Kedy ste sa spoznali s Dubčekom?
Naživo som ho prvýkrát videl v novembri 1989, keď rečnil na bratislavskom Námestí SNP. Fotil som z balkóna vtedajšej pobočky Československej televízie, kde v súčasnosti sídli ministerstvo kultúry. Bližšie k Dubčekovi s fotoaparátom v ruke som sa dostal, keď v januári 1990 prišiel do Štrasburgu prevziať si Cenu Andreja Sacharova za slobodu myslenia, ktorú mu udelil Európsky parlament. Zožal veľký aplauz. Osobne som sa zoznámil s Dubčekom v jeho dome, kam som ho prišiel fotiť.
Dávame do pozornosti 100. výročie narodenia Alexandra Dubčeka
Prečo tam?
Pretože Československá tlačová agentúra (ČSTK), kde som pracoval, potrebovala aktuálny fotoportrét Dubčeka. Dostal som sa k nemu prostredníctvom jeho osobného priateľa Pavla Polláka. Môj prvý dojem z Dubčeka pri osobnom kontakte bol, že je to veľmi milý, srdečný človek. Vymenili sme si telefónne čísla na pevnú linku, mobily sa ešte nepoužívali. V decembri 1989 zvolili Dubčeka za predsedu federálneho parlamentu a keď úradoval v Bratislave, opakovane mi telefonoval.
Neriešil fotenie cez svoj sekretariát?
Nie, čo je jeden z dôkazov o jeho bezprostrednosti. Mal vo zvyku zavolať mi večer: „Benko, zajtra ráno prijímam návštevu, príď, prosím, ráno o deviatej hodine.“ Dubček mal kanceláriu vo vtedajšej budove Slovenskej národnej rady na Župnom námestí.
Ako vznikla vaša fotoreportáž o Dubčekovi v súkromí?
Bolo to v roku 1991. Chcel som ho zvečniť v súkromnom živote. Ukázať Dubčeka inak ako štátnika. Napísal som si plán fotenia. Dubček so všetkým súhlasil. Fotil som ho viackrát, lebo sme boli na rôznych miestach. K fotoreportáži ma výrazne priviedli slovné útoky niektorých politikov na Dubčeka.
Čítajte aj Dubček mal dobrodružné detstvo
Aké útoky?
Viacerí českí pravicoví politici omieľali výčitku, že Dubček bol komunista. Zaumienil som si preto, že ho fotoobjektívom predstavím ako príjemného človeka, nie na politickej scéne, ale v súkromnom živote.
Prehovorili ste ho, aby sa dal odfotiť aj v šortkách a v tielku?
Vôbec to nebol môj nápad. Keď som prišiel k nemu do domu, bol takto oblečený. Nepovedal ani slovo, že by sa chcel lepšie obliecť. Opakujem, že sa správal bezprostredne. Zjavne odjakživa. Spomeňme si na známu snímku z leta 1968, keď mu neprekážalo, že reportér ho fotí v plavkách na mostíku, keď sa chystal skočiť do bazéna.
Čo všetko ste nafotili u Dubčeka v dome?
Dozvedel som sa, že sa mu páčia ruže, tak som ho fotil pri nich. Mal veľmi rád svoju záhradu, takže vznikli snímky aj pri ovocných stromoch. Samozrejme, nemohli chýbať fotografie s jeho milovaným psíkom Luxom. A tiež s celou rodinou v obývačke. Fotiek bolo veľa.
Foto: Archív TASR
Mimo domu ste ho fotografovali napríklad v klobučníctve.
Boli sme dohodnutí, že zájdeme v sobotu dopoludnia do predajne klobúkov na bratislavskom Hurbanovom námestí. Išiel som vopred do klobučníctva, aby predavačky vedeli, že prídem s Dubčekom kvôli foteniu. Nanešťastie robili inventúru. Kúpil som fľašu šampanského a poprosil predavačku, či by sme predsa len nemohli prísť napriek tomu, že obchod je zatvorený. Ochotne súhlasila. Zobral som si taxík, aby som vyzdvihol Dubčeka pod Slavínom, kde býval na Mišíkovej ulici.
Foto: Archív TASR
Taxikára ste nepochybne prekvapili, keď ste povedali, koho beriete do auta.
Takmer mu vypadli oči, keď zbadal, že na predné sedadlo si sadol Dubček. Bohvie, či mu uverili na dispečingu, keď do vysielačky oznámil: Veziem Dubčeka. Taxikár vytiahol všetky papiere, čo mal u seba, a poprosil Dubčeka, aby mu ich podpísal. Chcel mať jeho autogramy pre seba, pre príbuzných, pre kamarátov. Dubček takmer celú cestu nerobil nič iné, iba ochotne podpisoval papieriky. Po fotení v klobučníctve ma Dubček prekvapil, keď som mu povedal, že ho taxíkom odveziem domov. Vravel mi: „Benko, netreba, urobím si prechádzku.“ A pritom mohol zatelefonovať z klobučníctva domov, aby mu poslali šoféra so služobnou limuzínou. Nijaký papaláš.
Tykal vám priezviskom? Vy ste mu vykali?
Pochopiteľne, že som mu vykal. Bol som mladý fotograf, len pár rokov po skončení štúdia žurnalistiky, takže automatické tykanie z jeho strany som v podstate považoval za samozrejmosť. Oslovenie Benko s tykaním vzniklo spontánne, Dubček potom pri ňom ostal. Zaujímavú dohru mala táto veta: „Benko, mal by si sa už konečne lepšie obliecť.“ Čo som nespravil ja, zariadil on.
O čo išlo?
Samozrejme, že som sa neobliekal ako šupák, ale fotograf potrebuje pri práci mať na sebe ležérne veci. Napríklad džínsy. Keď som bol s Dubčekom na jeho návšteve v Ozete v Trenčíne, rokoval s riaditeľom tohto textilného podniku. Dubček otvoril dvere kancelárie: „Benko, poď sem.“ Zavolali krajčíra, odmeral si moje veľkostné miery. Dubček mi dal ušiť dvojo čiernych nohavíc a dva obleky fialovej farby, čo bol módny trend. Zaplatil to zo svojich peňazí. O necelý mesiac mi telefonovala jeho sekretárka zo Župného námestia: „Pán Benko, máte u nás balík z Trenčína.“
Čítajte aj Záhady Dubčekovho únosu
Ako by ste charakterizovali Dubčeka?
Už som povedal, že bol milý, srdečný človek. Žiaden papaláš, absolútne normálny. Vytvorte si obraz o charaktere Dubčeka podľa toho, ako som ho zažíval. Iskra v očiach, milý pohľad, úsmev, príjemný hlas. Jedným slovom charizma. Kam prišiel, tam sa okolo Dubčeka zhŕkol kŕdeľ ľudí. Aj v Ozete, kde som ho fotil, ako vtipkuje so šičkami. Náklonnosť si všade medzi obyčajnými ľuďmi získal už v prvej sekunde. Ešte aj u detí a pritom vieme, že najmenší často s nedôverou alebo ostýchavo pristupujú k cudzím dospelým.
Konkrétne?
Na prvomájových oslavách v bratislavskom Lunaparku zobral neznámeho chlapčeka do autíčka a zajazdil si s ním na dráhe. Malý sa tešil, ako keby sa zabával s otcom.
Zažili ste Dubčeka aj nahnevaného?
Jeden raz. Veľmi sa rozčúlil. Keď sme po návšteve Ríma prišli na letisko, talianska televízia vysielala zábery z Bratislavy. Na obrazovkách v odletovej hale sme videli, ako na Námestí SNP rozvášnený dav zaútočil na československého prezidenta Václava Havla s jeho ochrankou a so sprievodom. Stalo sa to 14. marca 1991, čiže na výročie vyhlásenia Slovenského štátu. Účastníci demonštrácie sa dožadovali samostatnosti. „Chumaj, načo tam chodil?!“ utrúsil silno nahnevaný Dubček o Havlovi.
Čítajte viac Dubček: Riadiť sa rozumom, ale aj svedomím
Ktoré vaše snímky Dubčeka si zvlášť vážite?
Potešil som sa vždy, keď som ho fotil. Spomenúť môžem ešte august 1991. Neďaleko Lučenca v obci Boľkovce na letisku Dubček prišiel slávnostne otvoriť majstrovstvá sveta v parašutizme. Navrhol som mu, že cestou nazad by sme sa mohli zastaviť u spisovateľky Hany Ponickej, ktorá žila pri Zvolene v obci Lukavica. Pritakal. Ponická bola nielen uznávaná literátka, ale aj disidentka. Obdivovala Dubčeka a on ju tiež veľmi uznával. Keď po 17. novembri 1989 ešte pokračoval politicky motivovaný proces s členmi tzv. bratislavskej päťky, medzi ktorými bola na lavici obžalovaných v bratislavskom Justičnom paláci aj Ponická, Dubček ju 25. novembra prišiel podporiť. Kamarátili sa dlhé roky. Myslím si, že v Lukavici vznikli pekné fotky, za čo patrí vďaka Dubčekovi a Ponickej.
Čím ste naznačili, že ich stretnutie bolo veľmi príjemné.
Jednoznačne. Dubček kúpil Ponickej kyticu karafiátov. Debatovali u nej v dome, potom sa poprechádzali v jej peknej záhrade. Spontánne ju kamarátsky chytil za ruku. Odfotil som ich v tej chvíli. Keď sa chystala jedna výstava o Dubčekovi, organizátorom som odporučil vybrať aj túto fotku. Odpoveď znela nie, že vraj sa nehodí, ako sa držia za ruku. Nepochopiteľné, pretože ich vzťah bol čisto kamarátsky. Snímka je dojemná, pôsobili ako brat a sestra.
Čítajte rozhovor Historik Sikora o Dubčekovi: Nebol naivný ani neschopný
Kedy ste naposledy videli Dubčeka?
V pražskej nemocnici. Keď som bol v Prahe, chcel som mu priniesť nejaké z nedávnych fotografií, čo ešte odo mňa nemal. Ale iba som ho zahliadol. Cez pootvorené dvere nemocničnej izby. Nepustili ma k nemu, lebo spal. Takže som ho nemohol ani odfotiť; pripomínam, že vtedy vlastne nikto neveril, že by mohol podľahnúť zraneniam, ktoré utrpel pri autonehode. Snímky z nemocnice však existujú. Radi by ich boli urobili mnohí fotografi z Prahy. Dubček to dovolil jedinému. Fotoreportérovi, ktorý bol synom jeho politického súputníka z roku 1968. Jeho otec sa volal Oldřich Černík, predseda československej vlády.
Diskutovali ste s Dubčekom niekedy o politike?
Nenaskytla sa príležitosť, robil som si svoju prácu ako fotograf. Viackrát som sa však zamýšľal nad tým, ako by to po roku 1968 v Československu dopadlo, keby neprišli sovietske tanky. Možno by sa situácia vyvinula tak, že by sa podobala na fungovanie modelu sociálneho štátu, aký poznáme na severe Európy, napríklad vo Švédsku. Odpoveď sa nedozvieme, ale čo sa týka samotného Dubčeka, podľa mňa určite patrí k hlavným slovenským velikánom 20. storočia.