Aký je hlavný rozdiel medzi súčasnými ruskými ozbrojenými silami a tými, ktoré v roku 2014 začali agresiu proti Ukrajine a v roku 2015 sa zapojili do vojny v Sýrii?
Môžeme sa vrátiť do roku 2010 či 2011. Ruské ozbrojené sily vtedy začali reformný proces, ktorý mal zvýšiť ich bojovú pripravenosť. Dá sa urobiť isté porovnanie, ktoré je pomerne jednoduché, ale celkom zaujímavé. Pred 10 či 11 rokmi sa na takzvaných cvičeniach strategickej úrovne zúčastňovali desaťtisíce vojakov, desať-, dvadsať- či tridsaťtisíc. Dnes sú ich státisíce. Je však potrebné byť pri používaní týchto čísiel opatrný. Ruské ministerstvo obrany ich zverejňuje s istými zámermi. Ale citujem tieto údaje, lebo viem, aký je ich zdroj. Rezort obrany publikuje svoje štatistiky, a tie sú vždy aj nástrojom propagandy. Nemusí to znamenať, že nie sú správne. Ale sú neraz zámerne nepresné, lebo Rusko necháva ostatných hádať, čo sa deje.
Ale Rusko naozaj zväčšuje svoje vojenské cvičenia, však?
Ak využijem údaje, ktoré mám k dispozícii, a predpokladám, že aspoň do istej miery odrážajú realitu, môžem povedať, že tieto cvičenia sa za dekádu niekoľkonásobne zväčšili. Okrem toho sa môžeme pozrieť, ako sa zmenila kvalita ruských ozbrojených síl. V roku 2008 Rusko vyhralo vojnu proti Gruzínsku, no jeho armáda čelila kritike. V zahraničí, doma, ale aj z vlastných radov.
K čomu táto kritika viedla?
Moskva začala proces reforiem. Šesť rokov nato Rusko spustilo vojnu proti Ukrajine. Malo už k dispozícii niektoré kvalitné jednotky, ktoré mohlo nasadiť na Kryme a v Donbase. A robí to doteraz. Podobne to bolo v Sýrii, kde Rusko mohlo spustiť pomerne limitovanú operáciu, ktorá je zameraná najmä na využívanie vzdušných síl. Armádne cvičenia a zvýšené výdavky na obranu sa vyplatili. Väčšina analytikov bola prekvapená. Experti reagovali: Fíha, Rusko to dokázalo, nikdy sme si to nemysleli.
Čítajte viac Putin pokračuje v zbrojení, nariadil stavbu šiestich plavidiel
Takže, ako to Moskva zvládla?
V prvom rade sa Rusko rozhodlo, že je to preň dôležité. Bola na to politická vôľa. Druhá vec vychádza z tej prvej. Moskva za to bola ochotná platiť. Všetky predchádzajúce reformy znamenali z rôznych dôvodov škrty vojenských výdavkov. Rusko ich však začalo navyšovať. Mnoho krajín NATO nedokázalo plniť aliančný cieľ, teda dávať na obranu dve percentá hrubého domáceho produktu. Rusko sa vytiahlo na tri percentá, čo potvrdzuje, akou politickou prioritou sa stali ozbrojené sily. Okrem toho Moskva mala aj na čom stavať. Nevyslala celú armádu na Krym a do Donbasu. Mala však k dispozícii napríklad výsadkárov a iné dobré jednotky. Dokázala tieto kvalitné časti armády prepojiť a vytvoriť také ozbrojené sily, ktoré potrebovala. Krym bol v podstate jednoduchá operácia. Je to blízko Ruska, v Sevastopole je ruská základňa, obyvatelia polostrova hovoria po rusky, ukrajinská armáda bol dezorganizovaná a fyzicky neodporovala. Na ruských vojakov nikto nestrieľal. Nie som si však istý, či to bol brilantný plán, alebo šťastie. Asi sa o tom dá donekonečna diskutovať.
Aj z hľadiska výcviku, aké dôležité je pre ruské ozbrojené sily nasadenie na Ukrajine a v Sýrii?
Ak ste vojak, pripravujete sa na niečo hrozné, na vojnu. Pri výcviku však nečelíte smrti a skutočnej deštrukcii. V operáciách, aké sú na Ukrajine a v Sýrii, získate skúsenosti, ktoré sa vám v profesionálnom živote hodia. Rusi veľa hovoria o tom, čo sa naučili v Sýrii. Týka sa to mnohých vojenských oblastí. Využitia techniky, velenia a riadenia, či toho, ako ľudia fungujú pri vykonávaní rozkazov. Rusi určite majú podobné skúsenosti z Donbasu, len ich príliš nespomínajú. Je však dobré pripomenúť si, že operácie na Ukrajine a v Sýrii sú malé vzhľadom na to, čoho sú ruské ozbrojené sily schopné.
Čo to znamená?
Z pohľadu Moskvy sú to malé vojny. Rusko nacvičuje prípravu na veľký konflikt. Či už by to bolo s NATO, Čínou, alebo nejakým rovnocenným protivníkom. Takáto vojna by si vyžadovala nasadenie veľkého počtu pozemných jednotiek, námorných a vzdušných síl. Nie ako v prípade Ukrajiny, kde Rusko veľmi nepoužíva letectvo. V Sýrii zase nemá veľa pozemných jednotiek.
Čítajte aj V Afganistane sa vojensky angažovať nechystáme, uviedol Putin
Spomenuli ste, že Rusko výrazne zvýšilo obranný rozpočet. Moskva sa rada chváli novými technológiami. Naposledy neviditeľnou stíhačkou Su-75 Checkmate (Šachmat), ale aj novými raketami či tankom Armata. Nakoľko je modernizačný program ruských ozbrojených síl úspešný?
Modernizácia znamená viac ako len produkciu nových technológií a platforiem. Nie som expert na tieto technické veci. No Rusko vytvorilo nové vojenské platformy, ako sú tank Armata či stíhačka Su-57 (je to iný typ neviditeľnej stíhačky ako Su-75 – pozn. red.). V tom zaznamenalo úspechy. Vývoj sprevádzali aj zlyhania, ale tak to býva. Keď si však chcete urobiť celkový obraz o ruských ozbrojených silách, zistíte, že výstroj a výzbroj, ktoré majú, do značnej miery pochádzajú z čias Sovietskeho zväzu. Buď z hľadiska dizajnu, alebo produkcie.
Okrem toho zlepšili niektoré technológie používané v sovietskej ére. Tank Armata je skvelý, ale rozdiel medzi ním a starším T-72 nie je až taký veľký. Rusko má mať k dispozícii desiatky, možno stovky tankov Armata. Ale má tisíce modernizovaných tankov T-72. To už niečo znamená.
Raz mi jeden ruský analytik povedal: Johan, staré tanky tiež zabíjajú. Západ sa sústreďuje na moderné technológie, máme k nim blízko. Rusko má však 11 časových pásiem. Je to veľká krajina, ktorá sa nemôže spoliehať len na kvalitu, potrebuje aj kvantitu. Modernizácia je drahá a vyžaduje si čas. Medzitým ozbrojené sily potrebujú niečo, na čo sa môžu spoľahnúť. Myslím si, že pre vojakov na bojovom poli je dôležitejšie, aby im technika fungovala, ako to, aby bola moderná.
Na Západe máme pocit, že kvalita vždy môže nahradiť kvantitu. Azda je to tak, ale Rusi majú na to iný pohľad. Nie som si celkom istý, kto má v tomto pravdu. Mnohé západné krajiny zmenšili svoje ozbrojené sily, keď ich prispôsobovali operáciám, akou bol Afganistan. A zrazu by tieto armády mali brániť celú Európu. Je to výzva.
Čítajte aj Moskva privítala záväzok Bidena a Putina obmedzovať jadrové zbrojenie
Najmä v rokoch 2014 a 2015 sa veľa diskutovalo, že Rusko by mohlo začať inváziu proti Ukrajine, dokonca, že by mohlo vojensky otestovať NATO v Pobaltí či v čiernomorskej oblasti. Nestalo sa to. Dokáže Západ správne čítať ruské vojenské úmysly?
Sú v hlavách, nedokážete ich prečítať. Preto sa snažím oddeliť potenciál existujúcich vojenských spôsobilostí od politických úmyslov. Keby Rusko chcelo, dokázalo by napadnúť pobaltské štáty či zaútočiť na Ukrajinu. Tá je však dosť veľká, preto si myslím, že by ju nevedelo takpovediac zhltnúť na jeden raz. Nemali by sme však špekulovať o ruských politických úmysloch, lebo aj tak sa v nich stratíme. Ako keď riešime, či Rusko svojimi cvičeniami nezakrýva snahu o nejakú inváziu, potom sa nič nestane, a Moskva nám odkáže, že sme sa mýlili.
Podobnými špekuláciami odovzdávame Rusom iniciatívu. Preto sa to snažím nerobiť. Samozrejme, Rusko vždy hovorí, že jeho cvičenia majú iba obranný charakter. Ale to neznamená, že ruské ozbrojené sily nacvičujú iba ústup. Aj na obranu vždy potrebujete útočné spôsobilosti. V opačnom prípade nedokážete vyhnať nepriateľa zo svojho územia.
Bolo riziko vojenského konfliktu medzi Ruskom a Západom vyššie v roku 2014 po anexii Krymu a na začiatku vojny na východnej Ukrajine, ako je teraz?
Dostanem milión dolárov, keď odpoviem na túto otázku? (Smiech). Nedá sa to povedať. A keby to aj možné bolo, tak čo? Museli by sme poznať myšlienkové pochody vysokých predstaviteľov Ruska a Západu. Našťastie v roku 2014 nedošlo k takej eskalácii napätia, že by to viedlo k veľkej vojne, a nedeje sa to ani teraz. Som tomu veľmi rád. Ale opäť je dobré sa pozrieť na ruské vojenské spôsobilosti a na to, čo by s nimi Rusko dokázalo. Lebo nám napovedajú, aký rozsah a rámec by mohla mať vojna, v ktorej chce byť Moskva schopná bojovať. Nie je to o tom, že by Rusko dokázalo dnes napadnúť Mesiac a zajtra Tichý oceán.