Žijeme v čase dostatku. Vy však tvrdíte, že žijeme v čase hladu. Čo ľuďom chýba?
Rozprávame sa v dobe, keď je tretina okresov na Slovensku čierna, mnohí ľudia prišli o živobytie, mnohí majú, bohužiaľ, svojich blízkych v nemocniciach. Tvrdenie, že žijeme v čase dostatku, teda môže znieť ako opovážlivosť. Ale je to skutočne tak. Ešte nikdy neboli ľudia ani na Slovensku, ani na celom svete takí bohatí ako dnes. Ešte pred storočím nebola v domácnostiach samozrejmosťou ani pitná voda, nieto ešte práčka, počítač či Netflix. Vlastne by sme sa mali radovať, že žijeme také bezpečné a pohodlné životy. Ukazuje sa však, že sme cestou k blahobytu čosi stratili. Stratili sme kontakt s prirodzeným svetom okolo nás. Teda s lesmi, nebom, zvieratami, ale aj s prirodzeným svetom v nás. Málokto už trpezlivo načúva svojmu vnútru, keď si môže otvoriť Facebook alebo pustiť film.
Boli ste v pralese?
V tropickej džungli som nikdy nebol. Ale aj na Slovensku máme krásne, prirodzené lesy, ktoré majú právo nazývať sa pralesmi. Vo viacerých starých lesoch Slovenska som bol: či už v dubovom háji Gavurky pri Dobrej Nive, v lesoch strážených Lesoochranárskym združením Vlk či v lesoch Tichej doliny v Tatrách, kde ochranári zastavili ťažbu kalamitného dreva. V lete sme so ženou navštívili prales Mionší v Česku.
Niektorí majú problém pri kontakte s pralesmi. Prekvapí ich neporiadok, rozhádzanosť. Ako to bolo s vami?
Staré lesy považujem za krásne. Páči sa mi, ako je v nich koncentrovaný čas: kmene najstarších stromov stovky rokov tvarovalo slnko a vietor, tie najmladšie sa zase hladno derú za svetlom. A keď je v lese prítomné aj mŕtve drevo padlých stromov, celý kolobeh času je kompletný, od zrodu až po umieranie. Páči sa mi aj atmosféra lesa. Pri Bratislave máme bukové lesy, ktoré sú najmä na jar veľmi elegantné: svetlozelená farba mladého lístia kontrastuje s šeďou kmeňov.
Čítajte viac Príroda je veľký počítač, ktorý už všetko vyriešil. Stačí pozorovaťAk strácame kontakt s prirodzeným svetom, strácame predstavu o tom, čo je krásne?
Určite by som nepovedal, že strácame predstavu o kráse ako celku. Krása má veľa podôb: krásne môže byť Porsche, mladá žena, ale napríklad aj presné pohyby neurochirurga počas operačného zákroku. Myslím si ale, že strácame prístup k určitému druhu krásy, ku kráse prirodzeného sveta. Spôsob, akým po nebi plynú mraky, je krásny. Rovnako spôsob, akým sa víri voda na riečnom brehu alebo tvary okruhliakov. Krásne vie byť aj šumenie stromov v lese. Táto krása je ale veľmi tichá, a musíme si preto dať pozor, aby sme ju neprehlušili hlukom ľudských výtvorov: reklamami, mediálnymi správami, deadlinami, drogami, proste všetkým možným, čím si obvykle ľudia vypĺňajú prázdno vo svojom vnútri.
V čom tkvie rozdiel medzi krásou ľudských a prírodných výtvorov?
Príroda má fraktálnu štruktúru: nech sa človek pozrie na akýkoľvek detail, vždy za ním nájde ešte iný detail, inú zvláštnosť, ďalší odtieň krásy. Od galaxií až po bunky či atómy, všetko má svoj pôvab a svoj rytmus. Ľudské výrobky túto vlastnosť nemajú. Plastová fľaška má jednu jedinú podobu, a keď sa na ňu pozriete pod mikroskopom, žiadne detaily nenájdete. Žiadne bunky, žiadne detaily, žiadny život. Jej dizajn je skutočne jednorazový, funguje len z jedného uhla, je na jedno použitie.
Zmenil vás zážitok v pralese?
Myslím si, že viac ma menia miesta, ktoré môžem navštevovať opakovane. Pobudnúť pár dní v lese je fajn, ale keď sa človek vracia stále na tie isté miesta, po mesiace a roky, vtlačia sa mu do duše viac. Keďže máme malé deti, veľa času trávim blízko Bratislavy, takže takýmto miestom sa mi stalo okolie rieky Moravy, len stovky metrov od posledných domov. A predstavte si, máme tu meandrujúce mŕtve ramená, bobrie rodinky, bociany i volavky, nepreniknuteľné lesné zákutia i každoročné záplavy.
Mám túto krajinu rád, aj keď nie je taká divoká ako povedzme Tatry. Mimochodom, tento proces zžívania sa s krajinou si našiel aj svoje umelecké vyjadrenie, v umeleckom smere zvanom landart. Jeden z najznámejších predstaviteľov tohto smeru je Andy Goldsworthy, škótsky sochár a fotograf. Veľmi odporúčam pozrieť sa na jeho práce, alebo na niektorý z filmov o ňom, povedzme na Rieky a prílivy (Rivers and Tides).
Čítajte viac Píly a pralesy. Dva koncerty znejú v Malej FatreJe aj preto dôležité, aby sa zachovalo čo najviac z autentickej prírody?
Ani neviem povedať, aké dôležité to je. Ale možno takéto prirovnanie: keď sa niekto ocitne uprostred požiaru a utrpí popáleniny, lekárska správa zvykne uvádzať, na koľkých percentách tela je popálený. Čím väčšie percento, tým menšia šanca na záchranu života, samozrejme. Aj my svojou činnosťou – stavbami, priemyslom, poľnohospodárstvom – spôsobujeme prírode akési „popáleniny“.
Čím väčšie percento krajiny bude zmenené ľudskou činnosťou, tým menšia šanca je, že sa s tým príroda ako celok vyrovná. Nechápte ma ale, prosím, zle: aj my ľudia musíme niekde bývať, niečo jesť a z niečoho žiť. Nechcem, aby sme sa vrátili do jaskýň a na stromy. Ale uskromniť sa budeme musieť, pretože toto tempo deštrukcie príroda jednoducho nezvládne. Aby som bol presnejší: príroda to napokon zvládne, ale bude to trvať desiatky tisíc rokov, a medzitým my ako ľudstvo môžeme prestať existovať.
Môže mať ďalekosiahle dôsledky aj chýbanie takej prostej veci ako je obloha? Astronóm Matthew Stanley napríklad povedal, že práve pohľad na hviezdnatú oblohu bol po stáročia katalyzátorom intelektuálneho a duchovného rastu. 80 percent Európy dnes nemá šancu vidieť Mliečnu dráhu. Zadebnili sme si okná. Zakrpatievame preto?
Priznám sa, že ja radšej hovorím o nebi ako o oblohe. Obloha, to je niečo, čím je obložená zem. Podobne môžete mať chlebíček s oblohou alebo rezeň so zemiakmi a zeleninovou oblohou. Slovo „obloha“ mi tak evokuje niečo druhotné, podradné. A áno, náš vzťah k nebu prakticky vymizol. Súvisí to nielen so svetelným smogom, ale napríklad aj so skutočnosťou, že málokto z nás sa venuje poľnohospodárstvu.
Pred niekoľkými storočiami bolo bežné, že ľudia dvíhali oči k nebu a uvažovali, či bude sucho, či prídu krúpy, ktoré pobijú úrodu, alebo či naopak bude priaznivé počasie a úroda bude dobrá. Keď stojíte v krajine, nebo tvorí polovicu vášho zorného poľa. Je rovnako dôležité ako zem. A pritom ho obvykle nevnímame. Aké to má dôsledky pre náš vnútorný život? Neviem. Ale divil by som sa, keby nás to neovplyvňovalo.
Čítajte viac Bez aerosólov v ovzduší je nočná obloha tmavšiaPodľa niektorých futurológov bude ľahká cesta zo súčasných kríz. Nebude potrebný skutočný svet. Ľudia vedomie nahrajú do virtuálnej reality. Budú nesmrteľní, budú sa môcť sami zdokonaľovať, cestovať vesmírom. Toto je vraj budúcnosť sociálnych sietí. Ako vnímate takéto predpovede?
Odpoviem nediplomaticky, o to však úprimnejšie: je to holý nezmysel. Ak si niekto myslí, že vedomie raz nahrá na USB kľúč alebo na disk počítača, zjavne nemá ani potuchy o tom, čo to vedomie je. Vedomie (alebo, ak chcete, duša) má s nulami a jednotkami na počítačovom disku spoločného asi toľko, koľko má živé batoľa spoločného s bábikou Barbie. Podobné predstavy sú ale len akousi extrémnou podobou veľmi vplyvného názoru, že klimatickú a environmentálnu krízu vyrieši veda, teda nejaké nové technológie, prístroje a vedecké objavy. Ľudia, ktorí zastávajú tento názor, tvrdia: „Nemusíme meniť svoj životný štýl, pretože napokon vedci prídu s nejakým skvelým vynálezom, ktorý všetko vyrieši za nás.“ Povedzme s lapačom CO2, ktorý tento skleníkový plyn odstráni z atmosféry. Alebo s obrovskou chladničkou, ktorá zastaví otepľovanie.
A nebolo by dobré, keby sa to podarilo?
Buďme k sebe naozaj úprimní: títo technooptimisti sa mýlia. Žiadna zázračná technológia nám z neba nespadne. Jediné, čo môže pomôcť, je radikálna a celosvetová zmena spôsobu, akým žijeme naše životy. A mimochodom: aj tie vedecké objavy, ktoré v minulosti nejaký problém vyriešili, obvykle dva nové vytvorili. Vezmime si len plasty: skvelý materiál, vďaka ktorému je veľa výrobkov lacnejších a trvácnejších. Za desaťročia jeho používania sú však mikroplasty úplne všade: vo vode, ktorú pijeme, v našich telách, v priepastiach oceánov.
Čítajte viac Z Facebooku bude Meta. Zotrie hranice medzi fyzickým a digitálnym svetom?Kazí Facebook súčasný svet?
Facebook je návykový, kazí charakter podobne ako akákoľvek iná droga. Je to podobné ako povedzme s vínom: ak si otvoríte s priateľmi raz za čas fľašku červeného, nie je to chyba, víno vám spríjemní večer. Ak ale popíjate neustále a bez kontroly, stane sa pre vás tento nápoj škodlivým. Aj Facebook či internet všeobecne môže priniesť mnoho dobrého, ak sa používa striedmo. Kto ho však dnes používa striedmo? Mladí ľudia sú na internete bežne šesť či osem hodín denne. A to ich ničí. In vino veritas, vo víne je pravda, hovorí latinské príslovie. To však neplatí pre alkoholikov. Oni nájdu vo víne len klamlivú ilúziu. A tak je to aj s internetom: sotva sa od neho staneme závislými, stráca pre nás hodnotu ako informačný zdroj, a stane sa naopak zdrojom dezinformácií a klamu.
Pracujete s jedným futurologickým myšlienkovým experimentom. Kedy pre naše aj intímne životné rozhodnutia nebudú kľúčové naše osobné pocity, ale imperatív vedy. Naozaj sa to môže v budúcnosti stať?
Už sa to deje. Práve dnes som v jedných celoslovenských novinách čítal článok, ktorý bol celý založený na vedeckej štúdii o voľnom čase. Autori štúdie dospeli k záveru, že dve hodiny voľného času denne je málo, ale päť hodín voľného času je už veľa. No nemal by však každý z nás sám vedieť, koľko voľného času mu prospieva? To sa skutočne tak málo poznáme? Však žijeme sami so sebou už desiatky rokov. Skutočne musia prísť vedecké tímy, aby nám povedali, koľko voľnočasových aktivít máme cez deň mať?
Môže byť velebenie vedy rizikom?
Vedu mám vo veľkej úcte. V ohromnej miere nám zlepšila život. Spomeňme len vakcínu proti koronavírusu: však to je skvelé dielo vedy. Skôr než s vedou samotnou mám problém s jej vnímaním vo verejnom diskurze. Medzi ľuďmi, ktorí sami nie sú vedcami, veda vystupuje ako akási nová forma náboženstva, schopná dať neomylné odpovede na všetky druhy otázok. Samotní vedci, naopak, obvykle veľmi dobre poznajú obmedzenia vedy a netvária sa, že majú na všetko odpovede.
Čítajte viac Prečo máme viac priateľov na facebooku než v reálnom živote?Píšete, že sa treba zastaviť. Čo to znamená?
Už starovekí Gréci rozlišovali dva druhy dobrého života: jeden volali aktívnym, ten druhý kontemplatívnym. Ľudia, ktorí žijú aktívny život, sa snažia niečo vo svete zmeniť. Vybudovať domy či mosty, zmeniť zákony, zachrániť ľudské životy. Naopak tí, ktorí si zvolia kontemplatívny život, sa snažia skôr svet spoznať ako meniť: sústreďujú sa na pozorné vnímanie svojho vnútra, i okolitého sveta. Stávajú sa potom umelcami, umelkyňami, mníchmi, mníškami či filozofmi alebo filozofkami.
Starovekí Gréci považovali oba druhy dobrého života za rovnako hodnotné. Ba dokonca sa mi zdá, že Platón fandil skôr tomu kontemplatívnemu spôsobu života. My však dnes kontemplatívny spôsob života nepestujeme, takmer ho nepoznáme. Jazýček váh sa vychýlil v prospech frenetickej činnosti, neustálej aktivity. Myslím si, že to je škoda. Občas sa jednoducho treba zastaviť, len tak sa dívať, jednoducho vnímať svet okolo seba.
Vám sa to podarilo? Rozhodol nejaký zážitok?
Keď som mal asi dvadsaťpäť rokov, strávil som mesiac v kláštore v Británii. Z toho týždeň som sa pod vedením skúseného mnícha učil meditovať. Nijaké zvláštne nadprirodzené duchovné zážitky som nezažil, to by som klamal. Naučil som sa ale čakať. Počas toho týždňa sme totiž osem i viac hodín denne nepohnute sedeli a meditovali. Prvý deň som strašne trpel. Po hodine som mal pocit, že si rozhryziem jazyk, následne vyskočím, dám mníchovi zaucho a utečiem. Ale vydržal som to.
Na konci prvého dňa som bol unavený a nešťastný: nič také ťažké, ako celý deň nehybne sedieť, som snáď ani nezažil. Po niekoľkých dňoch sa to ale zlomilo. Moje pocity sa začali samy od seba meniť a na konci týždňa som prijímal svoj osud, teda že strávim celý deň v nehybnom sede, omnoho pokornejšie, odovzdanejšie a bol som vlastne celkom spokojný. Z tohto pobytu v Británii som si teda odniesol dôležitú lekciu: keď človeka niečo trápi, nemusí nutne zmeniť vonkajšie podmienky. Niekedy stačí zmeniť svoj vnútorný postoj, a inokedy stačí jednoducho počkať bez toho, aby sme stratili nádej.
Čítajte viac 15-minútová meditácia má rovnaký účinok ako deň dovolenkyMôže byť umenie jedným z chýbajúcich kľúčov, ako byť bližšie k sebe?
Umenie má v dnešnej spoločnosti zvláštne postavenie. Je tolerované ako akási podivná, ale v podstate nevinná zábavka určitej spoločenskej triedy. Nie je ale vnímané ako príliš užitočné: umelci nepečú chlieb, nestavajú diaľnice a vo veľkej väčšine ani nezarábajú veľké peniaze. A pritom je dobré umenie životne dôležité. Učí nás totiž vnímať svet. Mnohé veci okolo seba jednoducho nevidíte, kým ich nezazriete najskôr v umení. Napríklad na stromy sa dívam inak, odkedy som ich videl na maľbách niektorých stredovekých umelcov. A svetlo vnímam ináč odvtedy, ako poznám tvorbu českého fotografa Saudka. Nehovoriac o mnohých skvelých filmoch, ktoré nám podobne ako tlmočníci prekladajú do ľudskej reči, čo sa vlastne v súčasnom svete okolo nás deje. Umelci sú ľudia, ktorí nám ustavične a v mnohorakých podobách opakujú: svet je krásny, zaujímavý a má svoju ohromnú cenu. V istom zmysle tak zachraňujú ako nás, tak i svet.
Ján Markoš (1985)
Lektor kritického myslenia.
- Vyštudoval filozofiu a evanjelickú teológiu na Karlovej univerzite v Prahe.
- V rokoch 2013 až 2016 viedol Sokratov inštitút.
- Je autorom kníh Sila rozumu v bláznivej dobe, Medzi dobrom a zlom, Bližšie k sebe.
- Je šachovým veľmajstrom a trénerom.
- Jeho kniha Pod hladinou: 33 kapitol o tajomstvách šachu získala v roku 2018 od Anglickej šachovej federácie prestížnu Cenu za knihu roka (Book of the Year Award).
- V roku 2020 napísal s najlepším českým šachistom Davidom Navarom knihu Tajná přísada.