Odvážna žena zvečnila v lesoch viac ako tridsiatku medveďov

S medveďmi sa Viera Duchoňová stretáva pravidelne. Na svojich potulkách horami, s fotoaparátom na krku, sa neraz ocitne v ich tesnej blízkosti. Pravde opísala, ako sa pri tom správa, čo používa na maskovanie a čo na jej záľubu hovoria najbližší.

, 11.08.2021 07:00
Viera Duchoňová, medvede Foto:
Viera Duchoňová vyráža do prírody vždy s fotoaparátom.
16

Ako ste sa dostali k fotografovaniu šeliem v prírode?

Odmalička som veľa chodila po horách. Najskôr s otcom, potom často len s našimi psami. Pochádzam z Nevoľného pri Kremnici, kde sme kedysi mali salaš s tristo ovcami. Naša rodina je celý život v kontakte so zvieratami. Otec založil aj chovateľskú stanicu – najskôr so slovenskými čuvačmi, no a teraz sa venuje jazvečíkom. Ja zase stafordom, ale veľmi blízke sú mi tiež kone. V horách som s nimi trávila veľa času.

Takže v okolí Nevoľného ste natrafili na svoje prvé objekty?

Chvíľu to ešte dozrievalo. Keď som sa po svadbe presťahovala na Turiec, zistila som, že zveri sa tu veľmi darí. Počas vychádzky koňmo som stretávala aj sto kusov. Prvé zábery vznikali z chrbta môjho tátoša, na ktorého obyvatelia hory reagovali veľmi dobre – vnímali jeho a nie jazdca. Veľakrát pred nami zrazu zostali stáť jelene a len tak, akoby nič, sa na nás pozerali.

Viera Duchoňová vyráža do prírody vždy s...
Viera Duchoňová vyráža do prírody vždy s...
+7Medvede na svojich potulkách stretáva Viera...

Kedy ste s tým teda začali?

Asi pred piatimi rokmi. Postupne som si začala kupovať lepšiu techniku, čiže väčšie objektívy, drahšie foťáky a jedno s druhým. S takou výbavou na konskom chrbte už ale nie je jednoduché udržať stabilitu ani kvalitu. Preto som začala chodiť do hory pešo. Zároveň som sa učila ako vyhľadať zver, ako sa k nej dostať, aby som ju nerušila, ako splynúť s prírodou a ako sa tam správať. Vďaka tomu dokážem niektoré scény pozorovať aj hodinu.

Pamätáte si ešte svoj prvý „úlovok“? Aké zviera to bolo?

Úplne prvý, ktorý navždy zostane v mojom srdci, je jeleň parochniar – čo je rarita. Videla som ho zatiaľ poslednýkrát, o to väčšiu cenu to pre mňa má. S tou svojou genetickou vadou vyzeral ako nepodarená antilopa. Nič podobné sa mi už asi nepodarí, lebo k takýmto stretnutiam dochádza raz za život.

Postupne sa vaša zbierka rozrástla. Môžete vymenovať, čo všetko v nej už máte?

Mojou srdcovkou sú medvede a jelene. Okrem nich mám nafotené napríklad srnce, líšky, diviaky či vlky.

To sú plaché stvorenia. Kde sa vám podarilo zachytiť ich?

Na jedného som natrafila v Kremnických vrchoch, keď ležal a obhrýzal kosť. Dostala som sa k nemu fakt blízko, počula som ako žuje. Mala som obrovské šťastie. Vietor fúkal smerom ku mne, bolo mokro a nepočul, ako sa k nemu plazím. On bol zaujatý potravou, takže všetko mi nahrávalo do karát. Narobila som množstvo záberov, bol to úžasný zážitok. Neprejde asi deň, aby som si na to nespomenula.

A ten druhý?

To bolo tu neďaleko. Robíme agroslužby a počas kosenia repky s kombajnmi zrazu volá môj muž, že nech rýchlo prídem, lebo tam majú vlka. Keď dokončovali jeden pás, vlka odtiaľ na mňa v podstate natlačili. Z repky vybehol rovno oproti mne a vtedy som ho stihla odfotiť. Je to výnimočný úlovok, lebo neviem, či sa to na takom mieste už niekomu podarilo.

Nebolo to nebezpečné?

Je to príliš plaché zviera, o človeka nemá žiadny záujem. Pri vlkoch sa nebojím, skôr je tam adrenalín z radosti. Veď niekto ho naživo v prírode neuvidí za celý život.

Ktoré zviera vo vás vzbudzuje najväčší rešpekt?

Jednoznačne medveď.

Prezradíte najadrenalínovejšie stretnutie s ním?

Raz som sa vracala domov s množstvom nachodených kilometrov po hrebeňoch. Bola som strašne unavená, no zrazu som začula šuchotanie. Tak som si kľakla a čakala, čo vyjde z kríkov. Zrazu sa ukázala hlava medvedice. Trochu som musela cúvnuť, lebo bola naozaj blízko a na dvesto milimetrový objektív sa mi ani nezmestila.

Čo nasledovalo?

Keď ma zbadala, vybehla po mne – ale tak decentne, že kúsok predo mnou zastala a potom sa vrátila naspäť. Podľa toho som vedela, že asi tam má mladé, čo sa mi neskôr potvrdilo. Ja som sa už potom nehýbala, nekričala, ani nemávala rukami. Viem totiž, že keď človek urobí zlé rozhodnutie, mohlo by dôjsť k útoku. Stačilo by sa prudko zodvihnúť či utekať a zhoršilo by sa to. Veď aj pri psovi je to tak, že keď začnete bežať, pustí sa za vami. Radšej treba zostať stáť.

Aké myšlienky vám vtedy išli hlavou?

Vôbec nič. Vždy, keď stretnem medveďa, som v pokojnom režime. Neriešim, či je blízko alebo ďalej. Až keď odíde, začnú sa mi triasť ruky, kolená, všetko. Totálne to na mňa doľahne večer, keď som už doma.

Napriek tomu sa do lesa vždy vraciate.

Je pre mňa prirodzené pohybovať sa tam. V tom prostredí sa cítim veľmi dobre, neviem si predstaviť, že by to bolo inak.

Koľko macov ste už stihli nafotiť?

Nemám to zrátané, ale cez tridsať určite. Vždy je to však o náhode. Nikdy neviem, keď chodím po kopcoch, či nejakého stretnem. Nebavilo by ma to robiť tak, ako niektorí – schovajú sa v kryte a okolo dajú kukuričnú návnadu. Je to potom stále to isté miesto a väčšinou tie isté medvede.

Vám sa nestáva, že viackrát natrafíte na rovnakého?

Jedného, volám ho Ivan, som už stretla asi štyrikrát. Vždy náhodou a na inom mieste. Môže mať tri roky a je celý nesvoj. Asi je prvý rok od mamy, taký pubertiak. Nafotila som ho na dvanásť krokov odo mňa.

Nosíte so sebou niečo na obranu?

Vždy mám pri sebe sprej na medvede. Je dosť silný, takže v prípade núdze by určite pomohol. Zatiaľ som ho však, našťastie, nemusela použiť.

Existuje záber, na ktorý ste najviac hrdá?

Napríklad medveď na snehu, čím som si splnila jeden zo svojich snov. Vtedy sa mi jediný raz stalo, že som išla preč skôr ako maco. Urobila som si krásnu fotku a on sa na mňa pozeral, kým som nezašla.

Ako dlho zvyknete na svoj úlovok čakať a čo robíte, aby ste boli „neviditeľná“?

Je to o náhode a kope šťastia. No a človek najmä musí vedieť, kde chodí zver. Pri jeleňoch poznám ich chodníčky a návyky, takže väčšinou idem na istotu. Keď sa podarí, že nechytia môj vietor, prejdú tesne okolo a vôbec si ma nevšimnú, lebo som maskovaná.

Z čoho sa skladá vaša výbava?

Okrem foťáka mám klobúk, sieť a 3D maskovanie, na ktorom mi vejú listy. Medvede občas asi musia byť prekvapené, čo za šialený krík sa to popri nich presúva.

Vždy fotíte v lese sama, alebo máte občas nejakú spoločnosť?

Väčšinou sólo, no sem-tam zoberiem niekoho z rodiny či dobrých známych. No a prevažujú ženy, lebo na chlapov je môj muž alergický. Najradšej ale vyrážam sama, lebo vtedy viac vidím a nemusím sa báť o druhých. Niekedy so sebou zoberiem psa, ale ten je naučený byť ticho.

Manžel sa o vás nebojí?

Áno, ale nemá na výber. Vie, že celý život som chodila po horách a to sa nezmení. S tým si ma aj bral. Mojej mame napríklad ani nehovorím, keď idem do hory. Povedala mi, že sa jej mám ozvať, keď už idem odtiaľ, lebo potom je na nervy, keď sa jej štyri hodiny neozvem. Všetci vedia, že keď neberiem telefón, som v lese.

Máte aj dvoch synov. Ako to vnímajú oni?

Vedia, že toto je moja záľuba. Samozrejme, kvôli nim som ešte opatrnejšia. Doteraz na mňa žiadny medveď nezaútočil, ale je to ako s ľuďmi – z desiatich má každý inú povahu. Ak mi minule jeden z nich nič neurobil, to neznamená, že ďalší sa zachovajú rovnako. Preto som vždy v strehu a dávam si veľký pozor. No a vždy mám poruke spomínaný sprej.

Často vyrážate do terénu?

Keď mám čas, tak aj šesťkrát do týždňa. Väčšinou zavčas ráno pred prácou, alebo po nej.

Neplánujete sa fotením aj živiť?

Nie, lebo teraz je to moje veľké hobby, potom by to už bola povinnosť. Takto nemusím spĺňať žiadne limity a robím to len vtedy, keď chcem.

Máte métu, čo by ste ešte chceli objektívom zachytiť?

Medvede na Kamčatke. Lákajú ma tiež Aljaška, Kanada a Fínsko. Ideálne by to bolo niekde pri jazere – muž by tam mal vodu a ja horu. Trošku by som sa asi bála o deti, je však pekné o tom aspoň snívať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
16 debata chyba
Viac na túto tému: #Žilinský kraj #medvede #Kláštor pod Znievom #fotografka