Francúzi v SNP: Prišli pomôcť, aj keď ich nikto nenútil

Do Slovenského národného povstania, ktoré vypuklo pred 77 rokmi, sa zapojilo aj vyše 400 dobrovoľníkov z Francúzska. Pokojne mohli počkať na koniec vojny, no namiesto toho sa rozhodli bojovať v cudzej krajine. O ich osudoch sa dodnes veľa nevie, neučia sa o nich ani francúzski školáci.

30.08.2021 06:00
Didier Rogasik, atašé Foto: ,
Didier Rogasik, tlačový atašé francúzskeho veľvyslanectva, žije na Slovensku už 22 rokov.
debata (31)

„Každý z tých, čo prežili, mi pritom hovoril, že Slovensko je jeho druhý domov,“ uviedol v rozhovore pre Pravdu Didier Rogasik, tlačový atašé francúzskeho veľvyslanectva v Bratislave, ktorý o nich pripravuje knihu.

Kedy ste sa začali zaoberať účasťou francúzskych bojovníkov v SNP? Čo vás k tomu priviedlo?

Tejto téme sa venujem už dávno, lebo som bývalý vojak z povolania. Na Slovensko som prišiel v roku 1998, keď som začal pracovať na francúzskej ambasáde. Pricestoval som sem 5. augusta a už o tri týždne boli oslavy SNP. Vtedy ešte žili bývalí partizáni, aj francúzski, ktorí sa zúčastnili na oslavách v Strečne a Banskej Bystrici. Keď sme sa rozprávali, všetko mi vysvetľovali – ako sa sem dostali, prečo bojovali… Dozvedel som sa od nich veľmi veľa, ale odvtedy stále hľadám ďalšie informácie, lebo ešte nepoznáme všetko.

O účasti Francúzov v SNP nevedia veľa ani Slováci. Koľko ich tu vlastne bojovalo?

To je dobrá otázka. Často sa uvádza, že dvesto. Lenže to boli len Francúzi z práporu Foch pod vedením kapitána de Lannuriena. Tých bolo dokopy 203. Zabúda sa na to, že tu boli aj ďalší Francúzi v iných jednotkách, takže ich celkový počet by mal byť 460 – z nich malo padnúť 107. Tie čísla uvádzajú v knihe Francúzi v SNP historici Dušan Halaj, Ľubomír Moncoľ a Ján Stanislav. Časť tej knihy z roku 2003 som preložil do francúzštiny.

Ako však preveriť tie čísla? Je to ťažké, stále pátram. Nedávno som zašiel do Vojenského historického ústavu, kde som našiel študentskú prácu o francúzskej partizánke, ktorá bojovala na Slovensku. A aj ten autor už v roku 1976 písal, že tu bojovalo viac ako 400 Francúzov a 108 padlo. To sú zaujímavé informácie, pretože ešte nedávno sa hovorilo, že ich padlo 56 a zranilo sa 45 v prápore Foch, plus dvaja-traja z iných jednotiek. Snažím sa teda zistiť, ako to bolo.

Georges de Lannurien. Foto: archív Múzea SNP
Georges de Lannurien, francúzski dobrovoľníci, snp, Georges de Lannurien.

Ako sa Francúzi dostali na územie Slovenska?

Z tých 203 Francúzov, ktorí bojovali v prápore Foch, bolo asi 150 vojakov. Keď Francúzsko v roku 1940 prehralo vojnu s Nemeckom, dostali sa do nemeckých zajateckých táborov, z ktorých sa im podarilo utiecť. Uchýlili sa do Maďarska, pretože to nebolo vo vojne s Francúzskom. Väčšina z nich pracovala pri jazere Balaton. Keď sa dozvedeli, že sa na Slovensku pripravuje povstanie proti Nemcom, dvaja dôstojníci – Georges Barazer de Lannurien a Michel Bourel de la Roncière, ktorí pôsobili na francúzskej ambasáde v Budapešti – sa francúzskych vojakov spýtali, kto by bol ochotný ísť sem bojovať.

Ilegálne aj prešli hranice, aby zistili podrobnosti o príprave Povstania. V Maďarsku sa vtedy zdržiavalo približne 800 francúzskych vojakov – asi 150 z nich odišlo v auguste 1944 na Slovensko. Je dôležité povedať, že to boli dobrovoľníci. Ani jedného do toho nenútili. Prišli sem, lebo chceli. Nevedeli nič o Slovensku, iba to, že tam budú Nemci, proti ktorým treba bojovať.

Vo francúzskej jednotke boli aj civilisti. Odkiaľ prišli?

Asi 500 mladých Francúzov vtedy pracovalo v Dubnici nad Váhom, kde vyrábali motory pre lietadlá. Predtým robili pri Viedni, ale keď Spojenci bombardovali ich továreň, Nemci výrobu presunuli na Slovensko. Títo Francúzi neboli vojnoví zajatci, robili tam v rámci povinnej pracovnej služby. Na prelome augusta a septembra zhruba 50 z nich ušlo, aby sa pridali ku krajanom v Povstaní.

Roger Naël Čítajte viac Prevzali ste chlapcov, urobili z nich mužov. Príbeh posledného Francúza, ktorý bojoval v SNP

Ako ste však spomínali, Francúzov v SNP malo byť až 460. Kedy do bojov zasiahli tí ďalší?

To bolo až začiatkom februára 1945. Z Dubnice vtedy utieklo 186 francúzskych civilistov, ktorí potom dva a pol mesiaca bojovali v Partizánskej brigáde Jana Žižku – v oblasti Trenčína, Uhrovca, Bánoviec nad Bebravou a Prievidze. To už neboli veľké boje, ale partizánska vojna – krátke útoky na Nemcov a následné stiahnutie sa do hôr. Boli tu však aj ďalší Francúzi. Dozvedel som sa napríklad, že dvaja bojovali v nitrianskej partizánskej brigáde. Pridali sa k nej v decembri 1944. Obaja zomreli koncom januára pri Topoľčiankach – jeden pri prestrelke, druhého, ktorý bol zranený, Nemci chytili, mučili a nakoniec obesili.

Francúzi boli teda počas SNP rozptýlení v rôznych partizánskych skupinách…

Áno, postupne sa dozvedám ich príbehy. Jeden je napríklad pochovaný aj v Brezine nad Trenčínom. Nikto o ňom nič nevie, je tam len napísané „francúzsky partizán“. Ich počet sa teda pomaly zbiera: 200 plus 186 plus dvaja plus jeden a tak ďalej. Ale kto sú a odkiaľ prišli… Zistiť to po takom dlhom čase je veľmi ťažké.

Vráťme sa k práporu Foch. Pod koho patril?

Pôvodne to bola iba francúzska rota Leclerc, no potom k nej pridali aj slovenskú jednotku, a tak vznikol prápor. Bojovalo tam i pár Juhoslovanov a Belgičanov. Boli súčasťou 1. československej partizánskej brigády generála M. R. Štefánika, ktorej velil sovietsky plukovník Piotr A. Veličko, ale rozkazy dostávali aj od vedenia československej armády. Keď sa ukázalo, že vedia bojovať, všetci im chceli veliť. Boli z toho konflikty medzi Veličkom a jedným z veliteľov povstaleckej armády Jánom Golianom. De Lannurien sa to naučil šikovne využívať. Vybavil všetko, čo potreboval – zbrane, autá, potraviny…

Odhalenie pamätníka francúzskym partizánom na... Foto: Archív TASR
pamätník francúzskym partizánom, Zvonica pri Strečne Odhalenie pamätníka francúzskym partizánom na vŕšku Zvonica pri Strečne 29. augusta 1956, na ktorom sa zúčastnila aj oficiálna francúzska delegácia.

Mali Francúzi počas Povstania kontakt s exilovou francúzskou vládou? Vedel o nich Charles de Gaulle?

Áno, dozvedel sa o nich vďaka zraneným francúzskym vojakom, ktorých z povstaleckého územia evakuovali na Ukrajinu. Z Kyjeva dostal hlásenie, že na Slovensku bojujú aj Francúzi a de Lannurien je ich veliteľom. Keďže to boli vojaci, organizovaná francúzska jednotka, de Gaulle v decembri 1944 vyhlásil, že ich považuje za súčasť francúzskej armády.

Ako by sme ich vlastne mali správne označovať? Vojaci alebo partizáni?

Počas prvej fázy SNP prebiehali normálne boje – armáda proti armáde. Potom však Nemci obsadili povstalecké územie i Banskú Bystricu a boje pokračovali v horách. Nie som historik, ale pre mňa z toho vychádza, že od 29. augusta do konca októbra 1944 boli vojakmi, potom sa z nich stali partizáni.

Ako to bolo s jazykom? Nemali tu Francúzi problém s dorozumievaním?

Nikto z nich nevedel po slovensky, niektorí možno trochu po nemecky. Počas prvej Československej republiky však veľa Slovákov žilo vo Francúzsku, takže im rozumeli. Napríklad v Čičmanoch mnohí vedeli po francúzsky. Vo francúzskom prápore slúžilo tiež niekoľko Sloveniek ako ošetrovateľky, ktoré pomáhali s tlmočením. Boli tam napríklad tri mladé ženy – dve sestry a ešte jedno dievča. Keďže ich mená si Francúzi nevedeli zapamätať, pomenovali ich Pim, Pam a Pum. Jedna z nich potom v roku 1947 spolu s Vladimírom Jeršovom vydala knihu Francúzski bojovníci v SNP – podpísala sa tam ako Pim Dulová.

pamätník, Čítajte viac Pamiatka na Francúzov pri Martine nezostane v zabudnutí

Keď už hovoríme o ženách, bojovali v SNP aj francúzske partizánky?

Dlhé roky som o tom nič nevedel, ale keď som začal s bádaním, objavil som príbeh rodiny Blahovcov. Slovák z Ružomberka sa vybral do Francúzska za prácou, kde sa zoznámil s Francúzkou, ktorá mala z prvého manželstva dcéru Lisette. Vzali sa a mali dvoch synov. V roku 1943 sa všetci presťahovali do Ružomberka. Keď vypuklo Povstanie, otec aj s bratom sa pridali k partizánom. Bojovať však odišla i matka, dcéra a ešte jedna žena, ktorú poznali z Francúzska.

Všetky tri vstúpili do partizánskej brigády Jánošík. Lisette Blaho, alebo po slovensky Alžbeta Blahová, zahynula. Dnes má pekný hrob na cintoríne v Brezne, na ktorom je napísané, že bola francúzskou partizánkou. Jej matka vojnu prežila a so synmi sa vrátila do Francúzska. Ako Lisette zomrela, nie je známe. Podľa niektorých informácií padla v boji, podľa iných ju zranili, potom sa vraj skrývala v nejakej kolibe, kde ju Nemci našli a kolibu zapálili.

Kde všade Francúzi počas SNP bojovali? Aká bola ich morálka?

Čo sa týka práporu Foch, to, čo o ňom vieme, poznáme zo spomienok kapitána de Lannuriena, ktoré spísal po návrate do Francúzska. Na začiatku nemali vhodné oblečenie ani dobré zbrane, takže prvé boje boli veľmi ťažké. Ich najvýznamnejšia bitka sa odohrala pri Strečne, kde spomalili postup nemeckých vojsk. Utrpeli tam veľké straty, ale najťažšie boje ich čakali v Priekope pri Martine. Veľa ich tam zomrelo a nálada v jednotke bola taká zlá, že sa niekoľkí vrátili do Maďarska. Keď potom všetci videli, že Francúzi bojujú statočne, dostali uniformy slovenskej armády, vozidlá i lepšiu výzbroj.

Čo sa s nimi stalo po potlačení Povstania koncom októbra 1944?

Stiahli sa do hôr ako ostatné jednotky. To už prišla krutá zima, takže podmienky boli strašne ťažké. Koncom novembra mal de Lannurien asi 80 mužov, čo bola podľa neho príliš veľká skupina. Nemci ich mohli ľahko odhaliť, preto sa rozdelili na menšie jednotky. Snažili sa prebiť na východ k sovietskej armáde. Niektorí sa pridali k iným partizánskym skupinám alebo ich Nemci zajali. Z tých 56 príslušníkov práporu Foch, ktorí na Slovensku zahynuli, popravili Nemci šiestich v Kremničke a piatich v Nemeckej.

Bývalí francúzski bojovníci v SNP R. Camberlin... Foto: Archív TASR
Slovenské národné povstanie, SNP, Camberlin, Jean Geyssely, Strečno Bývalí francúzski bojovníci v SNP R. Camberlin (v strede) a Jean Geyssely (vpravo) na Strečne v roku 1987.

Aké vzťahy mali francúzski partizáni s domácim obyvateľstvom, na ktorého pomoc boli odkázaní?

Každý z Francúzov, ktorý prežil, mi hovoril, že Slovensko je jeho druhý domov. Keď sa ukrývali v horách a nemali potraviny, schádzali dolu do dedín a pýtali sa ľudí, či by im nedali jedlo. Z toho, čo viem, boli Slováci ochotní a dali im, čo mohli. Napriek tomu, že pri tom sami riskovali. Dokonca keď zistili, že ide o Francúzov, boli veľmi srdeční a radi pomohli.

Natrafili ste aj na nejaké ďalšie zaujímavé príbehy? Je niečo, čo vás prekvapilo?

Vyzdvihol by som to, že Francúzi, ktorí sem prišli bojovať, mohli pokojne zostať v Maďarsku. Bolo to už po vylodení Spojencov v Normandii, takže vedeli, že sa blíži koniec vojny. Aj keď do Maďarska neskôr vtrhli Nemci, pre Francúzov to nebolo až také nebezpečné. Mohli zostať pri Balatone a vyčkať, kým sa skončí vojna. Napriek tomu sa rozhodli odísť bojovať do neznámej krajiny, ktorej jazyk ani nepoznali. Mám k nim veľkú úctu. Pokiaľ ide o príbehy, môžem spomenúť Francúza, ktorý bol robotníkom v Dubnici. Pridal sa k Povstaniu, zranili ho, a keď sa liečil vo zvolenskej nemocnici, zaľúbil sa do slovenskej sestričky. Po 50 rokoch ju na Slovensku opäť stretol.

Aký bol ďalší osud kapitána de Lannuriena?

Do Francúzska sa vrátil v júli 1945 a snažil sa dosiahnuť, aby jeho prápor považovali za regulárnu francúzsku jednotku bojujúcu mimo územia krajiny. Teda aby všetci bojovníci, ktorí prežili, dostali tie isté benefity, ako vojaci z iných jednotiek francúzskej armády – vyznamenania, dôchodok a podobne. To sa mu nakoniec podarilo. Návrat jeho spolubojovníkov zo Slovenska bol inak dosť zložitý. Niektorí putovali cez Ukrajinu a loďou z Odesy do Marseille, iní išli do Rumunska a odtiaľ lietadlom. Niekedy to trvalo celé mesiace.

Vladimír Strmeň Čítajte viac Film Mlčanie je príbehom účastníka SNP

Hoci bolo SNP pomerne veľkým vystúpením proti fašizmu, zahraničná historiografia ho často prehliada. Na Západe sa o ňom takmer nehovorí, SNP akoby zostávalo v tieni Varšavského povstania alebo partizánskych bojov v Juhoslávii. Čím si to vysvetľujete? Je to tak aj vo Francúzsku?

Neviem, prečo to tak je. Poznám minimálne dvoch francúzskych historikov, ktorí sa tejto téme venujú a boli už aj na Slovensku. Ale to sú historici. Žiaľ, verejnosť vo Francúzsku o SNP naozaj veľa nevie. Aj preto sa snažím o tom hovoriť. Na webstránke veľvyslanectva máme rubriku, kde o tom zverejňujem nové informácie. Škoda, že sa o tom neučí. Keby vo francúzskych učebniciach boli aspoň tri vety o tom, že Francúzi bojovali aj na Slovensku a 107 ich tu padlo, bol by som spokojný.

Roger Naël (prvý zľava) a jeho niekdajší... Foto: TASR, PAVOL ĎURČO
Roger Naël Roger Naël (prvý zľava) a jeho niekdajší spolubojovníci počas spomienkového podujatia na Slovensku v auguste 2004.

Ktovie, ako to bude ďalej, keď už nežijú ani pamätníci. Posledný francúzsky účastník SNP Roger Naël zomrel v apríli minulého roka. Nezabudnú teraz Francúzi na to, že ich krajania bojovali proti nacizmu aj v takej malej krajine, ako je Slovensko?

Žiaľ, čas letí a účastníci SNP zomierajú. Kto o tom potom bude rozprávať? Dúfam, že aspoň historici a múzeá. Mojím cieľom je, aby čo najviac ľudí vedelo, že tu Francúzi bojovali a zomierali – za slobodu.

© Autorské práva vyhradené

31 debata chyba
Viac na túto tému: #SNP #Francúzi #druhá svetová vojna #Slovenské národné povstanie #francúzski partizáni v SNP #Francúzi v SNP