Nemecká spisovateľka Judith Hermann: Samota nie je nešťastie, ale luxusný dar

Jej hrdinka má 50 rokov, podobne ako skutočná Judith Hermann, a o čo lakonickejšie rozpráva, o to viac núti čitateľa uvažovať o samote, šťastí a láske. V slovenčine ju v preklade Michala Hvoreckého práve vydalo Artforum.

Prekladateľovi vašej knihy Domov Michalovi Hvoreckému ste povedali, že písanie v pandémii je iné ako v mierových časoch. Čo sa pre vás zmenilo?

Ťažká otázka. Keď píšem, potrebujem okolo seba veľký mentálny priestor a výhľad na dlhší čas. Pandémia nezmenila priestor len ako miesto, ale aj mentálne nastavenie. Hurikán je blízko. Všetko je zatvorené, nielen pokiaľ ide o naše cestovanie, všetko akoby sa zastavilo, cítila som určitú blokádu. Zdá sa mi ťažké priamo reagovať na pandémiu, zároveň však nedokážem písať bez toho, aby som na ňu reagovala, preto som vlastne nepísala vôbec. Je to zrozumiteľné?

Áno, totiž vy a mnohí ďalší spisovatelia hovoríte, že písanie ako práca je veľmi osamelá činnosť. Preto ma zaujímalo, čo na vašom povolaní zmenila pandémia.

Veľa času osamote som trávila už dávno pred pandémiou, samozrejme. Ale teraz je to samota prikázaná zvonku, nie moje vlastné, autonómne rozhodnutie byť sama. V časoch pandémie je to iné. Toto zastavenie sveta považujem do istej miery za žiaduce, vždy som o ňom snívala, o tom, že sa svet upokojí, ale tá cena je príliš vysoká a spája sa s obrovskou hrôzou. Sedieť pri počítači, vedieť, že svet je vykoľajený – je veľmi ťažké.

Foto: Artforum

kniha domov Judith Hermann: Domov

Kritika označila váš román Domov za veľký príbeh o vnútornom návrate a chválila vás, že majstrovsky píšete o samote a návrate. Súvisí téma samoty nejako s pandémiou alebo má hlbšie korene?

Môj proces písania nemá s koronou nič spoločné. Knihu Domov som dopísala ešte pred koronou, v januári 2020, až potom prišla pandémia. Je to súhra náhod, že tematicky moja kniha zapadá do pandemickej nálady. Pritom by som vôbec nechcela, aby si niekto moju knihu spájal s koronou. Asi sa tomu však nedá zabrániť. Zaoberám sa témou samoty a tým, nakoľko je človek šťastný či nešťastný. Zaujímavé je, že samotu pociťuje spoločnosť ako deficit. Kto je sám, tomu niečo chýba, však? Berie sa to ako isté postihnutie, obmedzenie, niečo, čo nie je dobré – prečo teda byť sám? Dôležité je, aby si človek našiel partnera, bol súčasťou skupiny, aby mal niekoho. Ja to však cítim celkom inak.

Čítajte viac Recenzia: Domov majstrovsky kladie otázky

Ako?

Byť sám je veľký luxus a podmienka pre život. Človek sa s tým musí naučiť zaobchádzať a pociťovať ako dar, že sa môže zaoberať sám sebou – a o tom rozpráva môj text.

Na to som sa práve chcela opýtať – prečo sa ľudia samoty boja a neberú ju ako pozitívnu hodnotu?

To tiež neviem, byť sám sa v tejto spoločnosti berie ako byť chudobný. Prečo?

Možno ľudia nevedia byť sami, akoby sami pre seba neboli dosť.

Ide o to, čo sa im sprostredkúva, v čo veria. V spoločnosti panuje akýsi teror, pokiaľ ide o pojem šťastie. Akoby preto, aby mal človek pekný život, musel byť šťastný, šťastie je nejakou cieľovou líniou. Ja to však vidím inak. V živote nejde o to, aby sme boli šťastní. Podľa toho, ako nám to nahovára reklama a kapitalistický systém, súvisí šťastie s láskou, láska zasa s partnerom, takže musí vzniknúť určitý život vo dvojici, aby človek bol šťastný a dosiahol isté bohatstvo. To je totálna hlúposť.

Spoločnosť však vytvára silný tlak, aby sme sa do takéhoto uvažovania začlenili. Kto z tejto štruktúry vystúpi a stiahne sa do samoty, toho podozrievajú ako psychopata. Je v tom čosi choré. Pritom je namáhavé byť sám, najmä istý jeden druh samoty. V mojom procese písania cítim túžbu po komunikácii, po ďalšom človeku, ale zároveň musím byť sama, aby som dospela k textu. Text si vyžaduje samotu, inak sa nedostanem k tomu, čo chcem povedať ostatným.

Foto: MICHAEL WITTE

Hermann Judith foto michael witte Spisovateľka Judith Hermann.

Koľko ste písali Domov?

Myslím, že pol druha roka som písala, ale ešte predtým som aspoň rok uvažovala o tom, aký text chcem napísať. Často je to tak, že píšem a potom text zničím, zahodím kus práce, aby som sa dostala k tomu, čo chcem. Aj tento text mal tri verzie – všetky rozprávali o žene, ktorá urobí nezvyčajné kúzlo. Až v tretej verzii som dospela k mojej finálnej rozprávačke. V prvej verzii robila iné veci, musela som ju prepisovať, kým som bola spokojná.

Takže ste veľa škrtali?

Veľa, stále som začínala od začiatku, mala som pocit, že som sa nedostala k podstate. V istej chvíli sa musí človek zastaviť, ísť na prechádzku a až potom sa vrátiť k písaciemu stolu a začať znova. Je to mučivé, ale zažívam špeciálne šťastie, keď potom zbadám svetlo na konci tunela.

Kritici veľmi chválili vás zmysel pre lakonické vyjadrovanie, museli ste sa o to cielene snažiť alebo je lakonickosť pre vás typická?

Vlastne to pre mňa vôbec nie je typické, ale v tejto knihe som sa stala lakonickou rozprávačkou. Však aj ja už mám 50 rokov a tento vek so sebou prináša istú uvoľnenosť, istý odstup od všetkého – od písania literatúry aj celkom od kritiky, od hlasov ostatných. Viem sa na seba oveľa viac spoľahnúť, lakonickosť to so sebou prináša – že som pokojnejšia.

Znova vám odcitujem z kritiky: vraj váš román je čitateľský zážitok, ktorý vyvoláva nutkanie rozmýšľať ďalej. Tešia vás takéto hodnotenia? A o čom by mali vaši čitatelia premýšľať?

Veľmi sa teším, ak čitateľa privediem k premýšľaniu. Táto kniha veľa vecí necháva otvorených, kladie otázky a dáva málo odpovedí. Medzi otázkami ponechávam priestor na odpovede. Mám v knihe veľa strihov. Po úvodnej scéne, kde rozprávačka stretne kúzelníka hľadajúceho asistentku, ktorá sa dá rozpíliť v rámci kúzla v debne, nasleduje strih a dej sa posunie o 30 rokov.

Nechávam otvorené, čo žena robila počas uplynulých 30 rokov, kým sa presťahovala do domu na vidiek. Vydala sa, má dieťa, to vieme, ale robila aj veľa ďalších vecí – čo? Sama pre seba to viem, ale myslím, že to netreba rozprávať. Verím, že čitateľ si dokáže doplniť tieto medzery, vie si predstaviť, čo rozprávačka asi robila. Aký mala vzťah s bratom a s matkou, to asi nebolo v poriadku.

Od čitateľa vyžadujem, aby spolupracoval, musí byť veľmi aktívny, podieľať sa na deji a empaticky zaobchádzať s postavami. Keď to robí, som šťastná. Všetko, čo čitateľovi napadne, je správne. Kniha totiž v momente zverejnenia patrí čitateľom, už nie mne. Čo čitateľom napadne – k spomienkam, k sile či spoľahlivosti spomienok, to je dôležité. Zároveň však neexistujú nesprávne otázky, každá otázka, čo čitateľovi ku knihe napadne, je správna a teší ma.

Kritici tiež napísali, že je to majstrovský kúsok, tichá, no zároveň múdra kniha. Pekné hodnotenie, však?

Veru.

Viete, ako sa vám podarilo takýto majstrovský kúsok napísať?

Neviem, pamätám si, že som písala, zdalo sa mi, že je to celkom o. k., ale niečo tomu chýbalo. A potom som čítala Turgenevove Poľovníkove zápisky. Knihy, ktoré som počas písania románu čítala, sa v deji vyskytujú, rozprávačka číta to, čo čítam ja. V Poľovníkových zápiskoch bolo niečo, čo som chcela dostať do svojho románu. Neviem presne povedať, čo to bolo – asi láska k postavám, niečo veľmi osobné. Potom som svoj text dala bokom a začala som písať odznova. To bol posledný moment pred tým, ako sa text stal dobrým. Takže za to asi vďačím Turgenevovi, nejako s tým súvisí, ale ťažko to presne definovať.

Ako ste prišli na nápad s kúzelníkom a debnou, v ktorej sa má asistentka dať prepíliť?

Bola to pôvodne krátka poviedka, ktorú som už dávno chcela napísať. Je to tajomstvo a tie sa nemajú prezrádzať, ale bolo to dobré intro, úvod pre moju knihu, uzavretý príbeh. Napísala som to, zdalo sa mi to dobré, ale potom som premýšľala, ako by príbeh s kúzelníkom pokračoval. Normálne ma to nezaujíma, ale v tomto prípade som chcela vedieť, čo rozprávačka urobí, keď sa s kúzelníkom nevydá na plavbu loďou do Singapuru. Čo sa z nej stane o 30 rokov? Tej postavy som sa nevedela zbaviť, potrebovala som v jej príbehu pokračovať.

Michalovi Hvoreckému ste povedali, že po dopísaní knihy nikdy neviete, či nie je posledná. Vôbec nie je samozrejmé, že napíšete ďalšiu. Zistili ste to teraz, alebo vám to bolo jasné od začiatku vašej úspešnej spisovateľskej kariéry?

Vedela som to od svojej tretej knihy, pri prvej som to ešte nevedela, druhá bola ľahšia, ale s treťou to už bolo ťažšie a potom to bolo celkom jasné. Na písanie sa absolútne nedá spoľahnúť. Som autorkou šiestich kníh, táto posledná je vraj majstrovský kúsok. Ak som teda napísala majstrovské dielo, je ešte nepravdepodob­nejšie, že sa mi čosi také podarí znova. Pretože akú knihu napíše človek po majstrovskom diele? Aká by mala byť? To asi nejde. Niekedy mi to naháňa strach a je na to jediný liek – čas. Treba počkať a nechať prejsť čas.

To je veľmi sympatické, veď existuje toľko autorov, ktorí vydávajú knihu po polroku či roku. Je otázne, či tak rýchlo môžu vznikať kvalitné knihy. Vy takéto časové plány iste nemáte?

Nie, písanie beriem veľmi vážne. Je v tom až akási poverčivosť, mýtickosť. Viem, že pri písaní ide aj o to, prekonávať ťažkosti, bez toho výsledok nebude dobrý.

Švajčiarske noviny Neuzürcher Zeitung am Sonntag tvrdia, že sa vám podaril veľmi poetický román s diagnózou našich čias. Ako teda znie diagnóza našich čias?

Pociťujem, že naše časy majú atmosféru konca. Cítiť to vo všetkom. Absolvovala som teraz čítačkové turné po nemeckých mestách a mala som pocit, že ešte 24 hodín a bude po všetkom. Všetko sa zavrie a zmizne. Niekedy si však myslím, že to prekonáme a nestane sa to. Nemusíme sa báť a môže to byť aj pekné, čo vieme?

Koľko z vás sa skrýva v rozprávačke Domova?

Všetky moje želania, túžby a otázky o živote, ale táto rozprávačka je oveľa silnejšia ako ja, je veľmi autonómna a veľkorysá, čo ja nie som. Napísať ju však pre mňa bolo veľkou útechou.

Rozprávačka sa presťahuje z mesta na vidiek, na pobrežie Severného mora. Prečo ste si vybrali práve toto pobrežie?

Pretože práve tu cítim svoje korene, tak ako postava sochárky Mimi, rozprávačkinej priateľky. Časť mojej rodiny odtiaľto pochádza a ja som bytosť, v ktorej sa mieša rozprávačka aj Mimi. Vyrástla som v Berlíne, no veľa času som strávila pri Severnom mori. Vždy som chcela napísať niečo, kde by som vyjadrila svoju lásku k tunajšej krajine a svetlu. Chcela som zachytiť to, čo ma tu robí šťastnou.

Čím je svetlo pri pobreží Severného mora špeciálne?

Je tu veľmi rovinatá krajina, nie sú tu kopce, len málo stromov, skôr močiare a polia. Obloha je tu neuveriteľne široká, rozprestiera sa nad všetkým a svetelné pomery pôsobia až religiózne. Rýchlo sa tu menia oblaky, strieda sa svetlo a tma, slnko je tu obrovské.

Práve tu vzniká nielen priateľstvo medzi rozprávačkou a sochárkou Mimi, ale aj láska k majiteľovi prasacej farmy. Prečo sa zaľúbi práve do chovateľa svíň?

Pretože v knihe mám aj tému klimatickej katastrofy, ktorá teraz zaujíma celý svet, otázky masového chovu zvierat. Tým sa budú musieť zaoberať všetky generácie po nás, aj moja generácia, samozrejme. Chcela som na tieto veci upozorniť, preto je v knihe farmár, ktorý masovo chová prasatá.

Nie je však v láske k chovateľovi svíň aj trochu suchého humoru, ktorý tak oceňovali mnohí literárni kritici?

Samozrejme, že tam je humor. Viaceré nemecké kritiky napísali, že je zriedkavé, aby sa žena zaľúbila do farmára. Ja sa však často bavím na predstave, prečo by sa žena nemohla zaľúbiť do chovateľa svíň? V čom je problém? Ženy predsa nemilujú len intelektuálov a akademikov.

Váš román Domov už zmieňujú ako nemecký román roka, považujete vy nejakú knihu za román roka?

Ťažko povedať, rok sa ešte neskončil. Čítam viac klasiku než aktuálne nové knihy. Mám rada ruských aj amerických autorov, Turgeneva a Dostojevského, rozprávačov ako John Updike, Raymond Carver či kanadskú poviedkárku Alice Munro…

V starom interview pre Frankfurter Allgemeine Zeitung ste prezradili, že sa snažíte pri písaní myslieť čo najmenej a vyhýbať sa taktizovaniu. Platí to stále?

Je to tak, potrebujem odstup od vonkajšieho sveta. Keby som sa zamýšľala nad tým, čo si čitatelia pomyslia o mojom príbehu, alebo čo povedia literárni kritici, nedokázala by som sa ponoriť do textu. Potrebujem sa dostať do podvedomia, do najhlbších myšlienok bez toho, aby som sa za sebou obzerala. Musím sa pozerať len dopredu, inak sa to všetko zrúti, a preto musím byť sama.

Kdesi ste zmienili pozeranie sa na prázdny papier. Píšete azda rukou, a nie na počítači?

Nie, píšem na počítači, ale musím si text vždy vytlačiť, vziať do ruky a prečítať si ho z papiera, inak mu nerozumiem. Píšem ho na počítači, ale rozumiem mu na papieri. Na záver si vždy text prečítam nahlas, počúvam, ako znie reč a či má správny rytmus. Považujem to za dôležité, čistí to text, aby bol zrozumiteľný.