Bolo jeden a pol roka po leopoldovskej vzbure. Ako to vtedy vyzeralo vo väznici a aká bola atmosféra medzi väzňami a strážnikmi zo Zboru nápravnej výchovy?
Väznica bola zničená, veľa tam toho bolo stále vyhoreného. V tom roku 1991 peňazí nebolo veľa a niečo sa len poupratovalo, odstránili sa sutiny a opravilo sa len to, čo sa dalo. Atmosféra bola veľmi zlá. Po vzbure väzni pochopili, že už žiadna amnestia nebude a to, čo sa udialo v januári 1990, je už minulosť. Tresty im išli ďalej, prichádzali noví väzni. Pripravoval sa už súdny proces so vzbúrencami. Bolo to čudné. Dozvedali sme sa, že sa pripravuje nejaká ďalšia humanizácia, a režim pre obvinených a odsúdených sa bude uvoľňovať. Pre nás ako príslušníkov sa z hľadiska zabezpečenia ale nerobilo nič. Nedostali sme novú techniku, ani zbrane. Starší aj vzhľadom na tieto udalosti poodchádzali a bola nás tam kopa mladších, ktorí neodchádzali aj preto, že bola veľmi zlá situácia na trhu práce. Takže atmosféra naozaj nebola dobrá. Bolo to nervózne a napäté. Keď sme prechádzali pomedzi väzňov, napríklad na ubytovni alebo v jedálni, väzni nás takmer strkali. Mali veľa poznámok. Boli odvážnejší a drzejší. Bolo to veľmi zvláštne a napäté.
V akej pozícii ste vtedy v leopoldovskej väznici pracovali?
Mal som vtedy 24 rokov. V zbore som bol od mája 1989. Pracoval som ako operátor. Je to funkcia, ktorú mohli vykonávať príslušníci s elektrotechnickou strednou školou. Operátor mal na starosti najmä koordináciu a vzájomnú komunikáciu s kýmkoľvek v službe, či už pri odsúdených, na ubytovaní alebo strážnych vežiach. Vydával rádiostanice – vysielačky, kontroloval fax a za úlohu mal tiež obsluhu a monitorovanie kamier a ďalších elektronických bezpečnostných systémov ako zaisťovanie mreží.
Čítajte viac Päť mŕtvych za 20 hodín. Od leopoldovskej masakry uplynulo 30 rokov
Ako zmena prebiehala?
Pracovalo sa vtedy od šiestej do šiestej: ochranári na strážnych vežiach, príslušníci v hliadke ako aj všetci v režimovej službe, referenti na výkone trestu aj väzby. V tom čase to bolo ale inak. O šiestej nastupovala ochrana a referenti až na siedmu. Bolo to dosť zvláštne. Večer predtým sme mali stredoškolskú stretávku po piatich rokoch. Pospal som si a večer o šiestej nastúpil do služby. Celé sa to zomlelo veľmi rýchlo, už pol hodiny po mojom nástupe. Najprv som si prevzal od kolegu službu. Skontroloval som si zaznamenaný priebeh služby, teda udalosti, s ktorými ma končiaci kolega oboznámil. Hlásili mi zmenu služieb na vežiach. Nakoniec som veliteľovi nahlásil, že služba, vysielačky a zbrane boli prevzaté. Potom už mohla odchádzajúca služba odísť domov.
Dovtedy bolo všetko v poriadku?
Nie celkom. Už keď som si čítal denný rozkaz, všimol som si, že sa robili nejaké zmeny v strážnych službách. Mali sme päť alebo šesť ľudí z inej zmeny, čo bolo neštandardné. Bolo čudné, že k nám nastúpilo až také množstvo ľudí z inej zmeny. Nemal som ale možnosť zistiť, prečo sa to stalo. To bola prvá zvláštna vec. O pol siedmej sa chodí na sčítanie, ktorého cieľom bolo, aby mal veliteľ služby do 19. početný stav odsúdených a obvinených. Obaja zástupcovia veliteľa chodili s jedným členom strážnej hliadky po jednotlivých ubytovniach a fyzicky počítali všetkých väzňov. Išli po jednotlivých oddieloch a celách, kde kontrolovali, či počty sedia so zapísaným číselným stavom. Bol som sám na operačnom stredisku a dvaja zástupcovia išli na sčítací nástup. Veliteľ zmeny odišiel na kontrolu do ústavu. To bolo veľmi divné.
Prečo?
Veliteľ zmeny nikdy neodchádzal zo svojho stanoviska skôr, ako bol ukončený sčítací nástup, pretože ten je alfou a omegou. Až vtedy sa začnú robiť ďalšie aktivity, pretože sčítanie je prvoradé a až dovtedy sú všetci v pozore. Veliteľ zmeny odišiel niekam na kontrolu a vtedy sa mali začať meniť služby referentov režimu, ktorí sa veliteľovi zmeny nahlasovali. Videl som na starých čiernobielych kamerách na slabo osvetlených chodbách, ako prichádzali a odchádzali jednotliví referenti. Následne sa to začalo. V tom čase už na ubytovni odsúdení prepadli službukonajúcich a počkali si na tých, ktorí do služby prichádzali. Prepadli ich, zbili a v ich uniformách prichádzali k hlavnému vchodu. Toto všetko som ja nevidel.
Kedy ste zistili, že sa niečo deje?
Prvý impulz som dostal, keď som na kamere videl, že sa zo sčítania vracal zástupca veliteľa zmeny Miroslav Galbavý a vyrušil nás obrovský hluk spod brány pri hlavnom vchode. Snažil som sa prepínať medzi jednotlivými zábermi, ale na kamerách som absolútne nič nevidel. Snažil som sa niečo zistiť aj cez vysielačku, ale počul som len krik. Vytiahol som preto pištoľ. Bolo to z nejakého pudu sebazáchovy. Ako operátor, ktorý pracoval v podstate v kresle, som mal ako jediný v službe výnimku a nemusel som mať zbraň na páse, ale odkladal som ju do skrinky.
Boli ste pripravený ju použiť?
Všetko to je pre mňa zliate do jedného momentu. Aj teraz, s odstupom 30 rokov. Vytiahol som pištoľ. Hluk, buchot, výstrel a zrazu ten zástupca zmeny okolo mňa len prebehol so zakrvaveným krkom. Za ním už prišiel niekto v uniforme a mieril na mňa zbraňou. Vyzval ma, aby som odložil zbraň. Pamätám si len, že som si všimol, že vyzeral ako Róm. Videl som, že mal v ruke zbraň a ja som svoju nemal nabitú. V službe sme nemohli mať nabitú zbraň, teda náboj nemohol byť v nábojovej komore. V zbrani sme mali len zasunutý zásobník a aby bola pripravená na výstrel, bolo treba potiahnuť záver a odistiť ju. Uvažoval som, čo spravím, či ju odistím. Bola to pre mňa večnosť. Ten hluk bol taký nástojčivý! Priznám sa, že v tom strese a tom všetkom som považoval človeka v uniforme za policajta, pretože v tom čase sme mali rovnaké uniformy. Celé mi to nešlo do hlavy. Až o niekoľko minút som vlastne pochopil, čo sa deje.