ja práve hovorím presný opak, že teraz je to oveľa náročnejšie, ako sme to mali my.
Neznie to veľmi optimisticky. Napríklad pre rodičov, ktorí sa rozhodujú, či dať dieťa na hokej.
Prečo? Práveže sa snažím poslať pozitívny odkaz. Chalani musia mať veľkú disciplínu a osvojiť si rôzne veci, ale či sa im v športe podarí vyšvihnúť, alebo nie, vedia to využiť aj v bežnom živote. Hodnoty, ktoré dáva šport z prvej ruky, sú hodnoty, na ktorých je postavený každý príbeh úspechu aj nešportovcov. Každý biznismen, obchodník, lekár alebo právnik musel počas svojej cesty k svojmu úspechu absolvovať situácie podobné tým, aké absolvuje každý jeden športovec. Hodnoty, ktoré športovci získavajú, sú v budúcom živote na nezaplatenie.
Richard Lintner
Bývalý slovenský hokejový obranca, známy pod prezývkou Citrón, sa narodil 15. novembra 1977 v Trenčíne. Prezývku zdedil po svojom otcovi, profesionálnom trenčianskom futbalistovi. Pôvodne sa chcel tiež venovať futbalu, ale do vienka dostal korčule a hokejku. Začínal v Dukle, neskôr ho draftovali do Severnej Ameriky a po dvoch sezónach v nižšej lige sa prepracoval do NHL. Okrem USA pôsobil aj vo Švédsku, vo Švajčiarsku, v Bielorusku, vo Fínsku, v Rusku a v závere kariéry sa vrátil do Dukly Trenčín, kde v roku 2015 odohral svoju poslednú sezónu. Slovensko reprezentoval na majstrovstvách sveta v rokoch 2002 až 2005 a potom aj v roku 2010. Bol súčasťou reprezentačného tímu na zimných olympijských hrách v roku 2002 a na svetovom pohári v roku 2004. Niekoľko rokov sa majstrovstiev sveta zúčastňoval ako televízny spolukomentátor. Od roku 2015 do júna 2020 pôsobil na manažérskej pozícii, ako šéf spoločnosti Pro-Hokej, ktorá zastupuje kluby prvej hokejovej ligy. V RTVS má počas majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji talkshow Citronáda.