Ľubomír Feldek: Som na druhej strane kopca, ale každú prekážku vítam

Spisovateľ Ľubomír Feldek nedávno oslávil 85 rokov, ale nie je to žiadny vetchý senior. Na predstavení Diera zvaná John mu publikum tlieskalo a aj si s ním spievalo. Obával sa, že mu na javisku vypadne nejaký dátum v dlhom monológu o Lennonovi, ale nič také sa nestalo. Pamäť mu slúži a spomienky má zaujímavé.

, 26.10.2021 06:00
Ľubomír Feldek, spisovateľ a prekladateľ Foto: ,
Ľubomír Feldek
debata (21)

Na svoje nedávne narodeniny ste sa dali do tandemu s Johnom Lennonom, ktorý sa tiež narodil 9. októbra. Vy v Žiline v roku 1936, on v Liverpoole v roku 1940. Prečo ste si zvolili za partnera na jubileum práve Lennona?

Som rád, že som sa 9. októbra nenarodil len ja, takže som mohol svoje narodeniny zahrať do autu. Prežil som ten deň v modranskom lýceu, kde bol deviaty október venovaný pamiatke Johna Lennona. Dve hodiny z toho dňa sa ušli aj KafeBandu, ktorý moderujem a robím preň texty. Mali sme koncert.

Publikum ste prekvapili pesničkami z repertoáru Beatles, ktoré dávno pozná, ale odrazu zneli inak. Ako ľudia prijímajú preklady týchto textov do slovenčiny? Aký má taký preklad zmysel?

Sme jediná skupina na svete, čo spieva piesne Beatles po slovensky! Alebo aspoň „po makarónsky“. Má to svoj zmysel, lebo takto poslucháči lepšie vychutnajú, že John Lennon bol aj výborný básnik. Dva verše z našej Žltej ponorky si modranské a neskôr i bratislavské publikum dokonca zaspievalo spolu s nami. A môžem tie verše naučiť aj čitateľov: Poď zažiť ešte veľa somarín, veľa somarín, veľa somarín! Poďme žiť všetci v yellow submarine, v yellow submarine, v yellow submarine!

Text je vtipný a obsah nákazlivý. Výzvy na roztopašnosť sa však viac hodili do zlatých šesťdesiatych, ktoré boli aj obdobím sexuálnej revolúcie. No vy ste na koncerte v rozprávaní o Beatles dospeli k názoru, že tie roky neboli až také ideálne, ako sa traduje, že neboli zlaté. Existujú vôbec zlaté obdobia?

Prívlastky, ktoré dávame obdobiam, sú zjednodušujúce, aby sa ľahšie pamätali.

Čo teda kazilo idylu v sladkých šesťdesiatkach?

No, v roku 1962, keď Beatles po podpise zmluvy s Brianom Epsteinom raketovo odštartovali svoju kariéru, mohlo to dopadnúť aj inak. Mohli práve tak aj zahynúť – po štarte iných rakiet počas kubánskej krízy. A my ostatní s nimi. Štyri dni vtedy hrozilo, že prepukne atómová vojna. Chruščov v jeden deň tvrdil, že ruské rakety na Kube nie sú, o deň pripustil, že sú, ale len obranné. O deň priznal, že sú útočné, ale bol ich ochotný stiahnuť, len ak ustúpi aj Kennedy a stiahne podobné rakety z Turecka. A štvrtý deň súhlasil, že rakety stiahne, aj keď Kennedy neustúpi. Ustúpiť sľúbil aj Kennedy v Turecku, ale až neskôr a nenápadne – aby si to „nepohnojil“ u voličov – no do dejín vošiel len Chruščovov ústupok. To, že sa obaja dokázali vyhnúť svetovej vojne, zaplatil Chruščov stoličkou generálneho tajomníka a Kennedy životom. Tak aké zlaté šesťdesiate?

Oľga Feldeková, Ľubomír Feldek Čítajte viac Ľubomír Feldek: Vinšujem vám, aby ste voňali

Aj u nás pokračovali tragické osudy. Ktorý sa vás dotkol?

Osud lekára Silvestra Krčméryho, hrdinu mojej hry Nepolepšený svätec, ktorá sa hrá v Slovenskom národnom divadle. Oslávilo ňou svoju storočnicu, a to aj v Bruseli. Silvester Krčméry bol ešte v roku 1964 vo väzení a v roku 1968 k nám už zavítala bratská internacionál­na pomoc.

Počas vášho života sa odohralo veľa závažných udalosti, vy ste na ne vždy reagovali. Často s humorom, ktorý ste nestratili ani po osemdesiatke. Dokazujú to aj už spomínané preklady piesní skupiny Beatles. Nezvážnel život odvtedy? Nie je priveľa pravidiel na to, aby sa ľudia uvoľnili a robili aj bláznovstvá? Vy si ich ešte dožičíte?

Nejaké pravidlá sú potrebné vždy. A či nie je veselé, že aj niektoré významné osobnosti si pletú porušovanie pravidiel so slobodou?

Môžete povedať príklad takej nezáväznej veselosti?

Keď aj niektorých svojich známych počujem hovoriť, že sú za očkovanie, ale musí byť dobrovoľné, vždy sa obávam nielen o ich život, ale aj o svoj. Čo ak zajtra vyhlásia že sú za to, aby autá jazdili vpravo, ale že aj to musí byť dobrovoľné? A potom si sadnú za volant a vyrazia v protismere a ja sa práve budem rútiť v nejakom inom aute oproti nim? Budeme všetci na kašu.

Ľubomir Feldek Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Ľubomir Feldek Ľubomir Feldek

Mali ste na narodeniny aj veľkú hostinu? Prišla celá rodina? Čo vám želali? Ako literárna obec? Pomohli ste napríklad mnohým začínajúcim autorom, pomohli ste pri vydaní rukopisov, ktoré boli spochybňované, vyplýva z toho, že máte veľa priateľov?

Osláviť narodeniny tak honosne, ako nedávno naša dcéra Katka a Rišo Šimurka oslávili svoju nedávnu svadbu – v skafandroch, to sa mi nepodarilo. Ich svadba vyšla na 100 eur. Mňa narodeniny, oslávené v utajení, vyšli ešte lacnejšie. A čo sa týka priateľov, tých býva vždy len hŕstka, to je normálne.

Na koho rád myslíte z tých, ktorí už odišli? Kto pre vás veľa znamenal? Prehodnocujete niekedy svoje vzťahy?

Mnohí z najlepších priateľov ma už opustili. Aj niektorí z nich boli októbroví. Napríklad Štefan Šebesta. Práve by mal tiež narodeniny. Októbrový je aj Peter Belan. Ten našťastie ešte žije, bol aj na našom lennonovskom koncerte vo Véčku, a tak som z javiska pripomenul aj niečo o ňom. V roku 1971 bol Peter zakladateľom Divadla u Rolanda, ktoré sídlilo v pivničnom priestore domu na rohu Hlavného námestia. A povedal som, že to divadlo tam mohlo byť dodnes, keby… Nielen John Lennon, ale aj ono sa, obrazne povedané, stalo korisťou Yoko Ono: Dnes je tam japonská ambasáda.

Stále funguje aj vaše priateľstvo a spolupráca s Miroslavom Cipárom? Poznáte sa od oných šesťdesiatych, ba aj skôr, až dodnes. Ako vyzerá priateľstvo starých bardov?

Na rozdiel od môjho lennonovského 9. októbra má Miro Cipár ten svoj narodeninový dátum – 8. január 1935 – spoločný s Elvisom Presleym naozaj dôkladne. Uňho na chlp presne sedí nielen deň a mesiac, ale aj rok, možno aj hodina. S Mirom sme priatelia už od žilinských gymnaziálnych čias, ale zblížila nás hlavne Bratislava. V roku 1958 nám vyšla prvá spoločná knižka – Hra pre tvoje modré oči, ktorá bola zošrotovaná, a práve v týchto dňoch vyšla po vyše šesťdesiatich rokoch znova. Je to reprint. Vyšla v tej istej podobe ako kedysi. Len my sa už nepodobáme na tých vtedajších. Naše ženy vravia, že dnes sme krajší.

Ste spokojný so svojím osudom? Predstavovali ste si svoj život takto? Nakoľko ste si ho dokázali usmerniť? Nakoľko môže byť v dnešných časoch človek pánom svojho osudu?

Ja som so svojím osudom spokojný a dúfam, že aj môj osud so mnou. Veď často sa nám to najlepšie prihodí práve vtedy, keď pánmi svojho osudu nie sme. Keby mi nezošrotovali knižku, nevyhodili ma zo zamestnania a neposlali ma na dva roky do výroby, nestretol by som svoju ženu. Stretli sme sa v roku 1960 – takže vlastne, áno, to slovné spojenie zlaté šesťdesiate v mojom prípade platí. No neplatí už v prípade môjho otca, ktorý zomrel krátko po tom, čo vyšiel v roku 1960 z väzenia. Aj preto sa nikdy na nič nesťažujem a vždy hovorím, že treba rozlišovať medzi zošrotovanými knihami a zošrotovanými ľuďmi. Zošrotovaná kniha môže vyjsť v reedícii, zošrotovaný človek už z hrobu nevstane.

Oľga a Ľubomír Feldekovci. Foto: Robert Hüttner, Pravda
feldekova, feldek Oľga a Ľubomír Feldekovci.

Ste už za vodou, alebo ešte stále niečo prekonávate? Máte rád prekážky?

Som už na druhej strane kopca. Tam už je každá prekážka, ktorá človeka zdrží ešte chvíľu na tomto svete, vítaná.

Patríte k tváram novembra 1989, neoľutovali ste, že ste vystúpili na tribúnu? Prežívali ste búrlivé reakcie a trvá to vlastne dodnes. Stretávate sa so svojimi oponentmi aj zoči-voči?

Čím sú tie časy vzdialenejšie, tým to vidím panoramatickejšie. Niežeby som prestal byť hrdý na to, že som už 21. novembra 1989 v Umeleckej besede a potom 22. novembra 1989 z tribúny na Námestí SNP vyzval Komunistickú stranu, aby sa vzdala mocenského monopolu. Stále som na to hrdý, ibaže som nebol celkom originálny. Už 9. júna 1989 to isté urobil atómový fyzik Sacharov v Moskve. Nechcem však našu nežnú revolúciu zľahčovať. Bola krásna a medzi jej najkrajšie okamihy patrilo, že mocenský monopol KSČ bol v Bratislave zrušený už 26. novembra 1989, teda o tri dni skôr ako v Prahe. Zabúda sa na to – a malo by to takto byť napísané v učebniciach.

Svet sa mení, aj všetky pojmy. Keď začínala vaša generácia, všetci pokrokoví ľudia, vedci, umelci, ktorí boli svetovými autoritami (napríklad Picasso), boli ľavičiari. Tento pojem sa veľmi zúžil. Kto je dnes ľavičiar? Kto je dnes avantgarda?

Najautentickejší ľavičiari sú podľa mňa ľudia, ktorí sa nevedia uživiť inak, iba poctivou prácou. Títo ľudia o tom, že sú ľavičiari, spravidla vôbec nerozprávajú, ba niekedy o tom, že sú ľavičiari, ani nevedia. Tipujem, že aj ja som takýto ľavičiar.

Nedávno ste dostali Štátnu cenu Jozefa Miloslava Hurbana. Čo pre vás znamená Hurban? Čo by o ňom mali ľudia vedieť?

Jozef Miloslav Hurban bol jeden z kodifikátorov spisovnej slovenčiny. To znamená veľmi veľa nielen pre mňa ako pre spisovateľa, ale aj pre každého Slováka. Čítal som toť kdesi výrok českého architekta Vávru, že už nemá zmysel hovoriť „som Čech“, lebo každý si dnes môže dať urobiť test, z ktorého sa dozvie, že geneticky je zmiešaninou mnohých národností. To je iste pravda, až na to, že v strednej Európe nie je genetický kód hlavným znakom príslušnosti k národu. Tu je na prvom mieste jazyk. Tu žijú tzv. jazykové národy. A pretože patríme k tým najmenším, jazyk je pre nás o to dôležitejší. Nezanikáme, keď k nám prichádzajú cudzinci, ktorí sa naučia hovoriť po slovensky. Zanikneme až vtedy, keď my sami po slovensky hovoriť zabudneme.

Pripomeňme si jubilejne aj vašu tvorbu. Čo bolo prvé, čo práve vyšlo a čo píšete teraz?

Debutoval som v roku 1957 rozhlasovou hrou Mahujá, krásna Cigánka, celý život píšem alebo prekladám hry, a aj to najaktuálnejšie, čo robím, súvisí s divadlom. Vyšla mi nedávno knižne hra o Jánovi Luxemburskom Slepý kráľ. Práve vyšiel knižný rozhovor Anna Lara/Ľubomír Feldek: Hop alebo trop, rozhovor s dramatikom. V SND bude ešte v tejto sezóne premiéra mojej novej hry Nebojsa a dvanásť mesiačikov. Takže aj keď to už ide so mnou z kopca, nesťažujem sa. Som ako jedna z tých Číňaniek v Hre pre tvoje modré oči: „Číňanky majú šikmé oči, vidia šikmý svet. Tam, kde ty vidíš rovinku, ony vidia briežok a môžu sa všade sánkovať.“ Pri troche šťastia aj zvyšok svojho života si užijem, ako si deti v zime užívajú sánkovačku.

© Autorské práva vyhradené

21 debata chyba
Viac na túto tému: #Ľubomír Feldek
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy