Andrea Hajdúchová: Štát deti vnímal ako hrozbu. Dosiaľ ich prehliada

Prečo ste zakladali iniciatívu Dajme deťom hlas?

Vznikla hneď po tom, čo sa minulý školský rok v októbri medzi prvými opäť zatvorili stredné školy a druhé stupne základných škôl. Videli sme, že európske krajiny sa z prvého kontaktu s vírusom počas jari 2020 poučili a ako jednu z hlavných priorít si stanovili udržanie chodu škôl. Krajiny západnej a severnej Európy školy nezatvárali, a ak to museli urobiť, postupovali v duchu odporúčaní WHO a ECDC – zatvorili ich na krátky čas ako úplne posledné opatrenie, keď sa už komunitné šírenie vírusu vymkne spod kontroly a sú vyčerpané všetky iné opatrenia.

Napríklad?

Francúzsko zavrelo školy prvý raz v školskom roku až počas veľkonočných prázdnin, keď sa rast pozitívnych prípadov vymykal kontrole, a urobili to tam rozumne – predĺžili o dva týždne prázdniny s tým, že potom školský rok „potiahnu“ na začiatku prázdnin. U nás sme zavreli školy v októbri 2020 a deti prestali pre nás existovať až do mája 2021, keď sme ich konečne boli schopní vrátiť do škôl. A ešte sme ich celý čas strašili, že keď vyjdú z detskej izby, môžu zabiť starých rodičov.

Ako sme na tom v celosvetovom pohľade?

Porovnanie robila OECD vo vzťahu k stredným školám za rok 2020, keď sme skončili na 3. mieste v dĺžke ich zatvorenia, a to po Kostarike a Kolumbii! Porovnanie zatvorených škôl v 214 krajinách sveta od marca 2020 do februára 2021 robil UNICEF. Slovensko bolo v skupine západoeurópskych krajín, kde nepočítali krajiny Balkánu, suverénne najhoršie. V celosvetovom porovnaní sme skončili na úrovni Kene a Etiópie! Upozorňovali sme na to inštitúcie už v marci, bohužiaľ, náprava neprichádzala. Naopak, pri uvoľňovaní opatrení sa zopakovala situácia, keď sme namiesto škôl otvorili najskôr nákupné centrá, fitnescentrá, kostoly, terasy reštaurácií.

Spolu s vyše 30 organizáciami sme vo februári zverejnili výzvu Dajme prednosť školám a žiadali výnimku pre školy, aby sa otvorili plošne ako prvé. Výzvu podporila aj pani prezidentka, no vláda ju ešte dlho ignorovala, aj keď verbálne ministri deklarovali otvorenie škôl ako dôležité. Školy sa otvárali podľa farby okresu, čo vytváralo ďalšie rozdiely medzi rovesníkmi.

Čítajte rozhovor Peter Kunč: Covid-19 sa u detí podceňuje, následky môžu byť dlhodobé

Aké?

V lepších okresoch sa deti do škôl vrátili v apríli, no v bordových okresoch Sobrance či Myjava deti nad 10 rokov a stredoškoláci zostávali doma, podobne ako všetci stredoškoláci v 23 červených okresoch, až do 17. mája, keď vláda konečne uznala, že deti nemôžu čakať na lepšiu farbu. Ak by školy nevyňali z Covid automatu, rozdiely by boli ešte extrémnejšie. Okres Myjava zostal červený až do konca júna, takže tu by si stredoškoláci minulý školský rok išli do školy len po vysvedčenie.

Je stále cítiť dôsledky?

Dosahy na duševné zdravie detí boli extrémne predovšetkým minulý školský rok počas trvania sociálnej izolácie detí. Nárast počtu akútnych pacientov hlásili psychiatrické kliniky naprieč Slovenskom, enormné nárasty kontaktov zaznamenali krízové linky. Len ipečko.sk v 1. polroku 2021 malo 36 722 kontaktov, to je vyše 50 denne vrátane víkendov!

O čo konkrétne išlo?

Sebaubližovanie, pokusy o samovraždu, závislosti, značná časť súvisela s domácim násilím, pred ktorým sme tiež deti nedokázali uchrániť. Upozornila na to teraz v správe o trestnej činnosti aj Generálna prokuratúra, podľa ktorej na Slovensku vlani v čase pandémie stúpol takmer o pätinu počet prípadov domáceho násilia. Nešlo len o násilie na deťoch a partneroch, ale aj na rodičoch v spoločnej domácnosti.

Zhoršenie prospechu, zvyšovanie telesnej hmotnosti a nedostatok pohybu, zhoršenie sociálnych zručností pri tom vyznievajú len ako „zanedbateľné“ detaily. Skutočnú závažnosť dosahov však uvidíme až v budúcnosti. Tento školský rok začal minister školstva s oznámením, že nepodpíše žiadne zatvorenie školy a budú sa zatvárať akurát triedy s pozitívnym žiakom. Lenže po 18 mesiacoch pandémie, z ktorých sme 10 mesiacov tvrdo obmedzovali deti, už nestačí povedať len – nezatvoríme školy.

Čítajte viac Deti s nadváhou sú zrkadlom našej výchovy. Naozaj ich chcete trestať diétou?

Aké by mali byť ďalšie kroky?

Musíme sa sústrediť práve na kompenzáciu dosahov a podporiť deti a mládež nielen v prístupe k vzdelávaniu, ale aj k ďalším aktivitám, ktoré sú pre ich duševné a fyzické zdravie porovnateľne dôležité. Sami v prieskume hovoria, kde pociťovali dosahy najvážnejšie, a ministerstvo to vie, pretože sa na to v prieskume pre jeho organizáciu Iuventa stredoškolákov pýtalo Centrum pre výskum etnicity a kultúry (CVEK). Najvážnejšie vnímali to, že sa nemohli stretávať s kamarátmi (28,3 %), že ich dištančné vzdelávanie oberalo o možnosť kvalitne sa vzdelávať (19,3 %) a to, že nemohli vykonávať športové aktivity a iné záľuby (17,3 %). Športové aktivity dnes deťom na základe očkovacieho statusu odopierame.

Majú však na výber, môžu sa dať predsa zaočkovať.

Je to iste možnosť, o ktorej však rozhodujú ich rodičia. Lenže dosahy prenášame na deti. Teraz sa nerozprávame o tom, že neočkované deti a mládež majú chodiť do kina alebo do baru, hovoríme o tom, že nemôžu ísť na tréning, na organizovanú aktivitu, ktorú vykonávajú pre svoje zdravie a budúcnosť. Vytláčame ich zase za počítače, do nákupných centier či na ulicu s partiou.

Lenže očkovanie je jedna z kľúčových ciest, ako vyjsť z von z pandémie.

Nemám ambíciu rozporovať prínosy vakcinácie pre rizikovú skupinu. No chápem, že pre rodičov detí od 12 rokov ide o citlivé rozhodnutie, pri ktorom berú do úvahy výhody a riziká pre konkrétne dieťa, skúsenosť, ktorú už možno mali vo svojom okolí so samotným ochorením COVID-19, alebo, naopak, s vakcínou a jej ochranným účinkom alebo, naopak, nežiaducim účinkom.

Mnohé deti už COVID-19 prekonali, ale rodičia ich nedali v druhej vlne testovať. Mnohé ho možno prekonali bezpríznakovo, z čoho ich nakoniec celú druhú vlnu aj niektorí naši odborníci obviňovali, že sú nebezpečnými bezpríznakovými šíriteľmi. Poukazujem len na to, že k deťom vyspelé krajiny pristupujú oveľa empatickejšie a riešenia, ako deti neobmedzovať vo veciach, ktoré sú dôležité pre ich zdravie, existujú a využívajú sa.

Čítajte viac Dieťa do školy neposielajte, ak je v domácnosti podozrenie na koronavírus

Ako to teda robia?

Holandsko nemá covidové preukazy pre šport vôbec, len pre divákov podujatí, kde ich treba už od 13 rokov. Šport nemá obmedzenie v Belgicku. Švajčiarsko pre zhoršujúcu sa situáciu oznámilo dočasné zavedenie Covid passov od 16 rokov, no iba na vybrané aktivity, pričom výnimka platí pre organizované tréningy či umelecké nácviky, ktoré prebiehajú pravidelne v nemenných skupinách. Nórsko či Švédsko len teraz začali ponúkať vakcínu deťom od 12 rokov, Nórsko len jednu dávku. Veľká Británia podobne, teraz začala s jednou dávkou a k tomu odborníci hneď dodali, že je to dobrovoľné a žiadne dieťa pre to, ako sa rozhodnú rodičia, nesmie byť stigmatizované. V Rakúsku deti v školách testujú a tieto testy platia i v športových kluboch či krúžkoch. Aj v Česku na začiatku školského roka deti plošne testovali v škole, no zrušili to pre nízku efektivitu. A následne zrušila vláda aj podmieňovanie krúžkov v pravidelných skupinách režimom OTP. Náš prístup je úplne absurdný.

V čom?

Deťom sme rozdali domáce testy, rodičia ich majú dvakrát týždenne testovať. Minister školstva na začiatku školského roka chválil rodičov, akí sú zodpovední. Minulý týždeň pred rokovaním vlády povedal, že sa na školách urobilo v uplynulom týždni 260 000 antigé­nových testov a pozitivita bola 0,38 percenta, pričom od začiatku školského roka klesá. Pýtali sme sa ministerstva a Úradu verejného zdravotníctva SR, prečo tieto testy nestačia deťom i na prístup na tréningy. Už im chýbalo potvrdenie o výsledku. Stále sme krajina pečiatok a papierov. Krajina, kde vyčítame ľuďom, že nedôverujú inštitúciám, ale kde inštitúcie absolútne nedôverujú ľuďom.

Čítajte aj Cesta obviňovania. Známkovať či neznámkovať žiakov?

Prišli sme pre pandémiu o nádejných športovcov?

Naďa Bendová, trénerka šprintéra a majstra Európy Jána Volka, povedala, že na tréningy sa nevrátilo asi 20 % detí v rizikovom veku okolo puberty. O osem rokov pred olympiádou bude neskoro pýtať sa, prečo tam nemáme reprezentantov. To isté nám potvrdzujú tréneri a trénerky basketbalu, volejbalu, mladých plavcov a plavkýň. Hovoria, že v septembri mali nával menších detí, ktorých sa obmedzenia netýkajú, no do klubov sa nevracajú staršie deti. Ťahá ich to späť za počítače. A tí, čo sa vrátili, tréningy prerušujú, pretože nemajú očkovanie, alebo obmedzujú ich počet, lebo rodičia nezvládajú platiť toľko testov.

Úzko spolupracujeme s OZ rodičia.sk, ktorí v septembri urobili reprezentatívny prieskum na vzorke 1 001 respondentov, z ktorého vyplýva, že verejnosť si uvedomuje dosahy opatrení na deti a mládež oveľa viac ako vláda. S názorom, že by účasť na športových a záujmových aktivitách detí a mládeže nemala byť podmieňovaná očkovaním či testovaním úplne alebo skôr súhlasí 72 % rodičov a rovnaký názor majú aj dve tretiny celkovej populácie.

A čo nádejní hudobníci, výtvarníci, herci?

Základné umelecké školy s prechodom do bordovej fázy riešili, ako učiť. Školský semafor je nejasný, dáva dokopy ZUŠ, CVČ a vysoké školy a hovorí, že majú vzdelávať prezenčne individuálne, dištančne skupinovo či v režime OTP pre 20 ľudí. A tak učili rôzne, v menších skupinách alebo kompletne dištančne a mnohé dokonca prešli na OTP režim, aby mohli bez obmedzení učiť aspoň deti do 12 rokov. Ide o základné umelecké vzdelanie, kde nemá takéto delenie detí čo robiť!

Riešili sme to s ministerstvom, ktoré potvrdilo, že OTP režim je odporúčaný pre vysoké školy a internáty, nie pre ZUŠ, ktoré môžu učiť skupinové vyučovanie buď dištančne, alebo prezenčne s obmedzením, čo podľa ich vyjadrenia treba chápať tak, že sa majú čo najmenej miešať deti z rôznych škôl. Treba však povedať, že školský semafor je len odporúčaním, nie je to záväzný právny predpis a fungovanie ZUŠ vyhlášky ÚVZ SR neupravujú podobne ako školy.

Foto: Archív Andrey Hajdúchovej

Andrea Hajdúchová Sme krajina pečiatok a papierov. Krajina, kde vyčítame ľuďom, že nedôverujú inštitúciám, ale kde inštitúcie absolútne nedôverujú ľuďom," konštatuje pani Hajdúchová.

Zmenila podľa vás spoločnosť po ročnej skúsenosti, po mesiacoch zatvorených škôl počas pandémie, vzťah k deťom?

Chcela by som tomu veriť, ale obávam sa, že naša spoločnosť to nemá v DNA. Prístup k deťom a mladým počas pandémie je len malým odrazom toho, ako sú v našej spoločnosti a politike deti a ich potreby a názory prehliadané. Spomeniem opäť prieskum CVEK, v ktorom asi 83 % mladých ľudí súhlasilo s výrokom, že je jedno, aký majú mladí ľudia názor, dospelí si aj tak urobia po svojom. Až 70 % si myslí, že mladí ľudia v našej spoločnosti nie sú vypočutí.

Ministerstvo školstva teraz však zapojilo žiakov a študentov do rozhodovania o reforme obsahu vzdelávania.

Uvidíme, ako bude ich hlas vypočutý. V iných rezortoch ani náznak. Príkladom je rezort zdravotníctva a kauza s tým, že vyžaduje platené testy pomaly od novorodencov ako podmienku poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Tu sme sa už obrátili na ombudsmanku, ktorá povedala, že situáciu bude ministerstvo riešiť. Nedávne odmietnutie právneho nároku na prítomnosť blízkej osoby pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v novele zákona a dlhodobo neriešený problém, ako u nás deti prichádzajú na svet, ani nedáva nádej na rýchlejšie zmeny v tomto postoji.

Funguje školský semafor dobre?

Učitelia sú extrémne unavení. Váľame na nich druhý školský rok nové a nové povinnosti bez dostatočnej podpory. Veci, ktoré štát sám nezvládne, dá za úlohu školám – minulý rok mali fungovať ako MOM, tento rok každý týždeň delia škatule testov do obálok po päť kusov. Učili dištančne a teraz učia často hybridne, obmedzené je miešanie skupín v družinách, no nezvýšil sa napríklad normatív na žiaka, aby mohli zabezpečiť viac personálu. Naopak, ešte musia vyčleniť personál, keď sa chcú uchádzať o niektoré financie z ministerstva, keďže viacero foriem podpory rieši ministerstvo cez projekty. Učitelia a učiteľky, ktorí aj doteraz najmä vo väčších mestách chýbali, ešte viac školstvo opúšťajú.

Čítajte viac Školský semafor: karanténa, rúška, vyučovanie a školské podujatia

Hrozí podľa vás, že sa školy predsa len plošne zatvoria?

Všetci ľudia, ktorým na deťoch záleží, veria, že sa to už nestane. Treba však povedať, že máme stále veľa zdravých detí mimo školy. Spomeniem opäť posledné čísla, ktoré zverejnil minister školstva pred posledným rokovaním vlády – minulý týždeň sa dištančne malo učiť 4,2 % detí z vyše 706-tisíc, pričom 3,3 % malo zabezpečené dištančné vyučovanie a 0,4 % sa učilo cez telefón, to je 2 827 žiakov, a 0,5 % len cez pracovné listy, to je 3 534 detí. A teraz je otázka, či sme týmto deťom doteraz nemohli zabezpečiť techniku na dištančné vzdelávanie, alebo im nezvláda riadne vzdelávanie zabezpečiť škola? To sa dnes deje, keď očkované deti majú výnimku z karantény a neočkované musia minimálne na sedem dní do karantény. Toto podľa mňa nie je právne v poriadku.

Sú školy na Slovensku stále u vnímané ako hrozba?

Deti na Slovensku sú tri pandemické školské roky vnímané ako hrozba. A jazyk, ktorým im to lídri hovoria, je neempatický a ubližujúci. Najhoršie je, že lídri tieto obvinenia, ktoré adresujú deťom, nevedia vždy podložiť faktami. Riešili sme to pred letnými tábormi, keď minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský na tlačovej besede 16. 6. 2021 vyhlásil, citujem: „minulý rok pred druhou vlnou pandémie bolo vyhodnotené a dokázané, že tábory sú jeden z najväčších problémov, kde dochádzalo k šíreniu ochorenia a následne potom k 2. vlne“.

Opakovane sme toto vyhodnotenie žiadali, no nebolo nám poskytnuté. Spojili sme sa aj s hlavnou pediatričkou Elenou Prokopovou, ktorá tvrdila, že na Konzíliu odborníkov toto vyhodnotenie prezentoval ÚVZ SR. Ani ten ho nemal. Prešli sme mesačné epidemiologické správy a články v médiách, jednoznačne hovorili o importoch zo zahraničia, svadbách či rodinných oslavách. Problematický bol jeden tábor na Orave.

No nemyslíte si, že školy naozaj prispievajú k šíreniu covidu?

Od začiatku pandémie WHO opakovala, že vyššie riziko prenosu je z dospelého na dieťa, a to i v školách. Slovenské štatistiky tiež ukazovali, že deti sa vo väčšine prípadov infikovali hlavne od dospelých, typicky v domácnosti od rodičov. Zreteľne to bolo vidieť najmä začiatkom roka, keď žiadne deti nechodili do školy a čísla infikovaných vo vekových kategóriách detí rástli a klesali podľa vekových kategórií rodičov, ktoré mali zároveň najväčší absolútny počet prípadov. Bežne boli deťom odmietnuté PCR testy s tým, že ak mali príznaky a zároveň rodičia mali pozitívny test, považovali sa automaticky za pozitívne, ale v štatistikách nefigurovali a dnes nemajú záznam o prekonaní ochorenia. Dnes vidíme nárast pozitívne testovaných detí a vyššie relatívne počty, ale spolu s tým opäť rastie aj veková skupina rodičov.

Ale je zrejme nerealistické očakávať, že v žiadnej škole nikdy nevznikne ohnisko šírenia nákazy.

Samozrejme, ale chceme preto zatvoriť tretí rok školy? Mnohí odborníci či inštitúcie ako WHO či ECDC zastávajú jasné stanovisko – školy predstavujú bezpečnejšie prostredie ako širšia komunita. Dobre to ilustroval aj príklad Írska koncom minulého roka – tretia vlna epidémia sa rozbehla po uvoľnení opatrení počas vianočných prázdnin, keď deti boli mimo školy. Následný návrat všetkých detí do škôl bol jedným z prvých opatrení po stabilizácii situácie a trend poklesu prípadov tým nebol nijako ovplyvnený. Na Slovensku vidíme zvláštne paradoxy. Vo viacerých európskych krajinách deti do 12 či 13 rokov nemuseli nosiť rúška už minulý školský rok, nielen v škole. Tí, čo u nás po tom volali aspoň v čase dobrej epidemiologickej situácie, boli často označovaní za popieračov závažnosti covidu či konšpirátorov. Nakoniec povinnosť mať rúška v triede na ZŠ Konzílium odborníkov zruší práve v čase vysokého nárastu prípadov.

Venujeme u nás dostatočné úsilie zvyšovaniu bezpečnosti školského prostredia?

To je ďalší rozmer problému – na začiatku školského roka sme povedali, že teda školy nezatvoríme, ale príprava na tretí pandemický školský rok bola minimálna. Niekedy to vyzeralo, že si minister školstva vymenil miesto s ministrom zdravotníctva, čím nechcem povedať, že nie je dôležité cestovať po Slovensku a vyzývať na očkovanie. No nemožno sa vzdať hlavnej agendy. Materským, ZŠ aj SŠ tento školský rok malo ísť 4,5 milióna eur na podporu bezpečného prostredia. Len minulý rok na dezinfekciu išlo viac 16,5 milióna eur iba pre ZŠ a SŠ. Ešte žalostnejšie to vyzerá v porovnaní s inými krajinami, ktoré sa systematicky už minulý rok zamerali na zvyšovanie bezpečného prostredia – zvýšili personál, pomocných učiteľov, psychológov, ale napríklad aj počet upratovačiek, znížili počet detí v triedach, pre zvýšenie bezpečnosti. A to ani nehovorím o zriadeniach ako čističky vzduchu či merače CO2. Prečo sme v pandemickom roku nezvýšili normatív na žiaka a školy by si zabezpečili, čo potrebujú?

Robil sa na Slovensku výskum o vzťahu školy a covidu?

Robil sa prieskum, ako vrátiť tisíce ľudí na tribúny štadiónov. Podieľali sa na ňom Biomedicínsky ústav SAV, Úrad verejného zdravotníctva SR, Konzílium odborníkov a hokejový zväz v apríli, teda v čase, keď sme ešte nemali v školách deti na druhom stupni ZŠ v 22 okresoch a takmer nijakých stredoškolákov. Podobne sa robil v spolupráci so železnicami či je bezpečné cestovať vlakmi, alebo ako riešiť bezpečnosť vo výrobných prevádzkach.

O cielenom výskume v školskom prostredí či v súvislosti s deťmi som nepočula, aj keď sme dôsledné sledovanie a vyhodnocovanie dát zo škôl žiadali už v našej prvej petícii pred rokom. Ani teraz, keď by sme v princípe mali deti testovať na 5. deň, nevidíme, že by niekto riešil, ako často a koľko detí v triede sa nakazí od pozitívneho spolužiaka a či je naozaj potrebné zatvárať celé triedy. Vo firmách to nerobíme, vyhláška umožňuje aj úzkemu kontaktu za stanovených podmienok nastúpiť do práce.

Čítajte aj Potrebujú deti do školy poistenie?

A čo výskumy zo zahraničia?

Španielsko školy minulý školský rok vôbec nezatvorilo, vytvorilo vedeckú platformu Covid a deti a vedci tento rok pred začiatkom školského roka mohli pokojne vyhlásiť, že reprodukčné číslo u menších detí je 0,2 a u starších 0,6. Vírus sa v školách nekontrolovane nešíri a aj keby bola delta o polovicu infekčnejšia, reprodukčné číslo neprekročí 1, takže školy zase nebudú zatvárať.

Podobne vo Švajčiarsku sa tím vedcov zo Zürišskej univerzity v dlhodobom projekte Ciao corona systematicky venuje úlohe detí a škôl pri šírení infekcie. Skúmali výskyt ohnísk na školách, prevalenciu protilátok u detí, ale aj postoje rodičov a detí k rúškam v školách. Podľa ich štúdie vznikajú ohniská na školách aj v čase vysokého komunitného prenosu len zriedkavo.

Takéto výskumy potom umožňujú prijímať kvalifikované opatrenia a Švajčiarsko tiež patrí medzi krajiny, ktoré školy nezatvorilo ani v časoch podstatnej horšej epidemiologickej situácie, aká kedy bola na Slovensku. A, samozrejme, mali aj lepšie výsledky v boji s pandémiou. Je tiež zaujímavé, že Švédi žiadne testovanie detí pre účely výskumu nerobili, dokonca limitujú aj testovanie detí, keď sa vírus objaví v triede. Netestujú plošne, ale posudzujú situáciu individuálne. Krajina k deťom pristupuje s veľkou ohľaduplnosťou a zohľadňuje, že i testovanie môže u deti vyvolávať stres a strach. Neviem, či sa niekedy dopracujeme k takémuto prístupu k deťom.