Stojíte spoločne s vaším bratom a malým tímom ľudí za programom BUDDY. Viem, že ide o program založený na systéme „kamošov“, ktorí pomáhajú deťom z detských domovov. Pomáhajú najmä tým, že tu pre nich sú, spájajú ich s vonkajším svetom. Ale predsa len, skúste priblížiť čitateľovi podstatu takejto práce.
Takmer 3500 detí u nás nemôže vyrastať vo svojich rodinách, ale žije priamo v Centrách pre deti a rodiny, čo sú bývalé detské domovy. Ich sociálne väzby zriedka siahajú mimo inštitúciu a ich pohľad na svet je často skreslený. Chýbajú im zdravé rodinné vzťahy a reálny kontakt s vonkajším prostredím, kde by boli zodpovedné samé za seba. Iba ich úplné prijatie a cielená individuálna starostlivosť môže riešiť ich hlboko zakorenené traumy a rozvíjať ich potenciál. Každé dieťa si totiž zaslúži pozornosť a vzťah, ktorý je priateľský a nezištný. Potrebuje mať pozitívny vzor, ku ktorému môže vzhliadať, učiť sa od neho ako sa postupne osamostatniť a zaradiť do spoločnosti. A preto aj pár hodín týždenne dokáže pozitívne zmeniť budúcnosť detí. A to je podstatou nášho programu, do ktorého hľadáme zrelých, empatických, trpezlivých a zodpovedných dospelých, ktorí prijímajú dieťa také, aké v skutočnosti je.
Kedy sa objavila prvotná myšlienka s nápadom na váš program dobrovoľníctva?
Môj brat Laci Kossár sa prvýkrát stretol s deťmi z centier v roku 2006, keď si od nich kúpil koráliky v nákupnom centre. Pozvali ho do detského domova (dnes už Centrá pre deti a rodiny), kde sa ich opýtal, ako im môže pomôcť. Vychovávateľky mu povedali: “Vymyslite, aby deti kvalitne trávili voľný čas mimo detského domova.” Rozhodol sa s jeho pracovníkmi z firmy a ďalšími dobrovoľníkmi zorganizovať letný zážitkový tábor. Ja som žila a pracovala vtedy v Kostarike, a brat mi zavolal, aby som sa pridala. V tábore sme videli, že skupinové prostredie v centre je pre deti veľmi náročné a po čom najviac túžia, je individuálna pozornosť a prijatie. Spravia všetko, dobré aj zlé, aby si ju získali. Takže problém sme identifikovali, ale chýbalo nám riešenie. Približne osem rokov sme sa zameriavali na rôzne vzdelávania na rozvoj zručností potrebných na získanie práce, či dlhodobé zážitkové víkendové vzdelávanie na rozvoj životných zručností. Trošku sme pozabudli na ten individuálny prístup, respektíve sme si neuvedomovali, akú až zázračnú silu má. Tiež sme nevedeli, ako ho sprostredkovať v časoch, keď sa dobrovoľníctvo len rozbiehalo. Zároveň sme videli, že rôzne formy vzdelávania sú síce super a potrebné, ale pre tieto deti a mladých dospelých, ktorí majú za sebou viacnásobné traumy a životné výzvy, to nestačí k úspešnému osamostatneniu. V podstate to nestačí ani pre jedného z nás. Všetci potrebujeme oporu – niekoho, kto pri nás dlhodobo stojí, drží nám chrbát. Niekoho, na koho sa môžeme kedykoľvek spoľahnúť, či už po neúspešnom pracovnom pohovore alebo rozchode s frajerom. A deti, ktoré nevyrastajú vo svojich rodinách, a nemali od detstva pri sebe podporujúcich rodičov, to potrebujú ešte viac.
Do štartu programu a vytvorenia konceptu, ako ho prezentujete dnes, však ešte pár rokov ubehlo.
V roku 2014 sa udialo niekoľko kľúčových a vlastne zlomových udalostí. Brat sa náhodne stretol s jedným dobrovoľníkom na ulici, ktorý s nami spolupracoval ako dobrovoľník pri jednej z prvých víkendových vzdelávačiek. Porozprával mu, ako jeho priateľstvo s jedným chalanom z centra po 8 rokoch ešte stále pretrváva, ako ho podporuje, ako je pre neho ako starší brat. Slovami môjho brata bolo práve toto stretnutie jeho „heuréka“ momentom. Uvedomil si, že síce vzdelávacie víkendy sú prínosné, ale čo naozaj tieto deti potrebujú, sú práve dobrovoľníci, ktorí im poskytnú čas individuálne jeden na jedného. V rovnakom čase sme spoznali aj našu odbornú garantku Zuzanu Zimovú. Priblížila nám vedecký základ teórie vzťahovej väzby a liečivú schopnosť dôverného vzťahu. To bol moment, keď sme úplne zmenili kurz nášho smerovania. Prestali sme robiť priamo s deťmi a zamerali sa na vytváranie vzťahov, kde sa stali dobrovoľníci kľúčovým nástrojom zmeny.
Keď ste mohli pretaviť prvú aktivitu v rámci programu BUDDY do reality, čo vás najviac prekvapilo? Niečo, s čím ste možno nerátali?
Mňa asi najviac uvedomenie, že vzdelanie a zručnosti sú veľmi dôležité v živote, ale ešte dôležitejší sú ľudia, ktorí pri nás v živote stoja, či už rodina, alebo priatelia a kolegovia. Po skoro ôsmich rokoch priamej práce s deťmi sme podľa mňa naozaj nerátali s tým, že prestaneme robiť aktivity priamo pre deti a že najefektívnejší spôsob pomoci bude, keď im zabezpečíme dospelú osobu, ktorá sa bude vedieť venovať individuálnym potrebám a snom daného dieťaťa. Že jeho nezištná pomoc je to, čo to dieťa najviac potrebuje – niekoho, kto príde za ním, zoberie ho mimo brán centra, nie preto, lebo je za to platený, ale preto, lebo naozaj chce. Niekto, kto tam je jeden na jedného len pre dané dieťa, na koho sa dieťa bude vedieť spoľahnúť. Niekto, kto mu bude vzorom vo vzťahoch, či pracovných návykoch a fungovaní v spoločnosti.
Nájsť dobrovoľníkov pre takúto zodpovednú úlohu asi nie je jednoduché.
Sprevádzanie dieťaťa je dlhodobý záväzok, takže nájsť dobrovoľníkov nie je ľahké. Avšak stále máme to šťastie, že sa nám hlásia ľudia s dobrým srdcom, ktorí chcú týmto deťom dlhodobo pomáhať na ich ceste k samostatnosti. Náš tím psychológov, sociálnych pracovníkov a rôznych odborníkov pôsobí od roku 2006 a snažíme sa hľadať, vyberať, školiť a spájať dobrovoľníkov s deťmi z centier. Následne ich naši psychológovia pravidelne podporujú, aby boli pripravení zvládať rôzne výzvy detí, ktoré si prechádzajú veľmi náročným detstvom. Dnes máme v programe viac ako 90 dvojíc, ktoré sa pravidelne stretávajú. A máme ďalšie desiatky absolventských, ktoré ostali v kontakte aj po tom, čo dieťa opustilo brány centra, osamostatnilo sa a dobrovoľník je naďalej v ich živote oporou, priateľom, mentorom.
Práve ste to sama zdôraznili, pri kontakte s deťmi a tínedžermi je veľmi dôležité citlivé zaobchádzanie – najmä, ak sú takpovediac odložené v detských domovoch. Čo musí teda spĺňať každý z účastníkov, ktorý sa prihlási do programu a ako dlho trvá výberový proces? Ako zhruba prebieha?
Výber je hĺbkou a komplexnosťou podobný výberu adoptívneho rodiča. Do programu sa môže prihlásiť dospelý človek od 25 rokov, ktorý je v živote zastabilizovaný a neočakáva veľké životné zmeny. V prvom rade sa snažíme nájsť zrelých a zodpovedných dospelých, so správne nastavenými hodnotami, ktorí vedia, čo od života chcú. Ľudí, ktorí aj keď si prešli nejakými vážnymi životnými udalosťami, tak sa s nimi vedeli vysporiadať a majú ich spracované. V uchádzačoch skúmame ich vyrovnanosť, schopnosť porozumieť potrebám traumatizovaných detí, schopnosť vytvoriť si s nimi bezpečný a dlhodobý vzťah, schopnosť dlhodobého záväzku k dieťaťu, ako aj programu, angažovaný a proaktívny prístup. A samozrejme veľmi dôležité je, aby vedeli prijať spätnú väzbu a pracovať na rozvoji seba a iných. Spočiatku je ich úlohou ‚len tam pre dieťa byť‘, prijímať ho také, aké je, a získať si jeho dôveru. Postupne, keď sa už medzi nimi vytvoril kamarátsky vzťah, môže dobrovoľník rozvíjať potenciál dieťaťa a sprevádzať ho na ceste k samostatnosti. Vtedy sa vzťah stáva takým tancom medzi "len byť” a zároveň aj poradiť a nasmerovať dieťa správnym smerom, rozvíjať jeho potenciál a rôzne zručnosti. Práve preto má náš výberový proces viacej kôl a trvá niekoľko mesiacov. Aby mal náš tím šancu zistiť či je uchádzač vhodný typ na BUDDY dobrovoľníctvo a zároveň, aby si aj uchádzač mal čas premyslieť, či je to pre neho.
Koľko percent zo záujemcov o dobrovoľníctvo sa nakoniec dostane až do finále a začne sa stretávať s deťmi?
Prejde nám asi 10 – 15 % prihlásených. Nájdenie a vybranie správnych dobrovoľníkov je určite jedna z najdôležitejších a najťažších častí nášho programu. Latku máme vysoko, lebo dobrovoľníci budú sprevádzať traumatizované deti. Ako som spomínala, na prvom mieste je u nás bezpečnosť a aby sa dieťaťu opäť neublížilo. Všetkým deťom bolo už nejakým spôsobom ublížené, či už v ich biologických rodinách, alebo vyňatím z rodiny. Následne je pre ne náročný aj presun do centra a dospievanie s cudzími deťmi v skupinách. Uvedomujeme si zodpovednosť priradiť k deťom dospelých ľudí, s ktorými vzťah má byť pre ne prínosom. Preto je náš výber taký náročný a dôsledný.
Existujú nejaké podmienky, ktoré sú pevne stanovené, na oboch stranách – teda u dobrovoľníka aj u dieťaťa?
Overujeme si referencie a čistý register trestu. Dobrovoľník musí bývať v blízkosti dieťaťa, aby sa vedeli pravidelne stretávať. Vytvárame vždy dvojice rovnakého pohlavia. Do programu štandardne zapájame deti od 12 rokov. Každý uchádzač prechádza tiež individuálnym a skupinovým pohovorom a psychodiagnostikou.
Zapájate do programov aj deti, ktoré sú v domove po predchádzajúcej zlej (či násilnej) skúsenosti s dospelými?
Všetky deti, ktoré sa ocitli v centre, majú za sebou negatívne a traumatické skúsenosti s dospelými, a preto aj väčšina nedôveruje dospelým. Účasťou v našom program sa práve učia opäť dôverovať dospelým. Zapájame všetky deti, podľa zváženia a odporúčania zamestnancov centra. Nezapojíme len tie deti, ktoré majú za sebou veľmi vážne traumy alebo veľmi špeciálne potreby, a potrebujú momentálne inú formu podpory.
Vnímate pri deťoch z domovov väčšiu úctu voči dospelým, výraznejší rešpekt? Alebo sa správajú úplne klasicky?
Navonok sú to deti ako všetky ostatné, ale majú zažité viacej ako veľa dospelých. Keďže ale nevyrastajú v rodine, ale v inštitúcii, kde sa o ne stará platený personál, ja u nich vnímam celkovo taký formálnejší vzťah k dospelým.
Deti majú zvyčajne dospelý vzor vo svojich rodičoch, niekedy starších súrodencoch. Ale čiastočne asi platí, že v istom veku to „dospelé“ zosmiešňujú, niekedy odmietajú. Navyše mnohé z nich majú pri kontakte s dospelými strach. Ako sa dá narábať s touto premennou v rovnici vášho programu?
Dieťa sa ocitlo v centre, lebo jeho rodičia sa oň nevedeli, nemohli alebo nechceli starať a ani medzi ostatnými blízkymi osobami sa nikto taký nenašiel. Príčiny sú rôzne a väčšinou ide o kombináciu viacerých z nich – či už neschopnosť rodičov vziať svoj život do vlastných rúk, chudoba, rôzne závislosti, nezvládnuté problémy týkajúce sa vzťahov, práce, kriminalita, násilie či zneužívanie. Deti v centre teda prišli o tieto prirodzené, zdravé vzťahy a vzory. Zároveň, tak ako ostatné deti v bežných rodinách, dospievajú, prechádzajú si pubertou, kde ako hovoríte, odmietajú dobre mienené rady svojich rodičov či ostatných dospelých. Vzťah s BUDDY dobrovoľníkom je v tomto iný. Síce ide o vzťah s dospelým človekom, nie je však rodičovský ani výchovný, ale skôr priateľský. Skôr ako staršia, skúsená kamoška či kamoš, krstná mama či strýko. Aby som teda odpovedala – keď si už dvojica vytvorila vzťah, naše skúsenosti ukazujú, že deti svojich „Buddy“ kamošov vyhľadávajú a chcú s nimi tráviť čas. Občas sa stane, že sa im po pár rokoch zrazu zdá ich dobrovoľník alebo dobrovoľníčka “moc starý/á”, ale sú to výnimočné prípady.
Program funguje už niekoľko rokov. Čo ste v ňom možno za ten čas vycizelovali, zlepšili a pri čom vám naopak došlo, že na tom netreba bazírovať?
Uvedomili sme si napríklad, že do programu zapájame deti ideálne vo veku 12 – 16 rokov. Mladšie nie, lebo je tam riziko, že neporozumejú role dobrovoľníka v ich živote. Staršie preto nie, lebo sme videli, že tam bol veľmi malý priestor na vytvorenie dôverného vzťahu tesne pred odchodom z centra. Sedemnásťročné dievčatá či chlapci sú už takmer dospelí, majú svoje hodnoty, názory, nevedia sa dočkať odchodu z centra, aj keď možno nie je to najsprávnejšie pre ne ponáhľať sa, keď nemajú zabezpečenú prácu či bývanie. V centre môžu zostať aj po dovŕšení osemnástky. No a keď spoznali svojho dobrovoľníka rok pred odchodom, už zvyčajne bolo neskoro a nestihli si nájsť k sebe cestu. Dobrovoľník nemal šancu byť im vzorom, oporou alebo ich usmerniť. Podobne sme prišli na to, že dobrovoľníci striktne nemôžu deti podporovať materiálne, aj keď sa môže zdať, a aj to tak je, že v porovnaní s inými deťmi majú veľmi málo. Najviac potrebujú individuálnu pozornosť, prijatie a priateľstvo dobrovoľníka, nie mobil. Samozrejme, že sa potešia, keď ich dobrovoľník pozve na pizzu alebo sa pôjdu spolu korčuľovať, alebo zažijú spolu aj niečo výnimočné. Ale pre tieto deti je práve to obyčajné, to výnimočné. Prechádzka po meste, spoločný výlet, kde majú dobrovoľníka len pre seba a nemusia sa deliť s ostatnými deťmi na skupine o pozornosť dospelého. A to, že aj keď vyvedú nejakú blbosť, tak ich dobrovoľník neodsúdi, nesklame a spoločne nájdu to najlepšie riešenie na danú situáciu.
VIDEO – relácia IDE o NÁS
Deti v našej spoločnosti často čelia shamingu – ako mu zabrániť?Ako často dochádza ku stretnutiam?
Pravidelne každý týždeň sa BUDDY dobrovoľník s priradeným dieťaťom stretáva mimo centra.
Mnohí vaši dobrovoľníci majú teda rodiny, manželov, manželky, deti. Aké pravidlá vlastne platia pre kontakt dieťaťa s „BUDDY-ho“ rodinou? Je povolený?
Dôraz dávame na stretnutia jeden na jedného, aby sa medzi oboma mohol vytvoriť dôverný vzťah. Až neskôr, po diskusii so svojim koordinátorom, môže dobrovoľník zobrať dieťa domov a predstaviť ho svojej rodine, či partnerovi a zapojiť ho do spoločných rodinných aktivít. Pravidlá pre účasť v programe ako aj kontakt s dieťaťom máme podchytené v zmluve s dobrovoľníkom a etickom kódexe.
A ak sa dieťa až príliš naviaže na svojho „ kamoša“?. Ako je mu vysvetlené, že to nie je človek, ktorý si ho adoptuje alebo vezme domov?
Od začiatku sa snažíme deťom vysvetliť, že BUDDY dobrovoľník nemá nahradiť ich rodiča a nevezme si ich domov. Bude ich dospelý kamoš, mentor, niekto, kto ich zoberie mimo centra, niekto, na koho sa môžu obrátiť s čímkoľvek. Dobrovoľníci sú školení tak, aby deti prijímali také, aké sú, aby im pomáhali zmysluplne tráviť voľný čas, alebo pri zvládaní rôznych životných situácií, aby im boli vzorom a pomáhali pripravovať sa na samostatný život.
Čo vedie ľudí k tomu, aby sa zaviazali do vášho programu? Máte nejaký konkrétny profil, akí ľudia sa ku vám najčastejšie hlásia, alebo ide o pestrú zmes?
Ako som už spomínala, hľadáme bezpečných, zodpovedných, vyrovnaných, trpezlivých a flexibilných dospelých, ktorí chcú a vedia dávať dlhodobo svoj čas konkrétnemu dieťaťu. Ináč nemáme konkrétny profil. Máme dobrovoľníkov s rôznym zamestnaním, rôznou rodinnou situáciou a rôznymi záujmami. Extrovertov, introvertov, s deťmi aj bez detí, slobodných či rozvedených, itečkárov či živnostníkov, športovcov či umelkyne. Priemerný vek dobrovoľníkov je 37 rokov.
Jedna vec je, kto sa hlási, druhá, po kom je dopyt – či už od vás, ale najmä od samotných detí. Kto je teda nedostatkový „BUDDY“ a prečo?
BUDDY dobrovoľníctvo je dlhodobé a náročnejšie ako iné formy dobrovoľníctva, keďže vyžaduje pravidelný týždenný záväzok (aspoň v prvých rokoch), minimálne tri roky, ideálne až do osamostatnenia dieťaťa. Nie je to síce adopcia, ale mentálnym záväzkom k dieťaťu sme tesne pod ňou – hľadáme ľudí, ktorí to myslia vážne a vedia si predstaviť darovať konkrétnemu dieťaťu v priemere 2 hodiny týždenne. Zdá sa to veľa, ale na druhej strane, tých pár hodín vie zásadne niekomu zmeniť svet. Ako hovorí jeden náš dobrovoľník, “keď som už vedel, že do toho chcem ísť, tých pár hodín som si vo svojom týždni rýchlo našiel”. Na našej web stránke máme vždy aktuálne informácie s miestami, kde hľadáme dobrovoľníkov. Chýbajú nám muži aj ženy v Prešove, Košiciach, Trnave, Pečeňadoch, Piešťanoch, Trenčíne, Bratislave, Bernolákove, Malackách, Kolárove a Holíči. Len mužov hľadáme v Nitre. Celkovo máme menej mužov, ale dúfame, že sa postupne osmelia, lebo vedia byť pre chalanov, ktorí to naozaj potrebujú, skvelým vzorom a oporou.
Niekoľko vašich dobrovoľníkov si udržalo kamarátsky a podporný vzťah s deťmi aj po dovŕšení ich dospelosti. Neplánujete program rozšíriť aj na pomoc tým, ktorí sa v osemnástke musia postaviť na vlastné a sú takmer bez pomoci?
Áno, v programe sprevádzame deti aj po dovŕšení osemnástky a BUDDY dobrovoľníci im pomáhajú s rôznymi výzvami pri osamostatňovaní sa. Práve ich úspešné zaradenie po odchode z centra bolo to, po čom sme od roku 2006 snívali, ale nevedeli sme, čo presne k tomu treba. Tak ako asi ani rodičia nevedia úplne presne čo dať svojim deťom, aby sa postavili na vlastné nohy. Prišli sme ale na to, že keď pri nich niekto nestojí dlhodobo (tak ako pri ostatných deťoch ich rodičia), tak napriek všetkým školeniam, bude osamostatnenie pre nich výzva. Videli sme, ako si síce vďaka novým zručnostiam našli prácu, ale rýchlo o ňu prišli. BUDDY vzťah je práve ten “nástroj”, ktorý vie týmto mladým najviac pomôcť pri ich dospievaní a osamostatňovaní sa. Ak si pred odchodom z centra vytvorili dôverný vzťah so svojim dobrovoľníkom, prijali ho do svojho života ako osobu, na ktorú sa môžu spoľahnúť, stali sa priateľmi, tak následne im môže ich dobrovoľník začať pomáhať napĺňať ich individuálne potreby a ciele. Stal sa osobou, ktorú vypočujú, od ktorej si nechajú poradiť, ktorej dôverujú. Či už ide o dobré výsledky v škole, nájdenie bývania či práce, osobných vzťahoch či zdravia. Od roku 2018 sme aj začali využívať licencovaný nástroj Hviezda, ktorý pomáha zaznamenávať pokroky dieťaťa a usmerňovať ho na jeho ceste k plnohodnotnému a dôstojnému životu. Skoro so všetkými mladými dospelými, ktorí už odišli z Centra do roku 2020, máme po odchode kontakt (29 z 31), čo je obrovský úspech sám o sebe, keďže štát o deťoch po ich odchode nemá takmer žiadne dáta. Skoro všetci majú bývanie a prácu, alebo sú v škole či na materskej.
Na vašej oficiálnej stránke sa nachádza niekoľko osobných príbehov, v ktorých sa „kamoši“ delia o svoje skúsenosti s deťmi (s ich dovolením). Máte nejaký obľúbený príbeh?
Tých príbehov je veľmi veľa… Najväčšiu radosť mi robia zmeny v živote detí, ktoré sa môžu zdať banálne, ale sú obrovské. Zostala mi v hlave odpoveď od jedného dieťaťa, ktoré na otázku “Čo sa zmenilo v tvojom živote od kedy máš BUDDY dobrovoľníka?”, odpovedalo “už sa tak nebojím”. Strach silne ovplyvňuje ako (ne)konáme v živote a preto má táto zmena v živote traumatizovaného dieťaťa nevyčísliteľnú hodnotu. A ešte jeden výrok mladého chalana, ktorý hovorí, že ani nevie, kde by bol bez svojho dobrovoľníka, ale pravdepodobne na ulici a vo svete drog. Ďalšou pohonnou látkou je pre mňa, keď opakovane počujem od našich koordinátoriek, ako deti, ku ktorým zapájajú našich dobrovoľníkov, naozaj nemajú nikoho, kto by za nimi chodil a prečo tak urgentne potrebujú aspoň dobrovoľníka. Takže BUDDY menia životy týchto detí. Napriek pandémii sprevádzame vyše 90 detí a 90 dobrovoľníkov, a najdlhší aktívny vzťah v programe má takmer 7 rokov.
Napriek tomu, že ste v našom rozhovore popísali aj relatívny náročný a dôsledný výberový proces, čím by ste možno motivovali ľudí, aby sa do vášho programu prihlásili?
Rada by som vyzvala čitateľov, ktorí takéto niečo zvažujú, aby to určite skúsili. Na Slovensku sú ešte stále tisíce detí v centrách, ktoré sa pravdepodobne nedostanú do náhradných rodín a BUDDY dobrovoľník im vie dať kontakt so svetom mimo brán centra a zmeniť život. Zároveň má program veľký prínos aj pre samotných dobrovoľníkov. Začali hľadieť na život inak. Stali sa pokornejšími, vďačnejšími, trpezlivejšími a tolerantnejšími. Majú radosť z pomáhania a reálnej pomoci konkrétnemu dieťaťu, získali nové priateľstvo s niekým z úplne nového sveta, a v neposlednom rade, spoznali ešte lepšie seba samých a neustále sa rozvíjajú. Program teda spája svety a znižuje tak aj nerovnosti.