Keď sa začala búrať hať na Hučave, niektorí ľudia si klepali na čelo, či sa ochranári zbláznili.
Áno, malá skupina ľudí mala iný názor, ale odstraňovanie prekážok na riekach má veľkú podporu ako u verejnosti, tak u odborníkov. Zbúranie hate je opatrením pre zlepšenie ekologického stavu vôd – čo je jeden z hlavných environmentálnych cieľov Rámcovej smernice o vode. Na Slovensku sa ciele tejto smernice premietajú do Vodného plánu, ktorého súčasťou je aj spriechodňovanie bariér. Na koncepcii odstraňovania bariér na slovenských riekach sa podieľa mnoho odborných inštitúcií, a tak aj spôsob spriechodnenia hate na Hučave bol prerokovaný so Slovenským vodohospodárskym podnikom (SVP), Štátnou ochranou prírody Slovenskej republiky (ŠOP SR) a Slovenským rybárskym zväzom.
Pravda je však taká, že to neboli ochranári, kto túto hať búral. Kto teda?
Hať búral správca toku, teda SVP, ktorý vypracoval aj projektovú dokumentáciu. Z určitého dôvodu nemohli financovať odstránenie z dostupných zdrojov, preto WWF Slovensko ponúklo financovanie odstránenia. Čiže na odstránení hate na Hučave sa zhodlo viacero odborníkov – či už z oblasti ochrany prírody alebo vodného hospodárstva.
Ale prečo sa búralo dielo človeka? Veď kedysi ho postavili s nejakým rozumným účelom.
Treba zdôrazniť, že hať na Hučave už stratila svoju funkciu a predstavovala len prekážku pre vodné organizmy. Hať bola postavená ako odberný objekt pravdepodobne v 60. rokoch minulého storočia. Množstvo bariér na riekach a protipovodňová ochrana v podobe regulácií tokov bola predimenzovaná a viedla k premene tokov na kanálom blízke vodné útvary. Dôsledky takéhoto počínania vidíme až teraz. Prichádzame o drahocennú rozmanitosť v podobe biologickej diverzity a krajina stráca vodu – vysušuje sa. Súčasná úroveň vedeckého poznania nám však priniesla iné prístupy k riešeniu vodohospodárkych problémov a čoraz častejšie sa uprednostňujú takzvané prírode blízke riešenia. Mimochodom, pri rozhovoroch s miestnymi obyvateľmi v Očovej sme dostali podporu.
Objavilo sa spojenie, že na Hučave sa práve začala slovenská riečna revolúcia. Čo to znamená?
Tak ako ostatné krajiny Európy, aj Slovensko sa pridalo k plneniu záväzku, ktorý vyplýva zo Stratégie EÚ v oblasti biodiverzity do roku 2030 – odstrániť prekážky a nechať slobodne tiecť 25-tisíc kilometrov riek. A jednou z ciest je práve odstraňovanie nefunkčných prehradení na riekach. Medzi ďalšie opatrenia, ktoré by sme sa našich riekach mali vidieť vo výrazne väčšej miere, sú revitalizácie pôvodnej riečnej krajiny – teda tam, kde je to možné, vytvoriť prepojenie riek so starými ramenami, obnoviť mokrade a vytvoriť priestor pre toky. Ďalej u nás platí už spomínaná Rámcová smernica o vodách, ktorá hovorí, že krajiny majú do roku 2027 dosiahnuť dobrý ekologický stav svojich vôd. To bez revitalizácií či odstraňovaní prehradení na riekach jednoducho nepôjde.
Čítajte viac Expert: Únia chce oslobodiť 25-tisíc kilometrov riek. Prečo?
No zdá sa, že slovenská riečna revolúcia sa začala oveľa skôr, už pred niekoľkými rokmi. Búrania hate sa zúčastnil aj poverený generálny riaditeľ SVP Dávid Hlubocký. Povedal, že vodohospodári podobným spôsobom odstránili už desiatky prehradení na Slovensku. Takže nie je to nič nové. Je to naozaj tak?
To je otázka na Slovenský vodohospodársky podnik. Podľa informácií, ktoré nám na túto tému SVP poskytli, doteraz odstraňovali iba veľmi malé prahy a stupne, väčšinou v zlom stave, a aj to prevažne ako súčasť bežných údržbových prác. Dnes hovoríme o úplnom odstránení hate na šírku toku a o oslobodzovaní riek. Okrem toho treba podotknúť, že na Slovensku sa doteraz za spriechodňovanie riek označovalo aj budovanie rybovodov alebo rámp pri vodných dielach, malých vodných elektrárňach či hatiach.
Stav lesov či vôd je odrazom priorít a postoja spoločnosti k svojmu okoliu, ale tiež odrazom postoja k vlastným deťom, pretože ony budú žiť v prostredí, ktoré im my zanecháme.
To nemožno označiť za spriechodnenie rieky?
Znamená to, že sa jednou betónovou stavbou nahradila iná. Odstránenie bariéry na šírku toku je najúčinnejším spôsobom spriechodnenia a ide aj o formu revitalizácie toku. Čiže u nás rozhodne nešlo o „riečnu revolúciu“ v takom rozsahu, ako ju vidíme v USA či v západoeurópskych krajinách, kde sa už búrajú i veľké vodné diela. Uvediem príklad Francúzska, ktoré minulý rok úspešne dokončilo odstraňovanie 36 metrov vysokého múru priehrady Vézin na rieke Sélune. Ďalšia priehrada na tejto rieke s výškou 16 metrov bude v rámci koncepčných opatrení odstránená v priebehu tohto roka. Mimochodom, v spomínanom Francúzsku odstránili prvé tri priehrady na rieke Loire už v rokoch 1996–98, takže sme pozadu o vyše 20 rokov.
Koľko stálo zbúranie hate?
Verejnou zbierkou sa vyzbieralo približne 10 000 eur, ktoré pokryli práce viacerých mechanizmov na samotnom odstraňovaní, odvoze a likvidácie betónového odpadu. Práce sa začali v strede týždňa a skončili sa v pondelok nasledujúceho týždňa. Treba podotknúť, že práce na vodných tokoch nie sú lacné. Výstavba rybovodu by však stála násobne viac a treba do nej zarátať aj pravidelnú údržbu a dlhodobý monitoring. Z toho dôvodu predstavuje odstránenie bariéry najvhodnejší spôsob spriechodnenia – nielen z hľadiska ochrany prírody, ale aj finančnej návratnosti opatrenia či efektívneho nakladania s prostriedkami.
Spomenuli ste verejnú zbierku. Takýmto spôsobom sa zháňajú prostriedky na vydanie nového albumu, knihy, ale na búranie priehrady? Rozumejú ľudia dôvodom, prečo sa hate búrajú?
Áno, je oveľa ťažšie pochopiť a vysvetliť „neviditeľný“ problém ako je rieka bez života, prípadne ešte znečistená a čo je zlé na tom, že tečie vybetónovaným kanálom. V ňom síce stále tečie voda, no o fungujúcom riečnom ekosystéme už môžeme len ťažko hovoriť. Bariéry na tokoch spôsobujú množstvo environmentálnych problémov a sú jedným z dôvodov, prečo rieky po celej Európe nedosahujú dobrý ekologický stav. Myslím si, že čoraz viac ľudí začína chápať prepojenie medzi negatívnymi ľudskými zásahmi a zlým stavom vôd – či už povrchových alebo podzemných. Zapojenie sa do crowdfundingovej kampane bolo dôkazom, že aj širokej verejnosti nie je súčasný stav riek ľahostajný.
Už sa niekde predtým podobným crowdfundingovým spôsobom podporilo búranie prehradenia na rieke?
Financie na odstránenie hate boli zbierané v rámci platformy Odstráňme priehrady v Európe (Remove the Dams in Europe), ktorú založilo WWF Holandsko. Európska verejnosť už na tomto webe podporila odstránenie viacerých priehrad a bariér, napríklad v Španielsku, Francúzsku, Veľkej Británii, ale aj na Ukrajine či v Litve.
Ako bude riečna revolúcia na Slovensku pokračovať?
Ako som spomínal, je rozdiel medzi spriechodnením a odstránením. A aj z toho dôvodu dlhodobo spolupracujeme okrem vodohospodárov napríklad aj so ŠOP SR. Analyzovali sme ich databázy bariér na slovenských tokoch a uplatnením niektorých kritérií sme vybrali tie, ktoré sú z pohľadu ochrany prírody, bezpečnosti, využívania a podobne najvhodnejšie na odstránenie. To by malo prispieť k zlepšeniu nielen stavu chránených druhov a biotopov, ale aj celkového ekologického stavu rieky. Pre podporu odstraňovania bariér vznikla dokonca aj výzva pod záštitou viacerých organizácií vrátane World Fish Migration Foundation (Nadácia pre podporu migrácie rýb) a European Centre for River Restoration (Združenie pre revitalizáciu riek v Európe) adresovaná krajinám a iniciatívam v celej Európe.
Pomôže táto výzva odstrániť ďalšie prehradenia?
Výzva bola zameraná na financovanie potenciálnych projektov pre odstránenie bariér na tokoch, v prípade tejto výzvy nie vyšších ako 2 metre. Do tejto výzvy sa zapojilo aj Slovensko. Ministerstvo životného prostredia iniciovalo rokovanie medzi WWF Slovensko, SVP, ŠOP SR a Výskumný ústav vodného hospodárstva (VÚVH), na ktorom boli prezentované existujúce bariéry vhodné na odstránenie. Po diskusii všetkých zúčastnených boli zaslané návrhy pre odstránenie dvoch bariér – na Hornáde a Starohorskom potoku. Bývalý odberný objekt na Hornáde figuroval aj na zozname bariér, ktorý pripravilo WWF Slovensko. Stupeň bol vybudovaný pre odber vody pre bane Rudňany, dnes už je nevyužívaný a nefunkčný. Je čiastočne priechodný pre väčšie druhy rýb, no zostáva nepriechodný pre tie menšie vrátane chráneného hlaváča bieloplutvého či mihule potiskej. Okrem týchto bariér chceme vypracovať technickú dokumentáciu pre odstránenie stupňa na rieke Zázrivka, ktorá je jedinou prekážkou na rieke. Jej odstránenie je priorita aj pre ŠOP SR. Zázrivka tečie cez Národný park Malá Fatra. Ide o Územie európskeho významu NATURA 2000 a dokonca o ramsarskú lokalitu (Ramsarský dohovor je medzinárodná zmluva o ochrane mokradí).
Čítajte viac Takmer polovicu vodných ekosystémov nemá Slovensko v dobrom stave
Bude sa na Slovensku búrať aj väčšie technické dielo? Ako spomínaná 36-metrová priehrada Vézin vo Francúzsku?
Nie všetky stavby, ktoré už neplnia účel, sa dajú jednoducho odstrániť. Postup je však jasný, ak je možnosť odstrániť bariéru, mala by to byť prvá voľba. Ak taká možnosť nie je, druhou voľbou by malo byť čiastočné odstránenie alebo úprava a spriechodnenie aspoň časti rieky. Ak z určitých dôvodov nie je možné vykonať aspoň tieto úpravy, poslednou možnosťou by mal byť rybovod. ŠOP SR v roku 2015 v rámci projektu Zabezpečenie starostlivosti o mokrade vydala metodiku spriechodňovania bariér, v rámci ktorej by sa malo uplatňovať aj odstránenie na celú šírku koryta. Bohužiaľ, opatrenia sa zatiaľ sústredili najmä na menšie prekážky.
Ako sa na existujúce priehrady pozerajú úrady?
V marci roku 2019 vydal Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) správu s názvom Kontrola opatrení na ochranu pred povodňami, v rámci ktorej sa kontrolóri zamerali na stav vybraných vodných stavieb, najmä existujúcich priehrad a nádrží. NKÚ zistil, že desať kontrolovaných vodných stavieb má vydané rozhodnutie okresného úradu konštatujúce ohrozenie ich bezpečnej funkčnosti, ďalších 19 bolo identifikovaných ako v havarijnom stave s potrebou vykonania sanačných opatrení. Myslím, že toto je na zváženie. V rámci pripomienok k Vodnému plánu sme žiadali doplniť zoznam vodných diel, ktoré sú pri konci životnosti alebo funkcie. Pre takéto stavby by sa mal vypracovať plán pre vyradenie z prevádzky a následnú revitalizáciu.
Nie je však búranie prehradení kontraproduktívne v čase, keď krajina potrebuje zadržiavať vodu?
Je zaujímavé, že odstraňovanie priehrad prebieha aj v krajinách ako napríklad Španielsko, kde je nedostatok vody významným vodohospodárskym problémom. Podľa expertných odhadov bolo doteraz v Španielsku odstránených cez 200 priehrad a hatí, ktoré už neboli využívané, a ďalšie projekty odstraňovania sa chystajú. Okrem toho sú priehrady aj extrémne drahé. Do ich ceny je potrebné zarátať nielen náklady na výstavbu, ale aj pravidelnú údržbu a cenu rybovodu. Je tiež dôležité pripomenúť, že väčšina priehrad na Slovensku má problém so zanášaním. Nánosy nielenže znižujú ich kapacitu, ale upchávaním dna znemožňujú aj interakciu medzi povrchovými a podzemnými vodami. Len pre ilustráciu, množstvo zachytených sedimentov v najväčších slovenských nádržiach predstavuje objem približne 45 miliónov metrov kubických. Sedimenty nielenže zhoršujú stav v samotných nádržiach, no chýbajú v úsekoch pod týmito bariérami. To spôsobuje prehlbovanie tokov a väčšie odvodnenie krajiny. Ak sa nedokážeme vyrovnať s problémami, ktoré spôsobujú už existujúce priehrady, výstavba nových je o to viac otázna.
Je aj iná, prírodnejšia cesta ku krajine odolnejšej voči klimatickej kríze a suchu?
Zadržiavanie vody v krajine je rovnako ako technickými opatreniami možné aj obnovou riečnej krajiny, prostredníctvom funkčnej a s vodným tokom komunikujúcej nivy. Naším dlhodobým cieľom je, aby sa na Slovensku začala uplatňovať celková ekologická obnova krajiny založená na riešeniach blízkych prírode. Na to bude potrebné čiastočne pozmeniť prístup – vodu zadržiavať v celom povodí, nie len stavbami v rámci tokov. Regulované a napriamené toky vo voľnej krajine je potrebné aspoň čiastočne obnovovať a vytvárať im čo najväčší možný priestor pre bezpečné vybreženie počas vysokých prietokov. Len takým spôsobom zabránime odtoku cennej vody z krajiny, ktorá bude k dispozícii riečnemu ekosystému, ale aj ľuďom.
Foto: Miroslav Očadlík
Dokáže naozaj rieka, ak človek jej tok zrevitalizuje, zadržať dostatok vody?
Pod pojmom revitalizácia môžeme rozumieť celú škálu opatrení a postupov za účelom obnovy prirodzeného stavu a fungovania riečneho systému. Cieľom nie je len podpora biodiverzity, obnova vodného režimu a zmierňovanie povodní, ale aj celkový rozvoj krajiny. Prirodzené meandre tok predlžujú a zároveň znižujú jeho spád. Z toho dôvodu môže voda tiecť pomalšie a predĺži sa čas kontaktu vody s okolím. To podporuje nielen samočistiace procesy v rieke, ale aj zadržiavanie vody v nive. Funguje to aj vďaka tomu, že v meandroch a zákrutách riek voda ľahšie vsakuje do brehov a ďalej do okolitej krajiny. Ľudia majú mylný dojem, že rieku tvorí len koryto a voda v prúdnici, no akási „neviditeľná“ rieka tečie aj takzvaným podriečnym dnom, vďaka ktorému komunikuje s podzemnými vodami. Napriamené koryto sa aj samovoľne zahlbuje, pretože rýchly prúd ľahšie eroduje dno. Hoci sa na prvý pohľad zväčšuje kapacita napriameného toku na prechod povodňovej vlny, zhoršuje sa tým prejav povodne v spodných úsekoch. Okrem toho, napriamené a zahĺbené toky sťahujú podzemnú vodu a tým odvodňujú svoje okolie – čo je jav, ktorý si za posledné roky všíma množstvo Slovákov. Čiže každou aspoň čiastočne uskutočnenou revitalizáciou sa obnovou prirodzeného vodného režimu vracia voda do krajiny.
A dokážu ekosystémy ochrániť pred povodňami? Už sa to niekde naozaj osvedčilo?
Ako som už naznačil, správne urobená revitalizácia by mala vždy zvyšovať povodňovú ochranu. V tejto súvislosti je však potrebné rozlišovať obnovu riek vo voľnej krajine a v intraviláne. Mimo miest a obcí by sa malo podporovať rozvoľňovanie riek so zameraním na zachovanie a obnovu priestoru pre rieky. V zastavanom území je priorita zachovanie prietočnej kapacity a ochrana územia no zároveň aj podpora sladkovodnej biodiverzity. Ako príklad môžem spomenúť sériu revitalizačných projektov v rámci programu WWF s názvom „Living Danube Partnership“ (Spolupráca pre živý Dunaj). V rámci tohto programu sa uskutočnilo niekoľko revitalizácií bývalých meandrov a ramien Dunaja s prítokmi na území Rakúska, Maďarska, Srbska, Rumunska a Bulharska. Výsledkom bolo zvýšenie prirodzenej kapacity koryta na vybraných lokalitách spolu až o 12 miliónov metrov kubických! Okrem protipovodňovej ochrany sa podarilo obnoviť aj vzácne mokradné a riečne biotopy na celkovej ploche 54 kilometrov štvorcových.
Ako s tým všetkým súvisia ryby, ktorým vodohospodári umožnili voľnejší pohyb na Hučave?
Ryby sú považované za dobré indikátory zachovalej rieky. Napríklad jesetery na Dunaji považujeme za takzvané „dáždnikové druhy“, pretože ochranou týchto druhov sa zastreší ochrana ostatných druhov a dokonca aj niektorých biotopov. V správe s názvom Stratené ryby sveta (World’s Forgotten Fishes) WWF upozorňuje, že pokles populácií sladkovodných rýb predstavuje od roku 1970 až 84 percent. Rovnaký smutný trend možno sledovať aj na Slovensku. Jeden miestny obyvateľ z Očovej, ktorý sa narodil v starom mlyne, spomínal na rieku Hučava zo svojho detstva. Pamätal si, že v rieke bolo voľakedy oveľa viac rýb a rakov. Bariéry na tokoch znemožňujú migráciu a tvoria prekážku aj pre tok sedimentov a látok vo vode. Pôsobia na prirodzené prúdenie a vytvárajú výrazné zmeny teplôt. Napriamovanie a úprava tokov spôsobujú stratu prirodzeného prostredia a samočistiacej schopnosti riek. Významnú úlohu zohráva aj stále prítomné znečistenie. Dôsledok týchto javov sa prejavuje zníženou diverzitou a početnosťou mnohých vodných organizmov. Úbytok rýb by mal byť pre nás akýmsi varovaním – že v riekach nie je niečo v poriadku.
Foto: Miroslav Očadlík
Komu všetkému v skutočnosti darovali slobodnejší pohyb? Akým rybám? A akým ďalším živočíchom?
V celom toku Hučavy možno nájsť približne sedem druhov rýb, pričom dominujú pôvodné druhy ako pstruh potočný, hlaváč pásoplutvý či slíž severný. Odborný ichtyologický prieskum potvrdil aj výskyt mreny škvrnitej. Ide o európsky významný druh, ktorý sa nachádzal pod haťou. Tá mu bránila v neresovom ťahu. Okrem migračnej bariéry predstavovala hať aj prekážku pre ostatné druhy rýb, ktoré sa potrebujú pohybovať voľne po toku a vyhľadávať tône na rôznych úsekoch rieky. V Hučave nájdeme aj raka riečneho – ten síce nie je diaľkovým plavcom, no tiež potrebuje vyhľadávať vhodné úkryty. Občas môže pre nedostatok úkrytov medzi rakmi dochádzať aj k súbojom. V takom prípade je slabší jedinec donútený k migrácii na inú lokalitu. Hať na Hučave bola aj pre tieto chránené vodné bezstavovce neprekonateľnou bariérou.
Z Očovej pochádzal aj zakladateľ Diabolských huslí – Ján Berky Mrenica. Mal nejaký osobitný vzťah k Hučave?
Miestna legenda vraví, že pán Berky starší v mladosti veľmi rád trávil čas pri Hučave, ktorá tečie Očovou. Prívlastok „Mrenica“ dostal práve podľa ryby „mrenice“ – čiže mreny škvrnitej, ktorú môžeme aj v súčasnosti nájsť v tejto riečke.
Dá sa povedať, že to, či je rieka živá alebo spútaná, má nakoniec vplyv aj na kultúru krajiny?
Kultúra krajiny a stav životného prostredia sú dve spojené nádoby. Stav lesov či vôd je odrazom priorít a postoja spoločnosti k svojmu okoliu, ale tiež odrazom postoja k vlastným deťom, pretože ony budú žiť v prostredí, ktoré im my zanecháme.
Foto: ARCHÍV MIROSLAVA OČADLÍKA
- Vyštudoval Fakultu ekológie a environmentalistiky na Technickej univerzite vo Zvolene.
- Pôsobil vo výskumnom ústave vodného hospodárstva.
- Podieľal sa na Spoločnom prieskume Dunaja (Joint Danube Survey 4).
- Od roku 2020 pracuje vo WWF Slovensko ako expert na vodné ekosystémy.