Stále sa hovorí o tom, že populácia starne. Vy hovoríte o aktívnom starnutí. Čo to je?
K slovu aktívne dnes pridávame aj dôstojné. Ak je niekto v horšej zdravotnej alebo fyzickej kondícii, môže to vnímať ako nie celkom presné. Aktívne starnutie znamená predovšetkým základný posun od vnímania seniorov. Do roku 2013 sa základný strategický dokument na Slovensku volal Národná stratégia ochrany starších. Teda starší boli pasívny subjekt, ktorý sme chránili. Od roku 2014 sa tento dokument volá Národná stratégia aktívneho starnutia, to znamená, že senior je plnohodnotný člen spoločnosti a sám rozhoduje o sebe. Aj ak je zdravotne znevýhodnený, má právo výberu, predovšetkým robí všetko preto, aby plne participoval na živote spoločnosti, rodiny, komunity. Čo konkrétne to znamená, to závisí od podmienok, od seniora. Poviem príklad: prednedávnom sme odmeňovali dámy zo zariadenia pre seniorov v Ružinove. Ocenenie dostali dve dámy, pričom jedna prišla s paličkou, druhá na vozíčku. Ako ony aktívne starnú? Starajú sa o kvety, o knižnicu. Kým človeku funguje srdce a hlava, môže byť aktívny a má právo, aby ho spoločnosť brala ako aktívnu a participujúcu súčasť tejto spoločnosti, a nie ako niekoho, o koho sa starám a nemá ani právo povedať, ako sa mám oňho starať.
VIDEO: S Milošom Nemečkom nielen o súťaži Senior Friendly.
Prispieva spoločnosť aj reálne k aktívnemu starnutiu?
Čiastočne áno. Od roku 2013, keď sa myšlienka aktívneho starnutia začala verejne rozoberať, niektoré veci sa začali meniť. Štatisticky vieme dokázať, ako rástol priemerný dôchodok. Ten je stále nedostatočný, ale každý korektný senior si uvedomuje, že deliť sa dá len taký koláč, aký si sami vyprodukujeme. Keby som dostal otázku, či by mali seniori dostať vyššie dôchodky, tak odpoviem áno. Ale keby som dostal otázku, kde na to zoberiem peniaze, tak sa priznám, že neviem. Šetriť by sa určite nemalo ani na deťoch a na starostlivosti o ne, nemali by to byť ani školáci, pretože kvalita nášho školstva zaostáva, a nemali by to byť ani ďalšie sféry nášho života. Je to celospoločenský problém, pretože do istej miery sme nedostatková spoločnosť.
Vy ste veľmi pozitívny senior, však?
Áno, nedám sa zmiasť nejakými dezinformáciami a konšpiráciami. Vidím, že krôčik za krôčikom môžu byť veci lepšie. Vnímam to, že keď je človek negatívne naladený, tak mu to nepomôže a ani on ničomu nepomôže. Každý z nás môže aj drobnosťou pomôcť. Napríklad ako tie dámy, čo sa starajú o kvety alebo o knižky. To, že človek vstúpil do dôchodku, neznamená, že je koniec. My sme jedna z krajín, kde je najúžasnejšia participácia seniorov na výchove vnúčat. Podľa mňa to je nedocenené, no na druhej strane sa zabúda na dobrovoľníctvo. Prídete do západných krajín a tam vás v kultúrnych inštitúciách či v galériách vítajú staršie dámy. Tie to nerobia pre peniaze, ale pre ten pocit užitočnosti.
Čím to je, že u nás nie sme zvyknutí na to, že seniori môžu pracovať ako dobrovoľníci?
Som veľký prívrženec sociálneho štátu, ale nie takého, ktorý povie, ja ti dám a ty sa o nič nestaraj. Mal by to byť aktívny sociálny štát, ktorý povie – áno, keď nemôžeš, ja ti dám. No v prípade, ak môžeš, tak sa pridaj a ja ťa podporím. Máme za sebou historickú pamäť, naša generácia prežila rôzne obdobia, na rôzne veci si navykla a ako sa hovorí, starého psa nové kúsky nenaučíš. Toto desaťročie je časom pravdy, pretože ak hovoríme o prudkom starnutí obyvateľstva, tak do roku 2030 sme ešte v slušnej situácii. Je tu generácia 70. rokov, kde bola najvyššia pôrodnosť. V tých rokoch sa rodilo aj viac ako 90-tisíc ľudí ročne a tí ľudia sú stále v pracovnom procese. Títo začnú po roku 2030 odchádzať do dôchodku a teraz je veľmi dôležité sa na to pripraviť. Musíme túto generáciu vtiahnuť do myšlienky aktívneho starnutia.
O čo teda ide v projekte Senior Friendly?
Na jednej strane chceme oceniť tých, ktorí seniorom pomáhajú aktívne a dôstojne žiť. No ide aj o to, aby sme menili mentalitu seniorov a celkovo nastavenie spoločnosti. Robíme to cez konkrétne aktivity. Dávame príklady ľudí, ktorí aj počas pandémie nezabudli na seniorov. Takisto aj samosprávy, ktoré zohrávajú v poslednom období kľúčovú úlohu, pretože sú najbližšie k seniorom. Je mnoho neziskových organizácií či vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií, ktoré pre seniorov niečo robia. Do našej súťaže dostávame desiatky prihlášok. Na našej stránke seniorfriendly.sk je formulár, pomocou ktorého sa môže každý prihlásiť. Stačí napísať, čo urobil a aký to malo dosah, následne to vyhodnotí naša porota a v októbri slávnostne vyhlásime víťaza.
Je to šiesty ročník, pozorujete za ten čas nejakú zmenu nálady v spoločnosti?
<an> Bohužiaľ sa zmenila, ale je to v takých vlnách. Pozoruhodné je, že keď udrela pandémia, tak nálada bola najpozitívnejšia v zmysle, že všetko zvládneme. Nie je náhoda, že v tom období sme patrili k absolútnej špičke na svete. Ľudia boli disciplinovaní, pribúdalo príbehov solidarity a pomoci. Potom však na spoločnosť padla únava a ľudia si uvedomili, že štruktúry, ktoré mali všetky záležitosti manažovať, zlyhávali. Napríklad aj v prípade očkovania. Bol som jeden z tých, ktorí bili na poplach, keď vyšla prvá očkovacia stratégia. Tá zaradila seniorov do piatej etapy, zatiaľ čo celý svet začínal od seniorov. Všetky štatistiky ukazovali brutálne percento úmrtí u seniorov. Mladšie ročníky mali úmrtnosť 0,2 percenta. Chvalabohu pod tlakom verejnosti sa tá stratégia zmenila, ale ani následná realizácia nás nenadchýna.
Ako si vysvetľujete, že ani u seniorov nie je miera zaočkovanosti vyššia?
Ide o dva kľúčové faktory. Po prvé, nedostatočná informovanosť a komunikácia. Na jednej strane je pozitívna kampaň slabá a antivaxerská kampaň neustále narastá. Nepresvedčili sme dostatok ľudí a nie je vôbec náhoda, že na chvoste sú regióny, ktoré patria k menej rozvinutým a nie sú také zaľudnené. Treba si uvedomiť aj tú cestu do vakcinačného centra. Pričom v Bratislave si len sadnem na električku a o päť minút som na Národnom futbalovom štadióne, kde ma zaočkujú. No ak sa mi vôbec podarí elektronicky sa na päťdesiaty pokus prihlásiť a následne mám cestovať z dediny štyridsať kilometrov rôznymi spojmi, tak si to viackrát rozmyslím. Okamžite bolo treba napnúť všetky sily samospráv a ambulantných lekárov. Žiadne výhovorky tu neplatia. Komu už človek viac verí ako lekárovi a kto iný je za to všetko zodpovedný, ak nie predstaviteľ obce. Ako sa má starosta alebo primátor pozrieť v budúcich voľbách do očí voličov, ak bude mať dvadsaťpercentnú zaočkovanosť. Takého by som v živote už nezvolil. Je to jeho úloha, zabezpečiť v obciach očkovanie.
Podpísala sa pandémie pod vaše aktivity?
Minulý rok sa veľmi podpísala aj nepodpísala. Je to také zvláštne. Dnes je to také klišé, že problém je súčasne výzva. My vždy máme vyvrcholenie projektu, vyhlasovanie výsledkov, workshopy, vždy to máme predposledný piatok a sobotu v októbri. Tak sme to mali naplánované, ale už sme všetko museli urobiť on-line. Sme pomerne obľúbená aktivita, v praxi nám na ňu príde 350, 400 ľudí, on-line sme tam mali dvojnásobok pozretí z celého Slovenska. Dnes vedia moderné technológie urobiť z problému pozitívum. Pokiaľ zvládam to, čo mi moderná doba prináša, tak sa do istej miery nemusím báť.
Dokedy sa možno prihlásiť?
Do 30. septembra, to je konštantný termín, aby sme mali niečo vyše troch týždňov na vyhodnotenie. Chcem ešte raz poďakovať Pravde a jej vydavateľovi, celému redakčnému mančaftu, ktorý nám v tomto pomáha. Nie je náhoda, že sme partnermi a že ste nositeľmi tohto ocenenia.