Paleoekológ: Vŕtame do minulosti, aby sme pochopili budúcnosť

„Nie, my ideme doň vŕtať! Aby sme sa dozvedeli, ako sa vyvíjala okolitá krajina po tisíce rokov,“ usmeje sa paleoekológ Petr Kuneš. Po tisíce rokov tu rástli buky. Často horeli. Ale čo je prekvapivejšie, Vihorlat mohol byť dokonca jedným z tých výnimočných miest, kde teplomilné buky prežili ľadovú dobu. Je to naozaj možné?

Prečo sa vŕtať v tomto krásnom jazere, v národnej prírodnej rezervácii vo Vihorlate?

Aby sme odobrali sedimenty. Chceme jednak zistiť, aké je jazero vlastne staré. V literatúre sú len náznaky. Niekto uvádza, že pochádza až z treťohôr. Ďalší autor zas tvrdí, že má len niekoľko tisíc rokov.

To ešte nikto presne nezmeral?

Všetko sú to len odhady. Už sme raz s maďarskými kolegami z Debrecína odoberali povrchový sediment, no nedostali sme sa hlboko. Iba štyri metre, čo je asi iba 2 000 rokov dozadu. Teraz máme nádej, že by sme sa dostali až do ľadovej doby, viac ako 12-tisíc rokov do minulosti (po rozhovore nám pán Kuneš poslal informáciu, že sa až do ľadovej doby nakoniec neprevŕtali a Morské oko je teda pravdepodobne mladšie ako 10-tisíc rokov). Ale stanovenie veku nie je náš primárny cieľ, prečo sme sem prišli. Chceme zrekonštruovať vývoj okolitých lesov a krajiny.

Ako?

Na dne jazera sa počas vekov ukladali zvyšky rastlín, živočíchov. Peľové zrnká, zvyšky listov, semien. Lykožrút. Ale napríklad aj pakomáre, ktoré sú dobrými ukazovateľmi zmeny teploty. Vďaka tomu študujeme aj gradient kontinentality Európy. Od západu na východ bol vývoj rozdielny. Preštudovali sme lokality na západe, na Ukrajine a práve Vihorlat leží kdesi na prechode. Táto oblasť je jedinečná, ide o takmer stopercentné listnaté lesy. Chceli sme zistiť, či to náhodou v minulosti nebolo s lesmi inak. Ale zrejme asi nebolo.

Vaši nemeckí kolegovia z Kolína nad Rýnom práve rozkladajú nezvyčajnú konštrukciu. Na čo slúži?

S týmto vŕtajú veľmi hlboké jazerá v Antarktíde a na Sibíri. Mali čas, tak prišli pomôcť, inak by sme to s naším vybavením nezvládli. Morské oko je hlboké až 25 metrov, no vrstva usadenín je hrubá ďalších desať metrov.

Ak sa tam prevŕtate, čo by ste mohli zistiť?

Napríklad, kedy presne sa tu rozšíril buk. Predpokladá sa, že v ľadovej dobe tu nerástol. Ale čo ak to bolo inak? Aký bol nasledujúci vývoj? Ako sa vyvíjala krajina? Bolo to tu už osídlené človekom? Horelo často?

Okolité pralesy sú však dnes zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Neboli vari odjakživa pralesmi?

O ich histórii toho nevieme veľa. Naozaj predstavujú niečo prirodzené? Alebo sa o ich podobu mohol v minulosti pričiniť človek? Napríklad na južnej Morave sa odjakživa hovorilo, že tam rastú prirodzené dúbravy. No my sme zistili, že to tak nie je. V stredoveku sa utlmilo spravovanie lesov. A až vďaka tomu, že ich človek prestal intenzívne využívať, získali podobu, akú dnes obdivujeme. Ale tu až taký vývoj neočakávame. Sme v horách, kde to funguje trochu inak.

Čítajte viac Život v Morskom oku možno len pozorovať

Vŕtali ste do jazier a plies vo Vysokých Tatrách, na Šumave a v ďalších karpatských pohoriach. Ako sa dá vaše poznanie dávneho vývoja lesov a krajiny využiť v praxi?

Môžeme pomôcť národným parkom nastaviť správny manažment. Pretože tie sa usilujú najmä o prírode blízke spoločenstvá, prírode blízke lesy. Je to kľúčové, aby boli tieto ekosystémy odolné.

Ako sa to dá dosiahnuť?

Veda napríklad potvrdzuje, že čím menej človek do toho zasahuje, tým je ekosystém cennejší a odolnejší, napríklad proti suchu, klimatickej zmene a ďalším ničivým fenoménom, akým bola napríklad víchrica v Tatrách v roku 2004.

Pred dvomi rokmi ste vŕtali do ďalšej rezervácie v okolí, rašeliniska Ďurova mláka. Na čo ste prišli?

Ukázalo sa, že buk sa tam rozšíril asi pred 5 500 rokmi. No čakalo nás veľké prekvapenie – zistili sme, že tieto bučiny často horeli. Podľa súčasných poznatkov v ekológii by to tak nemohlo fungovať, no paleozáznamy ukazujú opak. Ide zatiaľ o nepotvrdenú informáciu. Radi by sme sa preto požiarom venovali aj v Morskom oku, aby sme overili, či to mohlo platiť aj pre širší región.

Prečo buk a požiar nejdú dokopy?

Bukové lesy nezvyknú rásť na suchých stanovištiach, potrebujú vlhkejšie prostredie. Bukové drevo horšie horí, neobsahuje silice ako smrek. Zaznamenal som jeden výnimočný požiar bučín v severných Čechách, ale išlo len o malé územie. Nepoznám ani na Slovensku prípady, že by horela veľká časť bukového lesa. Jednoducho buk nie je viazaný na požiare ako napríklad borovica.

Môže požiar lesu nakoniec prospieť?

Som veľkým propagátorom požiarov v prírodných ekosystémoch. Je to niečo, čo do nich patrí. Hoci nie v takej miere, ako vidíme dnes, keď v Austrálii alebo Severnej Amerike horia tisíce štvorcových kilometrov. Toto sú extrémne záležitosti, ktoré vyvolávajú negatívne pocity, strach. Ničí to sídla, spôsobuje škody. Ale menšie lokálne požiare predstavujú niečo, čo biodiverzitu podporuje.

Ale akým spôsobom?

Predstavte si tmavý, zapojený les. Nič v ňom nerastie, možno iba dva dominantné druhy a už nič iné. Keď časť lesa prehorí, presvetlí sa. Ihneď sa objavia rastliny, živočíchy a hmyz, ktoré sú viazané na stanovištia po požiaroch. Okamžite sa zvyšuje biodiverzita a les zrazu začne fungovať mozaikovito. Organizmy sa začnú sťahovať medzi plochami, ktoré sa neustále vyvíjajú. Biodiverzita tohto lesa je veľmi vysoká. V tom tkvie lokálny význam požiarov. No existujú štúdie, ktoré porovnávali ekosystémy v celoplanetárnom meradle, tie, ktoré horia, a tie, ktoré nehoria. Výsledky sú jednoznačné – ekosystémy, v ktorých sa pravidelne vyskytuje požiar, majú väčšiu stabilitu. A väčšiu biodiverzitu. A práve biodiverzita znamená niečo, o čo nám v záchrane prírody a klímy ide.

Foto: Andrej Barát, Pravda

Morské oko, vŕtanie jazera Príprava vŕtania dna Morského oka.

Prečo?

Čím viac funkčných druhov budeme mať v ekosystéme, tým viac bude tento systém odolný voči zmenám. Ak však niekde vysadíme monokultúru pozostávajúcu z jedného druhu, nedopadne to dobre. Už teraz vidíme, ako sa nám to vracia späť. Pred desiatkami rokov vysadené monokultúry lesov sú zdecimované všade v Európe, kde sa len pozriete. Aj preto sa dnes pokrokovo zmýšľajúci lesníci snažia viac rozrôzniť lesy, vysádzajú pestrejšie druhy a chcú sa priblížiť k prírodnosti.

Ale klimatická kríza prinesie zrejme vyššie riziko požiarov. Už sa to vlastne deje. Nie je to problém?

Čím väčšia bude súvislá plocha prirodzených lesov, tým budú odolnejšie proti takýmto vplyvom. Nebudú to masívne požiare, ale iba lokálne udalosti, ktoré, naopak, ešte viac povzbudia ďalší vývoj lesa. Umožnia napríklad nástup drevín, ktoré lepšie odolávajú požiaru, napríklad dubu, čo vidíme aj na Sibíri.

Prečo pod Vihorlatom často horelo? Je za tým príroda alebo človek?

Požiare tu pozorujeme 5 000 rokov. Žeby tu sídlili už nejakí ľudia z neolitu? Je to možné, ale tí sa skôr usadili v nížinách, do hôr veľmi nešli. Ešte aj dnes je Vihorlat izolovaným miestom. Najbližšia dedina je 10 kilometrov. Je ťažké si predstaviť, žeby toto miesto vo väčšom meradle ovplyvňovali pravekí ľudia. Asi sa tu nedalo sídliť ani pestovať či pásť. Jedine lov a zber.

Čítajte viac Počet nepretržitých požiarov sa pravdepodobne bude zvyšovať

Ako sa na Vihorlate rozšíril buk?

S bukom, a vlastne so všetkými listnatými drevinami, je to zložitejšie. Najprv sa myslelo, že boli počas ľadovej doby zatlačené až do Stredomoria, kde bolo teplejšie a vlhkejšie. No dnes zisťujeme, že Karpatský oblúk fungoval ako glaciálne refúgium, útočisko. A to vďaka tomu, že hory tvorili vhodné mikroklimatické podmienky. Bolo v nich stále vlhko, čo bola hlavná podmienka, aby v nich mohli rásť listnaté stromy. Takéto lokality boli veľmi pravdepodobne ďalej na juh v Rumunsku. No my sa teraz snažíme zistiť, či náhodou aj Vihorlat nebol jedným z tých miest, kde sa to mohlo diať. Tu zaľadnenie nesiahalo. Územie bolo relatívne chránené vďaka zvlnenému pohoriu, nie je vysoké. Ale to je zatiaľ iba naša hypotéza. Bolo by pekné, keby sme v usadeninách z ľadovej doby našli zvyšky bukových listov. To by bol silný dôkaz na rozdiel od peľu, ktorý vietor dokáže prenášať na veľké vzdialenosti.

Bolo sucho výraznejším prejavom ako chlad?

Počas ľadovej doby bolo chladnejšie ako dnes, ale to nebol hlavný dôvod, prečo sa menila krajina. Naozaj to bolo sucho. Na severe narástol kontinentálny ľadovec, nad ktorým sa sústredila obrovská tlaková výš. Z nej vetry vysúšali okolitú krajinu. Akékoľvek pohorie, ktoré im stálo v ceste, dokázalo zachytiť zvyšky vlahy. V Karpatoch sa mohli udržať vhodné podmienky, takisto aj v údoliach meandrujúcich riek. Podobne ako to dnes vidíme na Sibíri, kde je podobná klíma ako v počas ľadovej doby. V stepi je sucho, ale okolo rieky husto rastú stromy. Teplota je všade rovnaká, no určujúca je vlhkosť prostredia.

Foto: Archív Petra Kuneša

Morské oko, vŕtanie jazera, Petr Kuneš, vrtná plošina Petr Kuneš (vpravo) na vrtnej plošine.

Ak vo Vihorlate naozaj prežili vzácne a staré lesy ľadovú dobu, môžu prežiť extrémy, ktoré prináša klimatická kríza?

Som presvedčený, že áno. No jedine vtedy, ak takéto miesta zachováme! Na Ukrajine som videl obrovské plochy pralesov, ktoré sa žiaľ rúbu – na ohromných plochách. Výskumy jednoznačne ukazujú, že ak bude plocha prirodzených lesov spojitejšia, ak si zachováme rozsiahle komplexy prirodzených lesov, tieto ekosystémy budú oveľa odolnejšie voči extrémom.

Ako to dokážu?

Pretože si tvoria vlastnú mikroklímu. Stromy „predýchajú“ obrovské množstvo vody, z tejto mikroklímy sa tvoria ďalšie zrážky. Čím je táto masa lesa väčšia, tým viac to prispieva k zvlhčovaniu okolitej krajiny. Ak, naopak, tieto lesy rozkúskujeme, spustí sa kaskáda javov, ktoré vedú k odumieraniu a – narušíme malý vodný cyklus. Ťažko to budeme vracať späť.

Ako vidíte budúcnosť?

V poslednom čase sa snažím byť väčším optimistom. Začínam veriť v technológiu. Ale tou najúžasnejšou technológiou je príroda. Akurát sa divím, prečo ju nevyužívame viac. Ale asi je to len otázka času, kým sa zmení tak trochu zakonzervovaná ľudská spoločnosť.

Čítajte viac Lesy sú podľa ochranárov riešením, ako zabrzdiť klimatickú krízu