Aké pocity má na premiére koproducent? Ako ste sa dostali do projektu filmu Jak Bůh hledal Karla, ktorý nakrúcali Vít Klusák a Filip Remunda?
Moje pocity sú trocha rozpačité, lebo tento film mal prísť do kín už pred rokom a pol. Je to film vyslovene určený pre kiná a na diskusiu a to si, ako čerstvá novinka, vlastne neužil. Konečne sme ho odpremiérovali v Čechách, ale momentálne je situácia taká, že ľudia sa do kín ešte nehrnú. Takže by som klamal, keby som hovoril o veľkých očakávaniach. Som rád, že film môžeme odpremiérovať aj na Slovensku. Snímka by si však zaslúžila lepšie štartovacie podmienky.
Ohlasy sú vlastne viacmenej očakávanou súčasťou filmu. Ide v ňom o horúce témy náboženského života v súčasnosti a film nabáda k úvahám o nich. Na internete sa už diskutuje a na film sú – ako sa dalo čakať – rôzne názory. Čítali ste ich?
Hoci obyčajne diskusie nečítam, v tomto prípade som si ohlasy pozrel. Ukazuje sa, že ateisti očakávajú protináboženský film a veriaci očakávajú pronáboženský film. A ja si myslím, že pravdu treba hľadať. Svet nie je čierno-biely a ani cirkev nie je bohužiaľ taká. Vyskytujú sa v nej aj prípady pedofilných kňazov, rasistického, xenofóbneho prístupu, antisemitizmu a podobne. Na druhej strane je cirkev inštitúcia, na ktorej je založená naša civilizácia. No film Jak Bůh hledal Karla je zaujímavý v tom, že nie je čierno-biely, neodsudzuje, neadoruje, ale dáva možnosť Bohu, aby Karla v tom Poľsku našiel.
Čítajte aj Otázka na telo: Komu patrí Boh?
Môže aj koproducent film ovplyvňovať? Ako ste spolupracovali s režisérmi Remundom a Klusákom?
Poznám sa s nimi ešte od školských čias, čiže to je už dvadsaťtri rokov. Celý ten čas nejakým spôsobom spolupracujeme a nejakým spôsobom si koprodukujeme všetky filmy, ktoré majú český a slovenský dosah. Takže aj účasť na tomto filme mi ponúkli a ja som to uvítal. Som však len minoritný producent. Znamená to, že som sa postaral o slovenskú účasť. Zabezpečil som prostriedky hlavne vďaka audiovizuálnemu fondu, no pokiaľ ide o samotnú dramaturgiu, mohol som povedať svoj názor, mohol som poradiť, ale to bolo všetko.
Foto: FILMTOPIA
Ktoré miesto sa vám vo filme páči? Robili by ste niečo inak?
Pre mňa sú najsilnejšie momenty tie, ktoré by človek v takomto filme neočakával. Je to pre mňa celá linka režiséra Karla Žaluda, ktorý je hlavnou postavou a ktorý je v Poľsku prekvapovaný rôznymi situáciami. Miestami je zúfalý a nešťastný, ale jeho hľadanie je to najkrajšie vo filme.
Postava režiséra, ktorý „na pochode“ rieši nečakané situácie pri nakrúcaní a má aj nečakané reakcie, určite zaujme. Zaujímavé však budú rozdiely v prijatí filmu v ateistickom Česku a v nábožensky silnom Poľsku. Aké prijatie očakávate na Slovensku?
No na to som najviac zvedavý! Preto by som bol veľmi rád, keby ľudia prišli na Slovensku do kín na tento film. Lebo to je ako s bohoslužbou – môže sa vysielať v televízii, ale nemá takú silu, ako keď sa slúži naživo. Chýba to spoločné prežívanie. Mám pocit, že ak je napríklad Poľsko v diskusiách o náboženstve čierno-biele, miestami až militantné, tak na Slovensku to môže byť inak, môže sa tu vytvoriť najzaujímavejší priestor na diskusiu. Tak som naozaj zvedavý, ako to dopadne.
Slovensko má k bohu blízko, ale aj rado diskutuje, takže určite dobre, bude veľa názorov. Stáva sa vám, že niečo aj nedopadne dobre? Aké sklamania môžu postretnúť dokumentaristu?
Dokumentaristu nemôžu postihnúť sklamania, lebo prinášajú prekvapenia. Vždy sa niečo stane a vždy je to zaujímavé. Mám kamarátku zo Sarajeva, volá sa Nina. Rozprávala mi, že keď majú v Sarajeve ľudia nejaký problém, idú k mešite. Chodia okolo nej, pokiaľ nezačujú prvú náhodnú vetu, a tú berú ako odkaz, čo majú urobiť. Nina práve riešila otázku, či sa má odsťahovať zo Sarajeva, a začula, ako matka kričí na syna: Utekaj, utekaj! Ja si myslím, že presne to robia dokumentaristi.
Režiséri hraných filmov to majú inak. Ráno vstanú, osprchujú sa a idú vypovedať o svete. My väčšinou nevieme, čo nás čaká. Nemáme žiadnu tézu. My sa pýtame. Chodíme okolo tej mešity, chodíme po svete a čakáme, čo nám ľudia povedia. Preto sa nemôžeme ani sklamať. Ak chceme s niekým točiť, a ten človek nám povie, že z nejakého dôvodu to odmieta, tak aj jeho odmietanie môže byť veľmi zaujímavé.
Foto: Filmtopia
Nikdy nezávidíte režisérom hraných filmov? Čo je najkrajšie v dokumentárnej tvorbe?
Pre mňa je najdôležitejšia zvedavosť. Keď vám človek niečo prekvapujúce povie. A to pri hranom filme väčšinou nezažijete.
Pozeráte sa ale iste rád aj na hrané filmy. Ktorý sa vám v poslednom čase páčil?
Som strašný hypochonder, počas pandémie som sedel doma a nikam nechodil. Nemal som šancu vidieť skoro nič v kine, ale prišiel som na chuť seriálom. Páčil sa mi Mladý pápež a film Roma.
Máte rád aj vo svojej tvorbe nové postupy?
Je to ako v maliarstve. Niekto robí konceptuálne veci, niektorí robia abstrakciu, expresionizmus alebo surrealizmus… Aj v dokumente sa dá použiť strašne veľa štýlov, premiešavajú sa. Myslím si, že je to dané aj fyziognómiou a postavou režiséra. Ja som pomerne robustný, 107-kilový, a preto nedokážem robiť observačné filmy. Nedokážem sa schovať niekde do kúta a tváriť sa nenápadne, ako je to v štýle „mucha na stene“, keď režisér nezasahuje. Som taký veľký, že obsadím pol miestnosti, takže musím robiť filmy ináč.
Z toho vyplýva váš štýl?
Moje filmy sú naozaj veľmi rozličné. Niektoré sú štylizované, napríklad k filmu Ako sa varia dejiny sme pozbierali veľa príbehov. Môže to byť aktívny dialóg alebo participatívny film, kde iniciujem. Mám to žánrovo pestré.
Vraj máte už aj hraný film. O tom sa pozhovárame inokedy, len naznačte, o čo ide.
Dokončil som svoj prvý hraný film. Na Slovensku sa bude volať Cenzorka, vo svete 107 matiek. Práve som robil v Prahe posledné úpravy. Začalo sa to ešte v roku 2015 ako dokumentárny film o mužskej väznici v Odese a skončilo ako hraný film. Strávili sme vďaka tomu niekoľko rokov v Odese a musím povedať, že to je úchvatné mesto, štát v štáte, žije tam 74 národností, Odesa je svoja, nemení sa…
A aká je Bratislava?
Nemôžete sa pýtať Košičana, aká je Bratislava! To ako keby ste sa pýtali mäsožravca, ako mu chutí vegetariánska strava. Dá sa to jesť, ale steaky chýbajú. Mám Bratislavčanov rád, ale Bratislava je mojím núteným exilom, som tu ekonomický emigrant. Inak by som žil v Košiciach. Napríklad práve Odesa má mnoho spoločné s Košicami. My sme jednoducho Košičania.
Košice sa teraz veľmi rozpínajú po kultúrnej stránke. Patria k nim osobnosti, napríklad spisovateľ Sándor Márai. Je tam veľa aktívnych umelcov, nových priestorov, zaujímavých podujatí. Nechystáte aj film o Košiciach?
Mám v pláne natočiť film o košickom maratóne, ktorý je najstarší v Európe.
Peter Kerekes
Narodil sa 3. apríla 1973 v Košiciach. Študoval u Stanislava Párnického odbor dokumentárna réžia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (v rokoch 1991 – 1998). Rok po skončení začal na škole pôsobiť ako doktorand a od roku 2003 aj učiť ako externý pedagóg. Podieľal sa na založení ateliéru hraného a dokumentárneho filmu na VŠMU. Popularitu mu priniesol najmä dokument Ako sa varia dejiny z roku 2008. Pôsobí tiež ako producent a začína sa venovať aj hranému filmu. Žije v Bratislave.