Napadlo mi, že skúsim ujsť a niekde v ústave sa schovám. Keby som nevyšiel ako prvý, mohol som za nimi zabuchnúť bránku. Kým by ju znovu nožom otvorili, ušiel by som. Všade tam bola tma a dookola ešte boli ruiny zo vzbury. To mi ale nevyšlo, pretože ako si otvorili bránku, prvý išiel Uriga, potom strčili mňa a až potom išiel Polgári. Stále ma mali medzi sebou. Vrátili sme sa teda do ubytovne, kde sa to všetko začalo. Tam som videl troch dobitých kolegov vyzlečených z uniformy a štvrtý v tom čase v podstate bojoval o život v kúpeľni, kde ho dobodali. O tom som vtedy ešte vôbec nevedel. Na ubytovni už čakali ďalší štyria odsúdení. Jedného som spoznal a bol som akoby rád, že ho vidím. Pracoval na údržbe, takže sme s ním boli v každodennom kontakte a zdravili sme sa. Keď ma ale videl, prvé, čo spravil, bolo, že ma udrel. Pochopil som teda, že je s nimi.
Vedeli ste, prečo vás berú so sebou? Čo ste si mysleli?
Nevedel. Hneď ma upozornili, že sa s nikým nemám rozprávať a vykročili sme medzi väzňov. Keď Polgáriho a Urigu videli väzni v uniformách, boli nadšení. Privítali sa, objímali. Pochválili sa zbraňami a krvavými rukami a ostatní väzni hneď pochopili, čo sa deje. Vtedy mi povedali, že ideme po Bartolomeja Botoša. Pochopil som, na čo ma potrebovali. Znamenalo to totiž, že sme sa museli z ubytovacej časti dostať cez vonkajší priestor asi 200 metrov na inú ubytovňu, kde sa okrem bežného výkonu trestu realizovali aj disciplinárne tresty s celodenným umiestnením. Išli sme tam a pýtal som sa Polgáriho, ako to chce spraviť. Povedal mi len, že sa nemám starať. Vyšli sme teda na dvor, kde sa tí vo väzenskom oblečení poskrývali za nejaký živý plot alebo tuje. Uriga s Polgárim stáli za mnou a mierili na mňa zbraňami. Prikázali mi, aby som zazvonil a od referentov si pýtal Botoša. Povedali, že ako to spravím, je moja vec a moja šikovnosť, že záleží len na mne. Keď ku mne pristúpil referent, zistil som, že to je kamarát, s ktorým sme sa veľmi dobre poznali. Požiadal som ho, aby mi priviedol Botoša a povedal som, že ho potrebujem previesť na iný oddiel. Ako operátor som tam ale nemal čo robiť. Druhá vec bola, že brať o siedmej večer niekam väzňa a ani nepovedať kam, bola čistá anomália. Referent na mňa pozeral, akoby som nebol v poriadku.
Ako sa vám ho podarilo presvedčiť?
So zbraňami namierenými na môj chrbát som ho ubezpečoval, že všetko je v poriadku, len potrebujem odísť s Botošom. Stáli asi vtedy pri mne všetci svätí. Bolo to totiž proti všetkým pravidlám, preto mi ho nechcel priviesť. Zrazu chcel vyjsť von, tak som sa mu postavil do cesty a presviedčal som ho, že máme veľa práce a ponáhľame sa. Tak ho asi po piatich minútach pustil a chcel ísť so mnou. Povedal som mu, že aj on má veľa roboty a nech ostane, že mu to o chvíľu veliteľ väznice vysvetlí. On len krútil hlavou a čudoval sa. Zamkol a Botoša si odpísal zo stavu. Odišli sme potom cez systém prechodov a prechádzali sme tou bránou, ktorá sa vtedy nezavrela. Vyšli sme von, kde ešte prešacovali mŕtvych. Hľadali peniaze či ďalšie zásobníky.
Potom ste už väznicu opustili?
Išli sme zas pred hlavnú bránu. Tam boli vlastne vedľa seba brány dve, jedna pre peších a jedna pre vozidlá. Tá druhá bola zahradená ťažkou rampou, na ktorej konci bol navarený veľký oblúk ako závažie na otváranie rampy. Pri tom vchode mi vzali z opasku putá a pripútali ma nimi chrbtom k tej rampe. Dohovárali sa, že už odchádzajú. Vtedy sa ma jeden opýtal, či chcem cigaretu. Aj keď som už asi rok nefajčil, prisvedčil som. Keďže som bol pripútaný k rampe chrbtom k nim, nič som nevidel. Bol som ale pripravený na všetko. Neskôr na súde jeden z nich vypovedal, že tá cigareta mala byť posledná a keď mi ju pripaľovali, Polgári ma už chcel odzadu nožom zabiť. V tej chvíli niekto zabúchal na bránu. Jeden z odsúdených odklopil priezor a povedal, že je tam policajná hliadka. Vtedy prišla prvá panika. Pýtali sa ma, prečo sú tam policajti. Povedal som im, že to nemám odkiaľ vedieť. Niekomu z mŕtvych kolegov zobrali z opasku kľúče, dali mi dole putá a prikázali mi policajtov odlákať preč za každú cenu. Povedali, že na tom záleží môj život. Odklopil som priezor a hliadka mi povedala, že ich volali preveriť nejakú streľbu. Predstavil som sa priezviskom a povedal, že som operátor. Ubezpečil som ich, že sa nič také nedeje, lebo by som o tom musel niečo vedieť. Povedal som im, že sa možno nejakí mladíci zabávajú pri strelnici. Hliadka ale trvala na tom, že to bolo z ústavu a nechceli odísť.